Tento blog je osobnou stránkou, ktorá nevyjadruje pozície a názory žiadnej konkrétnej skupiny, ale výlučne jeho autora.

štvrtok 28. júna 2007

Náuky SEMDE od Sodogpu Lodrö Gjaltsena

Z knihy : Chogyal Namkhai Norbu: Teachings on Semde by Sodogpa Lodrö Gyaltsen, Shang Shung Edition

Preložil a gramatickými chybami opatril: Karma Gyalpo Dondrub


Úvod

Máme tri série náuk dzogčhenu (rDzogs chen): semde (Sems sde), longde (kLong sde) a upadéša (sMan ngag sde). Dzogčhen semde je dôležitý základ náuky. Tu základom nemyslím princíp náuky, ale skôr spôsob práce s ľuďmi. Často žijeme vo svojich fantáziách a snažíme sa uloviť rozličné náuky, niekedy len zo zvedavosti: takýmto spôsobom sa veci veľmi nezmenia, stále ostaneme rovnaký, vzácny čas ubehne a náš život dôjde ku koncu. Mysliac na to, v momente smrti nebudeme vedieť, čo sme pochopili, čo môžeme robiť. A toto sa nedeje len pár ľuďom, ale mnohým. Takže by sme mali použiť náš čas na učenie, prax a prinajmenšom sa pripravovať na smrť. Je komické sa účastniť toľkých náuk a keď príde ten moment, nevieme, čo spraviť.

V tomto prípade je smrť len príkladom, ale nemali by sme čakať kým umrieme. Čas ubieha každým dňom, a keď ideme do postele, je to akoby ďalší deň „malého života“ ubehol. Obyčajne nie sme znepokojený, keď ideme do postele, pretože sme si istý, že sa nasledujúci deň prebudíme a budeme mať ďalší deň pred sebou, ale v skutočnosti nemáme žiadnu záruku. Mnohé náuky vravia: „Kto vie, čo príde skôr, zajtrajšie ráno, či ďalší život.“ To je pravda, to sú naše podmienky. Takže si musíme byť toho stále vedomý, v prvom rade aby sme nasledovali a aplikovali náuku. Náuka by nemala byť iba druhom zábavy, alebo slúžiť len k uspokojovaniu určitých našich fantázií. Určite, po nejaký čas sa môžeme takto zabávať, ale život nie je iba zábava, život má všetky farby, dobré aj zlé. Takže náuka a pochopenie, ktoré o nej máme sa musí stať niečím veľmi serióznym. To znamená, že musíme jasne odlíšiť realitu od fantázie skutočným skúmaním našej existencie. Ak by som umieral zajtra, alebo dnes večer, čo budem schopný urobiť? Ako môže byť moje vedomie zachránené? Musíme nad tým uvažovať. To je dôvod, prečo nasledujeme náuku.

Avšak náuka by sa nemala stať čímsi iba intelektuálnym: je možné sa zdokonaliť čítaním kníh, myslením a uvažovaním, ale je veľmi ťažké týmto pomôcť vedomiu človeka. Takže sa musíme držať veľmi blízko konkrétnej realite. Náuka dzogčhen semde je základom, ktorý je veľmi konkrétny. Akiste, ak máme čas môžeme tiež nasledovať, čítať a študovať mnoho vecí, ale musíme udržiavať v mysli to, aký náš život je, aké sú naše skutočné možnosti. Fantázie veľmi neodpovedajú našim skutočným podmienkam a možnostiam.

Keď sa povie dzogčhen semde, ľudia si stále myslia, že je to druh techniky a že už vedia, že to pozostáva z koncentrácie na písmeno A a nasledujú štyri kontemplácie. Môžete mať túto predstavu, pretože som pred pár rokmi vyučoval tieto veci, ale fakt, že som ich učil túto otázku nevyčerpal. V skutočnosti dzogčhen semde obsahuje asi dvadsať zväzkov, nie iba komentárov, ale aj metód realizácie. Zrejme sa nemôžeme naučiť a aplikovať ich všetky, ale mali by sme poznať aspoň päť - šesť hlavných metód.

Napríklad je tu prax dzogčhenu semde napísaná a vysvetlená majstrom Longčhenpom (Klong chen pa), ktorú do angličtiny preložil Kennard Lipman s vlastným názvom, ktorý vyzerá byť skoro ako reklama: Vy ste oči sveta. Avšak skutočný názov originálneho textu je Vzácna loď(Rin chen grub po) a je to metóda z jednej z hlavných dzogčhenových tantier Kundžed Gjalpo (Kun byed rGyal po).

Je asi dvadsať pôvodných textov semde, a každý má hlavnú metódu. Pri obdržaní kama (bka ma), či orálnej transmisie, obdrží človek všetky tieto metódy. Takže, možno obdržať metódy nie je také náročné, ale princíp leží v integrácii tohto princípu v nás a jeho aplikovaní. Po transmisii nasledujú inštrukcie: majster detailne vysvetľuje, ako aplikovať inštrukcie a vloží ich do praxe spolu so študentom. Takýmto spôsobom má študent skúsenosti a zo skúseností povstáva poznanie. Tak je tu potom niečo skutočné k aplikovaniu.

Akiste učenie a náuka neznamená len praktikovať s majstrom: je užitočné praktikovať s majstrom, nasledovať ho, mať s ním priamy vzťah, ale iba pokiaľ sme sa učili správnym spôsobom a rozvinuli poznanie. Keď už raz veľmi dobre vieme, čo robiť, nemali by sme stále čakať, kým bude majster prítomný, pretože je to náš zámer dosiahnuť realizáciu; majster vie sám, ako realizáciu dosiahnuť. Takže by sme sami mali vidieť, čo sme sa naučili a aplikovať metódu. Je dôležité sa od majstra naučiť rozličné metódy a obdržať príslušné inštrukcie.

Táto náuka dzogčhen semde je istotne odlišná od tej, ktorú som už učil; je to iná metóda, ale náuka je stále všetko-zahŕňajúca, nie je to niečo iné; poznajúc ďalšiu metódu si občerstvíme to, čo už vieme. Toto tiež je princíp náuky. Náuka nemá byť ako predmet, ktorý si kúpime v obchode. Mnoho ľudí si myslí: „Toto je ako toto, tamto je ako tamto, zdá sa to byť ako úplne odlišné veci“; ale v skutočnosti sú všetky náuky dobré a slúžia ako presný prostriedok k realizácii. Každá náuka funguje, hoci aj keď to nie je dzogčhen. Ak sa zdá, že to nefunguje, musíme pochopiť, že sme to my, kto nefunguje, nie náuka. Ak my nebudeme dobre pracovať, potom akákoľvek metóda, nech by bola akokoľvek fantastická a akákoľvek transmisia, akokoľvek živá by mohla byť, nebude fungovať. Takže je veľmi dôležité osviežiť naše poznanie a predovšetkým našu prax.

Jedna z najhorších vecí, ktorá sa môže stať praktikujúcemu je, keď vyschne. Na počiatku sme veľmi vnímavý a keď robíme najmenšiu prax, získame výsledok a niečo sa udeje; potom sa postupne stávame suchou kôrkou, už viac nič nepociťujeme, nemáme žiadny záujem o prax a túžbu po praxi. Tomu sa hovorí vyschnúť. Prečo sa to deje? Pretože neobnovujeme náš život. A to nie je len vec náuky, ale všetkých životných okolností. Každý, kto sa stane lenivým, kto nechce už nič robiť, sa nezaujíma ani o život a zdá sa, že sa opustil, vyschol vo vzťahu k životu. Môžeme takisto vyschnúť vo vzťahu k našej rodine a k ľudským vzťahom. Duchovná skupina môže tiež vyschnúť v určitý moment. Najskôr sa chovajú všetci ľudia dobre, jednajú sociálne a majú sa navzájom radi, ale v určitý moment už nikto nikoho viac neznesie, a miesto toho aby mali radosť, keď sa stretnú sú ľudia mrzutý; keď sa toto stane, duchovná skupina vyschla.

Musíme stále vidieť, čo je toho koreňom: spočíva to v našich obmedzeniach. Je to naše ego, čo nás uzatvára a zastavuje otvorenie sa a spoluprácu s ostatnými, dávať iným priestor; všetko musí byť moje, ja musím rozhodovať o všetkom. Samozrejme, ostatní myslia rovnako. Ak dvaja ľudia takto myslia, sú ako dva rohy vo vreci: každý má ostrú špičku a dlhšiu časť, každý sa dožaduje svojho vlastného priestoru a dimenzie bez rešpektovania a spolupráce s druhým. Takto sa stanú rigidní a nekomunikujú navzájom.

Niekde ľudia vravia, že v duchovných skupinách chýba láska. Čo to znamená? Určite nie, že chýbajú objatia a bozky; ak by to bolo všetko, nebolo by to náročné, ale niekedy sú objatia a bozky pretvárkou. Skutočne, niekto, kto nie je otvorený nedokáže spolupracovať s ostatnými; v takomto prípade je láska iba slovo, vôbec nefunguje. Všetko to sa deje, keď sa človek nezintegroval so zmyslom náuky. Takže je skutočne dôležité integrovať to, čo sa človek z náuky naučí správnym spôsobom. Je omnoho lepšie sa neučiť jednu vec poriadne, ako desať špatne. Tibetské príslovie vraví: „Naučil sa trinásť vecí, ale žiadnu z nich dobre nevedel.“ Sme trochu takýto: chceme všetko ovládať, byť hlavná postava všetkého, ale v skutočnosti nejdeme v ničom do hĺbky.

To isté platí aj o náuke. Možno sa niekto od majstra naučil metódu a najprv vyzerá byť veľmi zaujatý, ale namiesto jej aplikovania a integrovania sa zdá, že niečo postráda a trávi čas lovením metód. Kebyže aspoň je schopný metódu, ktorú tak dlho lovil aplikovať a integrovať, bolo by to niečo, ale na to sa ani nezmôže. A medzitým čas ubieha, rok za rokom.

Ďalšie Tibetské príslovie vraví: „Dug, gjaltsen a paden (gdugs, rgyal mtsan, ba dan: tri hodvábne ornamenty používané k dekorácii tibetských buddhistických chrámov) spotrebujú svoju existenciu len s trochou pohybu.“ Neviem, či ste videli tibetské chrámy: vo vnútri sú prekrásne hodvábne ozdoby, ktoré slúžia len k zaveseniu. Takže pohybom a chvením sa deň po dni, sú po niekoľkých rokoch úplne opotrebované. To znamená, že nedosiahnu nič. Akiste, v skutočnosti nie je toho v živote veľa na dosahovanie, ale keď niekto dospeje ku koncu života, niekto, kto si dokázal nejako pomôcť, bude mať aspoň základ a poznanie, čo robiť. To znamená, že nestratíme čas rovnakým spôsobom, ako hodvábne ozdoby. Ale to sa stane, len ak nasledujeme seriózne náuku.

Nasledovať náuku seriózne neznamená len zobrať si poznámky a naučiť sa veci intelektuálne. Znamená to, že sa musíme stať náukou a náuka musí byť v nás živá, skôr než aby bola len poznámkovom zošite. Samozrejme, že niekedy sú poznámky nevyhnutné na pripomenutie, takže sú užitočné, ale ak poznanie ostane iba v notesoch, esencie v nás nie je živá a je od nás oddelená. Takže náuka sa musí stať súčasťou našej existencie: to znamená seriózne nasledovať náuku a integrovať ju do našej kondície. Takýmto spôsobom aj málo, čo sa naučíme sa stane užitočné a môže ohromne prospieť nášmu životu.

Obyčajne žije väčšina ľudí paranoidným spôsobom: všetko, čo je potrebné urobiť, je trochu sa pozorovať, aby sme to videli. Paranoja môže byť dvoch druhov: má dôvod, alebo je bezdôvodná. Odôvodnená paranoja sa môže občas prihodiť, ale veľa ľudí sa stáva paranoidnými a prepadne jej: nevedia žiť bez svojej paranoje a možno sa jej ani nechcú zbaviť. V skutočnosti si sami vytvárajú veľa problémov a nevedia, že je to paranoja. To všetko ukazuje, že sa nezintegrovali s náukou.

Často sa ma ľudia pýtajú, aké sa prejavia znaky realizácie praxe. Môže ich byť veľa: miznú prekážky, rozvíja sa jasnosť, môžeme mať určité sny, znamenia, a niekedy aj vízie. Ale to je všetko relatívne, pretože hlavným znakom je úbytok paranoje, tým, že chápeme jej prirodzenosť a pôvod. A potom sme prinajmenšom viac uvoľnení, a keď sme si na začiatku mysleli, že máme veľa problémov, teraz žiadny nemáme.

