Tento blog je osobnou stránkou, ktorá nevyjadruje pozície a názory žiadnej konkrétnej skupiny, ale výlučne jeho autora.

pondelok 28. mája 2007

Vlastnosti skutočného učiteľa Dharmy - alebo, malé vysvetlivky k sekcii DHARMA-COLA

Nasledujúce je výňatok z druhej kapitoly knihy "Vzácna váza" od Čhögjal Namkhai Norbu Rinpočheho, ktorá okrem iného pojednáva aj o kvalitách učiteľov -guruov- vhodných k nasledovaniu a naopak, učiteľov, ktorých by sme radšej nemali nasledovať. Pridal som to na podnet môjho vadžra-brata, aby som trošku odôvodnil sekciu "DHARMA-COLA", ktorej cieľom je upozorniť jej návštevníka na rôzne kulty, ktoré sa tvária -spočiatku- ako skupiny, ktoré prezentujú čistú spiritualitu. Obzvlášť husté sú odkazy na skupiny, ktoré čerpajú z buddhizmu a tvrdia, že už iba oni majú teraz skutočné pochopenie, čo buddhizmus je, či bol.



6.2. JAK SE STÁT ZBĚHLÝM VE ZKOUMÁNÍ UČITELE

Abychom mohli dosáhnout osvobození, musíme jako praktikující následovat kvalifikovaného učitele. Především pak je absolutně nezbytné následovat učitele, který už osvobodil svůj stav prostřednictvím stejného pochopení, aby v naší mysli mohlo povstat pochopení dzogpa čhenpo. Proto je v první řadě nezbytné správně rozpoznat charakteristiky učitele, kterého je dobré následovat.

Když hovoříme o „následováníhodném učiteli“, neměli bychom si myslet, že se jedná o někoho, kdo je pouze slavný nebo má titul tulku nebo reinkarnace velkého lamy, nebo někoho, kdo umí pouze chytře komentovat texty dharmy, nebo dokonce ani někdo, kdo umí správně udělit tantrickou iniciaci tím, že položí ceremoniální vázu na hlavu praktikujícího a bude odříkávat mantry obsažené ve specifickém rituálním textu. Veškerá literatura súter a tanter obsahuje popis charakteristických kvalit učitele nebo gurua. Na základě toho, co se píše v těchto textech, se musíme naučit rozlišovat mezi charakteristikami kvalifikovaného učitele a učitele, kterého není dobré následovat.

6.2.1. CHARAKTERISTICKÉ VLASTNOSTI UČITELE, KTERÉHO JE DOBRÉ NÁSLEDOVAT

Lampa, osvětlující cestu k osvobození od Adzam Drugpy podává krátký popis (vlastností) kvalifikovaného učitele (op.12, s.177, 5):

„Protože se charakter běžných lidí snadno mění podle toho, jaké mají přátele či společníky a jaké jsou náhodné okolnosti, je nevyhnutelné vždy následovat ctnostného učitele a ctnostné společníky. Napodobujíce učitele minulosti (se snažme stále více a více) rozvíjet vlastní kvality, ať už jsou jakkoli skromné.“

Dnes žijeme v době úpadku a emoce se projevují velice intenzivně. Objevilo se mnoho nešťastníků postižených závažným nedostatkem „špatného náhledu“, kteří se v minulých životech nedostatečně očišťovali a neměli přání (následovat Dharmu). Tito lidé následují nesprávné náhledy, které je vedou na špatné stezky. Jsou obelháváni démony, kteří na sebe vzali nejrůznější podoby, aby vytvářeli překážky. Ze všech těchto důvodů je těžké najít učitele, který má všechny charakteristické vlastnosti, jež se uvádějí ve vzácných sériích tanter. V každém případě se říká, že učitel, kterého je dobré následovat, by měl mít tyto vlastnosti:

1. Očistil svou mysl dodržováním tří slibů - vnějších slibů pratimókši, vnitřních slibů bódhisattvy a tajných slibů tajné mantry.

2. Má hluboké vědomosti založené na poznání spisů súter a tanter.

3. Jeho mysl je prostoupena velkou láskou a soucitem vůči všem živým bytostem.

4. Má dokonalé poznání tří vnějších sekcí súter a vnitřních sekcí tajných manter. Dokáže provádět rituály čtyř sérií tanter.

5. Vnitřně realizoval zvláštní kvality osvícení.[1]

6. Má schopnost přitahovat šťastlivé žáky prostřednictvím „čtyř postojů, které přitahují“: dávání, laskavá mluva, (schopnost) přizpůsobit se kondicím žáků a jednat v souladu s tím, co učí.[2]

(V textech) se říká, že bychom takového učitele měli následovat. Především o učitelích Tajné mantry vadžrajány se říká, že by:

1. Měli nechat dozrát svůj stav skrze nepřetržitý proud iniciací, popsaný ve vzácných sériích tanter.

2. Neměli by porušit samáje a sliby, které dali během iniciací.

3. Měli by mít málo rušivých myšlenek a emocí, a následkem toho by měli být skromní a klidné povahy.

4. Vnitřně by měli chápat pravý smysl tantry s ohledem na cestu a plod Tajné mantry vadžrajány.

5. Měli by mít kompletní znamení přístupu a dosažení (obecně zahrnují čtyři přístupy a dosažení /ňen drub ži/ celou tantrickou praxi spojenou s vizualizací božstva a recitací mantry. Může ale také odpovídat jiným aspektům vadžrajány. Viz část druhá, kapitola pátá: 2.8.10.4.), jako je vize božstva-jidamu atd.

6. Měli by být osvobození skrze pochopení a uskutečnění skutečného významu základní podstaty.

7. Měli by mít mysl naplněnou soucitem a následně se zajímat pouze o dobro druhých.

8. Měli by být oproštěni od připoutanosti k tomuto světskému životu a nebýt vtaženi do mnoha aktivit.

9. V jejich zájmu by měl být jejich příští život. Měli by být pilní a jejich mysl by měla být obrácená k Dharmě.

10. Poznání, že samsára je utrpením, by v nich mělo probouzet veliký smutek, který by měli předávat ostatním.

11. Měli by být dovední ve vedení žáků jakýmikoli vhodnými prostředky, které odpovídají jejich různým kondicím a schopnostem.

12. Měli by vykonávat instrukce svých vlastních učitelů a udržovat proud zplnomocnění linie.

V (textech se říká), že bychom měli následovat takovéto učitele. Především učitele, kteří předávají tajné instrukce,[3] jak se říká v jedné tantře:

„Měl by být moudrý a nezapletený do mnoha činností,

měl by v něm dokonale uzrát pravý smysl konečné podstaty,

neměl by zanedbávat přání (svých žáků):

to jsou charakteristiky učitele tajné mantry.“

„To znamená, že někdo, kdo cvičil svou mysl ve stavu bódhičitty, to jest ve skutečném významu tantry, a skutečně pochopil její základní povahu, je nejlepší a nejvyšší mudrc. Vnitřně se nezabývá mnoha činnostmi spojenými s osmi světskými dharmami (osmero světských dharem neboli zájmů /džig ten čhö gje/ je: zisk a ztráta, sláva a hana, chvála a obvinění a radost a smutek).

Jeho zkušenost by měla být zcela v souladu s filozofickými rozbory a spisy, což mu umožňuje předávat skutečný smysl podle úrovně pochopení žáků. Může to být někdo, koho skrze přímé a nepřímé znaky poznáváme jako učitele, se kterým jsme spojeni z minulých životů a vůči němuž pociťujeme silnou náklonnost, neboť se zcela liší od jiných. Nebo se můžeme setkat s učitelem, jehož nauky, ať už jsou jakékoli, jsou protijedem na naše emoce a skutečně nám pomáhají: v těchto případech musíme učitele následovat bez ohledu na jeho vnější znaky a na to, jak se nám může jevit. V každém případě nejdůležitější je, aby obdržel proud zplnomocnění linie a aby byl na základě vlastní zkušenosti schopen vysvětlit základní body náhledu, meditace a jednání.“

A (op.12., s. 182, 6):

„Učitele, který má (duchovní) kvality, bychom měli považovat za manifestaci soucitné energie a moudrosti všech buddhů deseti směrů, který na sebe vzal lidskou podobu, aby přinášel užitek cítícím bytostem. Jeho soucitná energie a proud požehnání jsou tudíž stejné jako soucit a požehnání Buddhy. Máme-li s ním dobrý vztah, můžeme dosáhnout osvícení v jediném životě. Ale i když s ním máme špatný vztah, (jednoho dne) budeme určitě vysvobozeni ze samsáry.“

Navíc Ústní instrukce učitele Samantabhadry od Patrul Rinpočheho uvádí:

„Když se hovoří o tom, že bychom měli učitele inteligentně zkoumat, znamená to, že to musíme udělat ještě před přijetím iniciací a nauk. Má-li všechny kvality (skutečného) učitele, měli bychom ho následovat, ne-li, pak ne. Ale když už jednou začnete následovat (učitele), pak byste ve všem, co dělá, měli vidět pouze dobro. Měli byste myslet pouze na jeho kvality či dobré vlastnosti a rozvíjet čistou vizi a důvěru. Když myslíte na jeho chyby (a kritizujete ho atd.), povstane nekonečné množství překážek.

Přestože zkoumat učitele obecně znamená pozorovat, zda má či nemá vlastnosti uváděné v sútrách a tantrách, je nade vše nezbytné, aby měl bódhičittu,[4] neboť zkoumání se může zúžit na to, jestli (učitel) má bódhičittu nebo nikoli. Pokud má bódhičttu, bude se snažit svým žákům přinášet užitek v tomto i příštích životech a následně se vše ukáže jako užitečné. Instrukce takového učitele, jsa v souladu s mahájánou, se v každém případě stanou dokonalou cestou.

Naproti tomu učitelé bez bódhičitty, kteří jsou připoutáni ke svým vlastním, osobním zájmům, nebudou s to skutečně pomoci svým žákům. Jejich nauky, byť se mohou zdát jakkoli hluboké a neobyčejné, se nakonec ukážou jako pouhé prostředky, sloužící zájmům tohoto pozemského života. Takže všechny faktory zkoumání učitele mohou být shrnuty do tohoto základního bodu: učitel, který oplývá bódhičittou, ať už se zdá být jakýkoli, je hodný následování.

Ti, kteří nemají bódhičittu, přestože z počátku mohou jevit kvality snahy o osvobození, toho, jak jsou smutní a znechucení ze samsáry, jaké mají schopnosti praktikovat a jednat atd., bychom neměli následovat. (Někdy) jsou však speciální vlastnosti velkých mudrců skryté, a jakkoli se běžní lidé, jako my, snaží je zkoumat, nebudou schopni je objevit. Navíc se tito pokrytečtí a podvodní lidé, zběhlí v předstírání, tváří jako by měli auru svatosti. Nicméně nejdůležitějším učitelem je ten, se kterým máme spojení z minulých životů. Když při setkání s učitelem nebo při zaslechnutí jeho hlasu či při pouhé zmínce o jeho jméně v nás povstane taková důvěra, že se nám až vlasy budou stavět na hlavě, která může v jediném okamžiku změnit náš náhled, pak se očividně jedná o učitele, se kterým máme vztah z minulých životů, a tak jej nepotřebujeme zkoumat.“

A (op.2, s.129, 5):

„To, jestli se setkáme se svým učitelem či nikoli, závisí na našem náhledu, zda je čistý nebo nečistý, a na síle naší karmy. Měli bychom tudíž považovat učitele, který nám laskavě předává duchovní rady a nauky - jakkoli se může jevit -, za samotného Buddhu a vždy k němu takto přistupovat.[5] Kdybychom neměli dobrou karmu z minulých životů, pak bychom neměli to štěstí setkat se s dobrým učitelem. Když máme nečistý pohled, pak i kdybychom se setkali se samotným buddhou, nedokázali bychom poznat jeho kvality. Takže naším nejdůležitějším učitelem je ten, kterého potkáváme díky karmě z minulých životů a který nám s láskou dává nauky.“

6.2.2. CHARAKTERISTIKY UČITELE, KTERÉHO NENÍ DOBRÉ NÁSLEDOVAT

O vlastnostech učitele, kterého není dobré následovat, říká Lampa, osvětlující cestu k osvobzení od Adzom Drugpy (op.1, s. 182,1):

1. Ti, kteří i když nemají schopnost studovat, přemýšlet a meditovat, jsou pyšní na svou prestižní pozici.

2. Ti, kteří i když stěží mají (duchovní kvality), se zajímají pouze o osm světských dharem a přijímají žáky bez rozlišování a pokrytecky, předávají iniciace a instrukce bez toho, že by měli povolení svého učitele.

3. Ti, kteří mají pouze suchý náhled (utvořený) z pouhých slov, nesprávně chápou hluboký smysl a stejně tak ho předávají.

4. Ti, kteří i když nemají žádné duchovní kvality, se živí poctami, kterými je zahrnují běžní lidé, a věří, jak jsou sami velice důležití.

5. Ti, kterým schází pocity lásky a soucitu bódhičitty: všem těmto bychom se neměli svěřit.

Lung (Cal čhen trug pa) říká:

„Nauky učitele bez vlastností, který je jako opice,

i když předává tajné instrukce, určitě nás pouze přivedou na špatnou stezku.“

A velký Orgjen (Padmasambhava) řekl:

„Nezkoumat učitele je jako pít jed.

Nezkoumat žáka je jako skočit z útesu.“

To vše je velmi jasné. Navíc Džigme Lingpa v Bojovém vozu dvou pravd říká:

„Bráhmani, kupříkladu, ctí pouze svou rodinnou linii, ze které pocházejí. Kromě (zájmu o) védy a magická zaříkávadla nemají potřebu dosáhnout osvícení. Pevně se drží tradice svých předků, která nemá žádný vztah s Buddhovou naukou. Jiní jsou zas pyšní na svou rodinu z otcovy nebo matčiny strany, snaží se upevnit své postavení, jak jen to jde, a zabývají se světskými záležitostmi a politikou, jako by to byla svatá Dharma. Jsou zcela pohlceni rozptýlením a materiálními věcmi bez nejmenšího spoléhání se na moudrost ze studia, přemýšlení a meditace. Jsou zas jiní, kteří ze strachu, aby se moc a bohatství jejich sídla nezmenšily, myslí pouze na šíření své světské slávy a prestiže. Jejich studium a praxe jsou bídné.

Vysvětlují rozsáhlé a hluboké nauky druhým, zatímco sami myslí pouze na obchody, na zisky ze svých sklizní, na to, jak rušit život druhých, a na získávání materiálního bohatství. S těmito připoutanostmi zcela přebírají staré zvyky svých říší a rodin, čímž nevyhnutelně odporují tomu, co učí, jako mlýn se dřevěným mlýnským kolem (který pouze opotřebovává sám sebe).

Ti, kteří nedostatečně studovali a postrádají kvality (které se dostavují jako následek poznání) textů, ti, kteří nevědí, co přijímat a co odmítat, a tak svým jednáním porušují své sliby a samáje, ti, kteří postrádají moudrost, která pramení z pochopení esenciální podstaty, ale předstírají jednání, jako by měli dokonalou realizaci, ti, jejichž řeka lásky a soucitu vyschla, ale kteří učí pouze kvůli úctě a zisku: tak jako šílenec, na kterého se spoléháme, nás vždy přivede na špatnou stezku, všichni ti nás pouze přivedou za útes falešné dharmy do propasti špatného náhledu.“

Jak jsme si přečetli, abychom se nemuseli vystavovat riziku sebeklamů, musíme se naučit správně zkoumat a jasně rozpoznávat kvality, které povstávají z následování opravdového učitele, a chyby, které se objeví, následujeme-li učitele, jenž pouze předstírá, že takový je, i když ve skutečnosti nemá vůbec žádné duchovní kvality.

To je velmi důležitý faktor na cestě.



[1] V tibetštině pang tog kji jön ten, doslova kvality vzešlé z překonání (překážek) a získání (vševědoucnosti), jako výsledek uvedení skutečného významu (nauk) do praxe.

[2] V tibetštině du we ngö po ži - viz kapitola 4. 6. 2. 3.

[3] „Tajné instrukce“ čili upadéša (man ngag) často, jako v tomto případě, znamená (že učí) naukám dzogčhenu atijógy.

[4] V tomto smyslu bychom měly chápat bódhičittu jako ryzí a úplný soucit.

[5] Dosl. vždy ho takto rozpoznávat - pozn. překl.

utorok 15. mája 2007

Žiarivá krása


Spomienky Tulku Urgyen Rinpočheho
- ukážky z knihy
preložil a za všetky chyby je zodpovedný: Ngakpa Tongnyid Dorje

