Tento blog je osobnou stránkou, ktorá nevyjadruje pozície a názory žiadnej konkrétnej skupiny, ale výlučne jeho autora.

pondelok 12. novembra 2007

Meditácia na rovnosť, Patrul Rinpočhe


Z knihy „Slová môjho dokonalého učiteľa“

Patrul Rinpočhe, do angl. preložil:

Padmakara translation group, Shambhala 1998

Preložil a úvod napísal:

Karma Gyalpo Dondrub

V buddhizme, mahajánovom aj théravádovom poznáme krásnu meditáciu na rozvinutie lásky, empatie, súcitu a rovnosti voči všetkým bytostiam. V pálijskom kanóne sa nazýva „Brahma vihára“ – božské prebývanie. V kontexte mahajánového buddhizmu patrí táto náuka do rozvíjania osvietenej mysli – bódhičitty. Tento tréning má dve úrovne: bódhičitta zámeru a bódhičitta uplatnenia. Brahma vihára patrí do prvej fázy, rozvíjania altruistického, osvieteného zámeru. Máme v nej štyri metódy: (1) rozvíjanie priania dobra a lásky, (2) rozvíjanie súcitu a spoluúčasti, (3) rozvíjanie radosti z úspechu druhých, (4) rozvíjanie rovnosti voči všetkým. V mahajáne ale dávame na prvé miesto práve posledný článok, rozvíjanie rovnosti. Dôvod je uvedený v samotnom texte. Patrul Rinpočhe tu krásne zhŕňa vlastne všetky ostatné články v tomto jedinom. Aj keď kniha samotná pokračuje detailným rozvinutím aj zvyšných troch článkov, tento mi pripadá veľmi esenciálny a potrebný pre každého kto sa zaoberá akoukoľvek duchovnou praxou. Vrhá svetlo na problematiku vzťahov z karmického hľadiska, a uvádza nás do ich podstaty. Pomocou toho, môžeme prekuknúť túto ilúziu a hru samsáry. Enjoy! :o)


Rovnosť (tibetsky tang nyom) znamená vzdať sa (tang) našej nenávisti voči nepriateľom a zaslepenosti voči našim priateľom, a mať rovnocenný (nyom) prístup voči všetkým bytostiam, bez pripútanosti voči tým, čo sú nám blízky a averzie voči tým, čo sú nám vzdialení.

V súčasnosti sme veľmi pripútaní k tým, ktorých považujeme za súčasť našej vlastnej skupiny – otec, matka, príbuzní, atď. – zatiaľ čo cítime neznesiteľnú averziu voči našim nepriateľom a tým, čo sú s nimi spojený. Toto je omyl, vychádzajúci z nedostatku skúmania.

V minulých životoch boli tí, ktorých teraz považujeme za nepriateľov istotne našimi blízkymi, milujúci na našej strane, starajúci sa o nás v dobrej vôli a dávajúci nám nepredstaviteľnú pomoc a podporu. Naopak, mnohí z tých, ktorých nazývame dnes našimi priateľmi boli proti nám a ubližovali nám. Ako sme videli v kapitole o pominuteľnosti, bolo to ilustrované slovami velebného Kátjajánu:

Je mäso svojho otca, vyhadzuje svoju matku von,

V náručí nesie svojho nešťastného nepriateľa,

Manželka ohlodáva kosti svojho manžela.

Musím sa smiať pri pohľade na divadlo samsáry!

Ďalším príkladom je príbeh princezny Pema Sel, dcéry Kráľa Dharmy Trisong Detsena. Keď vo veku sedemnástich rokov umrela, šiel jej otec za Guru Rinpočhem, opýtať sa ho, ako sa taká vec mohla stať.

„Myslel som, že moja dcéra je niekto s čistými miulými činmi“, povedal kráľovi. „Narodila sa ako dcéra Kráľa Trisong Detsena. Stretla sa so všetkými prekladateľmi a panditmi, ktorí sú ako skutočný Buddhovia. Tak prečo bol potom jej život taký krátky?“

„Vôbec to nebolo kvôli nejakým čistým skutkom, že sa princezná zrodila ako tvoja dcéra,“ odpovedal majster. „Kedysi sme ja, Padma, veľký Dharma Kráľ a veľký opát Bódhisattva (Šantarakšita) boli zrodení ako traja chlapci nízkej kasty. Stavali sme Veľkú Stúpu Džarung Khašor. V tom čase bola princezná zrodená ako moskyt, ktorý ťa uštipol do krku. Keď si si ho rukou poškrabal, nešťastne si ho zabil. Kvôli dlhu, ktorý si si vytvoril tým, že si vzal ten život, narodil sa moskyt ako tvoja dcéra.“

Keď dokonca deti Kráľa Dharmy Trisong Detsena, ktorý bol samotným Mandžušrím, sa mu môžu narodiť takýmto spôsobom, ako výsledok jeho minulých činov, čo môžeme povedať o ostatných bytostiach?

V súčasnosti sme úzko spojený s našimi rodičmi a deťmi. Cítime k nim veľkú lásku a máme pre nich obrovskú snahu. Keď trpia, alebo sa im stane čokoľvek nežiadané, sme viac znepokojení, ako by sme boli, keby sa to stalo nám osobne. Všetko toto je jednoducho splatenie dlhov za ubližovanie, ktoré sme si vzájomne spôsobili v minulých životoch.

Zo všetkých ľudí, ktorí sú dnes našimi nepriateľmi, nie je jediný, čo by nebol našim otcom, či matkou v slede našich minulých životov. Dokonca aj teraz, to že ich považujeme, že sú proti nám neznamená nevyhnutne, že nám nejako ubližujú. Sú niektorí, ktorých považujeme za oponentov, ale oni sa na nás vôbec takto nedívajú. Iní sa môžu cítiť byť našimi nepriateľmi, ale sú neschopní nám akokoľvek skutočne ublížiť. Sú takisto ľudia, ktorí sa nám zdajú teraz ubližovať, ale z dlhodobého hľadiska to, čo nám teraz robia, nás môže priviesť k rozpoznaniu a ohodnoteniu v tomto živote, alebo nás obrátiť k dharme a tak nám prinesú najviac úžitku a šťastia. A iní, ak sa človek dokáže prispôsobiť ich charakteru a premôcť ich láskavými slovami, sa môžu ľahko stať našimi priateľmi.

Na druhej strane sú tu všetci tí, ktorých teraz považujeme za našich blízkych – napríklad naše deti. Ale sú synovia a dcéry, ktorí podviedli, alebo dokonca zavraždili svojich rodičov. Niekedy deti stránia ľuďom, ktorí sa s rodičmi hádajú, a spoja s nimi sily, aby viedli spor so svojimi vlastnými rodinami a ulúpili ich bohatstvo. Hoci vychádzame dobre s tými, ktorí sú nám drahý, ich trápenie a problémy nás v skutočnosti zasiahnu ešte silnejšie, ako naše vlastné starosti. V snahe pomôcť priateľom, deťom a našim príbuzným hromadíme veľké množstvo negatívnych činov, ktoré nás zmätú do pekiel v ďalších životoch. Keď chceme skutočne praktikovať dharmu dôkladným spôsobom, nechcú nás nechať. Neschopní vzdať sa posadnutosti našimi rodičmi, deťmi a rodinami odkladáme prax dharmy na neskôr a tak si na ňu nikdy nenájdeme čas. V krátkosti, takíto ľudia nám môžu ublížiť ešte viac, než naši nepriatelia.

A navyše, nie je žiadna záruka, že tí, ktorých považujeme dnes za súperov, nebudú v budúcich životoch našimi deťmi, alebo že sa naši súčasní priatelia nezrodia ako naši nepriatelia, a tak ďalej. Iba kvôli tomu, že považujeme tieto prchavé vnemy „priateľ“ a „nepriateľ“ za skutočné, hromadíme skrz pripútanosť a nenávisť negatívne činy. Prečo sa pridržiavame týchto míľnikov, ktoré nás stiahnu dolu do nižších ríší?

Urobte preto silné rozhodnutie vnímať všetky nekonečné bytosti ako vašich rodičov a deti. Potom, ako veľké bytosti minulosti o ktorých životoch môžeme čítať, považujte všetkých priateľov a nepriateľov za rovnakých.

Za prvé, voči všetkým, ktorých nemáte vôbec radi – tí, ktorí vo vás vyvolávajú hnev a nenávisť – trénujte svoju myseľ rozličnými spôsobmi tak, aby hnev a nenávisť, ktoré voči nim cítite už nepovstávali. Myslite na nich ako na niekoho neutrálneho, kto vám ani neškodí ani nerobí dobre. Potom premýšľajte, že všetky nekonečné bytosti, ku ktorým cítite neutralitu boli vašimi otcami a matkami niekedy v minulých životoch v čase bez počiatku. Meditujte na túto tému až kým k nim nepocítite rovnakú lásku, ako cítite k vašim súčasným rodičom. Nakoniec, meditujte až kým pocítite rovnaký súcit voči všetkým bytostiam – či ich už vnímate ako priateľov, nepriateľov, alebo medzi tým – aký cítite voči vlastným rodičom.