streda 13. júna 2007

Hnevlivá dákini múdrosti Simhamukha


Zdroj: http://www.vajranatha.com/

Preklad z angličtiny a gramatické chyby: Karma Gyalpo Dondrub



V terminológii vyšších tantier, meditačné božstvo Džňána Dákiní Simhamukha (yi-dam lha), ktoré je zároveň hnevlivé a zároveň žena. Je nutné pochopiť, že navzdory jej mimoriadne hnevlivému zjavu a zvieracej hlave, nie je ochranným duchom (srung-ma), podrobená mágiou, obrátená k dharme a zviazaná prísahou služby niektorým mocným mahásiddhom v minulosti. Skôr je to hnevlivá manifestácia Guhjadžňána Dákiní, ktorá podľa tradície ňingmapa, bola hlavnou učiteľkou-dákiní Padmasambhavu v krajine Uddijána. Preto, hoci je Simhamukha svojim aspektom dákiní, funguje aj ako meditačné božstvo, či jidam a jej špecifickou funkciou je zabránenie a odvrátenie (bzlog-pa) psychických útokov, ktoré môžu ohrozovať praktikujúceho a podmaniť si negatívnu ženskú energiu personifikovanú matrikami, či mamo. Posledné sú nekontrolovaný ženský duchovia obývajúci divočinu, hory aj lesy, mimo obmedzenia patriarchálnej civilizácie. Títo ženský duchovia sú vo všeobecnosti nepriateľský voči mužskému pohlaviu. Simhamukha sa objavuje v podobe hnevlivej, ženskej a démonickej, v skutočnosti sa hovorí, že vyzerá ako matrika, či mamo, nie preto, že by jej prirodzenosť bola zlá, či démonická, ale preto, že jej hnevlivý aspekt (khro gzugs) úspešne premáha a podmaňuje si tieto negatívne energie. Simhamukha je džňána dákiní, alebo bohyňa múdrosti. Podľa Džigme Lingpu (1726-1798), slávneho majstra ňingmapy a objaviteľa skrytých pokladov textov, alebo teriem, Simhamukha predstavuje manifestáciu nirmanakáji, objavujúcu sa v čase a histórii, zatiaľ čo jej aspekt sambhogakáji je Vadžravarahi a jej aspektom dharmakáji je Samantabhadrí, samotná prvotná múdrosť.

Veľmi často boli dákiní a matriky staré pred-buddhistické pohanské bohyne neba a zeme aj keď všeobecne boli matriky svojou prirodzenosťou viac lokálne. Dákiní sa môžu objavovať v mnohých rozdielnych ženských formách, mladé, či staré, niektoré so zvieracími hlavami. V hinduistickej tradícii je bohyňa Durga nazývaná kráľovnou dákiní a matrík, či čarodejníc. Simhamukha v mnohom predstavuje buddhistickú verziu Durgy, ale miesto toho, aby jazdila na levovi a oháňala sa zbraňami v osemnástich rukách má Simhamukha leviu hlavu. Medzi ôsmimi sekciami tantry (sgrub-pa bka´ brgyad) odovzdávané v Tibete v 8mom storočí Padmasambhavom je sekcia zvaná Ma-mo rbad gtong, „uvrhovanie kliatieb a kúzel spojené s bohyňami – čarodejnicami“, medzi ktorými Simhamukha, ako hlavná postava, veľmi často zastáva úlohu hinduistickej bohyne Durgy pri podmaňovaní démonov a zlých duchov a ochrane praktikujúcich do negatívnych provokácií a energie prichádzajúcej od mamo. Ako ostatný prírodný duchovia, aj mamo sú vyrušovaní ľudským ničením prirodzeného prostredia a preto spôsobujú nepríjemnosti, nové choroby, zemetrasenia, bláznivosť, vojny a ostatné kalamity na ľudskú civilizáciu.

Magická funkcia zabránenia psychických útokov

Ako sme povedali, hlavná magická úloha Simhamukhy je zabránenie a odvrátenie (bztog-pa) negatívnej energie a jej poslanie späť do jej zdroja, či už tým zdrojom je čierny mág, alebo zlý duch (gdon). Takáto provokácia negatívnou energiu sa nazýva kliatba (byad-ma, byad-kha) a toto je znázornené na príbehu Bari Locáwu (viď nižšie). Veľmi často je invokovaná Bohyňa, aby zabránila psychickým útokom. Ako bolo indikované v predošlom s dákiní Kurukulla, tantrický buddhizmus vidí túto prácu s energiou v termínoch štyroch kúzel, či magických aktivít. Hoci Simhamukha môže pracovať so všetkými štyrmi, je hlavne spojená so štvrtou funkciou hnevlivých magických činov (drag-po´i´phrin-las). Preto je tmavá azúrovo modrá Vadžra Simhamukha umiestnená do stredu mandaly. Duchovne predstavuje transformáciu hnevu, alebo zlosti na osvietenú bdelosť a psychicky a magicky uskutočňuje podmanenie a rozohnanie provokácií negatívnych energií (gdon) personifikovaných do démonov a zlých duchov. Je obklopená svojim sprievodom štyroch dákiní, ktoré vyzerajú ako ona sama, až na farbu tela a niektoré atribúty: na východe je biela Buddha Simhamukha, ktorej magickou funkciou je zmierňovanie okolností a liečenie, na juhu je žltá Ratna Simhamukha, ktorej magickou úlohou je rozvíjať majetok a prosperitu, na západe je červená Padma Simhamukha, ktorej magickou funkciou je očarovať a priviesť druhých pod jej moc, a na severe je tmavo zelená Karma Simhamukha, ktorej magickou funkciou je poraziť a zničiť negatívne sily. Každý z týchto aspektov Simhamukhy má svoje vlastné mantry a rituály. Ak praktikujúci pracuje so špecifickou funkciou, povedzme napríklad, aby sa stal úspešným v obchode a vyhral koňské dostihy, ked robí vizualizáciu vloží do centra mandaly Ratna Simhamukhu a recituje jej akčnú mantru. Ale na thangkách je obyčajne prezentovaná Vadžra Simhamukha ako jediná postava bez jej družiny.

Hnevlivý archetyp

Ničmenej, navzdory jej hnevlivému zjavu a magickým aktivitám, je Simhamukha prejavom osvietenej bdelosti Buddhu a jej prirodzenosťou je súcit. Ako archanjel Michael, aj ona zabíja draka predstavujúceho sily zla a chaosu. Ukazuje svoju strašnú a zlostnú tvár len preto, aby si podrobila bytosti na zcestí, podobne ako matka trestajúca svoje neposlušné dieťa. Svetský bohovia a duchovia nie sú osvietené bytosti, sú stále podmienený svojou nevedomosťou a karmou, a stále zotrvávajú vnútri samsáry, alebo cyklickej existencie. A niekedy nasmerujú negatívnu energiu proti ľuďom v podobe prekliatia a prax Simhamukhy môže byť použitá na odvrátenie a zahnanie týchto psychických útokov.

Transcendentné božstvá, ako Simhamukha, sú emanáciou a projekciou osvietených bytostí a keďže sú archetypálne, môžu slúžiť ako meditačné božstvá. Tieto postavy sú v princípe rozdelené do troch typov, pretože meditácia na ne slúži ako protijed voči trom hlavným jedom, ktoré trápia ľudské svedomie/vedomie:

  1. meditácia na pokojné kľudné božstvá transformuje zmätok
  2. meditácia na hnevlivé božstvá transformuje hnev, a
  3. meditácia na zmyselné, či radostné božstvá transformuje túžbu

Odkiaľ prišli ornamenty, odev a atribúty hnevlivých božstiev? Na základe tantier, v prehistorických časoch na ostrove v Indickom oceáne, Matam Rudra, čierny mág a démonický kráľ ohrozoval pozostatok primitívnej ľudskej rasy. Kvôli tomu vstúpili bódhistattva Hajagríva a Vadžravarahi do jeho obrovského tela a rozpolili ho zvnútra. Potom si obliekli jeho oblečenie a ornamenty a pokračovali v podrobovaní si nižších démonov, zastrašujúc ich svojim hnevlivým zjavom. Simhamukha má rovnaké ornamenty. Ako Kráľovná Noci hatí cestu démonickým entitám, ktoré sa stále snažia napadnúť nás slnečný svet vedomia z polnočnej strany za ním. Ako aktívna manifestácia prázdnoty a múdrosti, jej leví rev rozptyľuje diskurzívne myšlienky. A je nahá, keďže je taktiež bez diskurzívnych myšlienok.

Ak sa Veľká Bohyňa môže manifestovať v podobe dievčiny, matky a stareny, potom Simhamukha predstavuje aspekt ženskej múdrosti stareny. Je archetypom ničivej Strašnej Matky, ktorá ničí a zároveň regeneruje všetok život vo svojom kotli. Všetky javy sa rozpúšťajú do šúnjaty, alebo prázdnoty a opäť povstávajú zo šúnjaty. Zdá sa, že Simhamukha mnohými spôsobmi odpovedá staro-egyptskej bohyni s levou hlavou Sekhmet, ktorej samotné meno pochádza z koreňa „skhm“, čo znamená silu, podobne ako sanskritské slovo šakti. Sekhmet reprezentuje strašnú energiu, energiu jej otca, boha tvoriteľa, Ra.

Ale v západnej monoteistickej tradícii bola tendencia potlačiť archetypálnu ženskosť. Bola prekrytá mužským Nebeským Bohom biblickej tradície. Táto exkluzívne mužská božskosť môže byť tyranická, pomstychtivá, trestajúca rovnako ako láskavá, otcovská a odpúšťajúca. Ale v kresťanskej tradícii bola tendencia vidieť Boha ako vše-dobrého a preto jeho temná stránka bola premietnutá do Diabla, ktorý bol vyhnaný z Neba a teraz prebýva pod zemou. Toto odráža psychologický efekt popretia zla v nás samých a jeho premietnutie na iných. Ale v tantrách človek bojuje ohňom proti ohňu. Pre tých, čo sú bez poznania je Simhamukha démonickou Strašnou Matkou, hroziacu pohltiť svojho syna, ohrozuje jeho samotnú existenciu. Predstavuje všetko to, čo je pre muža najstrašnejšie na ženskosti. Čo je strašnejšie, než leví rev v temnej džungli uprostred noci? Predstavuje prvotný strach zo zabitia a zožratia divokou ženskou beštiou. Je to strach z vyhladenia. Ale pre tých, ktorí majú poznanie, je bohyňa s levou hlavou samotnou formou prázdnoty. Nemajú sa čoho obávať vo veľkom prázdne. Je strašnou strážkyňou času s levou hlavou (chronos leontocephalus), ktorá stojí pri bráne, aktívna manifestácia prvotnej Múdrosti, ktorá ničí pocit nemenného, trvalého ega, či podstaty.

Simhamukha podľa tradícii Ňingmapa

Podľa Khjence Rinpočheho (viď nižšie) pôvodný textový zdroj je Drwa-ba´i sdom-pa´i rgyud. Táto tantra, kde je Simhamukha spojená s ôsmimy hnevlivými Gaurí (ke´u-ri-ma brgyad) a ôsmimi Tramenmami, alebo čarodejkami so zvieracími hlavami (phra-men-ma brgyad), sa zdá byť spojená s cyklom Guhjagarbha Malaja (sGyu-´phrul drwa-ba). V „Tibetskej knihe mŕtvych“ (Bar-do thos grol), tieto čarodejnice Gaurí predstavujú osem typov svetského vedomia a týchto osem bosoriek so zvieracími hlavami predstavujú osem typov objektov vedomia, sa objavujú vedomiu mŕtveho na dvanásty a trinásty deň v barde skúsenosti, po smrti. Avšak, je to hlavne skrz termy, alebo skryté poklady náuk objevených do 11teho storočia, prečo sa v Ňingmape praktikuje Simhamukha.

Ako sme povedali, v systéme sútry prijíma praktikujúci útočisko v Troch Klenotoch, Buddhovi, Dharme a Sanghe. Avšak v systéme tantry prijíma útočisko aj v Troch Koreňoch, Guru, Božstvo a Dákiní (bla-ma yi-dam mkha’-‘gro gsum). V systéme teriem Džatson Ňingpoa (‘Ja’-tshon snying-po, 1585-1656), známom ako dKon-mchog spyi ‘dus, „Zjednotenie Vzácnych,“ hlavnou vizualizačnou praxou je Zhi drag seng gsum. Tu ži (zhi-ba) znamená „pokojný“, to je pokojná forma Guru Padmasambhavu, známa ako Guru Žiwa, odetého do zvyčajných rób, držiaceho vo svojej pravej ruke zlatú vadžru pred svojim srdcom a v ľavej ruke kapalu v ktorej je váza dlhého života. Drag (drag-po) unamená „zlostný“ a odpovedá hnevlivej forme Padmasambhavu známej ako Guru Dragpo, ktorý je ohnivo červenej farby, odetý ako hnevlivé božstvo, držiaci vo svojej pravej ruke vadžru a čierneho škorpióna v ľavej. A seng znamená „lev“m a odpovedá Dákini Simhamukhe s levou hlavou (sen-ge´i gdong ma). Títo traja invokovaný ako trojica, predstavujú Tri Korene Guru Deva a Dákiní. Slávny terton Ratna Lingpa (Ratna gling-pa, 1403-1479) takisto objavil mnoho teriem spojených so Simhamukhou. Podobne, slávne zázračné dieťa Tulku Mingyur Dordže (Mi-´gyur rdo-rdže, 17te stor.), ktorý obdržal gNam-čhös, alebo „náuky oblohy“, prijal určité skryté poklady textov, ktoré k nej náležia. Tu a v ďalších termách sú prezentované rozličné histórie o tom, ako Padmasambhava obdržal transmisie priamo od jeho učiteľky-dákiní v Uddijáne, Gahjadžňána Dákiní (gSang-ba ye-shes mkha´-´gro-ma). Jedna z ôsmych manifestácií Padmasambhavu (mtshan brgyad) je Simha-raurava (Seng-ge sgra-sgrogs), „rev leva“, ktorá je spojená so Simhamukhou, pretože Padmasambhava obdržal transmisiu od Guhjadžňány, keď bol v takejto podobe. Ako sme už povedali, Simhamukha je považovaná za emanáciu tejto dákiní z Uddijány.

Kvôli blízkemu spojeniu Simhamukhy s Padmasambhavom by sa dalo povedať, že reprezentuje jeho animu. Podľa tradičného prekladu Sedem-riadkovej modlitby (tshig bdun gsol ´debs) Padmasambhavu, debatovalo raz zhromaždenie buddhistických učencov z univerzity Nálanda so skupinou hinduistických učencov o určitých filozofických otázkach. Ale buddhistický učenci začali čoskoro prehrávať a obetovali púdžu dákiniam modliac sa za ich pomoc. Melodické hlasy dákiní predpovedali, že ich brat, Padmasambhava, im príde ďalší deň pomôcť. Ďalšieho rána vstúpil divoko vyzerajúci jogín z blízkeho pohrebiska do siene a začal filozofickú debatu s hinduistickými učencami. Ku koncu dňa systematicky rozbil všetky ich argumenty. Ale mnoho učencov ostalo nepoddajných, vykrikovali urážky voči jogínovi a arogantne sa prechádzali po sieni. Guru sediac kľudne uprostred búrlivého besnenia voči nemu, dovolil myšlienke hnevu, aby v ňom zosilila a potom projektoval ohnivú energiu tohto hnevu do priestoru pred ním. Zhlukla sa do strašnej podoby ohnivej bohyne s levou hlavou. Pyšný učenci boli z tejto manifestácie vystrašený a opustili sieň. Ale bohyňa ich prenasledovala, zhodiac ich k zemi. Vystrašený prosili o svoje životy a podrobili sa guruovi a jeho náuke.

Simhamukha podľa tradície Sakjapa

Ale odhalenie korennej mantry pre Simhamukhu je obzvlášť spojené s menom Bari Locawu, ktorý prišiel z oblasti Dringtsam a vraví sa, že sa narodil v rovnaký rok ako Milarepa (1040). Cestoval do Nepálu a Indie, študoval sanskrit, preložil mnoho textov vrátane zbierky sádhan a zbierky magických rituálov. Keď bol v Nepále, debatoval s hinduistickým učiteľom, ktorý sa volal Bhavjarádža a keď ho porazil, tento černokňažník spustil voči prekladateľovi magický útok. V hrôze ušiel do Bodhgaji v Indii, kde mu jeho vlastný duchovný majster Vadžrasanapa poradil, aby potešil obetou púdži dákiní a modlil sa za ich pomoc. Vo sne sa mu objavila Simhamukha a nariadila mu, aby šiel k veľkej skale na východ od Bodhgaji a kopal pod skalou, kde nájde skrytú skrinku. Riadil sa presne podľa jej inštrukcií a našiel popísanú skrinku. Vnútri bola hnevlivá krvou napísaná štrnásť slabičná mantra na ľudskej koži, ktorá obracia všetky magické útoky (snangs drag zlo yi-ge bcu-zhi-pa). Tej noci urobil rituál odvrátenia (zlog-pa byas-pa) a použijúc mantru a uspel tak, že poslal všetku útočnú energiu späť do jej zdroja v Nepále. Odraz bol taký silný, že zabil čarodeja. Počas ďalšieho roku robil Bari pokánie a očistné praxe pri stúpe v Bodhgaji, aby očistil hriech svojho činu.

Keď sa vrátil do Tibetu, predal prax Simhamukhy Sačen Kunga Ňingpovi (Sa-chen kun-dga´ snying-po, 1092-1158), ústne inštrukcie aj magické rituály. Takýmto spôsobom, sa inštrukcie Simhamukhy od Bari Locáwu stali jednou z Trinástich Zlatých Dhariem (gser chos lugs) tradície Sakjapa. Tieto inštrukcie prišli ku Khyentse Rinpočhemu, ktorý sám bol lámom Sakjapy.

V 17tom storočí tu bol dôležitý majster patriaci k línii Bodongpa, togdan Namkha Sangje Gonpo (Nam-kha´ snangs-rgyas mgon-po), ale pri praxi Simhamukhy nasledoval tradíciu Bari Locáwu. Volali ho togdan (rtogs-ldan), doslovne „ten, kto vlastní pochopenie“, pretože bol potulným jogínom. Bol vyliečený z lepry vďaka vízii Simhamukhy. Ale neskôr mal aj osobný kontakt vo svojich čistých víziách s Guru Rinpočhem a bol inštruovaný v praxi Simhamukhy podľa systému anujógy negraduálneho, alebo okamžitého vytvorenia božstva. Sangje Gonpo vysvetľoval, že na konci praxe by sme sa mali integrovať do stavu kontemplácie, ktorý je Veľkou Dokonalosťou, alebo dzogčhenom. Toto je pomerne odlišné od bežnej praxe Simhamukhy v tradícii Sakjapa a v tradícii Gelugpa, ktorá prišla neskôr.

Najobsiahlejší komentár k praxi Simhamukhy pochádza od Džamjang Khjentse Wangpa (1820-1892). Tento text stavia na tradícii Ňingmapa, kde je dákiní spojená s Padmasambhavom a aj na tradíciách Nových Škôl, obzvlášť Sakjapy a Bodongpy. Text je nazvaný „Excelentná váza zo vzácnych drahokamov“ (Rin-chen bum bzang). Tu sa nachádza množstvo sádhan a magických rituálov spojených so Simhamukhou a takisto aj história objavenia praxe spojená s Bari Locáwom a Sangje Gonpom. Text kompilovaný prvým Khjenste Rinpočhem je založený hlavne na náukách Sangje Gonpa, aj keď tu zozbieral veľa rozličných textov a dal ich do jedného zväzku.

Khjentse Rinpočhe dáva tri sádhany pre vonkajšiu, vnútornú a tajnú formu Simhamukhy, ktoré zložil Padma Gargji Wangčuk (Padma gar gyi dbang-phyug), známy tiež ako Džamgon Kongtrul (´Jam-mgon kong-sprul, 1813-1899). Posledne menovaný bol jeho kolegom v nesektárskom hnutí Rimed vo východnom Tibete v 19tom storočí. Vonkajšia sádhana (phyi sgrub) je na Vadžra Dákiní Simhamukhu, ktorá je bežnou formou vyobrazená na thankách (jej popis je daný dole). Vnútorná sádhana (nang sgrub) je na Padma Dákiní Simhamukhu, ktorá má červené telo a žltú leviu tvár. Slúži zároveň na rozvoj bohatstva a aj na mágiu. Tajná sádhana (gsang sgrub) je na obzvlášť hnevlivú čiernu Krodha Kali Simhamukhu (khros-ma nga-mo) „hnevlivá čierna bohyňa“, ktorá sa objavuje, aby zničila klam ega, symbolizované nenásytným démonickým kráľom Rudrom, je veľmi podobná Durge odtínajúcej hlavu démonickému kráľovi Mahišovi. Tajná sádhana je takisto spojená s praxou čöd (gcod), oddelenie, či odseknutie ega. Z tohto dôvodu sa táto forma Simhamukhy takisto nazýva Vadžra Nairatma (rDor-rje bdag-med-ma), „tá, ktorá ničí pocit ega.“


Rituálna prax na Simhamukhu prebieha vo všeobecnosti v bežnom štýle púdží na dákiní, ako napríklad na Vadžrajóginí. Prkatikujúci umiestni kapalu, alebo misku z lebky naplnenú vínom na trojnožku v strede mandaly na oltári. Kovové zrkadlo sa položí na lebečnú misku. Toto zrkadlo je pokryté červeným práškom sindhura, do ktorého sú vpísané trojuholníky pôvodu v podobe hexagramu. Tento symbol sa nazýva dharmodaja, alebo zdroj všetkých javov a do jeho stredu je vpísané písmeno HUM, ktoré je semennou slabikou hnevlivej bohyne. Váza s posvätenou vodou je položená pod trojnožku. Váza, kapala a dharmodaja sú všetko tradičné symboly ženstva. Okolo nich sú naaranžované rozličné obetiny a rituálne nástroje.



Popis Dákiní Simhamukhy

V sádhane na Vadžra Dákiní Simhamukhu napísanej Džamgon Kongtrulom je bohyňa opísaná nasledovne:

„Farba jej tela je tmavo modrá, podobná tmavej farbe zhromažďujúcich sa búrkových mrakov. A je mimoriadne hnevlivá. Má jednu tvár a dve ruky. Jej levia tvár má bielu farbu a jemne sa otáča doprava. Jej tvár ma zlostný a hnevlivý výraz. Z jej troch očí idú blesky a jej leví rev je podobný hromu. Jej vlasy sú dlhé a tmavé, spravené zo železa. Z masy jej vlasov, ktoré akoby viali všade (ako v búrke) sú vystreľované miniatúrne phurby, ako živé iskry. Vo svojej pravej ruke hrozí päť hrotou vadžrou namierenou k nebu a vo svojej ľavej ruke drží pred svojim srdcom kapalu – misku z lebky – naplnenú krvou. V ohybe svojej ľavej ruky drží palicu khatvanga. Svoje bedrá má zahalené sukňou z tigrej kože a ako plášť má odetú vlajúcu sloniu a ľudskú kožu. Vo všetkých ohľadoch, je odetá do ôsmich ozdôb pohrebísk. Zdobí sa dlhým vencom uschnutých a čerstvo odťatých ľudských hláv a takisto náhrdelníkom z ľudských kostí. Je ozdobená rozličnými druhmi hnevlivých zjavov a na jej pupku je slnko a mesiac. Jej dve nohy sú roztiahnuté v tanečnej pozícii ardhaparjanka, zatiaľ čo stojí v obrovskej mase plameňov múdrosti. Na jej čele je biela slabika OM, na jej krku je červená slabika AH a na jej srdci je modrá slabika HUM. Potom zo slabiky HUM v jej srdcovom centre vyžarujú lúče svetla, a z veľkého nezmierne planúcehoo pohrebiska v krajine Uddijána, ktorá je západným smerom, je invokovaná Džňána Dákini Simhamukha, ktorá je obklopená sprievodom stovkami tisícok strašných bohýň maratika spolu s oceánu podobným zástupom ochranných duchov, ktorý sú jej služobníci.“

Znovu-povstanie ženskosti a reintegrácia sa v mandale.

Takto predstavujú dákiní v buddhistickom kontexte znovu-povstanie ženskosti na všetkých úrovniach v oblasti psychickej a duchovnej, nie iba ako jednoduchý prídavok k mužskému božstvu, ale ako nezávislá sila so svojim vlastným právom. Podľa anuttaratantry, pri príležitosti tretej iniciácie, alebo iniciácii múdrosti, keď je kandidát guruom privedený k vstupu do stredu samotnej mandaly východnou bránou, stretáva sa tvárou v tvár s Múdrosťou v podobe dákini. Bez tejto integrácie s ženskosťou sa psychika muža nemôže stať úplnou, alebo osvietenou.

Historicky vzaté, západné vedomie inklinovalo k tomu, aby potlačilo a vyradilo z neba, duchovnej sféry, ženskosť a aj temnú stránku vecí. Avšak v tantrickom buddhizme stredovekej Indie a Tibetu, obzvlášť v anuttaratantre, nájdeme zaujímavý proces znovu začlenenia ženskosti a temnej stránky späť do mandaly psychiky, nie ako druhotné, či podradné postavy na okraji, ale zaberajúce ústredné miesto v mandale, ako bezprostredné manifestácie osvietenej bdelosti. Metóda tu použitá je alchýmia, proces transformácie (´gyur lam), kde negatívne emócie nie sú odmietané, ale ich energia je akceptovaná a transformovaná do osvietenej bdelosti v podobe meditačného božstva.

nedeľa 3. júna 2007

Veril Buddha v Boha?


Veril Buddha v Boha?

Nasledujúce je napísané, ako čiastočná reakcia na niektoré články, ktoré sa objavujú predovšetkým na oficiálnych stránkach p. Jiřího Vacka a iných.



Opakovane ma tam prekvapujú tvrdenia typu: Buddha veril v Boha (nezrodené = Boh), alebo o zvrátenosti bódhisattvov, čo je podľa autorov odpadnutý buddhizmus. Z týchto a podobných tvrdení jasne vyplýva iba neznalosť buddhizmu a navyše ich snaha ho transformovať na niečo, čím nikdy nebol.

Buddha jasne postuloval, že sa vyhol štyrom extrémom (ktoré boli vo vtedajšej Indii bežné), a že jeho cesta vedie pomedzi tieto štyri. Ktoré to sú?

  1. tvrdenie, že veci (dharmy) absolútne existujú
  2. tvrdenie, že veci absolútne neexistujú
  3. tvrdenie, že veci existujú aj neexistujú zároveň
  4. tvrdenie, že veci ani existujú ani neexistujú zároveň

Jeho cesta vedie pomedzi tieto štyri extrémy. Preto Buddha hovorí o nezrodenom, nezloženom, atď a nebyť tohto nezrodeného a nezloženého, nebolo by ani zrodené a stvorené. Tu však Buddha rozhodne nemal na mysli Boha – Stvoriteľa, ktorého v iných sútrach popiera. Buddha hovoril o vzájomnej závislosti veci (pratiča samutpáda), a rovnako by sa dalo ono tvrdenie čítať z druhej strany, teda: nebyť zrodeného, zloženého, nebolo by ani nezrodené, nezložené... Prečo Buddha používa pre vyjadrenie tejto reality, ktorá sa inde nazýva dharmakájou , výraz „nezrodené“? Pretože, akýkoľvek názov pre túto skutočnosť (či skôr stav) by v sebe zahrňoval aj jeho protiklad a nevyhnutne by viedol k jeho konceptualizácii a teda uchopovaniu mysľou, čim by sa praktikujúci ocitol opäť v samsáre. Pre lepšie potvrdenie týchto myšlienok by som si na začiatok dovolil citovať z textu „Náhrdelník náhľadov“, ktorý v 9. storočí skomponoval Padmasambhava. V ňom sa jasne hovorí o štyroch školách, ktoré majú z pohľadu buddhizmu svetský náhľad:

  1. Náhľad Čalpov:

Tu sú zhrnutí všetci tí, ktorí sa vôbec o žiadny duchovný život nezaujímajú, starajú sa iba o potešenie v tomto živote a nevedia, že exitujú aj životy ďalšie. Prosto, úplný materialisti.

  1. Náhľad Gjangpenpov:

Tu sa nachádzajú všetky kategórie ľudí, ktorí tiež nepripúšťajú iné životy, ako súčasný, avšak veria na určité duševné sily a používajú ich na zlepšenie ich situácie, postavenia, atď. Sem by sa snáď dali zhrnúť rôzne šamanské a podobné smery.

  1. Náhľad Murtugpov:

Títo takisto neveria v zákon karmy, popierajú minulú a budúcu existenciu, tvrdia, že všetko povstáva náhodne a náhodne takisto zaniká, aj keď pripúšťajú existenciu nezávislej podstaty (alebo „ja“) v javoch, táto neexistuje pred ich vznikom, ani po ich zániku.

  1. Náhľad Mutegpov:

Títo uznávajú existenciu večného „ja“ v javoch, k čomu došli na základe predchádzajúcich analýz. Delia sa na tri skupiny: tí, čo uznávajú existenciu následku, ale nie príčiny; tí čo úplne prekrúcajú zákon príčiny a následku; tí, čo uznávajú existenciu príčiny, ale nie následku.

Prví teda veria, že to, čo sa nazýva „podstata“ je nemenné a večné, a že všetky ostatné veci sú samotnou touto „podstatou“, aj keď táto nieje príčinou existencie týchto vecí. Všetko, čo prežívame a je spojené s pominuteľnosťou, utrpením, nárastom a úpadkom, je len dočasným vlastníctvom tejto „podstaty“. Veria, že všetky veci existujú od samotného počiatky, bez toho, aby mali nejakú príčinu. Preto sa uvádza, že uznávajú následok, ale nie príčinu.

Ďalší prekrúcajú zákon karmy. Títo spravidla veria v Boha Stvoriteľa, ktorý určuje všetko, má v rukách nitky osudov všetkého. Po svojich nasledovníkoch chce, aby mu prinášali obetiny, čím si zaistia lepší osud. U nás to poznáme predovšetkým zo židovskej tradície, kedy uctievateľ zabije na oltári barančeka, alebo holuba, aby si tým vytvoril zásluhy. Proste, za negatívny čin (zabitie živej bytosti) očakávajú pozitívny následok.

Tretí veria, že primárnou príčinou je stvoriteľ, alebo Ja, ktoré je večné, prítomné vo všetkých bytostiach, ako ich podstata, ktorá je nemenná. Ich náhľad je založený na troch bodoch: večné Ja vykonáva iba akt stvorenia, ako príčinu, následok je pominuteľný a podlieha zmene, následok sa prejavuje iba raz, nemá moc tvoriť a rozpúšťa sa späť do tohto Ja.

Toto sú teda vo všeobecnosti náhľady, ktoré sám Buddha popieral a považoval za nesprávne, ba dokonca svetské. Rozhodne nie je vhodné dávať rovnítko medzi Buddhovo „Nezrodené“ a pojem „Boh“.

Ďalším argumentom je filozofia prázdnoty, šúnjaty. Známa Sútra srdca je vlastne zhrnutím a kondenzovaním (hrdaja – esencia, srdce) náuk pradžňa páramitá (dokonalosť múdrosti). V nej sa dočítame o postulovaní vzájomnej závislosti javov. Pri jej štúdiu treba mať na pamäti skutočné významy pojmov, akým je napr. šúnjata. Tento význam nachádzame vysvetlený už v pálijskom kánone a hinajáne. Už tam sa hovorí o tom, že všetky javy sú prázdne (šúnja). Prázdne od čoho? Od akejkoľvek nezávislej existencie, či večnej podstaty, ktorá sa vtedy v Indii všeobecne nazývala átman – jástvo. Buddha túto filozofiu rozvinul už v prvom kázaní o štyroch ušľachtilých pravdách. Podrobnejšie sa tomu venoval v náuke pratiča – samutpáda, ktorá sa nachádza aj v pálijskom kánone, prekladaná ako reťazec vzájomnej závislosti. Tu Buddha jasne ukazuje, že existuje iba reťazec príčiny a následku a jeho koreňom je nevedomosť o skutočnom stave vecí. Žiadna trvalá podstata, či snáď Boh Stvoriteľ tu nie je uvedené.

V Sútre srdca je táto závislosť vyjadrená v slávnych veršoch:

Tvar je prázdnota a prázdnota je tvar.

Mimo prázdnotu nie je tvar a mimo tvar nie je prázdnoty.

Obidva sú vzájomne závislé. Stále si treba pamätať, že v kontexte buddhizmu, nie je prázdnota niečo nezávisle, prvotne existujúce, práve naopak – je to neprítomnosť niečoho takto opísateľného. Teda, nie je tu prvotne prázdnota, z ktorej sa veci vynárajú a do ktorej sa rozpúšťajú, podobne ako vo filozofii bráhman. To by sme sa ocitli na úrovni vyššie opísaných mutegpov. Je len vzájomná závislosť. Veci sú prázdne, a pretože sú prázdne, je možné vyslobodenie.

Absolútna pravda, podľa buddhizmu prekračuje všetky koncepty mysle a akékoľvek pozitívne vyjadrenie je zavádzajúce. Preto Buddha radšej hovorí, čo ňou nie je, než aby povedal, čo ňou je. Dával na to veľa príkladov.

Ďalšia častá dezinterpretácia autorov sa týka sľubu bódhisattvov a ich ideálu. Neviem kde sa dostali k názoru, že princíp bódhisattvu spočíva v sľube, že počká, kým všetky bytosti nedosiahnu osvietenie a až potom ho dosiahne on sám. To je úplne mylná inerpretácia.

Historicky vzaté, táto tradícia pochádza tiež od samotného Buddhu. Je vyjadrená v jeho motivácii, prečo sa vydal na cestu hľadania. Buddha prežil svoju mladosť v prepychu paláca, netušiac o utrpení a smrti. Keď však pri svojich slávnych vychádzkach mimo palác objavil utrpenie ľudí, bol zdesený osudom, ktorý je nevyhnutný pre každého z nás. Urobil teda sľub, že dosiahne oslobodenie, pre blaho a úžitok všetkých ľudí, aby ich mohol potom túto objavenú cestu učiť. V náuke sa obecne dáva často príklad slepca, ktorý vedie slepých, až všetci padnú do jamy. To znamená, že človek sa musí najskôr uzdraviť sám, kým môže pomáhať ostatným. Alebo iný príklad: máte ťažko chorého priateľa, ktorý leží v nemocnici. Prídete ho pozrieť. Stená v bolestiach. Ale vy, pokiaľ nie ste sám doktor, nedokážete urobiť vôbec nič, len tam stáť a pozerať sa. Takisto ľudia, ktorí neprešli duchovnou cestou až k jej koncu, nemajú schopnosti účinne pomáhať duchovne druhým. Sľub je teda postavený na uvedomení, že naša snaha nemá byť egoistická, pretože je to práve ego –ilúzia ja- čo chce byť slobodné a večne šťastné, hoci aj pomocou duchovných metód. Tento koreň sa snažíme vyvrátiť od samotného počiatku cesty a praxe. Ideál bódhisattvu je teda postavený na rozhodnej snahe dosiahnuť najskôr najvyššie osvietenie a potom pomáhať druhým. Skutočný preklad slova bódhisattva je literárne „veľký hrdina“, pretože sa nebojí túto cestu abslovovať v prospech ostatných bytostí. Tu sa na veci ale už pozerá inak, pretože z pohľadu buddhu, nie je nič reálne, večne existujúce, a tak, hoci sa buddha narodí trebárs v oblastiach pekla, nie je tam v dôsledku svojej karmy a teda nie je podmienený jeho utrpením, to treba mať na pamäti. Je tam len vďaka nesmiernemu súcitu a spojeniu, ktoré má s niektorými bytosťami tam žijúcimi a trpiacimi. Len na základe týchto druhotných príčin sa dokáže rozhodnúť ďalej rodiť, ale ako som už napísal, jeho zrod nie je výsledkom jeho karmy, ktorú už na ceste prečistil, ale naopak, zažíva tzv. absolútnu pravdu prázdnoty všade kde je a netrpí.

Neviem, čo môže ľuďom na tom pripadať zvrátené, či dokonca odpadnuté od buddhizmu.

Za úplne najnešťastnejšie ale považujem snahu niektorých autorov interpretovať buddhizmus, či iné smery, z pohľadu svojho vlastného smeru. Napríklad tvrdiť, že v buddhizme musela existovať atmavičára, len sa na ňu nejako zabudlo. Neviem si predstaviť, že by nejaký majster učil svojich žiakov nejakú hlavnú metódu, a oni by na ňu jednoducho zabudli. V prípade buddhizmu je to obzvlášť podivné tvrdenie. Buddhisti asi jediný kladú veľký dôraz na čistú líniu predania náuky od Buddhu až po súčasnosť. Najmä vo vadžrajáne je to nevyhnutné. Ale nájdeme niektoré línie aj v tradícii sútry. Jedna sa nachádza napríklad v Tribúnovej sútre šiesteho patriarchu. Pokiaľ sa nejaká línia stratila, náuka sa ďalej neodovzdávala, až kým sa línia neobnovila, napríklad prostredníctvom termy (termy sú doslova poklady náuk, skryté dávnymi majstrami na rozličných miestach). O hodnovernosti náuk termy sa viedla síce polemika, avšak nálezy v Tung Huane, zapadnutom kláštornom meste v púštnych oblastiach západnej Číny, priniesli na svetlo pôvodné texty niektorých náuk, ktoré v súčasnosti kolovali už len ako znovu-objavené termy. Porovnanie starého textu s novým prinieslo milé prekvapenie: text bol úplne zhodný, až na gramatické nepresnosti (viac viď: John Reynolds: Golden Letters, www.vajranatha.com).

Aby som však úplne opravil omyl autorov: metóda atmavičáry v buddhizme stále existuje, predovšetkým vo vyššej tantre a dzogčhene, avšak, samozrejme, v inom kontexte.

Pokiaľ sa budeme dívať očami jednej náuky na inú, tak samozrejme nájdeme veľa zhodných vecí a môžeme nadobudnúť dojem, že je to to isté. Avšak, ako dobre poznamenal na začiatku náuk Lopon Tenzin Namdak Rinpočhe, aj krava má oči, uši, ústa, nos, ako človek a predsa nemôžeme povedať, že krava je človek. Rovnaký princíp platí aj pre rozličné náuky. Každá náuka v buddhizme má tri charakteristiky: náhľad, meditáciu, jednanie. A práve náhľad – čo je vlastne vysvetlenie filozofického základu danej náuky – určuje smerovanie a konečné dosiahnutie. Ak máme rozdielne náhľady, hoci robíme rovnakú metódu, výsledky budú zákonite iné. Preto si myslím, že je nevhodné komentovať napr. buddhizmus z pohľadu advaity. Ak budeme veľmi hľadať, nájdeme duchovnú cestu aj napr. v trilógii Matrix. Neo na začiatku prostredníctvom majstra Morfea, objaví svoje pravé Ja, a vtedy sa začína jeho duchovný boj a očista, až nakoniec zvíťazí nad svojim egom –agentom Smithom- a rozpustí ho. Takto by sme mohli nájsť duchovnú cestu všade, ale bude to len pseudo-duchovno. Podobne nevhodné sa mi tiež zdá vkladať do úst Ježiša, to čo nikde nehovoril (Ja som je cesta....!) Musíme mať na pamäti, že hoci rozličné systémy majú veľa zhodných prvkov, majú aj svoje presné odlišnosti a preto by sme ich nemali miešať. Tak v nás vznikajú iba rozpory. Myslím, že toto je aj účel, prečo napr. lama Ole neodporúča svojim žiakom mať majstrov z iných tradícií.

Cieľom tohto článku je len vyjadriť a citovať stanovisko buddhizmu, tak ako je interpretované v pôvodnej náuke. Nechcem rozhodne znevažovať prínos iných systémov, atď. Dovolil som si len citovať z pôvodných textov. Ostatne, ak bude mať čitateľ záujem, môže sa o tématike dozvedieť ďaleko viac napr. na webových stránkach www.lamrim.com, kde sú voľne k stiahnutiu prednášky Jeho Svätosti 14. Dalajlámu Instructions on the Garland of Views, The Heart Sutra, a iné. Rovnako by som odporúčal aj www.vajranatha.com, stránky Johna Reynoldsa, ktorý má skvelý dar podať veľmi zložité veci buddhistickej filozfie, prijateľným spôsobom.

Karma Gyalpo Dondrub