Raz mi Tsikey Čokling rozprával zvláštnu príhodu o tom, čo to znamená mať dôveru v náhľad.
Bol tu jeden starý mních, hospodár v malom kláštore, ktorý na ústraní strávil iba pár posledných mesiacov svojho života. Ležal na smrteľnej posteli a zavolal Tsikey Čoklinga, ktorého často žiadali o posledné inštrukcie, alebo splnomocnenie, keď niekto umieral.
„Ty si reinkarnácia Čhokgyur Lingpu,“ začal starec, „a tak ťa chcem o niečo špeciálne poprosiť. Nie je to bežná prosba: musíš mi dať sľub.“
Tsikey Čokling si pomyslel: „Úbohý starček! Ľudia začnú byť taký ustrašený na pokraji smrti a myslia si, že v poslednom momente je stále čas zmeniť celý ich život. Tu je ďalší, vystrašený rozumom, čo sa obáva, že pôjde do nižších oblastí. Ale ako by som mu mohol sľúbiť, že ho jeho zlé činy nestiahnu dolu do nižších oblastí? Asi mal začať svoje recitácie a meditácie omnoho skôr počas svojho života.“
Ale mníchovi povedal iba: „Povedz mi, čo chceš.“
„Predtým, než ti poviem, mi musíš sľúbiť, že povieš áno. Iba potom ti to poviem!“
Tsikey Čokling odpovedal: „Najprv mi to povedz a potom sa rozhodnem!“
Umierajúci láma pokračoval v presvedčovaní o jeho prosbe, až kým Tsikey Čokling nakoniec súhlasil.
„Nemám iné prianie, než toto. Všetci vieme, že tri nižšie oblasti sú hrôzostrašné, obzvlášť osemnásť oblastí pekla. Nie je najnižším z toho Peklo Neustáleho Mučenia? A pod týmto nie je obávané Vadžra Peklo? To je to, kam chcem ísť. Prosím ťa, láma, pošli ma priamo tam v momente keď umriem. Toto mi musíš sľúbiť, že urobíš!“
„Prečo, pri celom svete, tam chceš ísť?“ spýtal sa Tsikey Čokling, „Prečo potrebuješ moju pomoc, aby sa tam dostal?“
„Bez tvojej pomoci a požehnania, tam sám nemôžem skončiť,“ odpovedal starý láma. „Iba ak ma tam pošle niekto, kto má zvláštnu moc, inak to nie je možné. Ja sám som už z času na čas navštevoval osemnásť pekelných oblastí. Ale nepodarilo sa mi dostať až dolu do Vadžra Pekla. Preto ty, tulku Čhokgyur Lingpu, mi musíš pomôcť!“
Tsikey Čokling mi neskôr povedal, „Ten starček mal skutočnú dôveru v náhľad; bol úplne bez strachu. Čoskoro na to umrel a ja som nestretol nikoho s tak veľkou odvahou. Každý iný umierajúci, ktorého som navštívil, ma prosil o požehnanie, aby tomuto unikol a nemal taký osud. Jeden človek ma dokonca žiadal, aby som ho uistil, že dosiahol osvietenie, ale nikto iný ma nežiadal, aby som ho poslal do pekla, o to menej do Vadžra Pekla.“
„Ten starý láma na mňa urobil veľký dojem,“ dodal. „A v skutočnosti som rozvinul aj nejakú vieru v neho. Na základe môjho prísľubu som sa vrátil pomáhať pri jeho kremácii. Videl som na vlastné oči, že jeho popol bol nezvyčajne plný relikvií v podobe guličiek (rigsel- prekl.) Počas kremácie sme všetci videli mnoho dúh vychádzajúcich z kremačnej hranice.“
To všetko značí, že starý láma úplne prekročil nádej aj strach. Keď raz niekto zrealizuje pôvodnú prebudenosť dharmakáji, nižšie oblasti už nebudú hrôzou a vyhliadka na osvietenie na nejakom inom mieste nebude pripadať ako prísľub, keďže on, alebo ona je už prebudená vo vnútornom priestore prvotnej čistoty. Taká osoba stojí na pokraji dosiahnutia úplného osvietenia v okamihu smrti. Takže, je tu potom niečo, čo ho sa treba obávať?“
Niekto, kto dosiahol štvornásobnú dôveru, ktorá sa spomína v náukách dzogčhenu, takisto dosiahol stabilitu v prebudenom stave. Takže tu nieje túžba po oslobodení na nejakom inom mieste a ani hrozba nižšieho zrodenia v samsáre. To je význam prekročenia nádeje a strachu. V tomto bode, hoci sa aj pokúsite, nemôžete sa zrodiť niekde v blízkosti pekelných oblasti skrz silu negatívnej karmy. Takže keď niekto dosiahne majstrovstvo v neduálnej bdelosti, nie je spôsob, ako by mohol upadnúť do Vadžra Pekla – a pochybujem, či aj Tsikey Čoklingovi sa ho tam podarilo poslať.
- - - - -
Na záver splnomocnení som požiadal Karsey Kongtrula o povolenie ostať v Curphu na trojročnom ústraní a on s radosťou súhlasil, že napíše ďalší list do môjho kláštora, aby mi to umožnili.
V tých dňoch som bol dosť hanblivý a nemal som pocit, že by som ohol urobiť dojem na takého veľkého majstra, takže som sa s ním vídal, len keď o to zvlášť požiadal. Avšak, pri našej poslednej prechádzke sa mi zdôveril, akú má skúsenosť. To bolo niečo, čo by nikdy verejne nevyhlásil, ale z nejakého dôvodu mi dôveroval.
„To, čo ti idem povedať, je priama a čestná reč,“ začal. „Bol to Pätnásty Karmapa, Khakyab Dordže, ktorý mi ukázal prirodzenosť mojej mysle. Povedal mi, aby som sa zdržal rozsiahleho štúdia; povedal, že hoci je tu veľa dôležitých a stále živých prúdov náuk vo východnom Tibete, ako dodal: „Ty musíš udržiavať náuky najvyššej transmisie. Kvôli tomu, ako svoju hlavnú prax jednoducho udržiavaj kontinuitu prirodzeného stavu, ktorý som ti ukázal – nesnaž sa byť veľkým učencom.“ To je príkaz, ktorý mi dal môj otec, Karmapa. Takže s výnimkou gramatiky a pravopisu som veľa neštudoval.
Avšak, vďaka tréningu v prirodzenom stave som dosiahol úroveň, keď sa mi celé údolie Curphu javí ako mandala Čakrasamvaru a s každým ubiehajúcim dňom je konceptuálnych myšlienok menej a menej. Teraz mi ostal už iba jeden problém: stále strácam prítomnosť mysli v momente, keď zaspávam. Netrvá to viac, než pár sekúnd, ale je mi ľúto priznať si, že som bol nebdelý.
Mimo tohto, táto myseľ neupadá v žiadnom čase do rozptýlenie, či už vodne, alebo v noci. Náhľad je široko otvorený a kontinuálny, a nie je tu žiadne oddelenie sa od neho. Vravím ti to v súkromí; až do dnes som to nikomu nezmienil. Teraz som presvedčený, že môžem kedykoľvek umrieť a nebudem mať problémy.“
Takto hovoril. Neskôr sa ukázalo, že to bolo aj znamenie našej rozlúčky, pretože som ho už nevidel do môjho návratu do Khamu. A takisto sa to zdá byť indikácia, že vedel, že jeho smrť je už blízko.
- - - - -
Wangčok Dordže
Wangčok Dordže bol jedným z troch detí Čhokgyr Lingpu. Jeden z našich spevov ho popisuje ako „magické zobrazenie“ Kráľa Džaha, čím sa myslí, že bol reinkarnáciou indického kráľa, ktorý hneď po Buddhovom odchode obdržal Osemnásť Tantier Mahajógy od Vadžrapániho, odvekého pána tantrických náuk.
Potom, ako recitoval stovky tisíc krát Mandžušrího mantry, a vďaka jeho cvičeniam v predchádzajúcich životoch, rozvinul Wangčok Dordže neuveriteľne ostrú inteligenciu: jeho vhľad bral ľuďom reč. Bolo mi povedané, že jeho realizácia – keď bol na ceste a úrovne, ktoré dosiahol – bola väčšia, než mal jeho otec tertön. Wangčok Dordže bol ešte veľmi mladý, keď sám sebou spontánne rozpoznal prirodzenosť mysli.
Neskôr, keď ho ľudia žiadali o meditačné náuky, zvykol odpovedať, „Ja nie som typ človeka, ktorý vás vie doviesť k prirodzenosti mysli. Nedosiahol som strop stúpaním jednotlivo po schodoch. Dostal som sa tam jedným skokom. Hoci by som vám popísal môj meditačný stav, nedokázali by ste to zachytiť.“
Od detstva bol schopný vidieť zázračné písmo dákiní, ako keby to mal priamo pred očami, a dokázal ho prepísať spolu s tým spojenými náukami kedy chcel, ako mu povstávali v priestore jeho mysli. Ale navzdory proroctvu, táto schopnosť nebola nikdy plne využitá.
Podľa ľudí bol Wangčok Dordže neuveriteľne šikovný: niektorí dokonca vraveli, že mal božské črty, a že nevideli nikoho tak krásneho. Bol pomerne veľký a veľmi silný so vznešeným vystupovaním. Jeho vlasy boli veľmi nezvyčajné: mal ich dlhé, zapletené a zmotané okolo hlavy. Boli popísané ako „priťahujúca tiara“, čo znamená, že neboli nikdy strihané a že v každom prameni spočívali dákiní. Jeho vlasy príťažlivo tmavo modro žiarili a keď si ich umyl, nikdy sa nezachlpili, hoci si ich nečesal.
Tým, že bol synom a držiteľom línie Čhokgyur Lingpu, od Wangčok Dordžeho sa tradične očakávalo, že bude mať synov a postará sa o rodinu a líniu. Ľudia vraveli, že mal sto mileniek. Kdekoľvek prišiel, išiel chýr, že dievčatá, ktoré chceli mať „telesný kontakt“ – veľmi fyzické požehnanie – so šikovným tulkuom, ho práve môžu prísť pozrieť. Mladé ženy vytvorili rad, čakajúc pri jeho izbách každý večer.
Ale Wangčok Dordže bol aj zavŕšeným jogínom, ktorý obrátil prúd jeho bielej esencie, ako na rozdiel od bežných mužov, ktorý ejakulujú, nikdy s ním nejaká neotehotnela. Neviem, či to bolo dobré, alebo špatné, ale takto sa to stalo. Na druhej strane, ako často ste v starých časoch počuli o niekom, že má sto mileniek a žiadna s ním nebola tehotná?
Čhokgyur Lingpa mal nezmernú dôveru vo veľkého majstra Patrula, a takisto jeho deti, vrátane Wangčok Dordžeho, sa stali Patrulovými žiakmi. Potom, ako Čhokgyur Lingpa umrel, putoval Wangčok Dordže k Patrulovému táborisku. Keďže veľa jeho žiakov boli už sami majstri, vravelo sa v celom Khame, že tento tábor je podobný brlohu snežných levov, ktorí neskôr rozšíria posvätnú dharmu do všetkých smerov.
Keďže bol synom veľkého tertöna, dorazil Wangčok Dordže do tábora s veľkou pompou a obradnosťou, na koni s širokým sprievodom.
Naopak, Patrul bol oddaný mních a samozrejme nemal žiadnu partnerku. Skôr zvykol často hovoriť o tom, že treba byť „dieťa hôr, zdobiť sa horskou hmlou“ a o ušľachtilosti jednoduchého životného štýlu ranných praktikujúcich línie Kagju.
Jedného dňa hovoril Patrul o nasledovaní ich príkladu tak, že zanecháme rozsiahlu zaangažovanosť. „Ak chce človek praktikovať pravú dharmu, musí zaujímať vždy nízku pozíciu a obliekať si vyhodené šaty.“ Povedal Patrul zhromaždeniu. „Nikde sa nehovorí, že by sa mal človek stavať nad iných a obliekať si brokát.“
Inšpirovaný Wangčok Dordže si pomyslel, „To by bolo pre mňa dobré!“ A tak vyzliekol všetky brokátové šaty a miesto toho si obliekol lacnú plstenú halenu. A taktiež prepustil všetok svoj sprievod a poslal všetky kone späť do kláštora Čhokyur Lingpu, ponechajúc si iba jediného služobníka. Potom si ostrihal vlasy a prijal od Patrula mníšske sľuby. Zostal tam tri roky vzdajúc sa všetkého majetku.
Ale potom, ako prijal sľuby a stal pustovníkom bez majetku a oholil si svoje krásne vlasy, jeho majestátnosť a nádhera pohasli: stal sa iba obyčajným človekom. Zbledol a skrehol a chrbát sa mu začal ohýbať.
Zdalo sa, že tento prísny spôsob života má veľmi negatívne následky na jeho postavenie čoby držiteľa termových náuk. Predovšetkým ostrihanie vlasov preťalo jeho samájový zväzok s dákiňami. Aby bol tertön schopný prepisovať znamenia a písmo termy, musia sa písmená javiť jasne v jeho vízii. Ale teraz zistil, že sú zastrené, hýbu sa sa stávajú sa menšími a menšími. Výsledkom bolo, že nebol schopný rozlúštiť a zapísať jedinú termu.
Wangčok Dordžeho cesta domov bola v ostrom kontraste s jeho impozantným príchodom – v štýle jeho otca – v spoločnosti štyridsiatich jazdcov a stáda jakov. Miesto toho kráčal pešo celú cestu z Goloku v severozápadnej časti Khamu, majúc iba palicu ako žobrák. Cestoval iba s dvomi služobníkmi a bezrohým jakom, ktorý niesol batožinu. Všetko, čo mali, bolo pár kníh a veci na prípravu čaju.
Ako kráčali dolu ku kláštoru Dzongsar v Derge, Wangčok Dordže ochorel. Musela to byť dosť krutá choroba, pretože len za päť, či šesť dní umrel v Khjenceho horskom ústraní, v slávnom Paláci zhromaždenia Sugatov. Nikto na svete nedokázal tejto udalosti zabrániť. Procesia priniesla telo naspäť do sídla Čhokyur Lingpu. Tertönov kuchár Pema Triney, ktorého som poznal keď som bol malé dieťa, bol prítomný, keď Wangčok Dordže urmrel. Bol vtedy hospodárom v kláštore a bola mu zverená úloha doručiť smutné správy veľkému Khjencemu, ktorý sa zdržiaval neďaleko.
Pema Trinley, ktorý umrel vo veku skoro deväťdesiatich rokov, mi povedal každý detail príbehu. Po tom, ako sa dopočul o Wangčok Dordžeho smrti, bol Khjence hlboko nespokojný. Cítiac, že nebol dôvod pre syna realizovaného ngagpu, aby si ostrihal vlasy, vykríkol: „Sakra! Bláznivý Patrul nechal Wangčo Dordže, aby si ostrihal vlasy a spravil z neho pustovníka – a teraz pozri, čo sa stalo! Aká tragédia! Toto dokazuje, ako málo zásluh je v tomto veku úpadku. Padmasambhava sám urobil predpoveď, že tento syn tertöna rozšíri jeho termy od čínskych hraníc na východe až po Mount Kailaš na západe, prospievajúc bytostiam, ako nikdy neubúdajúci kus bieleho plátna. A teraz to bláznivý Patrul všetko prekazil!“
Khjentce sa potom udrel päsťou do hrude, vyjadrujúc tak zúfalstvo typicky Khampským spôsobom. „Priaznivé podmienky nevydržali.“.............
- - - - -

nedeľa 13. mája 2007

KJALA KHENPO ČHEČOK THÖNDRUP


KJALA KHENPO ČHEČOK THÖNDRUP

(1893-1957)

Z knihy „Majstri meditácie a zázrakov“, Tulku Thondup

Preložil: Martin Námešný

Kjabdže Kjala Khenpo Čhečok Thöndrup (Čhöčok), môj učiteľ a tútor bol žijúcim bódhisattvom a majstrom Dharmy.

Bol takisto známy ako Lobzang Čhampa a Mati. Študoval a cvičil sa počas rokov tvrdej oddanosti ako bežný žiak a stal sa vysoko zavŕšeným khenpom.

Khenpo sa narodil v roku Vodného hada, v pätnástom Rabdžungu (1893) v údolí Mar v Goloku. Jeho matka bola Sötso. Jeho otcom bol Jumko z rodu Kjala, ktorý sa presťahoval o generáciu skôr z Kjalskej dediny v údolí Dzika.

Vyrastal v Trang Ňji ha („medzi dvomi horskými chodníkmi“) vo hornom údolí Mar v Goloku. Od detstva bol neobyčajným chlapcom, ktorý mal vo svojom srdci lásku a vieru. V mladosti strávil väčšinu svojich dní ako pastier, dohliadajúc na stáda jakov a oviec v horách, čo bolo bežné pre chlapcom v nomádskych táboroch. Väčšinu svojho života strávil so zvieratami, spievajúc sladké slová, či modlitby do ich uší, bez toho, aby ich bil kameňmi, ako to pastieri zvyknú. Kým sa staral o zvieratá, niekedy strávil hodiny zachraňovaním malých rybičiek z kalúž vytvorených dažďom do väčších rybníkov, pretože kaluže vysychali a ryby by tam umreli.

Mal strýka (1865-?), ktorý bol zavŕšeným majstrom. Jeho strýko, keď mal sedem rokov, bol s tretím Dodrubčhenom, ako jeho detský spoločník obdržať náuky od Patrul Rinpočheho. Od neho, zatiaľ čo dával pozor na zvieratá, Khenpo dostával lekcie čítania textov a učil sa významu Dharmy a životy majstrov.

Od veku asi pätnástich rokov bol schopný stráviť niekoľko mesiacov každý rok v pustovni Garwa Long-janga, známeho tertöna, obdržiavajúc náuky Dharmy a cvičenia.

Keď mal devätnásť, po smrti Garwa Long-janga, povedal Khenpo otcovi o svojom rozhodnutí ísť do kláštora Dodrubčhen v ďaľšom údolí, asi dva dni cesty koňmo. Otec na túto tému neprehovoril ani slovo po niekoľko dní, čo je gesto nesúhlasu. Táto neverbálna komunikácia trvala nejaký čas, ale nakoniec otec svoj odpor vzdal.

V kláštore Dodrubčhen sa Khenpo začal učiť pod vedením Garwa Khenpa a potom Khenpa Könmeho, ktorý sa stal jeho hlavným učiteľom.

Keď mal dvadsať, bol vysvätený na mnícha. Čoskoro odmietol prijímať akúkoľvek materiálnu pomoc od svojich rodičov. Ak seriózny začiatočník vo výcviku Dharmy udržiava blízky kontakt so svojou rodinou a priateľmi, nebude schopný oddať svoju myseľ duchovným cvičeniam, pretože bude v pasci svojich emočných pút a záväzkov. Výsledkom Khenpovho rozhodnutia bolo postavenie sa problému živobytia. Avšak nikomu sa so svojimi problémami nezdôveroval, preotže sa obával, že by niekto mohol prísť s pomocou a vzniklo by nové puto. Každú jeseň, keď nomádi zbierali svoje maslo a syr a farmári svoju úrodu, tak ako bolo zvykom pre veľa mníchov, išiel Khenpo za almužnou do blízkych nomádskych táborov, alebo farmárskych dedín a niekedy do obidvoch. Jedlo, ktoré zozbieral behom pár týždňov po almužnách mu vydržalo po celý zbytok roku.

S Khenpo Könme-m študoval spisy logiky od Dharmakírtiho a Dignágu, šesť textov Nágardžunu, päť textov Ásangu, Čandrakírtiho Madhjamakávatáru a Šantarakšitovu Madhjamákalamkáru o filozofii Mahájány, a o cvičení sľubov od Gunaprabhu a Pema Wangjala. Študoval texty o prípravných cvičeniach Lamrim Čhenmo a ngöndro, z tantier Guhjasamadža, Guhjagarbha a Tri Korene Longčhen Ňjingthig, a z Dzogpa Čhenpo Jönten Dzö, Ješe Lama, Dzödün a Ngalso Korsum.

Počas jeho štúdií sa cez deň zúčastňoval lekcíí, participoval na diskusiách a kurzoch a venoval hodiny memorizovaniu textov. V noci pokračoval v súkromnom štúdiu a memorizácii textov na izbe. Za mesačných nocí chodil čítať von. Niekedy, ako svetlo pokročilo na vrchol hôr nasledoval ho po svahu hore. Ráno zostupoval naspäť dolu z najvyššieho vrcholu hory. Čital za svitu mesiaca, pretože si nemohol dovoliť palivo pre lampu. Khenpo bol vždy zabratý študovaním prác s hlbokým náboženským a filozofickým významom, recitáciou modlitieb a prevádzaním svojich meditácií a sádhan. Nikdy neoddychoval, s výnimkou asi štvorhodinového spánku v noci.

Obdržal náuky a transmisie od ostatných khenpov a Tulku Pema Dordžeho z Dodrubčhenského kláštora. Takisto obdržal transmisie od Kathok Situ Čhökji Gjatsa, piateho Dzogčhen Rinpočheho, Tertön Sögjala a Rigdzin Čhenma z Dordže Traku, keď navštívili kláštor Dodrubčhen.

Vo veku asi tridsaťpäť rokov sa začal sústrediť ne tréning v meditáciách tantry a Dzogpa Čhenpo. Dohromady strávil deväť rokov v dlhých odlúčeniach v úplnom uzavretí. Počas niektorých ústraní mal každý rok niekoľko dňovú pauzu, aby obdržal zmocnenia od Dodrubčhen Rinpočheho a nejaké inštrukcie od Khenpa Könmeho, ale na niektorých odlúčeniach nemal žiadne pauzy. Počas svojho života urobil mnoho krátkych ústraní, či menej prísnych, ktoré trvaly sto dní, alebo mesiac. Takisto robil niekoľko ústraní za mesiach, či dva na vychtnávanie esencie (bČud Len, rasajána) udržujúc sa výhradne na elixíre vyťaženom z esencie kvetov a bieleho kameňa zvaného Čongži.

Jeho denný program behom dlhých a prísnych ústraní spočíval v asi dvadsiatich minútach pre malá raňajky, asi pol hodiny na obed cez poludnie a asi päťnástich minút na večerný čaj. V noci spal asi štyri hodiny. Celý zvyšok dňa a noci sa jednobodovo sústreďoval v meditácii.

Chatka, v ktorej robil väčšinu svojich ústraní bola situovaná priamo nad rezidenciou Khenpo Könmeho, v skale, ukrytá za stromami. Bola to malá chatka, kde bola malá kuchyňka, malá veranda a latrína. Na začiatku dlhého ústrani uzavrel dvere na chatke, pokiaľ sa mesiace či roky nenaplnili. Nikoho nemohol vidieť a nikto nemohol vidieť jeho. S nikým nemohol hovoriť. Samozrejme, počas uzavretia na ústraní nemohol nikto vstúpiť. Na streche bol široko otvorený priestor, cez ktorý vstupovalo svetlo a mohol vidieť nebo a vrcholy stromov a hôr. Malé vtáčiky ho mohli cez otvorenú strechu nevštevovať a vychutnávať si jeho obetiny. Príležitostne ho dostihli nejaké slová ľudí, či zvuky rituálnej hudby, ktorá bola hraná v kláštore. Na boku bol malý otvor, cez ktorý mu v stanovený čas mních podával jedlo a vodu.

Ľudia boli prekvapený vidac ho, keď vyšiel z dlhého ústrania v dobrom zdraví. Neskôr vravieval: „Počas tých období som nezažíval žiadne nepohodlie. A po prvých pár mesiacoch ústrania som mal pocit, že už niekdy nechcem odísť, pretože v samote som dosahoval taký mier a blaženosť. A hoci by som tam nerobil žiadnu meditáciu, aspoň by som bol vzdialený od rušivých myšlienok.“

V roku 1926 bol Khenpo na ústraní. Nevedel, že tretí Dodrubčhen Rinpočhe umrel. Jedno ráno počas raňajok počul, ako niekto na niekoho volá: „Príď a pridaj sa k upratovaniu okolo chrámu. Rinpočheho telo bude prinesené z pustovne.“ Rozhovor bol nezvyčajne jasný a hlasný. Preňho to bol ako úder blesku. Celý svet sa stal prázdnym a čiernym. Chcel iba odísť, pretože už nebol žiaden dôvod žiť pri tomto mieste. Pre svoje prežitie spoliehal výhradne na meditáciu, a meditoval viac, čo v jeho meditácii prinieslo väčší pokrok a silu. Od tohoto samotného dňa, keď počul o Dodrubčhenovom odchode, po zvyšných tridsať rokov svojho života, ak nechodil, či nejazdil, stále spočival v meditačnej pozícii, bez toho, že by si líhal. V noci spal v meditačnej pozícii. Zvykol vravieť: „Keď sedím, spím štyri hodiny, ale keby som si ľahol, spal by som dlhšie, čím by som premárnil čas, ktorý môže byť využitý na meditáciu.“

V 1935 odišiel Khenpo namiesto na prísne na voľnejšiue ústranie, kedže Khenpo Könme bol chorý. Pred odchodom povedal Khenpo Könme-mu: „Keď umrel Dodrupčhen, mal so pocit, že tu v okolé už nemôžem ostať. Nebyť meditácie, odišiel by som. Takže, keď umrieš Ty, už tu nebudem schopný žiť. Vlastne si osoba, na ktorej som pevne závislý.“ Ráno, dvadsiateho deviateho dňa dvanásteho mesiaca zaklopal niekto na jeho dvere a povedal: „Khenpo Könme zmenil minulú noc svoju čistú zem (umrel).“ Po vykonaní rituálu na ukončenie ústrania, nasledújúceho dňa vyšiel von a zúčastnil sa na pohrebných obradoch. Tentokrát nezažíval taký šok, ako po smrti Dodrupčhena a veril, že Khenpo Könme sa za neho musel modliť.

Vo veku štyridsať-dva rokov, po smrti jeho učiteľa, s váhaním príjal miesto jedného zo štyroch hlavných khenpov Dodrupčhenského kláštora. Začal dávať náuky v Dodrupčhene a iných kláštoroch študentom, medzi ktorými boli aj dvaja mladý štvrtý Dodrupčhen Rinpočheovia.

V 1943, keď som bol rozpoznaný a intronizovaný vo veku štyroch rokov ako tulku Khenpo Könmeho, bolo mojím obrovským šťastím, že mi bol Khenpo pridelený ako tútor. Od roku 1944 som mal príležitosť študovať pri jeho nohách skoro štrnásť rokov. Nebol len mojim učiteľom Dharmy, ale aj rodičom, ktorého som skutočne poznal. Keď som bol malý, zvykol som spávať v jeho izbe. Kedykoľvek som sa prebudil, vždy som mohol vidieť jeho radostnú tvár, sedel vo svojom meditačnom boxe, prevádzal meditáciu, či recitoval modlitby v šerom svetle blikájúcich maslových lámp. Nekonečná energia mieru, vrelosti a zázračna vždy premáhala moju jednoduchú myseľ a poskytovala mi pocit úplného bezpečia, ako si mnoho ľudí môže pamätať prekrásne pocity, keď boli obklopený svojimi srdečnými a milujúcimi rodičmi.

Keď som bol pri ňom, Khenpov denný rozvrh, ktorý sa podobal rutine Khenpo Könmeho, bol viac-menej takýto. Vstával asi o tretej ráno a začal so svojou meditáciou. Asi o šiestej raňajkoval a po pol hodine pokračoval v meditácii. Okolo jedenástej sme sa všetci zhromaždili a po spoločnom obetovaní a modlitbách sme obedovali. Po obede začal Khenpo s vyučovaním, dávajúc medzi jednou a tromi lekciami denne. Učil najhlbšie a najzložitejšie texty jednoduchými slovami, s detailným výkladom. Takisto, ako aj iní khenpovia Dodrupčhenského kláštora, ani on neprijímal žiadne poplatky od študentov. Naopak, zvykol dávať jedlo a požičiavať knihy chudobným študentom. Bol taký šťastný, že môže učiť, že sa vôbec nerozmýšľal nad venovaním im času, ktorý vždy považoval za taký vzácny pre svoje meditácie. Večer sme sa opäť zhromaždili asi o šiestej k zapáleniu oltárnych lámp a spoločnemú obetovaniu modlitieb, za čim sme mali čaj a rozprávali sme o rozličných veciach. Napokon sa vrátil k svojej meditáci do asi desiatej v noci. Potom spal zo štyri hodiny.

Khenpo si vychutnával rozprávanie historiek z minulosti, ale potom sa zvykol cítiť veľmi zle kvôli utrácaniu vzácneho času rozprávaním historiek, čo považoval za zbytočnosť.

Tibetskí tútorovia bývajú striktný vo výchove svojich žiakov, ale Khenpo bol neobyčajne jemný, možno až príliš. Pamätám si iba jeden vystrašujúci incident. Keď som mal asi šesť rokov, vyťahoval som stránku z knihy, ale papier bol taký tenký, že sa roztrhol na dva kúsky. Vedel som, že som spravil niečo zlé a chcel som to schovať, tak som z tej stránky spravil malú guličku a zahodil do diery. Neskôr v ten deň prišiel Khenpo veľmi ustarostený za mnou a spýtal sa: „Zahodil si to do toalety?“ Nepovedal som ani slovo. Zodvihol ma, pevne ma držal, potom ma položil dolu na podlahu, povediac: „Teraz idem zobrať palicu a zbijem Ťa.“ Bol som taký vystrašený, že som nepremýšľal, len mi slová išli z úst: „Som tulku Tvojho lámu. Ak ma zbiješ, vytvoríš si s tým hroznú karmu!“ V každom prípade, ma nezbil, neviem prečo. Veľa rokov neskôr som si uvedomil, že ten kúsok papiera bol stránkou z Gomčhok Trilen od Džigme Lingpu, jedného z najdôležitejších o textov meditácii, a toto som zahodil do toalety. Takže som zahodil najváženejší text na najhoršie miesto.

Na vzhľad bol veľmi jednoduchý, skromný a bezstarostný. Ale v poznaní bol bohatý, jeho intelekt bol ostrý a hlboký, a jeho myseľ bola láskavá a jemná. Mal len malé znalosti o medicíne, ale dával ľuďom lieky a nepožadoval žiadny poplatok na seba, ani na lieky, keďže toto rozdávanie liekov začal Khenpo Könme, ktorý bol doktor. Keď chorý doniesli diagnozu od lekára, nechal svojich študentov dať im liek.

Učil na mnohých miestach mimo Dodrupčhenského kláštora. Učil v Jarlung Pemakö v údolí Ser; vo Wang-röl Gompe v údolí Do; v Kjala Gompe v údolí Dzika; v Džoro Gön, Dogar Gön a Alo Gompe v Gjarongu; v Tertön Gar, Göde Gön a Gon Lakha v Rekongu; a Kongser Khado Gompe v oblasti Trokho. Založil drupdra (školu meditácie) aj Tertön Gare a Džoro Göne v Gjarongu.

Vysvetľujúc význam Troch kľúčových slov od Prahevadžru (Garab Dordže), Khenpo napísal Thupten Thrinle Palzang Rinpočhemu:

Spontánne zrodená žiariaca múdrosť, ktorá je prvotne čistá a bez úsilia,

Spočíva ako vlastná prirodzenosť rozličných klamných cyklov, toho, kto uchopuje a toho, čo je uchopované (dualistickými) myšlienkami,

Vo forme jasnosti, prázdnoty, otvorenosti a bez uchopovania, aspektov Dharmakáji.

Prosím, rozpoznaj samotný prirodzený stav, holú jednotu prázdnoty a spontánnej bdelosti (Tvojej mysli).



Keď si priamo odťal všetky očakávania konceptuálnej mysli,

V stave sviežosti a otvorenosti spontánnej bdelosti, ktoré nemá žiadne vzťažné body,

Zotrvávaním bez úprav a úsilia,

Uvidíš tvár seba-vedomej Dharmakáji, hoci by si ju nehľadal.



Šťastie a utrpenie samsáry a nirvány, ilúzie (doslova kresby, drawings, pozn.prekl.) ornametny mysle,

Nech vyvstanú akýmkoľvek spôsobom, ich prirodzenosť je od počiatku slobodná.

Rozpustiac spontánne (všetky myšlienky), ako všetko-prestupujúcu sféru, bez uchopovania,

Odpočívať v ľahkosti a mieri mysle je radostné.



Ak vnútorná spontánna bdelosť, ktorá je neupravovanou a otvorenosťou múdrosti,

Povstane v nahosti (ako zjednotenie) veľkej blaženosti a prázdnoty, bez komplikovanosti,

Letargia a neviazanosť (vysoký a nízky), nepriatelia meditácie, budú očistené prirodzene a,

Nebude treba spoliehať na iné prostriedky, ako roztýliť prekážky a rozvinúť skúsenosti.



Nech sa objaví akákoľvek (forma), je to jasnosť nezrodenej Dharmakáji, (jednoty) prázdnoty a bdelosti.

Nech zaznie akýkoľvek zvuk, je to hudba nezničitelného burácania (náda).

Nech povstanú akékoľvek myšlienky, sú univerzálnou (všetko-prestupujúcou) prirodzenosťou, bez uchopovania.

Prosím, spočívaj v zvrchovanosti Dharmakáji, nemenného (stavu) bdelosti a prázdnoty.

Jedného dňa v r.1957 mi Khenpo povedal: „Nestarám sa o svoju vlastnú bezpečnosť, keďže mám veľmi krátky život, ako dĺžka kozieho chvosta. Ale chcem zachrániť Tvoj život. Požiadal som Rinpočheho (Thupten Thrinle Palzanga), či by sme sa k nemu mohli pridať a on súhlasil. Takže odídeme, ale nemôžeme to nikomu povedať, okrem Loliho,“ jeho brata. Ak sa ľudia dozvedia, že Rinpočhe odchádza, nemuseli by ho nechať ísť, alebo by chcelo odísť veľa ľudí a úrady by nás mohli poľahky zastaviť.

Rinpočhe nám povedal, že sa k nemu môže pridať trinásť ľudí a že títo sa rozdelia do troch skupín. Khenpo a ja sme mali odísť v prvej skupine. On pôjde v druhej.

Ľuďom z nášho vnútorného okruhu, s výnimkou Loliho, sme ja s Khenpom mali povedať: „Podľa proroctva by sme mali ísť ja a Khenpo na Mount Drongri, posvätné miesto, urobiť mesačné ústranie, bez toho, aby to ostatní ľudia vedeli. Takže Loli nás bude kryť a predstierať, že sme na ústraní a my pôjdeme s nejakými priateľmi tak, ako sme to už naplánovali.“ Nepýtali sa nás na to, keďže takéto naplánovania boli za takýchto okolností bežné a pripravili nám nejaké kone a pomohli nám nechať naše domnelé ústranie na Mount Drongri utajené.

Jedného večera, iba dva dni pred našim odchodom, Khenpo šiel navštíviť Rigdzin Tenpa Gjaltsen Rinpočheho, ktorý žil v chráme. Keď sa Khenpo poberal na odchod, Rinpočhe požiadal všetkých prítomných, aby ostali vzadu a vyšiel zo svojho domu von do tmy, aby povedal Khenpovy zbohom. Potom Khenpo kráčal preč, ale Rinpočhe ho nasledoval a povedal mu zbohom ešte raz. Potom Khenpo znovu odchádzal a Rinpočhe ho nasledoval, aby mu dal zbohom tretí krát. A potom sa otočil späť ku chrámu. Neskôr mi Khenpo povedal: „Ani som len nanaznačil, že by sme mali odísť. Ale Rinpočhe určite cítil, že sa navzájom vidíme naposledy. Vyzeral byť veľmi rozrušený a ťažko niesol rozchod. Môže to znamenať, že sa už v tomto živote nevrátim.“

O polnoci, trinásteho dňa jedenásteho mesiaca, roku Ohnivej Opice (1957), keď všetci spali a celé spoločenstvo bolo pohltené v tme, v tichosti sme opustili kláštor. V priechode Čung-ňjak, odkiaľ môžete kláštor vidieť naposledy, sme my a Khenpo po tme urobili poklony ku kláštoru, sídlu veľkých lámov a k Rigdzin Tenpe Gjaltsenovi, ktorý mohol byť vo svojom spánku žiariacej jasnosti, či nás mohol pozorovať svojimi vševediacimi očami múdrosti. Loli ostal za nami a kryl náš útek hraním na bubon, akoby sme ja a Khenpo robili ústranie v našom dome.

Nejaký čas pred tým mi Láma Žingkjong, žiak Kjala Khenpa, napísal proroctvo bez toho, že by vedel, že odchádzame. V jeho riadkoch sa píse: „Keď sa ohnivé vajcia rozbijú, dosiahneš Centrálny Tibet.“ Presne šiesteho dňa prvého mesiaca roku Ohnivého Vtáka (1957) sme dosiahli Lhasu. Khenpo ochorel z cestovania a kvôli nohám zraneným po ceste. Strávili sme pár dní v Lhase a zohnali nejaké liečenie pre Khenpa od tibetského doktora menom Lhokha Amčhi. Videli sme Džova, najposvätnejší objekt v Tibete a urobili pár obetovaní. Pre Khenpa to bola druhá návšteva Lhasy, tú prvú urobil ako púť so svojimi rodičmi, keď mal sedem rokov.

Po pár dňoch strávených v Lhase, sme podľa plánu, ktorý sme spravili s Rinpočhem, išli do Drak Jangdzong, slávneho pútneho miesta, aby sme tam počkali na Rinpočheho. Khenpovo zdravie sa začalo zhoršovať a povedal: „Keď som bol mladý, vždy som si prial žiť a meditovať na mieste, ktoré požehnal Guru Rinpočhe. Teraz, nemajúc čas na meditáciu, som šťastný, že môžem svoje posledné dni stráviť na tomto mieste.“

Na súmraku, druhého dňa druhého mesiaca roku Ohnivého Vtáka (1957), po prečítaní prvých troch kapitol Čhöjing Rinpočhe Dzö, zrazu vstúpil do konečného mieru smrti. Na ďalší deň bol stále v meditácii a jednoduchý miestny láma prišiel urobiť obrad prebudenia z jeho meditačného pohrúženia.

Medzi jeho spismi sú: Komentár na Rigdzin Düpa, Stručné poznámky k Palčhen Düpa, Stručné poznámky k Vadžrakíle, Stručné inštrukcie k Trom svetom zasahujúcim srdce a Komentár na Dagni Čhangčhup Mičhe (stratené).

piatok 11. mája 2007

Šabkarova pieseň o dvoch pravdách


The Life of Shabkar

The autobiography of a

Tibetam Yogi,

Peklad z tibetštiny: Matthieu Ricard

Preklad z angličtiny a poznámky: Karma Gyalpo Dondrub

Web: http://www.gyalpo-dondrub.blogspot.com/

Jedného dňa mi učený a zavŕšený gelong Dordže Lopön obetoval všetok svoj majetok vrátane jeho mníšskeho rúcha s týmito slovami:

Práve ako keď Muni, Bhagavat1,

Prišiel na tento svet,

Tak aj Ty, vzácne útočisko a ochranca,

Si prišiel prospievať bytostiam tohto skazeného veku.



Ja, Tvoj pokorný služobník, mám to veľké šťastie, že som Ťa stretol tu,

Keď pre blaho bytostí roztáčaš

Koleso dharmy o relatívnej a absolútnej pravde:

Zákone príčiny a následku a o najhlbšom význame prázdnoty.


Ak nebudem žiadať najhlbšie inštrukcie v tento šťastný čas,

Od ktorého lámu by som ich žiadal neskôr?

Kvôli tomu, ja, Dordže Lopön,

Skladám ruky na srdci,

A predkladám Ti tieto slová s najväčšou úctou:


Počul som hovoriť, že dve pravdy2,

Sú srdcom náuk,

Súcitného Šakjamuniho.


Kvôli tomu prosím, aby si mi dal náuku,

Ktorá pár slovami obsiahne celý význam,

A vysvetlil, ako kontemplovať náhľad dvoch právd.


Ó ochranca, modlím sa, aby som počas mojich životov,

Bol vyživovaný nektárom Tvojich slov,

A úplne si osvojac význam dvoch právd,

Nech môžem prospievať sebe aj druhým.


Ako odpoveď na jeho obetu som povedal:


Ty, skrytý bódhisattva obdarený čistou disciplínou a samájami3,

Ktorý na osamelých miestach usilovne praktikuješ hlboké praxe,

Dve bódhičitty4 sa teraz zrodili v tvojom bytí.


Už si uskutočnil význam dvoch právd,

Keď teraz usilovne zdokonalíš dve akumulácie5,

Je isté, že konečným dosiahnutím dvoch kájí6,

Uskutočníš dvojaký úžitok, svoj vlastný aj ten pre druhých.


Je iba malá potreba, aby som ti toto všetko vravel,

Avšak, jednoducho ako pripomienka pre teba,

A ako zdroj pomoci pre druhých,

Dám pár vysvetlení – dobre počúvaj.


Čo sa týka náhľadu absolútnej pravdy,

S pomocou tvojej inteligencie a písiem,

By si mal opakovane a pozorne skúmať rozličnými spôsobmi,

Vonkajšie objekty vnímané mysľou,

A vnútornú myseľ, ktorá ich vníma.

Sú tieto prázdne, alebo nie sú prázdne?


Keď ich zblízka skúmaš,

Nie je tu nič, čo by sa dalo nájsť –

Viď prirodzenosť všetkých javov ako prázdnu.


Dobre skúmajúc rovnakým spôsobom, obráť svoju pozornosť,

K intelektu, ktorý analyzoval objekty:

Má tento nejakú skutočnú existenciu, alebo nie?


Keď sa subjekt, ktorý skúma,

A aj objekt, ktorý je skúmaný,

Úplne rozplynuli v prázdnote,

Hľadenie na prirodzenosť tejto úplnej prázdnoty,

Bez rozptýlení sa nazýva „náhľad“.


Keď takto hľadíš na prázdnu prirodzenosť mysle,

Hoci tu nie je žiadny skúmaný objekt,

A nie je tu subjekt, ktorý by skúmal,

Nepleť si túto prázdnu prirodzenosť,

S nejakým tupým stavom mysle,

Ktorý nemá vôbec žiadne kvality.


Keď praktikuješ zotrvávajúc v rovnosti,

V stave, ktorý je podobný oblohe –

Jasný navonok,

Jasný vnútri,

Jasný a prázdny –priehľadný-

Hoci tu nie je žiadny objekt meditácie,

Hoci tu nie je žiadny subjekt, ktorý by meditoval,

Bez rozrušenia a otupenia,

Pevne udržuj bdelú prítomnosť.


Keď zachovávaš prirodzený stav mysle,

Ktorý je čírou, nezastretou prázdnotou,

Bez obmedzujúcich konceptov ako:

Existencia a neexistencia,

Večnosť a ničota,

Odchádzanie a prichádzanie,

Rovnakosť a rozdielnosť,

Hoc tu nie je objekt analýz,

A žiadny analyzujúci subjekt,

Nejednaj, ako nejaké decko bez myšlienok,

Keď sa oddávaš nedomysleným činom.


Ak všesplňujúci drahokam náhľadu,

Je opäť a opäť leštený meditáciou,

A postavený na vrchol víťazného práporca jednania,

Udelí ti plod, po ktorom túžiš, dharmakáju7.


Čo sa týka náhľadu v termínoch relatívnej pravdy,

S pomocou tvojej inteligencie a písiem,

By si mal opakovane a pozorne skúmať mnohými spôsobmi,

Ako sa všetky javy samsáry a nirvány,

Objavujú voľne, ako odrazy v zrkadle,

Vďaka hre rozličných kombinácií príčin a podmienok.


Objavujúc sa v takýchto podmienkach,

Javy nemajú ani malinký kúsok pravej existencie,

Podobné dúhe na oblohe,

Sú zjavné a zároveň prázdne,

Prázdne, avšak zjavné.


Jednoducho maj na zreteli mnohosť prázdnych javov,

Bez toho, aby si ich ponímal ako pevné, nezávislé, skutočne existujúce.


Pozeraj, ako príčiny a podmienky ušľachtilosti,

Vedú k šťastnému dozretiu,

Viď, ako príčiny a podmienky neušľachtilosti,

Vedú k dozretiu utrpenia.


Pestuj lásku a súcit,

Voči tým, ktorý toto nerozpoznávajú.


Ako kúzelník, meniaci jednu vec na inú,

Musíš vymeniť neušľachtilosť za cnosti,

A v prospech všetkých bytostí,

Spustiť veľkú vlnu aktivity bódhisattvov.

Ak toto dokonale zavŕšiš,

Plod rúpakáji dozrie.


Po vypočutí týchto slov, všetci, ktorí tam boli zhromaždený, rozvinuli silné presvedčenie o relatívnej pravde – zákone príčiny a následku – a absolútnej pravde – najhlbšej prázdnote. Nasledujúc to, mnohý napodobili dokonalé životy bódhisattvov, harmonicky zjednocujúc náhľad a jednanie, a nerobili chybu miešania najvyššieho náhľadu s nevhodným správaním.

Poznámky:

1. Buddha Šakjamuni

2. Dve pravdy sú: pravda relatívna, ktorá sa vzťahuje k samsárickej úrovni existencie a pravda absolútna, ktorou je pravda prázdnoty, či neprítomnosti akejkoľvek nezávislej existencie.

3. Disciplínou sa myslia sľuby, ktoré sa prijímajú pri prijatí útočiska v Buddhovi, Dharme a Sanghe a samáje sú záväzky, ktoré praktikujúci prijíma pri tantrickej iniciácii.

4. Dve bódhičitty sú: bódhičitta zámeru a bódhičitta činu, pričom samotný termín bódhičitta sa môže preložiť, ako altruistická myseľ. Bódhičitta zámeru pozostáva z praxí rozvíjania milujúcej láskavosti, súcitu, atď. voči všetkým bytostiam, vžívanie sa do pozície a situácie druhých, vysielaním vlastného šťastia a úspechu a preberaním ich utrpenia a nezdaru na seba, atď. Bódhičitta činu, či uplatnenia spočíva v aktívnom zapojení týchto zámerov v skutočnom živote, na základe praxi tzv. šiestich paramít (či transcendentných cností), ktorými sú: paramita dávania, morálnej disciplíny, trpezlivosti, úsilia, meditácie a múdrosti. Tieto tvoria základ praxe mahajánového buddhizmu.

5. Dve akumulácie sú: akumulácia zásluh, ktorá sa uskutočňuje praxou prvých piatich paramít, a akumulácia múdrosti, ktorá sa uskutočňuje poslednou (pradžňa paramita) a spočíva v priamom nazeraní a zažívaní absolútnej pravdy.

6. Kája – lit. telo, dimenzia. Dve káje sú: dharmakája – , telo/dimenzia pravdy, čo je realizácia absolútnej pravdy a výsledok akumulácie múdrosti; a rúpakája - telo/dimenzia tvaru, výsledok akumulácie zásluh v praxi sútier.

7. Štyri aspekty duchovnej cesty: náhľad, meditácia, jednanie, plod.

štvrtok 10. mája 2007

Náhľad dzogčhenu


6. Kapitola: NÁHĽAD DZOGČHENU


Predané Lopon Tenzin Namdakom,

V Devon a Amsterdame, Jar 1991,

Kompiloval a vydal Vadžranatha.

Z knihy „Bonpo Dzogchen Teachings,

According To Lopon Tenzin Namdak“,

Copyright : by Lopon Tenzin Namdak and

John Myrdhin Reynolds

Freehold and Amsterdam,

Preložil Martin Námešný*

  1. Dzogčhen ako najvyššia náuka

V tradícii Bonpo je deväť postupných ciest (theg-pa rim dgu) k osvieteniu a dzogčhen je z nich najvyššia. Ale nie je dostačujúce len nazývať dzogčhen najvyšším; musíme poznať a chápať dôvody, prečo je najvyšší. Ak presne chápeme tieto dôvody, nik nebude schopný zničiť našu oddanosť k náukám dzogčhenu. Zdrojom dzogčhenových náuk je Dharmakája Samantabhadra, alebo Kuntu Zangpo (kun tu bzang-po), a dzogčhen má neprerušenú líniu od Dharmakáji až po súčasnosť. Túto líniu môžeme napríklad nájsť v Žang-žung Ňjen gjud.

Keď dôjdeme k dzogčhenu, sú tu dve metódy praktikovania náuk: (1) Robíme prípravné praxe a potom ideme za majstrom a sme ním uvedený do Prirodzeného Stavu (rig-pa ngo-sprod), a potom ideme roky praktikovať v samote divočiny, až kým nedosiahneme realizáciu. (2) Ale v kláštore Menri v Tibete sme mali systém vzdelávania, kde žiaci postupne študujú sútry, tantry a dzogčhen. Avšak to tiež znamená, že je tam málo času na prax. Bola to len intelektuálna záležitosť a na konci štúdia, keď prešli ústnou skúškou, dostali stupeň Geše.

Z akých dôvodov je dzogčhen najvyššou náukou? Vo všetkých deviatich cestách hľadáme postupne Prirodzený Stav (gnas-lungs). Ale to je závislé na kapacite každého. Každá z týchto deviatich ciest má rozličný náhľad. Všeobecne, metóda sútier je cestou odriekania (spong lam), metóda tantier je cesta transformácie (sgyur lam) a metóda dzogčhenu je cesta samo-oslobodzovania (grol lam). Takže hovoríme, že dzogčhen je konečnou, či najvyššou cestou. Seba-oslobodenie (rang grol) je konečným náhľadom thegčhod (khregs-chod).

Text, ktorý tu máme má titul Theg-pa´i rim-pa mngon du bšhad-pa´i mdo rgjud, „Jasné vysvetlenie sútry a tantry v Deviatich cestách“ (str. 393). Tento text je zo zbierky Centrálnych Pokladov, či U-ter (dbu-gter), nazývaných takto, lebo sa našli v kláštore Samje a iních miestach v Centrálnom Tibete. Zaoberá sa náhľadom dzogčhenu v protiklade s náhľadmi, ktoré sa nachádzajú v madhjamake, jógačare a tantre.

Ak sme závislý len na intelektuálnych špekuláciách, môžeme byť veľmi vzdialený náhľadu dzogčhenu. Nie je to vec rozmýšlania: „Možno je dzogčhen takýto, alebo takýto.“ To je len niečo umelé; nie je to priama skúsenosť. Na začiatku sa požaduje priame uvedenie do Prirodzeného Stavu (rig-pa ngo-sprod). Tento Prirodzený Stav je náhľadom thegčhod. Uvedenie je veľmi jednoduché: len sa dívame späť na seba samých. Každý z nás má možnosť to realizovať pre seba samého. Nie je to veľmi vzdialené, ale musí to byť nasmerované do nás. Takže to nie je záležitosť zbierania rôznych náuk. Ak to robíme tak, stáva sa nám viac vzdialené. Nie, je to vec osobnej skúsenosti. Pozorovateľ a pozorované sa súčasne rozplynú, a my ich iba necháme tak, ako sú. Len pokračujeme v Prirodzenom Stave; to je náhľad thegčhod.

Ale, priame uvedenie je nevyhnutné, pretože, hoci je blízko po ruke, nerozpoznávame to. Dostávame toto priame uvedenie od majstra, ktorý mal skúsenosť s Prirodzeným Stavom. Pozná, čo to je, a môže nám to v nás ukázať. Toto robí pre vyjasnenie a pochopenie a rozohnanie rozrušení. Náuky dzogčhenu boli predávané od Dharmakája Samantabhadru až k majstrovi Tapihritsovi, ktorý ich v ôsmom sstoročí predal žiakovi Gjerpung Nangžher Lodpovi (Gyer-spungs sNang-bzher lod-po) v krajine Žang-žung a naskôr ich spísal. Odvtedy boli tieto náuky predávané až do súčasnosti v nepretržitej línii. Z tohto dôvodu je v tradícii Žang-žung Ňjen gjud, „Ústne predanie (snyan-rgyud) z krajiny Žang-žung“ Tapihritsa hlavnou postavou praxe Gurujógy. Od neho, ako gurua nirmanakáji, k nám prichádza všetko požehnanie, všetky sily poznania a inšpirácia (byin-rlabs). Dosiahol osvietenie Buddhu praxou dzogčhenu a realizoval Dúhové telo svetla (´ja´-lus-pa). Potom, v neskoršom čase sa objavil v podobe malého dieťaťa a udelil inštrukcie dzogčhenu majstrovi Gjerpungpovi.

2. Základ

V náukách dzogčhenu je Základ (gzhi) stavom úplnej prvotnej čistoty (ka-dag chen-po). Tento stav prvotnej čistoty sa môže, v niektorých prípadoch, javiť ako bezvedomie, ale vôbec to nie je bezvedomie ako také, pretože je charakterizované prítomnosťou bdelosti (rig-pa). Je to často prirovnávané k oblohe, ale je to iba príklad, pretože obloha nie je vedomá. Ale tak, ako sa nemení obloha keď sú na nej mraky, takisto ani v Základe nie je žiadna zmena, či prídavok, ako reakcia na to, čo myslíme a robíme. Nie je nič nové, čo by sa do nej mohlo pridať, ani nie je potrebná žiadna úprava, či modifikácia (ma bcos-pa). Je prirodzene čistý a nikdy inak – to sú jej kvality. Prirodzený Stav nebol nikdy znečistený, alebo zmenený záležitosťami samsáry. Je ako zrkadlo, ktoré sa nijak nemení, alebo modifikuje tym, čo odráža.

Ničmenej, v Báze, ktorá je Prirodzeným Stavom, sa objavujú prejavy spontánne, práve ako sa oblaky objavujú na oblohe, alebo odrazy v zrkadle. Toto je jej kvalita spontánnej manifestácie (lhun-grub), a tieto manifestácie predstavujú tvorivý potenciál (rtsal) Prirodzeného Stavu. Všetky veci, všetko, čo si myslíme a vnímame ako jednotlivé cítiace bytosti, sú manifestácie energie (rtsal) Prirodzeného Stavu. Nakoniec sa vrátia späť do Prirodzeného Stavu. Nie je nič v samsáre, alebo nirváne, čo by prekračovalo Prirodzený Stav. Je to prvotná Báza (ye gzhi) samsáry aj nirvány. Všetko, čo sa objavuje existuje ako spontánna seba-dokonalosť (lhun-grub) a zároveň je to prázdne. Aspekt prázdnoty (stong-cha) všetkého sa nazýva prvotná čistota (ka-dag) a aspekt jasnosti (gsal-cha) sa nazýva spontánna dokonalosť (lhun-grub). A hoci, keď hovoríme o týchto dvoch aspektoch, robíme medzi nimi rozdiel, v skutočnosti sú nerozdielne (byer-med). Takže tu nie je niečo špeciálne. Všetko je v Báze prítomné. Kvalitou Prirodzeného Stavu je nerozdielnosť jasnosti a prázdnoty (gsal stong byer-med). Ak nemáme takýto náhľad, potom to nie je náhľad dzogčhenu.

Ale keď práve praktikujeme Prirodzený Stav, neanalyzujeme a neskúmame veci takýmto intelektuálnym spôsobom. Necháme všetko byť v takom stave, akom to je (ji bzhin-pa). Pokiaľ premýšľame, alebo posudzujeme, roztýľujeme sa a stratíme kontempláciu; vypadneme z Prirodzeného Stavu a vstúpime do činnosti mysle. V Prirodzenom Stave je všetko v poriadku také, aké to je; nemusíme o tom premýšľať a hodnotiť to.

V dzogčhene hovoríme o troch sériách náuk: Semde, alebo séria mysli, Longde, alebo séria priestoru, a Mangagde, alebo séria tajných inštrukcií. Longde zdôrazňuje aspekt prázdnoty (stong-cha), zatiaľ čo Semde zdôrazňuje aspekt jasnosti, alebo vedomia (gsal-cha, rig-cha). Mangagde, alebo Upadéša zdôrazňuje nerozdielnosť (dbyer-med) týchto dvoch stránok. Pokiaľ napredujeme len so šúnjatou, stránkou prázdnoty, nie je to dzogčhen. Semde a Longde sú pomenované hlavne na základe odpovedajúceho dôrazu. Konečným bodom obidvoch je Jermed (dbyer-med), alebo nerozdielnosť, inak by neboli dzogčhenom. Rozdiel v nich je len v tom, ako prinášajú praktikujúcemu pochopenie Jermed. Dzogčhe upadéša začína ihneď s Jermed. To predpokladá chápať Jermed aspoň na určitom stupni. To čo je najdôležitejšie je Jermed a bez neho nie je žiadny základ pre dzogčhen.

3. Záväzok

Ak je toto pre praktikujúceho jasné, potom tu je záväzok (dam-tshig). Hoci tu v dzogčhene nemáme žiadne sľuby a pravidlá, ako nachádzame v sútre a tantre, ničmenej je tu záväzok k náhľadu dzogčhenu, ak chceme byť praktikujúci dzogčhenu. Tento Damtsig, alebo záväzok je štvorbodový:

1.jedinečnosť (gcig-po)

2.spontánna dokonalosť (lhun-grub)

3.via negativa (med-pa)

4.ostať prirodzene v čistote (rang-bzhin gnas dag).

Tibetské slovo gcig-po znamená „jediný, jednotlivý, jedinečný, zvláštnosť, jedinečnosť“. Náhľad dzogčhenu je výnimočný a jedinečný, pretože nepadá do jednej, alebo druhej strany, ale ostáva stále v Jermed. V náhľade dzogčhenu sú všetky prejavy spontánne dokonalé (lhun-grub). Slovo med-pa znamená negáciu: „to nie je“. Ale v tu v tomto kontexte si nemyslíme, že niečo neexistuje. Text dzogčhen Semde s názvom Nam-mkha´ ´phrul mdzod jasne vysvetľuje tento negatívny spôsob hovorenia: žiadne útočisko, žiadny súcit, a tak ďalej. Táto via negativa sa vzťahuje iba na Prirodzený Stav. Na strane prejavu (manifestácii) všetko existuje, včetne všetkých praxí a dobrých vlastností, ale na strane Prirodzeného Stavu neexistuje nič nezávislo, pretože všetky veci, včetne útočiska, súcitu, desiatich páramít, atď, sú v ňom už prítomné so svojim plným potenciálom, a tak tam nie je čo realizovať. Všetko tam už je. Ak niečo uchopujeme, potom to nie je dzogčhen; prešli sme mimo náhľad dzogčhenu a upadli do nižšieho náhľadu. A tak hovoríme negatívnym spôsobom (med-pa). Ostať prirodzene v čistote znamená, že pokračujeme v Jermed.

4. Náhľad dzogčhenu

Ak niečo uchopujeme, alebo sa snažíme niečo robiť, strácame Prirodzený Stav a odchyľujeme sa od náhľadu dzogčhenu. Ponechať všetko tak, ako to je, bez snahy čokoľvek opravovať, alebo meniť je náhľadom dzogčhenu. Prirodzený Stav nemá žiadne časti, alebo oddiely. Nie je v ňom nič k potvrdeniu, alebo negovaniu. Toto je to, čo sa myslí byť bez prijímania, či odmietania čohokoľvek (spang blang med-pa). Ale ak si myslíme: „Musím byť v stave Jermed“, potom to je uchopovanie konceptu a to predstavuje špatný náhľad. Myšlienky a koncepty nie sú Prirodzeným Stavom. Toto vedomie (rig-pa) je seba-vedomé (rang-ring); nie je rozdelené na subjekt a objekt. Takže, keď sa snažíme čokoľvek robiť v termínoch myslenia a posudzovania, rozdeľujeme to na dve časti a už nie sme v Prirodzenom Stave.

Nižšie cesty hovoria o dvoch pravdách, ale v dzogčhene to nerobíme, ale vravíme o jedinom zdroji, alebo Báze (gzhi). Preto je dzogčhen tiež známy, ako Thigle Ňjagčig (thig-le nyang gcig), Jedinečná Esencia. V tibetskom jazyku znamená slovo dzogpa (rdzogs-pa) dve veci: (1) niečo je dokončené, kompletné, vyčerpané; a (2) všetko je plné, dokonalé a úplné. Sambhogakája sa v tibetštine nazýva dzogku (rdzogs-sku) pretože je to žiarivé, celé a dokonalé. Je to aktuálny tvar, alebo viditeľný prejav (sku) dokonalosti (rdzogs-pa). Ale to neznamená, že je to konečné, či ukončené. V náhľade dzogčhenu je všetko dokonalé, lebo to je lhundrub (lhun-grub).

Všetko existuje potenciálne v Prirodzenom Stave. Ale veci sa manifestujú na základe druhotných okolností. V náhľade dzogčhenu sa to vzťahuje aj na desať páramít a ostatních vznešených vlastností. Všetko nahromadenie zásluh a múdrosti je už prítomné v Prirodzenom Stave. Nie je nič viac, čo by sa malo pridať, alebo rozvíjať. Preto, ak praktikujeme týmto jediným spôsobom zaotrvávajúc v Rigpe, všetky ušľachtilé vlastnosti sa manifestujú v ich úplnosti, pretože sú už plne obsiahnuté v Prirodzenom Stave. Všetko je zahrnuté v Prirodzenom Stave; vo vzťahu k nemu nie je nič vnútorné, ani vonkajšie. A predsa každý Prirodzený Stav (v každej cítiacej bytosti) je individuálny a má rovnaké kvality a úroveň. Prirodzený Stav v osvietenom Buddhovi a v nevedomom hmyze je rovnaký. Jeden nie je väčší a druhý menší. Rozdiely medzi medzi osvietenou bytosťou a nevedomou bytosťou sú v temínoch Cesty a Plodu, ale v oboch prípadoch je Báza rovnaká. A Báza je Prirodzeným Stavom. Ale Prirodzený Stav je individuálny v každej cítiacej bytosti. Nie sme všetci „Jedna myseľ“. Inak, keby bol iba jeden Prirodzený Stav (alebo Jedna myseľ), potom, keď Buddha dosiahol osvietenie, všetky bytosti by dosiahli osvietenie. Ale takúto skúsenosť nemáme.

Akokoľvek, osem nižších ciest, alebo vozov (yanas) odporujú tomuto náhľadu dzogčhenu. Text, ktorým tu máme, sa zaoberá štyrmi protirečeniami, alebo tvrdeniami, ktoré odporujú dzogčhenu a sú vzápätí vyvrátené.

5. Prvé protirečenie – Čittamatra

Podľa náhľadu čittamatry (sems-tsam-pa), všetko, čo existuje je spojené s mysľou. Je to vytvorené mysľou. To je skutočný náhľad čittamatry, filozofie školy jógačára. Keď vidíme modrú farbu oblohy znamená to, že vedomie oka, ktoré je vnímajúcim subjektom a modrá farba oblohy, ktorá je vnímaným objektom sú nerozdielne. Je to preto, lebo povstávajú z rovnakej karmickej príčiny. Toto sa týka všetkých vnemov javov, a tak môžeme povedať, že všetko je spojené s mysľou, hoci nie sú vyrobené z nejakej myšlienkovej hmoty. Neexistuje nič, čo nemá toto spojenie s vedomím. Nemôže to existovať nezávislo.

Náhľad čittamatry školy jógačára tvrdí, že všetko je závislé na mysli (sems) a nie je nič za mysľou. Tak sa čittamatra pýta: Tak môžete vy, dzogčhenpovia, robiť niečo lepšie, ako je toto? Tým sa myslí, ako môžete ísť za myšlienky do stavu za mysľou? Nie je možné, že by bolo niečo za mysľou.

Dzogčhen stále hovorí o „mysli“ (sems), takže si niektorí ľudia myslia, že dzogčhen má taký istý náhľad, ako čittamatra. Ale „myseľ“ (sems) má iný význam v kontexte dzogčhenu, kde to neznamená myseľ (sems) v zmysle myšlienkových procesov, alebo v zmysle vedomia (rnam-shes), ale „myseľ“ v zmysle Prirodzenosti mysle (sems-nyid). V dzogčhene sem (sems) znamená semňjid (sems-nyid), a nie je súčasťou systému ôsmich vedomí (tshogs-brgyad). Táto Prirodzenosť mysle je charakterizovaná vedomím (rig-pa); je nerozdielna od Báze. Ale táto Báza je pre neznáma čittamatru, ktorá nepozná nič za kunži namše (kun-gzhi rnam-shes), ktoré je nádobou na karmické stopy (bag-chags). Keď hovorí dzogčhen o kunži, základe pre smasáru aj nirvánu, je to veľmi odlišný význam, ako kunži namše v čittamatre, kde je iba základom pre karmické stopy.

Dzogčhen ide mimo ich náhľad. Na námietky vznesené čittamatrínmi, dzogčhenpa odpovedá: Vravíte, že všetko je pevné a existuje nezávislo. Ale my to tak nenahliadame. Nepovažujeme všetky tieto javy za skutočné, ani myšlienky, ktoré ich poznávajú, ako skutočné. Podľa čittamatry, čokoľvek vidíme, či zažívame existuje samo o sebe (rang-bzhin; inherently), ale dzogčhen netvrdí, že Prirodzený Stav existuje inherentne. Takže náš náhľad prekračuje váš.

6. Druhé protirečenie – Madhjamaka

Druhé protirečenie predstavuje kritiku dzogčhenu madhjamakou. Čittamatra aj madhjamaka poznajú dve pravdy, relatívnu, čo sú javy a absolútnu, čo je šúnjata. Madhjamaka tvrdí, že všetko súvisí s týmito dvomi pravdami a že nie je nič, mimo nich. Ani subjakt, ani objekt nemajú nazávislú existenciu; existujú len ako mená vytvorené myšlienkami. Nič nemá nezávislú existenciu. Šúnjata je najvyššou, alebo konečnou skutočnosťou, a nie je nič za týmto. Takže stúpenci madhjamaky sa pýtajú: Ako môžete vy, dzogčhenpovia, robiť niečo lepšie, ako je toto? Veď váš dzogčhen nie je dokonca ani buddhizmus!

Na toto odpovedajú dzogčhenpovia: my nerozpoznávame toto delenie subjekt/objekt a dve pravdy. Náš náhľad je neorzdielnosť (dbyer-med) bez akejkoľvek predpojatosti. Je tu iba jedna pravda, ktorú voláme Thigle Ňjagčig (thig-le nyag-gcig), Jedinečná Esencia. Takže náš náhľad je za vašim náhľadom dvoch právd. Dzogčhen je za vašim náhľadom madhjamaky, ale to neznamená, že dzogčhen nie je náukou Buddhu – jednoducho to znamená, že je to za vašimi definíciami dvoch právd. (K tomuto viď Gal mdo.)

Dže Tsongkhapa v jeho komentári k Madhjamakavatára od Čandrakírtiho a v jeho Lam-rim čhen-mo kritizuje dzogčhen, že neuznáva dve pravdy. Dzogčhen tvrdí, že konečný náhľad sa týka iba jedinej prirodzenosti, stavu mimo príčinu a následok. Nehovorí, že karmické príčiny a následky sú definitívne. Ak sú tu dve pravdy, potom musíme mať dve mysle, aby sme ich poznali. Tsongkhapa o hovorí o dvoch druhoch poznávania: (1) rozlišujúca inteligencia (strana subjektu), ktorá chápe šúnjatu (stranu objektu)(stong-nyid rtogs-pa´i shes-rab) a (2) diskurzívny intelekt, ktorý pozná mená a koncepty. Obidva tieto predstavujú „múdrosť“, či „inteligenciu“ (shes-rab), ale máme to dve mysle, nie jednu. Podľa dzogčhenu je tu iba jedno poznávanie Thigle Ňjagčig, a nie dve mysle.

Praktikujúci madhjamaky opäť namietajú: Ak v dzogčhene nie sú dve pravdy, potom nepozná ani desať páramít. Ako potom môžete vy, dzogčhenpovia, robiť nejakú prax? A ak nemáte dvojitú akumuláciu zásluh a múdrosti, ako chcete dosiahnuť buddhovstvo? Zdrojom dvoch akumulácií sú dve pravdy a výsledkom dvoch akumulácií sú dva telá, dharmakája a rúpakája. Takže nemôžete realizovať buddhovstvo ak nemáte tieto dve pravdy. Požadujú sa ako príčiny pre dharmakáju a rúpakáju. Bez takýchto príčin nemôžete realizovať buddhovstvo.

Dzogčhenpovia odpovedajú: Dzogčhen súhlasí s tým, že bez príčiny nemôžeme realizovať buddhovstvo. Ale keď nám je daný kúsok zlata, nemusíme skúmať jeho vlastnosti – sú mu vlastné už od začiatku. Dzogčhen nikdy netvrdil, že nemáme praktikovať desať páramít; iba vraví, že Prirodzený Stav už obsahuje desať páramít a keď realizujeme Prirodzený Stav, tieto sa spontánne prejavia. Takže ich nemusíme praktikovať oddelene, jednu po druhej. Desať páramít je spontánne prítomných v Prirodzenom Stave. Preto dzogčhen vysvetľuje Thigle Ňjagčig (thig-le nyang gcig), alebo Prirodzený Stav a to je dostačujúce. Ak praktikujeme Prirodzený Stav realizujeme dharmakáju a rúpakáju, pretože všetky veci sú už v Prirodzenom Stave prítomné, a keď sa objavia druhotné príčiny, spontánne sa manifestujú. Ak praktikujeme jediný Prirodzený Stav, všetko je v ňom už prítomné a preto to stačí.

Všeobecne, podľa systému sútier, ak nepoznáme dve pravdy, potom tu neexistuje žiadna príčina pre realizáciu dvoch tiel. Predovšetkým gelugpovia sa spoliehajú na Čandrakírtiho vysvetlenie v jeho Madhjamakavatára (dbu-ma la ´jug-pa). Považujú tento náhľad prasángiky za najvyšší náhľad a tvrdia, že ho už nič neprekračuje. V tomto nasledujú Tsongkhapu. Podľa madhjamaky je buddhovská prirodzenosť bežný význam, zatiaľ čo šúnjata je konečný význam. Vo svojom Tšig don mdzöd, veľký dzogčhenový majster Longčhenpa tvrdí, že Buddha vlastne učil dzogčhen v textoch pradžňapáramíty. Tu interpretuje pradžňapáramítu, ako dzogčhen v protiklade k Čandrakírtiho inerpretácii. Keď raz objavíme svoju pravú podstatu (= Prirodzený Stav), nepotrebuje pátrať po niečom ďalšom. Všetko je tam už prítomné a manifestuje sa spontánne. Ale v dzogčhene nepotrebujeme duhotné príčiny pre manifestáciu trikáji. [Porovnaj to s náhľadom Džonangpov.] Takže, dzogčhen môže plným právom tvrdiť, že jeho náhľad je vyšší.

7. Tretie protirečenie – Nižšia tantra

Spolu s čitamatrou a madhjamakou, tantry poznajú dve pravdy. Ale tu sú dôraz a metóda odlišné. Podľa kríja tantry zahŕňa prax dva druhy bytostí, bytosti poznania (ye-shes sems-dpa´) a symbolickú bytosť (dam-tshig sems-dpa´). Symbolická bytosť je vizualizácia božstva na oblohe pred nami; je vytvorená našou mysľou, a potom bytosť poznania je požehnanie a energia privolaná (invokovaná) do nej z vyššieho zdroja. Potom sa tieto dve zjednotia do jednej a toto zjednotenie sa nazýva bytosť činu (las kyi sems-dpaˇ). V kríja tantre je táto bytosť poznania podobná kráľovi a symbolická bytosť služobníkovi. Kráľ dáva siddhi a požehnanie služobníkovi. Kvôli tomu sa stáva omnoho silnejším a múdrejším, takže táto sila môže pretekať do praktikujúceho.

Praktikujúci kríja tantry tvrdia: Vizualizujeme si, že sa celý vesmír stal nebeským palácom, a že všetky bytosti sa stali božstvami v tomto paláci. Ako môžete robiť nieči lepšie, ako je tento náhľad? Privolávame múdrosti božstva a zjednocujeme symbolickú bytosť a bytosť poznania a získavame siddhi bystosti činu. Ako môžete vy, dzogčhenpovia, vysvetliť niečo lepšie, ako je toto? Nie je lepší náhľad a prax!

Na toto opovedajú dzogčhenpovia: Vy vlastne nerozpoznávate skutočnú prirodzenosť vecí. Ste neschopní prekročiť vizualizáciu (dmigs-med). Vytvárate svojou mysľou jednu bytosť a privolávate múdrosti ako ďalšiu bytosť a potom sa ich snažíte zmiešať dokopy. Ale nemôžete z nich spraviť jednu. Nepoznáte ňjamňjid (mnyam-nyid, stav rovnosti), a tak robíte jednu pánom a druhú sluhom. Ste ako dieťa. Nepoznáte skutočné zjednotenie, takže náš náhľad prekračuje váš. Náš náhľad je priestranný a neobmedzený; naše jednanie nemá žiadne negatívne pravidlá, taže náš náhľad je vyšší. „Vyšší“ znamená ísť bližšie k pravej prirodzenosti. A k tomu nepužívame myšlienky. Nemôžete praktikovať dve pravdy súbežne, ale len jednu po druhej. Musíte striedať jednu s druhou. Ale v dzogčhene ide za to.

8. Štvrté protirečenie – Vyššia tantra

V systéme Bonpo sú dva druhy tantry. Nižšie tantrykríja tantra (bya-ba´i rgyud) a čárja tantra (spyod-pa´ rgyud). Dve vyššie tantry sa nazývajú ješen gji gjüd (ye-gshen gyi rgyud) a ješen čhenpo gjüd (ye-gshen chen-po´i rgyud). Rozdiel je tu trochu podobný rozdielu medzi mahájóga tantrou a anujóga tantrou v systéme ňingmapa, a rozdielu medzi otcovskou tantrou a materskou tantrou v systéme sarmapa.

Praktikujúci vyšších tantier tvrdia, že poznáme súčasne vedomie (rig-pa) a kontempláciu, alebo rovnocennosť (mnyam-bzhag = samádhi). Všetky božstvá existujú spontánne; toto je náhľad ješen gji gjüd. Preto bytosť poznania a symbolická bytosť ako súrodenci, zjednocije sa tu blaženosť (bde-ba) a prázdnota (= bde stong zung-´jug). Všetky božstvá a vesmír samotný je vizualizovaný, ako povstávajúci z dimenzie priestoru (dbyings = šúnjatá). Všetko je spojené so šúnjatou a je manifestáciou povstávajúcej zo šúnjaty. Meditujeme na túto vizualizáciu a objavujeme, že všetko vyvstáva z cyklu dimenzie a prvotného vedomia (dbyings dang ye-shes). Takže nemôže byť lepší náhľad, ako je tento!

Na toto odpovedajú dzogčhepovia: Vy tantrici ste stále pripútaní (´dzin-pa) na poznaní šúnjaty ako objektu. Ale náš náhľad dzogčhenu je za všetkým uchopovaním čohokoľvek. My nevytvárame nič, nech by to bolo čokoľvek, mysľou, nech už by to boli vizualizácie božstiev a mandál. Neprichádzame k nijakým záverom, ani nič nevytvárame, ale ideme priamo k Prirodzenému Stavu. Preto je náš dzogčhenový náhľad vyšší. Vy tantrici sa stále hráte, ako malé deti, také je hranie sa s diskurzívnymi myšlienkami. Stále sa snažíte niečo vytvárať, alebo rozpúšťať. A tento myšlienkový cyklus nikdy nekončí. Ale dzogčhen nie je spútaný myšlienkami. Všetky nižšie vozy sú obmedzené touto chorobou (či posadnutosťou) s diskurzívnymi myšlienkami, ale Prirodzený Stav je prvotne za všetkými myšlienkami a činnosťami. Vo vyšších tantrách tvrdíte, že všetky božstvá sú odrazmi, alebo manifestáciami (rtsal) stavu prázdnoty a nie sú yvtvárané myšlienkami. Hovoríte, že dzogrim predstavuje skutočnosť! Nie sú to iba mysľou tvvorené vizualizácie, ako v prípade praxi kjerim. Všetko existuje spontánne. A zároveň musíte vizualizovať božstvá a mandaly. Neustále vytvárate veci myšlienkami, takže ste stále obmedzený myšlienkami. Ste myšlienkami zväzovaný. To sa vôbec nezlučuje s dzogčhenom. Dzogčhen je prvotne oslobodený od všetkých myšlienok a zneslobodňujúcich činov. Nie je v ňom nič vyumelkované, alebo vymyslené. Preto predstavuje najvyšší náhľad.

Tieto odpovede jasne ukazujú, prečo je dzogčhen najhlbší a najvyšší (zab-rgyas) náhľad. Musíme poznať tieto dôvody, prečo prestavuje dzogčhen najvyšší náhľad; inak toto tvrdenie nič neznamená. Pre prax dzogčhenu je nevyhnutné chápať Prirodzený Stav, ale nie je nutné čokoľvek intelektuálne, či pokusne vytvárať, aby sme sa v Prirodzenom Stave ocitli.

9. Nerozdielnosť

Nerozdielnosť (dbyer-med) je to, čo sa v dzogčhene zdôrazňuje. Tento termín jermed neznamená spojiť dve veci a urobiť z nich jednu. To je zjednocovanie, alebo splývanie (zung-´jung). Nerozdielnosť znamená, že neboli nikdy oddelené. Môžeme hovoriť o ich rozdielnych kvalitách, či aspektoch, ale v skutočnosti neboli nikdy nič, než dokonale jednotné, ako voda a vlhkosť, či oheň a teplo. Dzogčhen tvrdí, že prvotná čistota (= šúnjata) a spontánna manifestácia boli nerozdielne od samého počiatku (ye-nas ka-dag lhun-grub dbyer-med) a nikdy inak. Takže, ako praktikujúci dzogčhenu napadáme ani na jednu, ani na druhú stranu. Dôraz môže byť odlišný v troch sériách dzogčhenových náuk. Longde zdôrazňuje stranu prázdnoty (stong-cha) a semde zdôrazňuje jasnosť, alebo vedomie (gsal-cha), ale ešte aj tu je základné a hlavné realizovať ich jednotu, alebo nerozdielnosť (dbyer-med). Dzogčhen upadéša, alebo mangagde na samom počiatku zdôrazňuje jermed; začína s nerozdielnosťou a nie je najprv potrebné ísť na to skrz aspekt prázdnoty, či jasnosti. Pravá prirodzenosť dzogčhenu je mimo vysvetlenie v slovách; môžeme to iba samy pre seba objaviť. K tomuto môžu byť na priame uvedenie do Prirodzeného Stavu použité skúsenosti kľudného stavu (gnas-pa), pohybu myšlienok (´gyu-ba), a bezprostredného vedomia (rig-pa). Avšak, pokiaľ sa iba stále hráme s nesústredenými myšlienkami, ako deti s hračkami, vypadávame z Prirodzeného Stavu. Takže filozofie a rozumové špekulácie sami o sebe k poznaniu reality nestačia.



* Prepis tibetských slov som robil podľa vlastných znalostí a zaužívanej metódy prepisu. Tibetské slová v zátvorkách som nechal v autorovej transliterácii (takže sa majú čítať s anglickou výslovnosťou). Kurzívou som označoval „neštandardné“ (nie bežné) tibetské pojmy, alebo konkrétne názvy, napr. dve pravdy, aby bol text prehľadnejší.