Ďalej, nie je žiadnou náhradou za bezmedznú rovnosť len myslieť na všetkých, priateľov, nepriateľov, ako na rovnakých, bez žiadneho konkrétneho citu súcitu, nenávisti, alebo čohokoľvek. To je nezmyselná rovnosť a neprináša ani škodu ani úžitok. Príklad, ktorý sa pre bezmedznú rovnosť dáva, je hostina, ktorú usporadúva veľký mudrc. Keď veľký mudrci minulosti obetovali hostinu, pozvali každého, vysoko postaveného, aj nízkeho, mocného aj slabého, dobrého aj zlého, zvláštneho aj obyčajného, bez toho, aby robili akékoľvek rozdiely. Podobne, náš postoj voči všetkým bytostiam vo vesmíre by mal byť nezmerný súcit zahrňujúci ich všetky rovnako. Trénujte svoju myseľ, kým nedosiahnete stav bezmedznej rovnosti.

pondelok 29. októbra 2007

Dilgo Khjence Rinpočhe: Prax dzogchenu v každodennom živote




Každodenná prax dzogchenu jednoducho znamená vypestovať si dokonale bezstarostné
akceptovanie a otvorenosť pre všetky situácie bez výnimky.

Mali by sme brať otvorenosť ako priestor pre hry našich emócií a chovať sa
k ľuďom bez vyumelkovanosti, manipulovania alebo taktizovania.

Mali by sme všetko prežívať naplno, nikdy sa nesťahovať do seba, ako sa skrýva
svišť vo svojej diere. Táto prax uvoľňuje ohromnú energiu, ktorá je obyčajne
obmedzovaná držaním sa pevných vzťažných bodov, čím sa vzďaľujeme priamej
skúsenosti každodenného života.

Byť prítomný v danom okamihu može spočiatku vyvolávať strach. Ale privítaním
pocitu strachu úplnou otvorenosťou sa presekáme cez bariery vytvorené zvykovými
emocionálnymi šablónami.

Keď splynieme s praxou objavovania priestoru, mali by sme vyvinúť pocit
otvorenia sa úplne celému vesmíru. Mali by sme sa otvoriť s dokonalou prostotou
a nahotou mysle. Je to univerzálna a mocná prax odhodenia masky sebaobranny.

V meditácii by sme nemali robiť rozdiel medzi vnímaním a poľom vnímania. Nemali
by sme sa dostať do stavu, ako keď mačka pozoruje myš. Mali by sme si uvedomiť,
že účelom meditácie nie je ísť "hlboko do seba" alebo sa odtiahnuť od sveta.
Prax by mala byť slobodná a a bez koncepcií, neobmedzená skúmaním vnútra
a koncentráciou.

Nesmierny, bezpočiatočný, spontánne jasný priestor múdrosti je základom bytia -
počiatkom i koncom zmätenosti. Prítomnosť bdelého vedomia v prvotnom stave
nijako nepreferuje osvietenie alebo neosvietenie. Táto základňa bytia, ktorá je
známa ako číra alebo prvotná myseľ je zdrojom, z ktorého vschádzajú všetky javy.
Je známa ako veľká matka, ako lono potenciálnosti, v ktorom všetky veci vznikajú
a zanikajú v prirodzenom samozdokonaľovaní a absolútnej spontánnosti.

Všetky aspekty javov sú úplne číre a jasné. Celý vesmír je otvorený
a nezatemnený - všetko je navzájom prestúpené.

Keď vidíme všetky vecí ako nahé, jasné a zbavené zahlmení, nie je čo dosahovať
alebo realizovať. Povaha javov sa javí prirodzená a je prirodzene prítomná
v čas-presahujúcom bdelom vedomí. Všetko je prirodzene dokonalé také, aké práve
je. Všetky javy sa javia v ich jedinečnosti ako časť stále sa meniacich
obrazcov, vibrujúcich, živých, so zmyslom a významom v každom momente. Nemá však
cenu lipnúť na nich potom, ako sa zjavia.

Je to tanec piatich elementov, kde hmota je symbolom energie a energia symbolom
prázdnoty. My sme symbolom vlastného osvietenia. Bez akéhokoľvek úsilia alebo
praxe, oslobodenie či osvietenie je už tu.

Každodenná prax dzogchenu je práve každodenný život sám. Keďže nedokonalý stav
nejestvuje, netreba sa chovať nijako zváštne alebo sa pokúšať dosiahnuť čokoľvek
nad a za, čo práve sme. Nemá existovať žiadny pocit usilovania dosiahnuť nejaký
"úžasný cieľ" alebo "pokročilý stav".

Usilovanie o taký stav je neurózou, ktorá nás len podmieňuje a prináša
blokovanie voľného toku Mysle. Mali by sme sa tiež vystríhať zmýšľať o sebe
ako o bezcennom človeku - sme prirodzene slobodní a nezávislí. Sme skutočne
osvietení a nič nám nechýba.

Keď vojdeme do meditačnej praxe, mali by sme ju cítiť rovnako prirodzenú ako
jedenie, dýchanie a vykonávanie potreby. Nemala by sa stať účelovou alebo
formálnou udalosťou prekypujúcou vážnosťou a slávnostnosťou. Mali by sme si
uvedomiť, že meditácia prekračuje úsilie, prax, zámery, ciele a dualitu
oslobodenia a neoslobodenia. Meditácia je vždy ideálna - netreba nič opravovať.
Keďže všetko čo sa javí je len hrou samotnej mysle, nejestvuje žiadna
neuspokojivá meditácia a žiadna potreba posudzovať myšlienky ako dobré alebo
zlé.

Mali by sme prosto len sedieť. Len zostať na svojom mieste, vo svojom
prirodzenom stave, aký práve je. Zabudnúť na pocity vedomia seba, nemyslieť na
"ja meditujem". Naša prax by mala byť bez úsilia, bez napätia, bez pokusov
ovládať alebo nútiť a bez pokusov stať sa "pokojným".

Keď zistíme, že sa nejako takto vyrušujeme, prerušíme meditáciu a len chvíľu
spočívame alebo relaxujeme. Potom pokračujeme v meditácii. Ak máme "zaujímavé
zážitky", buď počas alebo po meditácii, nemali by sme z nich robiť nič zvlášne.
Trávenie času myslením na zážitky je len rozptýlením a pokusom stať sa
neprirodzeným. Tieto zážitky sú len príznakmi praxe a mali by byť považované za
čosi prechodné. Nemali by sme sa pokúšať znova ich zažiť, lebo to len deformuje
prirodzenú spontánnosť mysle.

Všetky javy sú celkom nové a svieže, úplne unikátne a celkom oslobodené od
všetkých koncepcií minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Sú prežívané
v bezčasovosti.

Stály prúd nových objavov, odhalení, inšpirácie, ktoré vznikajú každým okamihom,
je prejavom našej jasnosti. Mali by sme sa naučiť vidieť každodenný život ako
mandalu - svietiace strapce skúsenosti, ktoré vyžarujú spontánne z prázdnej
povahy nášho bytia. Aspekty našej mandaly sú každodenné objekty skúsenosti nášho
života pohybujúce sa v tanci či hre vesmíru. Touto symbolikou vnútorný učiteľ
odhaľuje hlboký a základný význam bytia. Preto by sme mali byť prirodzení
a spontánni, prijímajúci a učiaci sa zo všetkého. To nám umožní vidieť absurdné
a zábavné stránky udalostí, ktoré nás obyčajne rozčuľujú.

V meditácii dokážeme vidieť cez ilúziu minulosti, prítomnosti a budúcnosti -
naše prežívanie sa stáva nepretržitosťou "teraz". Minulosť je len nespoľahlivá
spomienka držaná v prítomnosti. Budúcnosť je len projekciou prítomných
koncepcií. Prítomnosť sama mizne, len čo sa ju pokúsime uchopiť. Tak prečo sa
trápiť a pokúšať sa nastoliť nejakú ilúziu pevného základu?

Mali by sme sa oslobodiť od minulých spomienok a predsudkov o meditácii. Každý
moment meditácie je celkom unikátny a plný možností. V takých momentoch nebudeme
schopní posudzovať meditáciu z hľadiska minulej skúsenosti, suchej teórie alebo
prázdnej rétoriky.

Čisto ponorenie sa priamo do meditácie, v tomto okamihu, celou svojou bytosťou,
bez váhania, nezáujmu alebo vzrušenia - je osvietením.

streda 10. októbra 2007

Webcast na "21 chvál na Táru" s Namkhai Norbu Rinpočhem


Opäť sme raz mali príležitosť participovať na Rinpočheho náukách prostredníctvom webcastu. Témou bolo tentokrát 21 chvál na Táru. Rinpočhe vysvetľoval postupne verš za veršom, spájal ich význam s akčnými mantrami na 21 manifestácií Táry. Verše učil v sanskrite, nie tibetštine, ako ich väčšina lámov učí. Povedal, že tak sa skôr zachová pravý význam, než nekonečným prekladom. V našom prípade by to bolo sanskrit – tibetština – angličtina – slovenčina. Takto sa tá reťaz skráti aspoň o jedno očko.

Samozrejme, že celá náuka bola zasadená do kontextu dzogčhenových náuk. To je ostatne Rinpočheho špecialitka, že nech dáva akúkoľvek náuku, vždy sú v nej zahrnuté všetky tri prístupy: sútra, tantra aj dzogčhen.

Popri výklade hlavnej témy, ako obvykle, dával Rinpočhe veľa vysvetlení potrebných pre úplnú prax. Okrem iného zazneli aj inštrukcie pre ústranie v tme, inštrukcie k príprave na smrť a k dharmakajá phowe. Málokto obyčajne vie, že existujú tri úrovne phowy. To, čo väčšina lámov učí je „len“ nirmanakája phowa. Rinpočhe často hovorí, že človek by sa musel v nej stať skutočne veľkým majstrom, aby mu priniesla úžitok v hodine smrti. Vtedy je ťažké robiť komplikované vizualizácie, obzvlášť, ak sa smrť dostaví náhle, ako napr. pri autonehode. Ďalšie úrovne phowy sú: sambhógakája phowa, a dharmakája phowa. Najlepšou je samozrejme dharmakája phowa.

Ďalšou témou, ktorá ma zaujala, bola téma iniciácií. Veľa učiteľov chodí a dáva iniciácie a tvrdí, že s tým nie sú spojené žiadne záväzky, že je to len požehnanie. Rinpočhe povedal, že to takto nefunguje, pretože iniciácia je vždy uvedením, prezentáciou cesty. Taký prístup, ako majú učitelia, dávajúci iniciácie len tak, nie je celkom korektný voči náuke a tradícii. Akoby náhodou práve čítam knihu od Čhokji Nyima Rinpočheho: Union of Dzogchen and Mahamudra (Jednota dzogčhenu a mahámudry), kde sa autor vyjadruje v podobnom duchu. Iniciácie slúžili jednak k uvedeniu na cestu, ale aj k doslova dozretiu praktikujúceho. Čhokji Nyima Rinpočhe dával príklad, ako prebiehali iniciácie za starých čias, keď napr. Tilopa „splnomocnil“ Naropu úderom sandálu do čela. Naropa ostal chvíľku v bezvedomí a keď sa prebral jeho realizácia bola totožná s Tilopovou. Iný zábavný príbeh bol o poslednom Čhokling Rinpočhem, ktorý študoval pod vedením Čhökji Lodrö Rinpočheho. Prvý, po ukončení štúdií bol veľmi vzdelaný a zdatný v umení debaty a rozhodol sa, že pôjde do Lhasy poraziť v debate tamojších gešeov. Pýtal si povolenie svojho učiteľa a ten mu povedal, že nech ešte pár dní ostane. O pár dní dával Čhökji Lodrö splnomocnenie (iniciáciu) a Čhokling tam sedel spolu s ostatnými mladými tulkuami – reinkarnovanými lámami. Čhokling mal toho dňa problémy s podráždeným žalúdkom. Keď ho Čhökji Lodrö míňal a prikladal mu iniciačnú vázu na korunku hlavy, zároveň ho kopol do brucha. Kvôli plynom vo svojich črevách, vypustil Čhokling ohromne hlasný prd. V chráme, medzi ostatnými vysokými lámami je to považované za niečo nanajvýš nevhodné. Čhoklinga premohli extrémne rozpaky a strach. Hneď v ten moment zakričal jeho majster Čhökji Lodrö „To je ono!“. Keďže Čhoklingova myseľ bola v ten moment úplne obnažená a bez myšlienok, rozpoznal jej prirodzenosť a od toho času sa jeho realizácia nijako nezmenila. :o) To je skutočný význam a zmysel iniciácie.

nedeľa 23. septembra 2007

O nemeditácii od Šhabkara

Počas prechádzky som si čítal úryvky z autobiografie Šhabkara, a napadlo ma, že sa mi nechce furt písať, že to raz môžem aj nahovoriť. Tak som zapol mobil a začal som prekladať. Ospravedlňujem sa za pomlky a opakovania, ale bolo to nepripravené.



Pieseň má aj svoje pokračovanie, ktoré bolo ale trošku náročnejšie a dlhšie na preklad, tak to pridávam dodatočne:

Kunzang Šhepen pokračoval: V prípade, že niekto zotrváva v samádhi bez meditácie (nonmeditation samadhi), ktoré je ako neprerušený prúd, aké by to malo byť?“


Musí zotrvať v ostrej, jasnej otvorenosti,

Ako keď sa pozrie,

Do hĺbky bezmedznej oblohy,

Z vrcholu hory otvorenom na všetky smery.


Pán siddhov, Džetsun Tilopa,

Upriamiac svoj pohľad do neba,

Povedal veľkému panditovi Naropovi:


Čo podporuje nebo? Na čom nebo spočíva?

Mahámudra našej mysli nemá na čom spočinúť.

Ak uvoľníš zovretia, oslobodenie je isté.

Zotrvaj s ľahkosťou v prvotnej jednoduchosti.


Prirodzenosť mysle je obloha bez obsahu myšlienok.

Zotrvaj takto v ľahkosti,

Nedržiac sa jedných myšlienok,

Alebo potlačujúc iné myšlienky:

V skutočnej mahámudre je myseľ neusmernená.


Neprekonateľný plod

Je jednoducho udržanie tohto stavu.


Takto, skrz Marpu Locávu,

Príde veľa priestoru podobných jogínov,

Synov línie veľkých panditov Naro a Maitrí.


Veľký držiteľ poznania (rigdzin, skt: vidjadhára), Šrí Singha,

Ukázajúc prstom k stredu neba,

Povedal Z Lotosu zrodenému Guruovi (Padmasambhavovi):


Vždy prázdna, vždy prázdna; vždy vyprázdnená, vždy vyprázdnená;

Táto dôležitá absolútna pravda je poklad

Ktorý žiari všade – nahor, dolu, medzi a do všetkých smerov –

Šrí Singha ju nechal tryskať z dokonalej nádoby:

Činu nerozdielneho od náhľadu.


A s týmto sa rozplynul do priestoru vadžry.


Rovnako vševediaci Longčhen Rabdžam povedal:


V nekonečnom priestore nie je ani meditácia ani nemeditácia.

Toto je nezmerná rozľahlosť múdrosti Samantabhadru.


Takisto v Rozličných prísloviach Kadampov sa vraví:


Miesto pre prax musí byť otvorené a priestranné;

Náš náhľad musí byť rozľahlý a otvorený tiež;

Hoci by doň bola položená celá samsára a nirvána,

Ostal by nenaplnený, ako stále –

Taká má byť sila náhľadu.


Potom Kunzang povedal: „Praktikovať a zotrvávať pri tom iba v tupom, nepozornom, obyčajnom stave – to je úplne zbytočné, ak chceme napredovať štádiami na ceste, nie je tak?“ Odpovedal som:


Víťazný, inkarnácia Držiteľa bieleho Lotosu (piaty dalajláma Gjalwa Lobsang Gjatso) povedal:


V súčasnosti niektorí vravia, že keď myseľ iba odpočíva

To je náhľadom Mahámudry;

Ale to nie je skutočná Mahámudra.


A inkarnácia Mandžušrího, Sakja Pandita, povedal:


Mahámudra, ktorú praktikujú hlupáci

Obyčajne vedie do stavu zvierat.


Kvôli tomuto opakovane varujú učitelia madhjamiky,

mahámudry a dzogčhenu, že zotrvávanie bez bdelosti,

v stave tuposti a nepozornosti,

neprinesie výsledok v postupe štádiami cesty.

Toto nie len že je pravda,

Ale je to hlboký a najdôležitejší bod!


Keď niekto splynie s rovnosťou

Priestoru podobného samádhi,

V určitom bode vyšľahne skutočné poznanie z meditácie.


Neobmedzená jasnozrivosť, zázračné sily a vízie sa manifestujú,

A nakoniec človek zrealizuje dharmakáju.


Nepochopiac toto, môže človek zísť na zcestie

A zotrvať iba v tupom, neurčitom stave –

Potom meditácia zvädne a človek zadrieme.


Keď neprítomnosť mysli pretrváva, príde

Tuposť, nepozornosť, a nakoniec spánok;

Keď človek veľa medituje takýmto spôsobom,

Znovuzrodí sa v ríši zvierat.


Všetko toto, čo bolo povedané z lásky,

Musí byť pochopené.

Praktikovať meditáciu a pliesť si tieto dva stavy –

Ako piť mlieko zmiešané s vodou –

Sú spôsoby hlupákov;

Praktikovať meditáciu a jasne rozlišovať tieto dva,

Sú spôsoby múdrych.


Kunzang sa spýtal opäť: „Čo má robiť človek, keď zotrváva v rovnosti a pri tom utonie v nebdelom, obyčajnom stave?“ Odpovedal som:



Keď sa vytvoria oblaky, zatemnia

Čistú oblohu.

Ak ich odfúkne vietor

A rozptýli ich do desiatich smerov,

Znovu sa objaví prirodzená modrá farba

Oblohy.

Rovnako, keď stav tupej nepozornosti

Zatemní našu meditáciu,

Mali by sme vzpriamiť chrbát,

Pozdvihnúť pohľad,

Rozšíriť náš výhľad,

Zvýšiť bdelosť.

Nech sa rozšíri do nekonečna,

A potom ju necháme byť.


Takto rozlíšime čistú esenciu

Od odpadu;

Táto mentálna hmla sa rozplynie,

Ako keď miznú oblaky,

Ponechajúc kráľovské samádhi,

Zjavné a priehľadné, ako

Nepoškvrnené nebo.


Toto je najvyššia metóda

Na rozptýlenosť a

Povznesenie praxe.


Rigdzin šrí Singha povedal:


Mysle cítiacich bytostí ostanú roztrieštené,

Zatiaľ čo mysle Buddhov sú všetko zahrňujúce;

Ponechať myseľ rozľahlú a otvorenú ako priestor,

Je hlavná metóda na povznesenie praxe.


Z času na čas skúmaj myseľ

Analytickým vhľadom;

Uisti sa, že myseľ nie je nič uchopiteľné –

Že nemá ani stred, ani okraje –

A ponechaj tento objav, nech sa rozšíri.


Niekedy nechaj myseľ splynúť

S jasnou, bezoblačnou oblohou;

Nech je rozľahlá a dôstojná;

Ponechaj ju široko otvorenú

Ako nesmierny, všetko zahrňujúci priestor.


Keď budeš praktikovať takto, vyhneš sa chybám

Malátnosti, nebdelosti a ospalosti;

Tvoja skúsenosť vhľadu sa zväčší.


Potom, keď sa myseľ opäť stiahne,

Ako starý zvitok, ktorý sa sám zvinie,

Skúmaj pozorne myseľ, opäť a znovu:

To je základná inštrukcia.


Podivuhodné – zotrvávanie v žiarivej jasnosti,

Stave priestoru podobnej rovnosti!


Radostné – keď deň, alebo noc, vnútorné, alebo vonkajšie,

Otvorené, či zavreté oči, nerobia žiadny rozdiel v tvojej bdelosti.


Podivuhodné – keď sa objavuje svet tvarov,

Podobný dúhe v nemennom priestore dharmakáji!

Radostné – vyprázdnenie hĺbky samsáry,

Privádza všetky bytosti k osvieteniu!


Vy všetci, ktorých múdrosť je rozľahlá ako obloha,

Žiarivá, ako nezastreté slnko,

Číra ako kryštál, pevná ako neotrasiteľná hora –

Tebe vzdávam úctu a u Teba prijímam útočisko;

Udeľ mi vlny svojej priazne.


Potom, ako som toto povedal, jeho pochopenie náhľadu veľmi pokročilo a jeho realizácia sa stala nezmernou, ako priestor.


piatok 14. septembra 2007

Webcast z Merigaru

Už tradične sa uskutočňuje priamy prenos Rinpočheho náuk, nech už je kdekoľvek na svete. Tentokrát bol retreat v Taliansku, v hlavnom „stane“ dzogčhenovej komunity, v Merigare. Takže, my sme sa pekne usadili k môjmu notebooku a pripojili sa na Merigar. Kvalita je už za tie roky ustálená, obraz aj zvuk v pohode, ale hlavne človek obdrží hodnotné náuky a metódy bez toho, aby musel cestovať celé kilometre, pekne v pohodlí svojho rodného mesta. Naša sangha si už druhý rok prenajíma priestory takmer v centre Zvolena. Našu gompu –ako priestor nazývame- sme predstavili mailom aj Rinpočhemu a ten jej dal meno NANGSEL LING – miesto jasnej vízie. Viac info o gompe nájdete TU.

Náuka bola jasná a Rinpočhe začal s popisom línie odkazu. Línia je v buddhizme veľmi dôležitá, ukazuje vlastne na hodnovernosť náuky. Tu Rinpočhe spomenul aj „moderný“ prístup k duchovnu. Niekto proste vezme niečo z buddhizmu, niečo z hinduizmu, islamu, kresťanstva a spraví z toho pekný „dharma-coctail“. Napíše o tom peknú knihu a čoskoro spraví aj nejaký workshop. A takto vznikne nová „tradícia“, z autora sa stane „guru“ a začne aj dharma biznis. To je typický znak úpadku. Ľudia majú vždy pocit, že k pôvodným náukám je treba niečo pridať, respektíve ich nejako zmeniť a prispôsobiť vraj modernej spoločnosti. Toto Rinpočhe často kritizuje. Akoby Buddha nepredal kompletnú náuku, akoby jej niečo chýbalo a teraz moderný guruovia na to prišli, opravia čo Buddha nedokončil a konečne to môžu začať ľudia s úspechom praktikovať. A pritom Buddha sám pred svojou smrťou hovoril, že zmeniť sa môže iba vinaja – mravné príkazy pre mníchov – tak, že sa vypustia niektoré menej dôležité pravidlá. O zmene náuky samozrejme nič nevravel. Mnísi sa vtedy nevedeli dohodnúť, ktoré pravidlá sú menej dôležité, a tak ponechali vinaju tak, ako bola. Ale myslím, že neskôr sa predsa len prispôsobovala, ako buddhizmus prenikal do ďalších krajín. Predsa len podmienky v takom Tibete a južnej Indii sú výrazne odlišné. A tak, zatiaľ čo mnísi pôvodne nemohli prijímať peniaze, na severe to bolo nutné, keďže ľudia často mali pri sebe skôr peniaze, než jedlo navyše. V každom prípade, moderní guruovia „objavujú“ to, čo všetkým veľkým majstrom v rôznych tradíciách

nejako unikalo a servírujú nám toto poznanie, niekedy za veľké sumy, inokedy im stačí pocit dôležitosti a veľkoryso nám dávajú svoje poklady intelektu zadarmo.

Akonáhle ich však niekto skritizuje, je zle nedobre. To sa proste nesmie. Veď oni sa nám tak obetujú a dávajú sa nám a my si to neceníme. Takže obzvlášť v tantrizme a dzogčhene sa dbá na čistú líniu transmisie. Rinpočhe to podoprel aj príbehmi o majstroch z línie tejto náuky. Spomenul, ako umieral jeho vlastný majster Gangkar Rinpočhe od ktorého túto náuku obdržal: počas kultúrnej revolúcie zvykli volať významných náboženských činiteľov na pranier. Zavolali aj tohto majstra. Stretnutie prebiehalo väčšinou tak, že sa daná osoba verejne kritizovala a popri tom ho bili. Prišiel po neho jeden čínsky vojak a Tibeťan, ktorý pracoval pre číňanov, ale nebol to zlý človek. Cestou prechádzali popri jednej skale. Tam Gangkar Rinpočhe požiadal o prestávku, že je unavený, či si môže na chvíľu oddýchnuť. Číňan súhlasil a šiel si medzi tým uľaviť. Majster si sadol, uvoľnil sa, ako v meditácii. O chvíľu sa od skaly ozvalo ostré HIK! A majster zosnul. Urobil proste prenos vedomia, phowa, a vlastne im ušiel. Keď Rinpočhe rozprával tento príbeh, bolo počuť, že aj v Merigare zavládlo hrobové ticho. Ba zdalo sa mi, akoby bol Rinpočhe trochu musel skrývať pohnutie. Ale to je len moje zdanie.

Ďalej Rinpočhe hovoril o všeobecných základoch pri praxi buddhizmu, čo sú tzv. Štyri pripomenutia. Pripomenutie, že máme (1) vzácne ľudské zrodenie, spolu s jeho kvalitami a obrovskou možnosťou praxi dharmy. Mnohé iné bytosti tieto možnosti nemajú. Táto možnosť je však len dočasná pretože (2) všetko je nestále a pominuteľné. Ako sa vraví v náuke, život bytostí sa podobá divadelnému predstaveniu, uteká rýchlo, ako prúd po horskom úbočí a netrvá dlhšie, ako záblesk na oblohe. Všetko plynie, ako oblaky na jeseň. Teraz sme tu a zajtra sme už minulosť. Práve preto treba tento čas plne využiť pre prax dharmy, a nie len na hromadenie negatívnej karmy. Všetci sme (3) podmienený karmou a jej následkami. Karma je náš verný spoločník, nasleduje nás ako tieň a práve kvôli jej nahromadeniu (4) putujeme od času bez počiatku v kolobehu zrodení a smrti, samsáre. Toto sú štyri myšlienky, na ktorých by sme mali podľa náuky postaviť svoj rebríček hodnôt. Ak nemáme ten samotný základ, celá naša snaha bude len povrchná a útržkovitá.

Ďalej Rinpočhe rozoberal náuku a výklady Patrul Rinpočheho, ktoré veľmi esenciálnym spôsobom pokrývali tri aspekty náuky, ktorými sú: základ, cesta a plod, a hlavne tri aspekty cesty: náhľad, meditáciu a jednanie. Toto je metodika vlastne všetkých buddhistických náuk. A obzvlášť dzogčhenu. Ku konkrétnym vysvetleniam tu samozrejme nepôjdem. Len jedna krásna vec, ktorú Rinpočhe povedal a vlastne mi potvrdil. Totiž, že prax dzogčhenu začína až rozpoznaním okamžitej bdelej prítomnosti rigpy. Dovtedy to nie je dzogčhen, ale len príprava. Na to máme veľa praxí, jednoduchých, ale účinných. A plne to odpovedá prvému výroku Garab Dordžeho o priamom uvedení do prvotného stavu, ktoré má byť na začiatku. Dalo by sa povedať, že kde iné metódy končia, tam dzogčhen iba začína. Ak má niekto určitú skúsenosť, ale nemá istotu vo vlastnom stave, pre neho je tu ďalší výrok o odstránení pochybností. K tomu slúžia aj fantastické praxe rady dzogčhen longde. A na záver sa praktikujúcim hovorí o trvalom spočívaní v tomto stave, bez nejakého úsilia, či upravovania, dosahovania, modifikácie čohokoľvek. Preto tu máme tretiu sériu dzogčhenu, zvanú upadéša, ktorá je postavená na osobných skúsenostiach majstrov. Tu sú aj lepšie vysvetlenia funkcie energie rigpy, atď. Hoci o neusilovaní sa v dzogčhene hovorí od počiatku, tu je to obzvlášť poplatné. Systémy, ktoré neúsilie kritizujú, sa vlastne v určitom bode dostávajú do slepej uličky, ktorá ich len upevňuje v dualizme.

Na záver, posledný deň dával Rinpočhe už tradične veľa rád do každodenného života, rady k jóge spánku, príprave na smrť atď. zakončili sme krátkou praxou. Atmosféra bola príjemná po celý čas, Rinpočhe si robil vtípky a smial sa.

A tak sme zase o niečo múdrejší, už len integrovať všetko do nášho života. :o))))

sobota 8. septembra 2007

Šakja Šrí, Pán siddhov


Z knihy „Žiarivá krása-
Spomienky Tulku Urgyen Rinpočheho“
preložil a za všetky chyby je zodpovedný:
Ngakpa Tongnyid Dorje
Počas jeho pobytu v centrálnom Tibete, navštevoval môj strýko Tersej táborisko svojho korenného guru Šákja Šrí, veľkého majstra – siddhu. Šakja Šrí bol takisto známy ako Pán Siddhov, a ako Vzácny Realizovaný Majster. Jeho hlavným guruom bol starý Khjentse.
„Šakja Šrí žil s asi sedemsto žiakmi v Kjipuku“, povedal mi strýko Tersej. „Jeho žiaci si vyhĺbili jaskyne a všade na okolitých svahoch, zatiaľ čo ostatní ostávali v malých stanoch urobených z plátna, alebo jačej plsti. Šakja Šrí sám žil v údolí v jedinom dome široko – ďaleko, ktorý mal jednoduchú štruktúru z utlčenej hliny s jedným veľkým oknom.“
Ľudia si ohromne ctili Šakja Šrího. Ale nebol vždy takto rešpektovaný, ako ukazuje príbeh, ktorý som počul – ktorý možno bude, a možno nie zahrnutý v jeho oficiálnom životopise:
Prvý učiteľ Šakja Šrího bol veľký majster Khamtrul. Šakja Šrí začínal tým, že sa staral o majstrove kone a robil rôznu manuálnu prácu. Jedného dňa bol do Khamtrulovho tábora pozvaný jogín Tsokni, aby dal splnomocnenie jeho vlastného pokladu mysli (gongter). Keď ceremónia začala, využil Šakja Šrí príležitosť a vkĺzol dnu a sadol si ku dverám. V tom čase ho nikto nepovažoval za nijako zvláštneho.
„Čo si myslíš, že tu robíš? Choď von!“ rozhliadal sa niektorý z mníchov a šepkal. „Toto nie je pre niekoho, ako si ty, iba pre lámov a dharma učiteľov. Nepočul si vyhlásenie? Toto nie je pre každého!“
Mnísi ho už chceli vyhodiť, keď na nich zrazu padol Tsokniho pohľad.
„Nech ostane!“, zahrmel, „Všetci si sadnite. Príde deň, kedy nebudete mať šancu napiť sa ani len jeho moču!“
Tsokni sa uistil, že Šakja Šrí ostal a obdržal splnomocnenie, a nakoniec sa z neho stal zavŕšený majster.
Hoci sa okolo neho zhromaždilo množstvo žiakov, Šakja Šrí neučil po celý rok, ale iba v určitom období počas leta a zimy. Tieto vzácne príležitosti boli známe ako letné náuky a zimné náuky.
Šakja Šrí povedal niektorým svojim žiakom, „Ty patríš k mahamudrovskej strane údolia,“ zatiaľ čo iným povedal, „ty patríš k dzogčhenovej strane.“ A takto ich rozdelil na dve strany a dal inštrukcia k mahamudre, alebo dzogčhenu, podľa osobných dispozícii každého žiaka. Môj strýko Tersej patril k dzogčhenovej skupine.
Strýko Tersej vysvetľoval, „Pravidlá boli celkom prísne: ostať posadený na svojom meditačnom mieste. Meditujúci sa mohli prechádzať iba v čase jedla. Ráno zvykol zaznieť zvon dávajúci znamenie, že praktikujúci môžu zažať oheň, aby si mohli zohriať vodu na čaj. Všetkých sedemsto mníchov a mníšok vyšlo zo svojich stanov a jaskýň.
Ak by ste sa vtedy dívali na údolie, za chvíľu sa to tam začalo hemžiť ľuďmi a dym začal stúpať z ohnísk. A potom opäť zaznel gong a celá oblasť sa vyprázdnila, ako sa všetci vrátili ku svojej meditácii. Úplný kľud trval až do obeda, keďže nikomu do vtedy nebolo dovolené prechádzať sa, alebo variť. Okolo obeda zaznel znovu zvon, a každý si mohol začať pripravovať svoje jedlo. O druhej poobede zaznel zvon a potom už ani živej duši nebolo dovolené ostať vonku. Opäť zavládol úplný kľud.“
Toto bol úžasný dharma-tábor, ktorý Šakja Šrí udržiaval.
Keďže bol siddhom, ostával Šakja Šrí nezaujatý a indiferentný nehľadiac na to, kto prišiel, s dvomi výnimkami. Jednou bol Drukpa Jongdzin, reinkarnácia guruov Šakja Šrího: keď prišiel preukazoval mu majster patričný rešpekt hovoriac: „Buďte pripravení! Jongdzin Rinpočhe prišiel!“ Jedinou druhou výnimkou bola vysoko uznaná reinkarnácia syna Čhokgjur Lingpu, ktorou bol zhodou okolností môj strýko Tersej. Všetci ostatní boli prijímaní s rovnakou nezaujatosťou, nech to bol ktokoľvek.
V tých dňoch museli byť strýko Tersej aj Jongdzin mladí. Ale boli jediní, ktorí mohli robiť, čo chceli, od každého iného sa očakávalo, že bude začínať a končiť svoje meditačné sedenia v úplne rovnaký čas.
Jedného dňa, keď sa títo dvaja hrali vonku, zavolal ich Šakja Šrí do svojho domu. „Vy dvaja!“ zahrmel starý jogín. „Nerušte meditáciu ostatných! Vaša vlastná meditácia je nerozrušená, ale nerobte za to prekážky druhým!“
To bolo jediný raz, kedy ich pokáral.
Poobede zvykol Šakja Šrí vyjsť von, aby si uľahčil. Zvykol kráčať von dozadu na veľkom dvore a čupol si. Potom sa zvykol vrátiť a sadnúť si na svoj matrac, jednoducho zotrvajúc v úplnom kľude. Ale niekedy padol súmrak a zotmelo sa a on sa stále nevrátil. Vtedy si zvykli jeho pomocníci povedať: „Rinpočhe je opäť v samádhi!“
Potom šiel jeden z nich dozadu, našiel ho a pošepkal: „Rinpočhe, radšej už poďte.“
Šakja Šrí potom zahučal jeho hlbokým hlasom: „Ach! Hviezdy sa už trblietajú!“ a kráčal späť domov.


streda 22. augusta 2007

Osemnásť piesní realizácie - 1

Toto sú piesne ranných majstrov Veľkej Dokonalosti, alebo dzogčhenu, ktoré vyjadrujú realizáciu slávnych Osemnástich základných tantier dzogčhenu rady semde.


Z knihy Wellspring of the Great Perfection,

Erik Pema Kunsang, a s prihliadnutím na preklad

Adriana Clementeho, do slovenčiny preložil

Karma Gyalpo Dondrub


Namo Guru Vidjadharebhja

1.Veľký Garuda

Význam Veľkého Garudu, spontánnu pieseň meditácie zaspieval týmito slovami kráľ Dhahena Talo, v santalovom lese o polnoci:

HUNG

Táto nemenná dharmata,

Základ všetkého nepredstaviteľný, je prebudenou mysľou,

Za dosahom dualistických myšlienok.

Prebudená myseľ prekračujúca videné tvary,

Nemôže byť rozlíšená a ani nemôže byť uchopená myšlienkami.

Túto samotnú myseľ, neopísateľnú ako priestor,

Ponechávam bez rozptýlenia – neznečistenú, nepostrehnuteľnú.

V rozľahlosti dharmadhátu nevytvorenom meditáciou,

Bdelosť (rigpa) bez konceptov, zotrváva teraz nerozptýlená.

Takýmto spôsobom nie je istotne o čom ďalej meditovať.

V mojich predchádzajúcich zrodoch som bol zrodený ako kráľ,

Ale teraz, spievaním tejto dóhy bola moja pýcha zlomená.

V minulosti som prijal rozhodnutie dosiahnuť najvyššie osvietenie,

Pokračoval v miesení mojej mysle s dharmou.

Kvôli tomu sa toto moje iluzórne telo rozpadlo na prach,

A v mojej mysli zasvitlo svetlo Samantabhadru.

GHITAMA KOSALA HOH!

A navyše, toto sú slová vyslovené Bhaši Rišiom:

Nekonceptualizuj pozornosť akýmkoľvek spôsobom;

Ponechaj ju takú, aká je, prirodzená, nepostrehnuteľná.

Toto bola prvá: realizácia Veľkého Garudu. ITHI.

2.Kukučka Rigpy

Realizácia Kukučky Rigpy, spontánna meditačná pieseň o rigpe bola zaspievaná týmito slovami starším princom Radžahastim, v Santalovom Lese v Grošikhe, v prvej časti noci:

HUNG

Nepostrehnuteľný a bezčasý základ všetkého, základný priestor dharmadhátu,

Samo existujúca prebudenosť veľká rovnosť podobná priestoru,

Je Samantabhadra, mimo slová a písmo.

Keď je raz vaša myseľ a dharmata rovnocenné a neduálne,

Nech už ste akokoľvek zapletený do skutkov tela, reči a mysle,

Prebudená myseľ dharmaty je nemenná.

Táto prebudená myseľ je základom všetkého, mimo prúd myšlienok,

Bez zámeru, usadená v sebe.

Zaiste, meditácia nie je nič iné, ako toto.

A keď sa agregáty, ilúzia, rozpadne,

Zasvitne vo mne svetlo Samantabhadrovej mysli..

GHITAMA KOLASA A HOH!

A navyše, Šrí Singha uviedol:

V seba-vedomej rozličnosti prebudenosti,

Ostaň nerozkolísaný v tom, aké to je.

Toto bola druhá: realizácia Kukučky Rigpy. ITHI.

3. Veľký Priestor

Realizácia Veľkého Priestoru, spontánna meditačná pieseň o pôvodnej prebudenosti, bola zaspievaná týmito slovami princeznou Sarani, v Záhrade kvetov udumvara, v druhej časti noci:

Základ všetkého, nepostrehnuteľné, bezčasé dharmadhátu,

Nevzniká z príčin a podmienok,

A preto nie je nikdy rozdelená ani nezaniká.

Tento samo-existujúci víťaz, spontánne dokonalý,

Samo-existujúca myseľ Vadžrasattvu , mimo čohokoľvek,

Zaiste to nie je nič iné, než môj vlastný stav, teraz zrealizovaný.

A keď sa agregáty, ilúzia, rozpadnú,

Zasvitne myseľ Samantabhadru, najväčší poklad.

GHITAMA KOLA HOH!

A navyše, Árjadéva uvádza:

Vedomie samotné nie nejakou inou vecou,

Tak ho ponechajte ako myšlienok prosté, žiarivé poznanie.

Toto bola tretia: esenciálna realizácia Veľkého Priestoru. ITHI:

4. Šesť sfér

Realizácia Šiestich sfér, spontánna meditačná pieseň o priestore bola zaspievaná týmito slovami Nágarádžom v hlbinách oceánu pri prvom svetle úsvitu:

Bez stredu a bez uhlov, podobná oblohe,

Leží dharmakája za dosahom myšlienok a slov.

Aby si očistil všetky bytosti v troch ríšach,

V prebudenej mysli, základe všetkého, buď bez úsilia a úplne čistý,

Zotrvaj v rovnosti a bez hľadania: toto je najvyššia meditácia.

Neupravuj rigpu, ale ponechaj ju v dimenzii dharmadhátu,

Toto je najvyššia cesta k oslobodeniu.

Toto skutočný stav poznania Sugatov troch časov:

Objavil som, že nech sa snaží akokoľvek, nikto nenájde nič viac, ako toto!

A keď sa tieto hmotné agregáty rozpadnú,

Dosiahnem stav neoodelenosti od Samantabhadru.

GHITAMA KOLASA HOH!

A navyše Spontánna Predpoveď/Veštba uvádza:

Keďže sú všetky javy bezčasou, dokonalou čistotou,

Osloboď sa od nádeje a hľadania niečoho iného.

Toto bola štvrtá: esenciálna realizácia Šiestich sfér. ITHI.

5. Veľká Sila

Realizácia Veľkej Sily, spontánna meditačná pieseň o prebudenej mysli, bola zaspievaná týmito slovami Kukkurádžom, Kráľom Psov, na Ostrove v oceáne, pri druhej časti úsvitu:

HUNG

Samantabhadra, bezčasý a spontánne dokonalý,

Jasný, prostý myšlienok, nevytvorený, ja prebudenou mysľou.

Kým zotrváva vedomie nepohnuté – kľudné a neporušené –

Z dharmadhátu, bez vzťažných bodov a nemenné.

Žiadna myšlienka nie je sformovaná a nedrží vôbec žiadny koncept.

Táto zázračná myseľ samotná je najvyšším tajomstvom,

Leží mimo dosah sluchu, či iných zmyslov.

Ponechaj vedomie nemenné a nevyrušené,

V nemennom priestore základu všetkého.

Nenachádzam inú meditáciu, než túto.

Tri ríše sa rozpúšťajú do seba,

Takže usilovanie a dosahovanie viac nie je potrebné.

Prekročiac nádej a strach som sa skutočne prebudil.

GHITIMA KOLA HOH!

A navyše, Árjadéva potvrdzuje:

Nedotknutá prebudenosť prostá prijímania dobrého a odmietania zlého,

Ako na Zlatom Ostrove, táto prebudenosť je sama potešujúca.

Toto bola piata: esenciálna realizácia Veľkej Sily. ITHI.

6. Meditácia na Bódhičittu

Realizácia Meditácie na Bódhičittu, spontánna meditačná pieseň o základnom priestore, bola zaspievaná týmito slovami Nágardžunom v čarokrásnom lese hory Sri Parvaty, v tretej časti úsvitu:

Na hranicu vnímania, bezčasú rozľahlosť základného priestoru,

Kladiem rigpu na jej konečný odpočinok.

Teraz zotrváva základný priestor nemenný a rigpa neporušená.

Nerozkolísaná a nedotknutá, čistota priestoru,

Táto prebudenosť je jasná, nerozptýlená, nepostrehnuteľná.

Pochopil som, že nič než toto nazývané „meditácia“ neexistuje.

Toto moje telo vytvorené z hrubej hmoty,

Dosiahlo teraz štádium neduality.

GHITAMA KOLASA HOH!

Navyše, inštrukcie nazvané Náhrdelník z Bieleho Kryštálu citujú:

Javy a existencia, dharmata od počiatku,

Sú preto dharmatou, ktorá zažíva seba samú.

Toto bola šiesta: esenciálna realizácia Meditácie na Bódhičittu. ITHI.

7. Nádherné

Realizácia Nádherného, spontánna meditačné pieseň o múdrosti piatich elementov, bola zaspievaná týmito slovami Kukkurádžom Mladším, na brehu oceánu, pri prvom rozbresku dňa:

Prirodzenosť prebudenej mysle má týchto päť elementov:

Prirodzene jasná a neformovaná, je podobná priestoru,

Keďže spaľuje dualistickú pripútanosť u bytostí, podobá sa ohňu,

Keďže je bezčasá a bez vzťažných bodov, podobá sa vzduchu,

Keďže je prostá dualistického znečistenia, podobá sa vode,

Keďže je tvrdá a úplne bez vád, podobá sa zemi,

Prebudená prirodzenosť mysli má tieto vlastnosti od počiatku.

Čistá a bezčasá, ako obloha;

Bez rozptýlenia a vzťažných bodov –

Pochopil som, že meditácia je jednoducho toto.

Moje telo vytvorené z pevnej hmoty,

Dosiahlo teraz štáium neudality.

GHITAMA KOLASA A HOH!

Hrádz Vadžry navyše cituje:

V bezčasom prebudenom stave, je konceptuálne myslenie vyčistené;

Preto neodmietaj myšlienky, ale nechaj ich, nech prirodzene ustanú.

Toto bola siedma: esenciálna realizácia Nádherného. ITHI.

8. Všesplňujúci Klenot

Realizácia Všesplňujúceho Klenotu, spontánna meditačná pieseň o zavŕšení, bola zaspievaná týmito slovami Bódhi Jakšini, v druhej časti rozbresku dňa:

Prirodzenosť prebudenej mysli nie je niečo k dostatiu, či videniu,

A predsa sa to všetkým prejavuje, ako niečo videné.

Neporušené ničím, nemôže to byť skúmané.

Takáto prirodzená myseľ neprebýva na ničom.

Poznanie tohto je prirodzenosť prebudenej mysli.

Akokoľvek to upravujete, tento priestor ostáva nezasiahnutý,

A táto dimenzia nemôže byť nájdená intelektom.

Čistá skutočnosť podstaty mysli, je ako priestor,

Je nezložená a bez skutočnej existencie.

Pochopil som, že meditácia je jednoducho toto.

Keď sa toto hmotné telo rozpadne,

Srdce Samantabhadru bude vo mne žiariť.

Navyše, Maha Rahula povedal:

Samsára sa vyčisťuje bez toho, aby bola odmietaná,

A na jej mieste svitá slnko múdrosti.

Toto bola ôsma: esenciálna realizácia Všeslňujúceho Klenotu. ITHI.

9. Najvyšší Vrchol

Realizácia Najvyššieho Vrcholu, spontánna meditačná pieseň o neprítomnosti úsilia, bola zaspievaná týmito slovami kurtizánou Buddhamati, medzi stromami ňagrodha (ficus indica), kde vtáci zosadli v tretej časti rozbresku dňa:

Nádherné, dharmata prebudenej mysli,

Nemôže byť skúmaná ani analyzovaná,

Nemôže byť nájdená, alebo zmenená nejakými opatreniami.

Mimo myseľ nie je žiadny iný buddha,

Nenájdeš ho skúmaním, nie je nič iné, než myseľ.

Tento buddha je nemodifikovanou prirodzenosťou mysle.

A táto prebudená esencia, bezčasá a nehľadaná,

Neudržiavaná koncentráciou, prítomná sama sebou,

Pochopila som, že budhovská myseľ nie je nič iné.

Keď sa moje materiálne telo rozpadne na prach,

Srdce Samantabhadru bude vo mne žiariť.

Navyše, Maháguru prehlásil:

Všetko je ozdobou pre jasnú múdrosť,

A je prečiatené tým, že si to jednoducho uvedomíš.

Toto bola deviata: esenciálna realizácia Najvyššieho Vrcholu. ITHI.

nedeľa 19. augusta 2007

Shabkar Tsogdrug Rangdrol: Let Garudu - 3

Ďalšie pokračovanie inštrukčných piesní tohoto skvelého dzogčhenového jogína pomerne nedávnej minulosti. Priznám sa, že nie som celkom spokojný s anglickým prekladom, ktorý sa snaží pracovať s vlastnou terminológiou. Možno aj kvôli tomu sa slovenský preklad môže zdať "kockatý". Dúfam, že to čitateľa neodradí a dokáže sa preniesť za formu slov do ich skutočného významu.



Z knihy "The Flight Of The Garuda; Keith Dowman" preložil a gramatickými chybami opatril Karma Gyalpo Dondrub.



Pieseň siedma

Potvrdenie buddhovskej prirodzenosti

EMAHO! Načúvajte pozorne, ešte raz, moji vznešení synovia dcéry. Tri spôsoby buddhovského bytia – esencia, prirodzenosť a citlivosť[1] – a päť spôsobov bytia a takisto päť aspektov prvotného vedomia, sú všetky úplné a dokonalé v prirodzenom žiarivom vnútornom vedomí tu a teraz.

Esencia úplnej prítomnosti, nedefinovateľná akýmkoľvek termínom, ako je tvar, farba a ostatné atribúty, je dharmakája; vnútorná žiarivosť prázdnoty je svetlom sambhogakáji; a neprerušené médium, v ktorom sa veci manifestujú je nirmanakája.

Tri spôsoby sú obrazne vysvetlené takto: dharmakája je kryštálové zrkadlo; sambhogakája je jeho prirodzenosť – žiarivá jasnosť; a nirmanakája je nezastreté médium, v ktorom sa odrazy objavujú.

Na začiatku existovali mysle ľudí ako tieto tri spôsoby bytia. Ak sú schopní toto spontánne rozpoznať, nebudú potrebovať ani len okamih formálnej meditácie – prebudenie k buddhovstvu je okamžité.

V tomto uvedení sú tri spôsoby definované oddelene. V skutočnosti, deti môjho srdca, neupadnite do tej chyby, aby ste uverili, že sú oddelené a existujú ako rozdielne.

Od počiatku sú tri spôsoby prázdne a úplne čisté. Chápajúc ich ako jedinú podstatu, ktorá je nerozdielnosťou žiarivosti a prázdnoty, vstúpte do stavu nezaujatosti.

Triáda esencie, prirodzenosti a citlivosti zase odpovedá dharmakáji, sambhogakáji a nirmanakáji. Chápajúc tieto tri ako mystickú nerozdielnosť prázdnoty a žiarivosti, vstúpte do stavu nezaujatosti.

Ďalej, keďže prvotné vedomie samo-existujúcej úplnej prítomnosti manifestuje úplne všetko, toto vedomie je čistým bytím Tvorcu, Vairočanu; keďže je nemenné a nezmeniteľné, je to čisté bytie Nemenného Diamantu, Akšóbhjavadžru; keďže je bez stredu a ohraničenia, je čistým bytím Bezhraničnej Podoby Svetla, Amitábhu; keďže je to takisto drahokam, ktorý je zdrojom najvyššej realizácie a relatívnych síl, je čistým bytím Fontány Drahokamov, Ratnasambhavu; keďže uskutočňuje všetky zámery, je čistým bytím Naplňovateľa Všetkých Ambícií, Amoghasiddhiho. Tieto buddhovské božstvá nie sú ničím iným, než tvorivou silou úplnej prítomnosti (rig pa´i rtsal).

Prvotné vedomie úplnej prítomnosti je zrkadlu podobné vedomie, pretože jasne manifestuje svoju nezastretú podstatu. Je to vedomie rovnakosti, pretože je vše prestupujúce. Je to rozlišujúce vedomie, pretože celá škála rozličných javov sa manifestuje z jeho tvorivosti. Je vedomím, ktoré uskutočňuje všetky činy, pretože vyplňuje všetky naše ambície. Je to vedomie pokračovania reality, dharmadhátu, pretože jediná podstata všetkých týchto aspektov vedomia je prvotná čistota. Neexistuje ani len atóm mimo tohto, čo je tvorivosťou vnútorného vedomia.

Keď vás nasmerovaný prst uvedie priamo a okamžite do troch spôsobov – esencie, prirodzenosti a citlivosti – a Piatich Buddhov a piatich aspektov vedomia, všetkého naraz, potom je zažívaná žiarivá, prebudená úplná prítomnosť, nedotknutá okolnosťami a nepoznačená myšlienkami pripútanosti; je to postrehovanie tu a teraz, nevytvorené a nedotknuté.

Všetci buddhovia troch časov povstávajú z tejto úplnej prítomnosti. Neustále sa s tým identifikujte, moji milovaný synovia a dcéry, pretože toto je spiritualita všetkých buddhov troch časov.

Úplná prítomnosť je nevytvorená, prirodzená žiarivosť vašej vlastnej mysli, takže ako môžete povedať, že nevidíte Buddhu? Nie je vôbec nič, na čo by sme v tom mali meditovať, takže ako sa môžete sťažovať, že meditácia nepovstáva? Je to prejav úplnej prítomnosti, vašej vlastnej mysli, takže ako môžete povedať, že to nemôžete nájsť? Je to prúd neubúdajúcej žiarivej prebudenosti, tvár vašej vlastnej mysli, tak ako môžete povedať, že to nevidíte? Nie je potrebný ani len moment práce k tomu, aby ste to dosiahli, takže ako môžete povedať, že vaša námaha je neúspešná? Stavy sústredenia a rozptýlenosti sú dve strany jednej mince, takže ako môžete povedať, že vaša myseľ nie je nikdy sústredená? Vnútorné poznanie sú spontánne povstávajúce tri spôsoby bytia, ktoré sú dosiahnuté bez úsilia, takže ako môžete povedať, že vaša prax neuspela v uskutočnení toho? Stačí ponechať myseľ v stave nečinenia, takže ako môžete povedať, že ste neschopní to dosiahnuť? Vaše myšlienky sú oslobodené v momente ich vzniku, tak ako môžete povedať, že sú protijedy neúčinné? Je to postrehovanie tu a teraz, tak ako môžete povedať, že to nevnímate?

Pieseň ôsma

Metóda dosiahnutia presvedčenia

EMAHO! Opäť, milovaní synovia a dcéry, načúvajte s oddanosťou! „Myseľ vo svojej bezpodstatnosti je podobná oblohe.“ Je to pravda, alebo nie je, moje deti? Potvrďte to tým, že sa úplne uvoľníte a budete pozerať priamo na myseľ, hľadiac celou svojou mysľou, bez napätia.

„Prázdnota mysli nie je iba pustá ničota, keďže je bez pochýb, že prvotná bdelosť vnútorného vedomia, žiari od počiatku. Samo existujúca prirodzená žiarivosť sa podobá slnečnému svetlu.“ Je toto naozaj pravda? Aby ste si to potvrdili, úplne sa uvoľnite, hľaďte priamo na prirodzenosť vašej mysli.

„Je bez pochýb nemožné objektivizovať, alebo uchopiť myšlienku, alebo pohyb pamäte. Tieto rozmanité, premenlivé pohyby sa podobajú vesmírnemu vetru.“. Je toto naozaj pravda? Aby ste si to potvrdili, úplne sa uvoľnite, hľaďte priamo na prirodzenosť vašej mysli.

Žiadna skúsenosť nie je možná inde, ako v mysli, takže nie je nič k videniu, než ten vidiaci v momente vízie. Žiadna skúsenosť nie je možná inde, ako v mysli, takže nie je nič iné na čo by sme mohli meditovať, než myseľ. Žiadna skúsenosť nie je možná inde, ako v mysli, takže nie je nič čo by sme mohli urobiť inde, ako v mysli. Žiadna skúsenosť nie je možná inde, ako v mysli, takže nie je žiadna samája, ktorú by sme mohli udržiavať mimo myseľ. Žiadna skúsenosť nie je možná inde, ako v mysli, takže nie je žiadny cieľ, ktorý by sme mohli dosiahnuť inde, ako v mysli.

Pozeraj, pozeraj a pozeraj znovu. Pozeraj na svoju vlastnú myseľ!

Projektuj svoju pozornosť do vonkajšieho priestoru, a bedlivo pozorujúc prirodzenosť mysli, pozeraj, či sa hýbe. Keď si sa pozorovaním presvedčil, že myseľ sa nehýbe, stiahni svoju pozornosť a koncentruj sa na myseľ vo vnútri, a hľadaj pozorne pôvod rozptyľujúcich myšlienok. Keď si sa presvedčil, že nie je nikto, kto by bol zodpovedný za myšlienkové útvary, pozoruj bedlivo tvar a farbu mysli. Keď dospeješ do prázdnoty, ktorá nemá farbu, ani tvar, hľadaj jej stred, alebo okraj. Nadobudnúc istotu, že stred aj okraj sú rovnaké, hľadaj či je vnútri a či vonku. Nenájduc žiadny rozdiel medzi „vnútri“ a „vonku“, dosiahneš úplnú prítomnosť, ktorá je priestranná ako obloha.

„Vďaka jej všetko prestupujúcej slobode, nemá táto úplná prítomnosť žiadny stred, ani okraj, vnútri, ani vonku, je prostá všetkej strannosti a nepozná zábrany, ani prekážky. Toto všetko -prestupujúce vnútorné vedomie je nezmernou rozľahlosťou priestoru. Všetky skúsenosti samsáry a nirvány v ňom povstávajú ako dúhy na oblohe. V jeho všetkých manifestáciách to nie je nič iné, než hra mysli.“

„V stave úplnej prítomnosti nie je rozdiel medzi samsárou a nirvánou.“ Pozeraj z nehybného priestoru vnútorného vedomia na všetky skúsenosti, iluzórne, ako odrazy v zrkadle, nezáleží na tom, čo manifestuje, nemôže to byť nikdy zakúšané, jeho existencia nemôže byť nikdy dokázaná. V tejto dimenzii neexistuje samsára ani nirvána a všetko je dharmakájou.

Všetky bytosti putujúce v troch ríšach samsáry ostávajú chytené v dualite, kým si neuvedomia, že v ich samotnom vnímaní sídli prvotná bdelosť, ktorá je konečnou identitou všetkých skúseností samsáry a nirvány. Kvôli sile klamu rozdelenia na subjekt-objekt, považujú samsáru a nirvánu za odlišné stavy mysli. Zostávajú ujarmení, pretože tam, kde nie je dualita, vidia dualitu.

V skutočnosti nemôže v nikoho mysli existovať rozdiel medzi samsárou a nirvánou. Avšak, keď svetský hlupáci odmietajú niektoré veci a užívajú si iných, vyhýbajú sa „zlému“ a kultivujú „dobré“, opovrhujú jedným zatiaľ čo vyhľadávajú iné, potom, kvôli strannosti, zaujatosti a predsudkom, bezcieľne putujú skrz postupné životy.

Radšej než by spontánne zavŕšili tri spôsoby vnútorného vedomia bez úsilia, tvrdohlaví ašpiranti skúšajú techniky a štádiá mnohých čas zaberajúcich metód „seba – zdokonalenia“, čo im neponecháva žiadny čas, aby dosiahli Buddhov trón.

„V skutku, všetky fenomény, ktoré sa javia akýmkoľvek spôsobom, sú našou vlastnou víziou[2].“ Pozeraj zo stavu nehybného vnútorného vedomia, a všetky svetelné tvary a živá skúsenosť je podobná odrazom. Javy sú prázdne, zvuky sú prázdne a takisto naša vlastná prirodzenosť je pôvodne prázdna.

Obdobne, obráť svoju pozornosť do vnútra na myseľ, ktorá je pozorovateľom, a tvoj vlastný myšlienkový proces prirodzene ustávajúci, obidva sú prázdne ako obloha, nevytvorené, bez konceptuálnych výtvorov, úplne nepostrehnuteľné, mimo popis, koncept a akékoľvek vyjadrenie.

Všetky možné udalosti sú magickým iluzórnym prejavom mysli, a všetky magické prejavy mysli sú bez základu a prázdne. Keď si si uvedomil, že všetky udalosti sú tvojou vlastnou mysľou, všetky videné javy sa stanú prázdnou dharmakájou.

Javy sú nezväzujúce. Je to kvôli pripútanosti k ním, prečo sú bytosti spútané. Odtnite všetky klamné pripútanosti, deti môjho srdca!



[1] Ngo bo, rang bzhin, thugs zhe – esencia, prirodzenosť, energia v preklade Čhőgjal Namkhai Norbu Rinpočheho.

[2] V origináli rang snang – samo-povstávajúcou víziou.



[1] Ngo bo, rang bzhin, thugs zhe – esencia, prirodzenosť, energia v preklade Čhőgjal Namkhai Norbu Rinpočheho.

[2] V origináli rang snang – samo-povstávajúcou víziou.

streda 1. augusta 2007

Retreat Merigar East, Rumunsko, júl 2007

Takže, máme za sebou úžasný retreat v Merigar East, Rumunsko, ktorý bol venovaný Šine a Lhatong Dzogčhenovým spôsobom.

Náš príchod lietadlom bol v pohode, aj keď mi celú cestu (už zo ZV do BA autom) bolo nejako divne a v lietadle som to vzdal a šiel som si uľaviť na toaletu. Bolo to tesne pred pristátím, takže počas mojich úľav mi búchala na dvere letuška, aby som sa vrátil na miesto. Ja som si vravel, že radšej sa ešte nevrátim a vyvrátim, čo sa dá, až potom sa vrátim. Potom už bola vcelku pohoda, šupol som si jeden kinedril a bolo.

Z letiska sme sa taxíkom dopravili na železničnú stanicu. Kultúrny šok začal práve tam. Všetkým štyrom počestným pocestným nám bolo treba na toaletu a to dosť urgentne. Zbehli sme po schodíkoch dolu a zažili staré dobré komunistické staničné záchody. Ak by sme chceli ísť na veľkú, mohli sme si vybrať: stupačky, alebo misa. Ďalšou úlohou bolo kúpiť lístky a zistiť, kedy ide vlak do Constanty. Pomaly sme zisťovali, že znalosť angličtiny aj v Rumunskom hlavnom meste je dosť vzácna. A to aj u mladých ľudí, čo je škoda. Takže pomocou posunkov sme si kúpili štyri lístky, netušiac, že sú automaticky miestenky a vstúpili, cez kontrolu vo dverách na nástupištia. Hneď, ako som zbadal značku McDonald, vedel som, kde sa najem! :o) Usadili sme sa na nabitej terase Mekáču a pomocou posunkov sme si objednali menu. Bolo sparno a my sme mali skoro hodinu do odchodu vlaku. A tak sme si užívali náš prvý kontakt s miestnymi, big mac a horúčavu. Vlak prišiel a my sme nastúpili do najbližšieho vozňa. Usadili sme sa v kupé, ale nie na dlho. Po príchode spolucestujúcich sme zistili, že ide o miestenky a tak sme bežali na začiatok vlaku, hľadajúc náš vagón. Končne sme si sadli, zhodili batohy a čakali na odjazd. Prisadli si k nám dve Rumunky, ktoré na počudovanie boli celkom zdatné v angličtine. Cesta mala trvať päť a viac hodín, a trvala skutočne päť a viac hodín. Totiž, v jeden moment vlak zastal uprostred ničoho na dobrých 45 min, ľudia vyšli z vlaku na cigaretku a čakalo sa. Konečne sme okolo 1:00 ráno dorážali do Constanty. Tam sme si vybavili taxi a šup ho do 23.augusta, čo je malá dedinka, ktorá by človeku pripomenula akúkoľvek dedinku na Slovensku. Až na jeden detail: na Slovensku nie je toľko bordelu. Smeti boli prakticky všade, hlavne okolo potoka a v ňom, popri ceste na poliach, dokonca aj na plážach a v mori. Došli sme na náš privát a jediné, čo človek zvládol, bolo zaspať.

Ráno som vstával asi tak okolo 4:00 hod. Nie že by som chcel. Ale za oknom, rovno za naším oknom sa nachádzal kurín. A kohút, hneď ako rozlepil oči, začal vrieskať. Dobre povedal som si, tak snáď pár krát zavrieska a potom sa na to vyserie. Nevysral. Prakticky vrieskal do nejakej vyše šiestej. Počas tohto retreatu som vyradil sliepky a kohútov spomedzi bytostí, ktoré boli kedysi mojimi rodičmi, a bol som pripravený na tvrdú pomstu. Raz sme so Soničkou doniesli aj menšie kamene, aby sme toho debila ráno zneškodnili. Asi to tušil, kikiríkal skrytý. To bol najhorší kohút v mojom živote. Neskôr sme sa presťahovali do iného domu, kde mali kohúta trošku ďalej od nášho okna a bol zachrípnutý. To bolo v pohode, aj som sa na ňom bavil.

Po raňajkách sme sa vybrali na 35min štreku do garu. Cesty boli prašné, a ako som prechádzal dedinou, pripadal som si ako v Kusturicovom filme Biela mačka čierny kocúr (alebo opačne?). Keď som ten film videl prvý krát, myslel som, že chlap trochu nadsadil, aby to bolo vtipnejšie. Nenadsadil ani trochu! Keby tam na mňa vybehla hociktorá postava z filmu, nebol by som asi vôbec prekvapený. A tak sme sa blížili ku garu. Tentokrát tam boli iba dva stany, chemické hajzlíky, rozostavaný drevený domček a umyvárka. Na počudovanie, dnu v stane bolo celkom v pohode, kým ho celý nezavreli. Neskoršie ho už nezatvárali, a tak sme si užívali veľmi príjemný prievan. