Tento blog je osobnou stránkou, ktorá nevyjadruje pozície a názory žiadnej konkrétnej skupiny, ale výlučne jeho autora.

streda, 3. decembra 2014

Tradícia jogínov v Tibete



Prebiehala diskusia o jogínskej tradícii v Tibete a statuse týchto praktikujúcich jogínov. Preto by sme mali preskúmať niektoré zdroje. Ako prvé sme vzali ilustráciu zo slávnej Štyri tantry medicíny, alebo gjuži (rgyud bzhi), kde sa píše:

Táto (ilustrácia zobrazuje) dva druhy sanghy, hodní úcty, známe ako „vysvätení/ordinovaní učení majstri“ (rab byung dge bshes zhes mchod gnas sde gnyis).


Táto ilustrácia zobrazuje mnícha a jogínskeho praktikujúceho mantry, bok po boku. Sprievodný text ich popisuje, ako rovnocenných zástupcov dvoch druhov sanghy (sde gnyis), alebo skupín praktikujúcich, ktorí sú všeobecne označovaní, ako komunita mníchov a praktikujúcich mantru (´dus sde gnyis), to jest mníchov (so thar rab byung) a s bielymi róbami a dlhými vlasmi (gos dkar lcang lo). Obidve si hodné úcyu a tvroia autentické objekty útočiska,  ktorým sa majú dávať dary (mchod gnas). Obidve sú považované za vysvätených/ordinovaných (rab byung) učených majstrov (dge bshes). Posledný termín odvodený foneticky ako geše, je skratka od gewa šeňjen (bde ba´i bshes gnyen), čo ej preklad sanskritského kalyánamitra, čo sa často prekladá ako „duchovný priateľ“, alebo „cnostný spoločník“. Tu by sa toto označeie nemalo mýliť s obdobným titulom geše, ktorý sa udeľuje po rokoch štúdia predpísaných textov a potom prejdením série formálnych skúšok týchto textov, ako je tomu v kláštorných univerzitách Gelug (dge lugs), alebo Böne (bon), ani so skorším použitím, ktorým sa označovali zástupcovia vyššieho kláštorného vzdelania. „v rannom Tibetskom použití to označuje dobrý príklad buddhistických hodnôt, na ktorého sa človek môže spoľahnúť, ako na vodcu“, alebo majstra.

Toto má veľkú dôležistosť, pertože obidvaja – mních aj jogín – sú považovaný za rovnocenných majstrov a predstaviteľov jednej z dvoch druhov sanghy, bez toho, aby inštitucionalizovaný monastický celibátnik bol vyšší, a tantrický profesionálny jogín bez celibátu bol nižšie, alebo s nižšou vysviackou/ordináciou, alebo naopak. Toto odráža pochopenie v čase uvedenia buddhizmu do Tibetu v siedmom a ôsmom storočí. Hovorí sa, že od stretnutia Khenpo Šantarakšitu, Lopona Padmasambhavu a Dharma kráľa Trison Decena v ôsmom storočí existujú v Tibete dve sanghy, známe ako sangha mníchov a sangha tantrických praktikujúcich. Prvá skupina, mnísi, sa označujú tí s holými hlavami a červenými, či šafránovými rúchami (rab byung ngur smig gi sde) a druhá, tantrický praktikujúci mantru, s dlhými zapletenými vlasmi odetý do bielej róby (gos dkar lcang lo´i sde).







štvrtok, 20. novembra 2014

Podstata buddhistickej tantry

Nasledujúce je výňatok z knihy Treasury of Knowledge, od Jamgon Kongtrual, z úvodu, ktorý napísal Elio Guarisco, skvelý tibetológ, praktikujúci, žiak Čhögjal Namkhai Norbu Rinpočheho (ktorý mu aj dal schválenie, aby moholj prednášať a vyučovať jeho Dharmu). Text ma zaujal jednak tým, že tematicky mi nadväzuje na predchádzajúci príspevok (s ohľadom na diskusiu, ktorej svedkom som na jednom fóre bol) a jednak, že objasňuje princíp fungovania buddhistickej tantry. Nasledujúci popis spadá do štádia praxe, ktorému predchádzajú tzv. prípravné praxe (ngondro) a štádium rozvoja, kedy si praktikujúci vizualizuje sám seba, v osvietenj podobe božstva (kjerim). V rámci štádia zavŕšenia (dzogrim), prichádzajú na radu nasledujúce metódy, ktoré stručne popisoval už Evans-Wentz vo svojich knihách. 
Vybral a z angličtiny preložil Ngakpa Tongnyid Dorje




Vitálne esencie rozlišujeme ako vitálnu esenciu tela (lus, káya), reči (ngag, vák), mysli (sems, citta) a prvotného vedomia (ye shes, jňána), z ktorej každá má svoje odpovedajúce miesto v tele, konkrétne hlava, krk, srdce a pupok. Otlačky, ktoré sú zdrojom zatemnení emočných a vnímania, nahromadené v čase bez počiatku, sú v týchto esenciách ako jemné zjednotenie vetra a mysli.  Takto, v bežných stavoch neuvedomenia, dávajú tieto štyri vitálne esencie povstať štyrom stavom jedinca: bdelému, alebo obyčajnému stavu (tha mal), hlbokému spánku (gnyid mthug), snu (rmi lam), a sexuálnemu spojeniu (snyom ´jug), spolu so zmätkami, ktoré sú spojené s týmito stavmi.

Aby sme očistili štyri vitálne esencie, trénuje sa praktikujúci v štyroch metódach, ktoré zahrňujú vytváranie rôznych foriem, vytváranie zvukov, nekonceptuálnu kontempláciu a použitie sexuálnej blaženosti. V čase, keď je na ceste, skúsenosti týchto metód povstávajú ako vízie prázdnych foriem (stong gzugs), nepremožiteľný zvuk (gzhom med sgra), nekonceptuálne vedomie (mi rtog pa´i shes pa), a nemennú blaženosť (mi ´gyur ba´i bde ba), respektívne. Ako najvyšší efekt týchto metód sa bdelý stav transformuje v rôzne manifestácie prebudenia (nirmánakáya), stav sna sa transformuje na dimenziu potešenia (sambhogakáya), vrátane všetkých prebudených tiel a hlasu; spánok sa transformuje na nekonceptuálnu dimenziu skutočnosti (dharmakáya), prebudenú myseľ prostú všetkých obmedzení mentálnych výtvorov; a sexuálna blaženosť sa transformuje do dimenzie nemennej blaženosti (mahásukhakáya). Tieto vitálne esencie budú mať takto dvojitý potenciál: neočistené spútavajú k ilúzii, očistené zaručujú oslobodenie z ilúzie. Tento systém očisty vitálnych esencií a štyroch stavov je vyložený v Kalačakra tantre.

                Ale sú tu aj, navyše, iné prostriedky očisty štyroch vitálnych esencií v rozličných tantrách. Tieto zahŕňajú ezoterické inštrukcie k joge iluzórneho tela (sgyu lus, máyádeha) na očistu bdelého stavu; joga žiarivej jasnosti (´od gsal gyi rnal ˇbyor, prabhásvara yoga) na očistu spánku; joga sna (rmi lam gyi rnal ´byor, svapna yoga) na očistu snu; a vnútorné teplo (gtum mo, candálí) na očistu skúsenosti orgazmu. Alternatívna očista je urobená skrz štyri pečate (phyag rgya, mudrá): pečať doktríny (chos kyi phyag rgya, dharmamudrá), veľká pečať (phyag rgya chen po, mahámudrá), pečať prvotného vedomia (ye she phyag rgya, jňánamudrá) a pečať činu (las kyi phyag rgya, karmamudrá).

                Ústrednou, pre všetky tantrické metódy je skúsenosť „štyroch radostí“ (dga´ba, ánanda). Počas praxe je biela esencia, ktorá je umiestnená v hlave, zámerne rozpustená, aby bola zažitá blaženosť. Tento proces zahŕňa aktiváciu energie červenej vitálnej esencie v pupku a zapríčiní, že vzplanie, použijúc techniky ovládania dychu a iné. Keď je jej daná ľahká prirodzenosť elementu, ktorým je tvorená (teda ohňom), energia tepla sa hýbe smerom nahor, ohrieva chladnú prirodzenosť bielej esencie. Biela esencia sa roztápa a kvapká, proces, pri ktorom sa stáva vitálna esencia veľmi kvapalná, ako dosiahne pohlavné orgány. Keď je jej daná ťažká prirodzenosť elementu, ktorým je tvorená (teda zemou a vodou), začne sa táto vitálna esencia pohybovať smerom dolu. Keďže pôvodné vitálne esencie zostanú na hlave a pod pupkom až do smrti, planutie červenej esencie a kvapkanie bielej musí odpovedať urýchleniu energetického procesu zmieňovanom vyššie, v ktorom vedľajšie produkty stúpajú a klesajú.

                Zostup bielej vitálnej esencie je poznamenaný štyrmi hlavnými štádiami skúsenosti, znamymi ako „radosti“. Každá zo štyroch radostí povstáva vzápätí, ako rozpustená vitálna esencia dosiahne koleso kanála (rtsa ´khor, cakra), alebo centrá energie na ústrednom kanáli. Keďže sa tantry líšia v ich výpočte, niektoré dávajú štyri, iné šesť, body, v ktorých nastane radosť sú umiestnené rozlične.

                Podľa systému Kalačakry, ako prúd bieleho „nektáru“ z hornej časti dosiahne krk, nastane úvodná radosť (dang po´i dga´ ba, prathamánanda). Kěd dosiahne srdce, tam povstane najvyššia radosť (mchog dga´, paramánanda). Ako dosiahne pupok, povstane špeciálna radosť (´khyad dga´, viramánanda). Ked dosiahne špičku penisu, nastane prirodzená radosť (lhan ci skyes pa´i dga´ba, sahajánanda). V tantrách, ako je Hevadžra, ktoré udávajú štyri čakry, táto posledná radosť nastane v pupku.

                Úvodná radosť je jemná skúsenosť blaženosti. Najyvššia radosť je rozvinutá prvá radosť tak, že prekoná hrubé vrstvy konceptuálnej mysle. Špeciálna radosť, ktorú Hevadžra nazýva radosť oddelenia (dga´ bral), je skúsenosť blaženosti a prázdnoty, ktoré sa stanú neoddeliteľné. Ako výsledok ustáva pripútanosť k radosti a obmedzenia vášne sú prekonané. Prirodzená radosť je neklamná, bezkonceptuálna realizácia nerozdielnosti blaženosti a prázdnoty.


                Prirodzená radosť je samotná prirodzenosť obyčajného vedomia, ale ostáva skrytá, kým nie je objavená skrz mocné skúsenosti. Aby sme rozpoznali túto prirodzenosť a stabilizovať jej uvedomenie, je pre tantrického praktikujúceho nutné zadržať semeno, základ blaženosti. Z tohto dôvodu je na tantrickej ceste transformácie kladený veľký dôraz na relatívnu bódhičittu a niekoľko záväzkov sa zaoberá jeho nevypustením.



nedeľa, 26. októbra 2014

Kritika prekladov tibetských textov od W.Y.Evans-Wentza

Uvedená stať pochádza z knihy John Myrdhin Reynoldsa "Self-liberation through seeing with naked Awareness". John Reynolds je tibetológ, učenec, prekladateľ z tibetštiny, dlhoročný praktikujúci a ngakpa v línii Dudžom Tersar, žiak Dudžom Rinpočheho a Lopon Tenzin Namdak Rinpočheho, v buddhistických kruhoch známy ako láma Vadžranátha. K uvedenému prekladu som pristúpil, lebo na moje prekvapenie sa stále nájdu ľudia, ktorí sa snažia podľa týchto kníh praktikovať, pričom neberú v úvahu jednak akurátnosť daných prekladov a ich obsahu, ale čo mi je ešte záhadnejšie, prístupnosť kvalitných prekladov rovnakého materiálu a možnosť ich obdržania od kvalifikovaného lámu. Text som vybral len informatívne, v ďalšom sa John venuje jednotlivým omylom v Tibetskej Knihe Veľkého Oslobodenia, ktorá u nás zatiaľ nevyšla. Ostatné knihy je možné nájsť vo vydavateľstve Canopus. Kritiku prekladu Tibetskej Knihy Mŕtvych obsahuje napr aj kniha Lámu Anagarika Govindu "Základy tibetskej mystiky".
Ngakpa Tongnyid Dorje

                                                Život a spisy W.Y.Evans-Wentza


    Ranný preklad tohto textu nájdeme v Tibetskej knihe Veľkeho Oslobodenia od W.Y.Evans-Wentza. Avšak, je v ňom niekoľko vážnych chýb v preklade, predovšetkým v termínoch jeho interpretácie a porovnania s inými duchovnými systémami. Je preto vhodné tu prebrať Evans-Wentzovu verziu, obzvlášť vo svetle faktu, že sa tešil veľkému rozšíreniu a je zodpovedný za mnoho dezinterpretácií ohľadom významu Dzogčhenu, včetne tej Dr.Carla Junga.

    Účelom nie je znížiť pioniersku rolu Evans-Wentza v štúdii literatúry škôl Ňingmapa a Kagjupa Tibetského Buddhizmu. Pracoval na týchto textoch v Gangtoku a Dárdžilingu (1919, 1935) v spolupráci s Tibetskými lámami, ktorí boli oboznámení s ústnou tradíciou interpretácie Tibetských textov. Navyše, v čase, keď Evans-Wentz písal, Európsky učenci mali malé poznanie o širokom rozsahu a historickej dôležitosti Tibetskej literatúry. Vo všeobecnosti sa títo učenci dívali s dešpektom na všetko, čo bolo spojené s tantrami, ktoré považovali za dekadentnú a sexom posadnutú formu hinduizmu, ktorá vnikla a zničila kedysi cudné telo buddhizmu. V značne podobnom dojme ohľadom hinduistického pôvodu buddhistickej tantry, požiadal Evans-Wentz Sir John Woodroffa, anglického magistráta na Vysokom Súde v Kalkate a zároveň autoritu na Šákta systém hinduistickej tantry, aby napísal úvod k Tibetskej Knihe Mŕtvych, ktorú pripravoval na vydanie. V súlade s týmto uviedol Evans-Wentz takisto terminológiu v preklade, ktorá bola zväčša prevzatá z hinduizmu. Takto napríklad, družky, alebo ženské aspekty buddhov boli nazvané šakti, "sily", a takýmto spôsobom obrátil polaritu celého buddhistického systému. Pd vplyvom hinduistickej filozofie Védanty, ako aj tvrdení moderných teozofov, urobil Evans-Wentz mnoho chýb na poli, ktoré bolo pre neho zväčša neznáme, jeho pole akademického výskumu ležalo inde, v štúdiách keltského folklóru. Ale napriek svojmu akademickému tréningu v Oxforde, javí sa Evans-Wentz trochu naivný v jeho tendencii tak veľmi veriť, čo čítal o teozofii. Ničmenej, s entuziazmom sa pokúsil intelektuálne preniknúť tento neznámy Tibetský svet a urobiť tvrdenia Tibetského buddhizmu prijateľné neveriacemu a stále materialistickejšiemu Západu.

    Aj pri riziku argumentácie ad hominem, musím povedať niečo o kariére Evans-Wentza a k vplyvom, duchovným aj intelektuálnym, ktorého viedli dezinterpretovať Dzogčhen a Tibetský buddhizmus spôsobom, ako robil. Jeho biografia je uvedená rozsiahlejšie niekde inde. Evans-Wentz nikdy nenavštívil Tibet samotný, nikdy nežil, ako buddhistický mních a nestrávil tri roky v Dárdžilingu študujúc so svojim lámom, Kazi Dawa Samdup, ako sa niekedy tvrdí. V skutočnosti strávil sotva pár mesiacov, dovedna, medzi tibeťanmi v Dárdžilingu a Sikkime. Zachované listy Evans-Wentz aj Dawa Samdupa indikujú, že tento láma nehral rolu osobného gurua Evans-Wentza. V listoch nie je zmienka o žiadnych "tajných náukách", ktoré mal Evans-Wentz obdržať. Jeho spisy to takisto jasne ukazujú, ako za chvíľu uvidíme. Práve naopak, Evans-Wentz príležitosne pokúšal nútiť svoje vlastné názory a interpretácie lámovi, ako bol prípad napr. s jeho teozofickou interpretáciou reinkarnácie. Takisto, podľa lámovho vlastného syna nie je žiadna evidencia, že by Evans-Wentz participoval na púdžach, alebo buddhistických ceremóniách každodenne, alebo že by vstával skoro ráno, aby praktikoval meditáciu (ako sa niekde tvrdí, prekl.). Jeho listy a zápisníky ukazujú skôr formálny vzťah s lámom.

    Evans-Wentz, ako aj sám priznával, nikdy nevedel ani čítať tibetsky, ani tibetštinu. Tibetské texty, ktoré zozbieral, boli najskôr preložené tibetskými lámami, ktorí vedeli anglicky do niečoho, čo tvorilo hrubý preklad, a toto bolo prerobené a editované Evans-Wentzom počas rokov. Počas tohto času zložil aj dlhé úvody a rozvláčne poznámky pod čiarou k prekladom, ktoré tvoria prebiežný komentár. Nakoniec to vyústilo k vydaniu série štyroch kníh:

Tibetská kniha mŕtvych (1927)
Tibetský veľký jogín Milarepa (1928)
Tibetská joga a tajné náuky (1935)
Tibetské kniha Veľkého Oslobodenia (1954)

V týchto knihách tvoria skutočné preklady len malú časť, zatiaľ čo väčšina je ich vyňatá, a tak potlačená materiálom, ktorý napísal Evans-Wentz samotný. Takto máme tendenciu prehliadať a zabúdať, kto boli skutoční prekladatelia tibetských textov.

    (Nasleduje stručný životopis Evans-Wentza a jeho zapojenie sa do teozofie, takisto výklad vzniku teozofie, aj ako sa pani Blavatskej materializovali dopisy od mahátmov v záhrade a inde.Nakoniec, po rozkole v teozofickej spolocnosti, keď z nej odchádza Krišnamurti, navštívi Evans-Wentz Amritsar, Šimlu a Birbhaduru pri Rišikéši 1919, kde stráva svojho guru Swámi Satjánandu.V rovnakom roku prichádza do Dárdžilingu, kde získava vačšinu prekladu termy Urgyen Lingpu bKa´- thang gser-phreng, čo je najdlhší existujúci životopis Guru Padmasambhavu /tento preklad sa objavuje v jeho knihe Tibetská Kniha Veľkého Oslobodenia.)

    Pri tejto príležitosti mu dal S.B.Laden La uvádzací list k riaditeľovi Chlapčenskej školy Maharádžu Bhutiho v Gangtoku, Sikkim, pretože Evans-Wentz získal množstvo tibetských kníh na bazáre v Dárdžilingu a potreboval pre ne prekladateľa. Tým riaditeľom nebol nik iný, ako láma Kazi Dawa Samdup, ktorý niekoľko rokov pred tým bol učiteľ a prekladateľ pre Alexandru David-Neelovú...

    Nakoniec to vyzerá, že Evans-Wentz strávil s týmto lámom málo času - možno dosť na dokončenie prekladov, pretože láma bol celkom zdatný v angličtine, ale sotva dosť času na vstup a nasledovanie meditačných praxí, o ktorých tieto texty vravia. Ani nie za dva mesiace po príchode do Dárdžilingu bol Evans-Wentz nazad v ášrame Swámi Satjánandu odhodlaný porovnať tieto záhadné tibetské náuky, ktoré práve získal, s viac známym hinduistickým systémom hatha-jogy. Nasledujúc režim asketického tréningu navrhnutý Swámim, oblečený ako sádhu a žijúci v slamenej chatrči, praktikoval Evans-Wentz ásany a pranajámu. (...) Čo je dôležité tu poznamenať, Evans-Wentz nepraktikoval pod vedením kvalifikovaného lámu ani Šesť Jóg Náropu, alebo Mahamudru, ani Dzogčhen, ani žiadnu inú prax tibetského buddhizmu. Jedinú prax, ktorá je potvrdená v jeho denníkoch je hinduistická. (...)

    (...)

    V 1934 sa Evans-Wentz vracia do Indie. Krátky čas v 1935 sídlil v Dárdžilingu a Ghoome. Tam si najal dvoch tibetských lámov, Sumdhon Paula a Lobzang Mingjur Dordžeho, aby mu preložili ďalší krátky text z cyklu Tibetskej knihy mŕtvych. Toto bola posledná príležitosť, kedy mal Evans-Wentz osobný kontakt s akýmkoľvek tibetským lámom. V 1936 si zakúpil pozemok v Almore, kde chcel eventuálne založiť ášram. (...)

    Roky neskôr ho ponúkol na používanie Anagarika Govindovi, ktorý sa vrátil zo šesťmesačnej cesty v západnom Tibete so svojou ženou v roku 1947. Nasledovne sídlil pár v dome na tomto pozemku mnoho rokov. Lama Anagarika Govinda (nar. 1898), nemecký umelec a poét, prišiel do Indie a Ceylónu pred mnohými rokmi a stal sa praktikujúcim buddhistom na Ceylóne pod vedením nemeckého buddhistického mnícha patriaceho k škole theraváda. V roku 1936 stretol Gelugpovského lámu, Tromo Geše Rinpočheho, počas púti v Indii. Od toho času sa Govinda nepovažoval za theravadina, ale tibetského buddhistu, hoci používal theravadovský titul "anagarika" (čo znamená laický praktikujúci odetý v bielej róbe). Nebol vysväteným mníchom a následne si vzal indickú herečku a talentovanú fotografku, Li Gotami. Keďže bol nemeckej národnosti, bol vo vojnových rokoch internovaný britskou vládou, 1940-45, v Dehra Dune. Počas tohto času, po návrhu spolu-internovaného nemeckého Swámiho, napísal knihu, ktorá prezentuje jeho vlastnú osobnú interpretáciu vadžrajánovéo buddhizmu, neskoršie publikovanú ako Základy Tibetského Mysticizmu (1959). Avšak žiadne pôvodné tibetské zdroje, textové, či ústne, neboli použité pri jej písaní, a jej obsah neobsahuje žiadny vzťah ku skutočným základným praxiam a náukam tibetského buddhizmu, ktoré sú známe ako ngondro a lamrim. Po prepustení a jeho krátkej návšteve Tibetu, ktorú popisuje v knihe Cesta bielych oblakov (1966), si adaptoval titul "láma" a prehlásil sa za člena rádu Kagjupa tibetského buddhizmu. V Nemecku sa zorganizoval kvázi-Murársky rád založený na náukách tohto lámu a jeho spisoch, nazvaný Arya Maitreya Mandala.

    Keď ho Evans-Wentz obdaroval jeho zbierkou tibetských xylografov a rukopisov, ktoré zanechal v Indii, Govinda jasne videl potrebu revízie prekladu Tibetskej knihy mŕtvych, ktorý bol chybný a nepresný v mnohých ohľadoch. Govinda korešpondoval s Evans-Wentzom v tejto záležitosti a s jeho súhlasom pripravili rozsiahly zoznam opráv, ale vydavateľ, Oxfordská Univerzita, odmietol urobiť akékoľvek extenzívne zmeny kvôli cene zahrnutej v sadzbe celej knihy znovu. A tak, namiesto revidovanej edície dosahujúcej štandard modernej tibetológie, bola kniha znovu vydaná so všetkými pôvodnými chybami a nepochopením. Bolo ponechané iným, aby priniesli presnejšiu verziu.



-----


   



utorok, 23. septembra 2014

Genesis podľa Tibetského Buddhizmu

Z anglického The Four_Themed Precious Garland, Long-ch´en Ram-jam-pa, vybral a preložil Ngakpa Tongnyid Dorje


Prázdna sféra všetkých vecí je dokonalo čistá, prostá  fabrikácií. Na ňu projektuje nevedomá myseľ prchavé/dočasné škvrny rovnako, ako mraky zatemňujúce oblohu. Keď tieto škvrny nevedomosti, alebo neuvedomenia zahalia sféru prázdnoty, objavia sa príbytky troch ríší (túžby, formy a bez formy) a šesť tried bytostí (pekelné bytosti, hladní duchovia, zvieratá, ľudia, polo-bohovia a bohovia). Inými slovami, tieto škvrny sa objavia ako ríše a bytosti samsáry, hoci nemajú žiadnú vlastnú existenciu. Tieto javy povstávajú z klamu a zmätku, a kvôli nim putujú cítiace bytosti z jedného fyzického príbytku do druhého, kontinuálne.

                Buddhovská prirodzenosť je skutočná prirodzenosť Samantabhadru inherentná v každom od času bez počiatku. Prestupuje všetky bytosti. Myseľ Samantabhadru sa prirovnáva k oblohe, či priestoru, pretože je všetko prestupujúca. Taká myseľ vníma prázdnu prirodzenosť všetkých vecí a rozpoznáva to, ako keby videla seba v zrkadle. Preto sa vraví, že myseľ Samantabhadru „rozpoznáva sama svoju vlastnú tvár“.

                Keď sa bytosti takýmto spôsobom nerozpoznávajú, ich vnútorná Dharmakája, alebo Buddhovská prirodzenosť, sa pre nich stane „alaja“, alebo „základom všetkých vecí“. V tomto štádiu, pretože tu ešte nie je žiadne uchopovanie na rozdieloch objekov v rámci tohto základu , je to stále pripodobené k oblohe a charakterizované blaženosťou a prázdnom. Inými slovami, keď sa vám nepodarí vidieť Dharmakáju ako vašu prirodzenosť, táto Dharmakája sa stane „alaja“ – zdroj všetkého, samsáry aj nirvány. Avšak, ešte to aktívne nevytvára tieto veci. Je to potenciál pre tento proces a preto nerozlíšený.

                Z hry tohto základu alaja tu povstáva určité neuvedomenie, či nevedomosť, ktorá zapríčiní, že o sebe premýšľate ako o jednej, jedinečnej individualite. Toto jemné vnímanie, ktoré si myslí „ja som“ je známe ako seba predpojatosť (ahamkara). Z nej povstáva vedomie uchopujúce „ja“ a „moje“, ktoré sa snaží  zoskupiť, či pritiahnuť veci k sebe, aby ustanovilo, či potvrdilo svoju vlastnú existenciu. Je to skrz tento proces, že povstávajú uchopované objekty.

                Ak v tomto štádiu jednoducho necháte byť povstávanie uchopovateľných objektov – ponechajúc ich v okamihu, ako povstanú bez toho, aby ste ich sledovali, či dokazovali čokoľvek – proces ustane. Všetko, čo povstalo ustúpi a rozplynie sa. Ale ak ich nenecháte ísť, je tu ďalšie povstanie zmyslových vedomí a identifikácie, typu „toto vedomie uchopuje tento objekt“ a „tamto vedomie uchopuje tamten objekt“. S týmto prichádza proces pomenuvávania a dávania významu týmto menám. Takto sa formuluje uchopovanie.

                Takto, keď raz povstala predstava „ja“ a „moje“, celý mechanizmus zmyslových objektov a vedomí, alebo subjektu a objektu, postupuje, aby uspokojil prospechárstvo tohto imaginatívneho „ja“ skrz konkrétne zmyslové skúsenosti. Toto imaginárne „ja“ sa snaží cítiť skutočné tým, že vytvára a nasleduje zmyslové skúsenosti. Toto je krátky popis, ako povstáva uchopujúce vedomie a uchopované objekty, vytvárajúc tak nekonečnú samsáru.


                Cítiace bytosti uchopujú všetky objekty a momenty vedomia vytvárané týmto procesom popísaným vyššie, ako skutočné. Avšak, ak ich dobre preskúmame, ich prirodzenosť je prázdnota. Z najvyššieho pohľadu nedokážeme nič nájsť. Všetko v relatívnej realite sa objavuje skrz stále sa meniace momentálne príčiny, ako oblaky na oblohe.

                Keď je vlhkosť vo vzduchu pohnutá vetrom, vytvárajú sa na oblohe oblaky. Ale keďže oblaky sú prejavom vetra a vlhkosti oblohy, je nemožné o nich premýšľať, akoby boli skutočne rozdielne, či odlišné od nej. Nemajú kam ísť, aby ustanovili svoju existenciu. Oblaky sa môžu zoskupiť iba na nebi a potom sa vypariť.

                Rovnakým spôsobom klamlivé javy vytvárané neuvedomením, či nevedomosťou vašej mysli, produkujú tri ríše a šesť typov bytostí. Myseľ je ako vlhkosť, neuvedomenie ako vietor, rozličné ríše a klamlivé javy ako oblaky, a Buddhovská prirodzenosž je obloha.  Myseľ, ako vnímavá možnosť, je inherentná v Buddhovskej prirodzenosti rovnako, ako vlhkosť je inherentná v atmosfére. Poháňané vetrom nevedomosti, sa klamlivé javy samsáry zhromažďujú, ako oblaky. Sila, ktorá zapríčiní zmiznutie týchto javov je uvedomenie, že nie je jav, ktorý by ako svoju podstatu nemal prázdnotu. Nie je žiadne iné miesto, z ktorého by boli vytvorené, než prázdnota, ani nie je pre ne iné miesto, kam by šli.


Longčhenpa, (chos-bzhi rin-chen phreng-pa)


-----

utorok, 6. mája 2014

Gomčhenovia, veľkí meditujúci

Z angličtiny vybral a preložil Ngakpa Tongnyid Dorje

ZDROJ

Gomčhen

Gomčhen znamená „veľký meditujúci“. Tento titul,  označuje laických kňazov v Bhutane, ale v iných Himalájskych regiónoch sú laický kňazi označovaní ako ngakpa, čo znamená „praktikujúci tantry“.  Takže „veľkí meditujúci“ v Bhutáne hrali po stáročia úlohu rozširovania a udržiavania duchovného prospechu vo svojich komunitách.  Úloha gomčhena je podobná mníšskej v smere pomoci ostatným,  ale majú rozšírenú úlohu, ktorá prekračuje to, čo môže mních, či mníška, spraviť v rámci laickej komunity.  Hlavný rozdiel medzi gomčhenom a mníchom, či mníškou, je v ordinácii (vysvätení, prekl.) a vo fakte, že gomčhen si môže zvoliť rodinný život, zatiaľ čo pôsobí ako duchovný vodca pre ostatných. Oboznámenosť s rodinným životom otvára gomčhenovi mnoho možností, aby mohol byť užitočný svojej laickej komunite spôsobom, ktoré nie sú bežné u mníchov a mníšok.
Zatiaľ čo gomčhen dodržuje päť príkazov a je trénovaný v umení rituálov, buddhistickej filozofie, meditácie, astrológie a medicíny, jeho hlavnou kapacitou je byť učiteľom Dharmy pre laickú komunitu.

Vzdelanie a tréning

Trácícia gomčhenov začala v Bhutáne v 8.storočí, keď Guru Rinpočhe uviedol  do Bhutánu vadžrajánu.
(...)
Ako výsledok, generácie gomčhenov sa trénovali v rovnakých zručnostiach, ako je maľba, kaligrafia, atď. Navyše k umeniam, sa mladí gomčhenovia trénujú v astrológii, medicíne, posvätnom tanci a kresleniu mandál. Rozvinú kompetenciu vo všetkých rituálnych umeniach a strávia roky, aby sa stali zruční v používaní rituálnych nástrojov, ako je krátka a dlhá trúbka, vadžra a zvonec, bubon a činely. Potom sa učia, ako postaviť oltár a vyrobiť tormy.

(...)

Vzdelanie (mladého, prekl) gomčhena je zamerané na tréning mysli a tréning v bódhičitte, takže tieto deti (ktoré sa trénujú za gomčhenov, prekl) sa naučia byť nenásilné, disciplinované, súcitné a spokojné. Tento typ vzdelania je určený na propagáciu  sebadôvery a pozitívneho zodpovedného postoja voči sebe a druhým v spoločnosti. Toto teší rodičov a robí ich veľmi šťastných keď vedia, že boli zasiate správne príčiny a podmienky pre šťastie ich detí.

(...)

Keďže cesta gomčhena je cestou meditácie a prinášania Dharmy ostatným, sú gomčhenovia od mladého veku vzdelávaní v princípoch buddhizmu. Študujú z nasledovných troch textov sútry: Šantidévovej Bodhičarjavatara; Čandrakirtiho Madhjamika, a Vasubhandovej Abhidharmakoša. Získajú široké poznanie týchto textov, ako aj ďalších, ale ich hlavný tréning je v tantrickej praxi a tréningu mysli.

(...)

Časť tréningu gomčhenov  je spraviť praxe ngondro. Tto sa robí, aby boli očistené fyzické a mentálne zatemnenia. A potom idú gomčhenovia na jednoročné ústranie, aby mohli robiť tantrické praxe na očistenie ich karmy, aby mohli byť lepšie nápomocní svojej komunite. Gomčhen vie, že jeho zodpovednosť za šťastie ostatných zavisí na jeho vlastnom osvietení v prospech všetkých cítiacich bytostí. Vstúpením do tantrických praxí a robením ústraní ešte viac očistí svoje vedomie, takže môže vylepšiť svoju službu pre druhých.

(...)

Gomčhen trénovaný v menení počasia ide na ústranie aj v lete, aby robil modlitby a priniesol pre farmárov dážď  ak si myslia, že to potrebujú pre lepšiu úrodu. Gomčhen môže dážď aj zastaviť, ak ho farmári požiadajú. Ak chcú laici inštrukcie k meditácii, gomčhen je tu, aby im ukázal k nej cestu.


Tantrické praxe

Sú dve tantrické praxe, v ktorých sa gomčhenovia trénujú. Prvá sa nazýva kjerim. Toto je časť jogy božstiev, kedy sa človek zameriava na videnie seba ako božstva a transformáciu svojho obyčajného vedomia a pocitu identity na toto konkrétne božstvo. Tento typ meditácie pomáha praktikujúcemu prekonať pocit „byť iba obyčajný“ a pomáha extrahovať viac z jeho potenciálu pre osvietenie. Druhá prax je dzogrim. Tu praktikujúci vidí seba, ako božstvo, ale praktikuje nepripútanosť k forme božstva. Namiesto toho zrealizuje prazdnotu v tvare božstva.

Tieto dve praxe potom slúžia ako prostriedok, ktorým praktikujúci môže dosiahnuť nerozdielnu jednotu metódy a múdrosti. Ak dokáže myseľ zrealizovať prázdnotu, zatiaľ čo udržiava tvar, potom toto môže slúžiť ako prípadná príčina pre vševedúcu myseľ. Takže, ak sa gomčhen trénuje a robí takýmto spôsobom ústrania, dosiahne nejaké duchovné realizácie, ktoré z neho spravia lepšieho učiteľa Dharmy, ktorých môžu ostatní nasledovať. Bude chcieť učiť metódy pre osvietenie ostatných, takže je pre neho dôležité robiť intenzívne praxe, ktoré rýchlo vyústia vo vševedúcej mysli buddhovstva.

(...)

Takže vysoký gomčhen je niekedy láma, alebo rinpočhe, za ktorým môžu ľudia prísť po inštrukcie na ceste k osvieteniu. Vedie, že tu vždy je, aby im pomohol rozvinúť ich duchovné realizácie na ceste za osvietením, a to vyvolá v ľuďoch pocity oddanosti. Takýmto spôsobom môže byť gomčhen akýmsi útočiskom, pretože ho laici budú považovať za ochrancu ich šťastia a duchovného blaha. Keď ľudia vedia, že tu gomčhen je, aby im slúžil s čistým srdcom bódhičitty, tak to automaticky uvoľňuje všeobecné povedomie a vytvára atmosféru pokoja.

Dôležitosť ústrania

Ústranie je kľúčovou časťou tréningu mysli Dharma-praktikujúcich a integrálnou časťou života gomčhena. ... Počas ústrania venujú zásluhy miestnym ľuďom a všetkým cítiacim bytostiam. Gomčhen si rozdelí deň a noc na šesť častí, počas ktorých sa plne venuje mieru a šťastiu ľudí.

(...)

Pre gomčhenov je životným cieľom osvietenie v prospech všetkých cítiacich bytostí, ktoré boli našimi matkami. Takže ústranie slúži a prostriedok pre príležitosť, aby sa gomčhen stal ešte viac odpútaný od vonkajších prejavov reality a získal duchovnú silu a vhľad, ako výsledok tantrických meditačných praxí. 

Je veľa štádií v robení ústrania. Prvé ústranie sa nazýva ngondro. To je prípravná prax, ktorá začína prijímaním útočiska u Troch Klenotov, až po gurujógu. Je to kompletný tréning pre fyzickú aj mentálnu očistu a trvá rok.


Potom je ďalším štádiom trojročné ústranie, ktoré je zamerané na Tri Korene: lámu, jidam a khandro. Po ukončení tohto ústrania je gomčhen autorizovaný, aby viedol hlavnú ceremóniu. Trojročné ústranie je vysoko žiadúce, pretože je to príležitosť dosiahnuť hlboké skúsenosti duchovného vhľadu a viac rozvinúť duchovnú silu založenú na múdrosti, realizovaním prázdnoty a čistého vedomia. Po tomto ústraní aj obyčajný gomčhen bude schopný dávať ľuďom náuky a ukazovať správnu cestu k osvieteniu.



-----

Tröma Nagmo

Tröma Nagmo, Čierna Hnevlivá Matka, ženské stelesnenie múdrosti. Tröma Nagmo je najvnútornejší tajný aspekt praxí dákiní v línii Dudžom Tersar. Prax čhö Tröma Nagmo nám poskytuje extrémne silné prstriedky na preseknutie sa skrz dualisticky uchopujúcu myseľ, koreň nášho utrpenia, a tak odhaliť našu vnútornú prirodzenosť múdrosti.

Predvídajúc ťažkosti v budúcich časoch, odhalil Guru Rinpočhe so svojim súcitom náuky Čiernej Hnevlivej Dákini svojej hlavnej družke Ješe Cogjal, ktorá ich neskôr uložila ako termu. Tento poklad mal byť objavený vo vhodnej dobe reikarnáciou jedného z 25 žiakov Padmasambhavu, Khje´u Čung Locávom. Ten sa inkarnoval ako Rigdzin Düddul Dordže,  veľký obnoviteľ línie Khatok, a potom ako majster meditácie a tertön Dudžom Lingpa (1835-1904).

Dudžom Lingpa obdržal priame transmisie cyklu Tröma Nagmo skrz sériu vízií Mačik Labdrön, Sarahu, Padampa Sangyeho a ďalších. Držal prax v tajnosti po nejaký čas, než ju začal učiť.

V tradícii Dudžom Tersar obsahuje prax Tröma Nagmo kompletnú cestu vadžrajány, od ngöndro až po dzogčhenové praxe trekčhö a tögal. Podľa Čagdud Tulku Rinpočheho, „Prax čhö založená na Tröma Nagmo odstraňuje prekážky pre naše dočasné šťastie a aj tie zakrývajúce naše konečné osvietenie. Nesie v sebe neobyčajnú uzdravujúcu silu a skrz jej prax môžeme nesmierne naakumulovať zásluhy a múdrosť rýchlym spôsobom. Už iba spojenie s praxou Tröma Nagmo prináša veľký prospech a požehnanie."


Minimálne trinásť žiakov Dudžom Lingpu dosiahlo skrz prax Tröma Nagmo dúhové telo.


Najbližšia možnosť obdržať tieto vzácne náuky na Slovensku od kvalifikovaného majstra línie:

http://ogyantanzin.blogspot.sk/2014/04/troma-nagmo-ngakpa-retreat-2014-slovakia.html

streda, 23. apríla 2014

Žabdrung Rinpočhe - Buddhizmus na Západe

Z Knihy: The Yogins of Ladakh
Vybral a preložil: Ngakpa Tongnyid Dorje



Žabdrung Rinpočhe

                Jedného popoludnia sme sa vybrali nájsť dom Žabdrung Rinpočheho. Vedeli sme, že to nebude ľahké, pretože iba nedávno sa prestal ukrývať a vzdal sa ochranky Indickej polície. Žabdrung Rinpočhe z Bhutánu, prvý vládca štátu, sa, ako sme sa dozvedeli, bál politickej vraždy. Keď bolo jasné, že nemá žiadne plány miešať sa do záležitostí Bhutánu, hrozba pre neho konečne ustala. Ale aj tak stále žije v relatívnom uzavretí.

                Rozhovor začal v tibetštine, ale Rinpočhe rýchlo prešiel na angličtinu, jazyk, v ktorom  zjavne získal dobré vzdelanie. Potvrdil nám, že bol  naozaj hlavou Lhondrug-skej odnože rádu Drugpa Kagju Tibetského buddhizmu, ale že táto pozícia je iba historický záujem. V každom prípade nám povedal, že aktuálne praxe Lhodrug sú stratené. V súčasnosti väčšina kláštorov pred tým južnej (lho) vetvy v skutočnosti zvyknú praktikovať severnú (čang) vetvu, a že poslední praktikujúci pôvodnej južnej školy umreli nedávno v Bhutáne.

                ...

                Hovorili sme o západnom buddhizme a povedal nám, že tendencie zakladať veľké organizácie s vysokými lámami ako guruami, sú typicky západné a potenciálne škodliace skutočnému pochopeniu.  Skutočný vzťah guru-čéla je medzi dvomi ľuďmi, ktorí sa navzájom blízko spoznajú. Západné žiakovstvo k vzdialenej postave slávneho svetobežníka, nie je vôbec tou istou vecou. Naopak to môže byť celkom zavádzajúce, dávajúce možnosť vyvstať kultu osobnosti a prisudzovaniu charizmy čisto mýtickej povahy. Na dôvažok, v takomto prípade, žiak môže mať pre gurua len malý úžitok. Je dôležité, aby mohol žiak byť z jeho strany kritický v rámci jeho oddanosti a zdielať svoje pocity s učiteľom.  Takýmto spôsobom ostáva učiteľ v styku so svojimi vlastnými chybami.  Ak je to slávna postava s iba povrchnými vzťahmi so žiakmi, môže získať učiteľ ilúziu veľkosti. Môže dokonca začať využívať oddanosť jeho nasledovníkov takým spôsobom, že to spraví Dharme zlé meno. Ak si učiteľ udrží spojenie so svojou vlastnou tradíciou, jeho mnísi ho ponechajú v ráde, ale niektorí učitelia na západe prestrihli toto spojenie a začali lietať po svojom.  Toto bolo nebezpečné, obzvlášť ak nahradia plynulosť západnej kultúry za hlboké poznanie tibetskej meditačnej praxe. Duchovný rast takej osoby sa stal celkom povrchným a postrádajúcim pochopenie niektorých ťažkostí praxe, ktorú možno učí. Mních mohol obdržať všetky iniciácie, ako mladík, ale pokiaľ nie sú praxe udržiavané a používané vhodne na kontinuálne prehlbovanie duchovnej hĺbky, také iniciácie stratia svoju silu a môžu dokonca otvoriť svojho prijímateľa delúzii.


                
.....

utorok, 4. marca 2014

Dvaja starí tuláci

Ukážka z knihy The Yogins of Ladakh, Pilgrimage Among the Hermits of the Buddhist Himalayas

Vybral a preložil: Ngakpa Tongnyid Dorje





Togdeni z Khampagaru




Dvaja starý tuláci


                Na juhu Padumu sa krajina zdvíha do širokého útesu, než začnú severné úpätia Himalájí. Malý výstup vedie pomedzi polia k malému kopcu na ktorom stojí Stagmo gompa, „Kopec tigrice“, kláštor Drugpa posadený medzi štíhlymi stromami.  Miesto je požehnané malými prameňmi, ktoré v kaskádach plnia malé kaluže, z jednej úrovni na ďalšiu. Jednoduché záhrady sa terasovito približujú ku skupine neozdobených mníšskych ciel a chrámov. Myseľ sa uvoľní pri zvuku bežiacej vody a šumiacich listov, zatiaľ čo slnko vrhá vzory svetla a tieňa po celom nádvorí. Ako sme vystúpali hore a vošli do ochrany stromov, obklopila nás atmosféra viac Čínskeho, než Tibetského kláštora.
                Stagmo je domov jogínov a základňa mníchov Drugpa z Padumu a Sani. Najprv sme nikoho nevideli, ale ako sme začuli hlasy, našli sme dvoch starých mužov sedieť na nejakých schodoch, ako rečnia. Zrazu som ich spoznal: boli to tí dvaja, ktorých som stretol pri Dalajlámovej návšteve a od ktorých som sa prvý raz dozvedel o existencii jogínov v Zangskare. Potešil som sa, že som ich opäť stretol. Sonam Konsum, známy, ako Gonpo, vtedy mal 72, bol pozoruhodný zjav. Jeho dlhé dredy, voľne zviazané dookola sokola pripomínajúcej hlavy, jasné oči pozorné voči všetkému. Mal dlhú, silnú tvár tmavo ladenej pokožky, vôbec nie Tibetského charakteru, a vyžarovanie niekoho, komu sú blízke vetry a sneh vysoko položených miest. Mal trasľavku, takže jeho ruky boli často v miernom, neprestajnom pohybe.
                Jeho spoločník, mám podozrenie, že ešte starší, bol jogín, ktorý mi v 1977 povedal, že neopustil gompu päťnásť rokov, a ani nemá žiadnu potrebu to spraviť. Bol známy ako Nočung Ce, ale to bolo jeho laické meno. Jeho duchovné meno je Ngawang Džigme. Jeho špecialitou boli dlhodobé ústrania, roky naraz, všetky spravené na Kopci Tigrice. Sedel vľúdne na slnku, otáčal modlitebný mlynček a často sa stratil v tichom mumlaní mantier.
                Po pár minútach nás Gonpo pozval hore, do svojich izieb na čaj. Vyšli sme schodmi a vošli sme na štvorcovú strechu s malou kuchynkou na jednom konci.  Bola obklopená vysokou stenou, takže keď si človek sadol, nebolo ho zvonku vidieť a mal výhľad na klenúce  nebo. Po tom, ako sme mali čaj, počuli sme vonku hlas. Bol to Nočung Ce. Gonpo zakričal:
                „Hej, prines nejaký čang! Títo ľudia chcú čang!“
                Nočung Ce prišiel krívajúc hore schodmi s miskou čangu a pridal sa k nám. Sedeli sme tam na slnku asi štyri hodiny. Gonpo zvykol žonglovať so starými čajníkom a miskami, aby sme boli obslúžení. Robil to po tichu, s akousi úctivou pozornosťou, ako by to bol čajový obrad. Občas nastalo ticho a my sme tam len sedeli na slnku, užívajúc si čang, pokoj a hrejivé svetlo.
                Dvaja starý muži boli hlboko trénovaní v Dharme a voľne hovorili o sebe a svojom tréningu. Patrili ku generácii jogínov silne ovplyvnenej Lámom Norbu z Khardongu, ktorý trénoval u slávneho Šákjašrí v jeho pustovni vo východnom Tibete a opravil gompu v Dzongkule a oživil tam mníšsku prax. Strávil život prácou v Zangskare, Lahoul a priľahlých oblastiach. Pritiahol mnoho mníchov, ktorí sa stali praktikujúcimi jogínmi. Naši dvaja spoločníci boli medzi poslednými žijúcimi.
                Gonpo a Nočung Ce boli trénovaní vo všetkých jógach svojej sekty a pri tom, hoci plne oboznámení s jógami Naropu, už viac nepociťovali potrebu ich intenzívne praktikovať. Miesto toho sa ich praxou stal čagčhen (mahámudra) a dzogčhen (atijóga). Vskutku nemali tendenciu robiť medzi týmito dvomi cestami rozdiel. „Je to len rozdielna perspektíva na rovnakú vec,“ bolo nám povedané. Bez akéhokoľvek pocitu pýchy, poznamenali, že sa jednoducho dostali na koniec svojho tréningu. Nebolo kam ďalej ísť, a nič ďalšie k dosiahnutiu.
                Sedávali v meditáciu štyri krát denne, aspoň po hodine. V noci často praktikovali jógu snu od Naropu. (...)
                O svojej dennej praxi, ktorú robili na svojich izbách, dvaja jogíni hovorili, že buď sedia v mahámudre, alebo dzogčhene. K tréningu v takej meditácii musíte získať rovnováhu medzi Utíšením Mysli a Vedomým Vhľadu do prirodzenosti mysli. Keď je myseľ pokojná a bez myšlienok, môžete vidieť do jej prirodzenosti, ktorá je čistá a priehľadná, ako pokojné jazero. Keď sa stotožníte s takouto jasnosťou, zistíte, že je prázdna od seba. Keď to bude skutočná realizácia, nie len konceptuálna interpretácia, môže sa to nazvať mahámudra a keď je tu pocit úplného nechania ísť do priestornej bezčasosti, ktorú nedokážete charakterizovať, že je z mysli, potom sa o tom môže následne uvažovať, ako o skúsenosti plodu – dzogčhene. Dôležitá vec je skúsenosť reality, nie rozlišovanie medzi metódami a popisovanie toho názvami a termínmi.
                Opýtali sme sa ich na dennú prax laika žijúceho v meste. Bolo relatívne ľahké pokojne sedieť pri jazerách v Sani a rozvinúť pocit priestorovosti, ktorý je koreňom mysli, ale také uvedomenie sa zdá byť často krát nemožné v hluku veľkého mesta, ako je Dilí, alebo Londýn, alebo keď reagujete na iných v komplexných vzťahoch.
                „Ách!“, povedal Gonpo, „ak je toto problém, musíte vytvoriť myseľ dostatočne veľkú. Musíte v meditácii spraviť svoju myseľ takou veľkou, že dokáže poňať do seba všetky takéto veci a zostať nevyrušená. A myseľ musí ostať veľká takisto aj keď nemeditujete. Musíte mať myseľ tak veľkú, že všetky zvuky a napätia mesta v nej môžu byť a ešte tam ostane dostatok miesta. Potom pre vás môže byť mesto radostné miesto.“
                Sedieť potichu na slnku v spoločnosti týchto starých mužov mi umožnilo upadnúť do snovej priestrannosti a ľahkosti. Otáčanie Nočung Ceho modlitebného mlynčeka zameralo pozornosť na takéto časy a jeho jemné mumlanie mantry bolo ako hučanie potoka. Navštívili sme ich niekoľko krát.

Šach-mat

                Jedného večera sme s Jamesom rozmýšľali nad postupom nášho výskumu. Museli sme priznať, že hoci sme zbierali útržky a záplaty informácií, zdalo sa, že sa s našou hlavnou úlohou sa nedostávame nikam. Aká je psychológia, ktorá tvorí základ praxe jogínov? Navrhol som, že by sme sa mohli spýtať našich dvoch priateľov systematickejším spôsobom. Keďže sa trénovali toľko veľa vo všetkých jógach, určite nám budú schopní dať racionálny výklad filozofie a psychológie za tým.
                Začínal som byť cestou trochu nepokojný. Mnísi Drugpa Kagyu sú zruční v zamlžovaní a nikdy nepovedia priamo, čo robia v meditácii, ani hlavné myšlienky, ktoré formujú základ ich praxe. Sú zruční v špeciálnom druhu mystifikácie, keď tvrdia, že iný učiteľ v línii to vie lepšie, ako oni, a že by sme radšej mali vyhľadať jeho. Keďže detailný popis praxe a teórie sa dá nájsť v knihách, včetne majstrovských prekladov do angličtiny, čo som chcel vedieť a vidieť bolo, ako to celé funguje v každodennom živote mníchov. Aký bol každodenný zmysel všetkých týchto slov? Skutočnosť, že som sa staral o aktuálnu prax, sa zdala že robí našich mníšskych priateľov ešte viac vyhýbavých a ja som bol dosť arogantný, aby som mal pocit, že môj vlastný tréning a Jamesov stál za väčšiu úprimnosť a zdieľanie. Rozhodli sme sa, že počas nášho ďalšieho sedenia s nimi sa spýtame prieskumnú otázku a uvidíme, kam nás to zavedie.
                Prišli sme do gompy a tento krát nás pozval na čaj Nočung Ce. Usadili sme sa okolo piecky a čoskoro sme sŕkali z horúcich misiek v našich rukách. Hovorili sme o tom a o hentom, keď James povedal:
                „John a ja sme sa bavili o mysli a jogínskej ceste k pochopeniu. Chceme sa vás spýtať, čo rozumiete pod mysľou. Môžete nám povedať, ako má byť chápaná?“
                Zdalo sa, že obidvaja naši priatelia zmrzli a nastalo úplné ticho. Nočung Ce zvdvihol svoj modlitebný mlynček a začal intonovať „OM MANI PADNME HUM ---OM MANI PADME HUM“ nahlas so zatvorenými očami. Gonpo vypadal extrémne nesvoj. Nejaký čas sa kýval zo strany na stranu, ako by sa snažil si to premyslieť. Potom povedal:
                "Keďže vy dvaja by ste mali veľký prospech z tréningu v meditácii, prečo nejdete a neurobíte to. Potom sa nebudete musieť pýtať také hlúpe otázky!“
                Bol som omráčený touto odpoveďou.  Cítil som hlbokú výčitku a šok sa prejavil aj na mojich vnútornostiach. Mal som aj náhly vhľad do môjho omylu a cítil sa navonok neobyčajne hlúpo. Ako by mohol iba rozhovor odhaliť hĺbky celoživotnej praxe? Aká arogancia je očakávať, že také vzácne tajomstvo môže byť odhalené rozhovorom pri pive, či čaji!
                Nočung Ce sa rýchlo vytratil, ale Gonpo začal uľahčovať nášmu rozčarovaniu. Začali sme sa baviť o iných témach a postupne získali späť pokoj. Na noc sme ostali v malej izbe v gompe. Po večeri, keď už bola celkom tma, sa ozvalo jemné, až tajnostkárske klopanie na dvere. Bol to Gonpo. Srdečne sme ho privítali a ako vošiel dnu, poznamenajúc o prehlbujúcej sa jesennej zime si sadol, aby sa s nami napil. Jemným a naliehavým hlasom začal hovoriť na Jamesa. Pokračoval asi hodinu a potom potichu, takmer konšpiračne, odišiel.
                Spýtal som sa Jamesa, čo hovoril. James povedal, že to bolo veľmi zložité. Gonpo hovoril veľmi ticho a slová bolo ťažké počuť a boli nezreteľné v jeho silnom Zangskari akcente; nadovšetko bol dobre naložený čangom. James nerozumel skoro ničomu. Avšak zmysel toho, o čo sa Gonpo pokúsil ostal s nami a my sme boli vďační. Rozprával nám o svojom vlastnom tréningu, o dôležitosti gurua, o správnych prípravných praxiach, o budovaní vhľadu a pokoja, o rozličných jógach, v ktorých sa trénoval. Jeho odkaz bol jasný. „Ak chcete pochopiť cestu Drugpa Kagju, musíte ísť a robiť obdobne. Rozprávanie o takých veciach nikam nevedie. Iba takýmto spôsobom môžete objaviť, že všetko rozprávanie o mysli je ilúzia. Cesta Kagju sú inštrukcie skrz prax. Je to praktická sekta, nie vyučujúca sekta. Teória a rozprávanie je záležitosť Gelugpy. My sa staráme o transformatívne jednanie. Nemusíte to chápať. Naučte sa to robiť. To je esencia našej kultúry.“
                Navyše sme pochopili, že povedať pre neho aj iba toľkoto ho privádza na samotný pokraj jeho záväzku k tajomstvu sekty. Preto bol taký opatrný a konšpiračný. Urobil, čo mohol, aby nám povedal čo vie, a my ho za to máme radi.



-----

pondelok, 4. novembra 2013

Hnevlivé Božstvá v buddhizme

Transformácia, ktorá nastáva, keď sú emócie utrpenia podmanené ostrým, rozlišujúcim vedomím, je povstanie hnevlivých božstiev. Skutočná prirodzenosť emócii utrpenia je prvotná múdrosť, takže päť jedov je päť múdrostí. Skrz moc vedomia sa emócie utrpenia zrútia a toto zrútenie je odhalenie ich skutočnej podstaty, prvotnej múdrosti. Toto zrútenie, alebo transformácia, je hnevlivé božstvo. Hnevlivé božstvá sú rozzúrené súcitom; nie sú nahnevané. Sú ako matka, ktorá vychováva neposlušné dieťa. Matka miluje svoje dieťa a rozzúri sa, aby mu pomohla. Hnevlivé božstvá povstávajú s nesmiernym súcitom, podrobujú si najsilnejšie emócie utrpenia cítiacich bytostí. Ich súcit je ešte intenzívnejší, ako súcit pokojných božstiev.

Garčhen Rinpočhe




-----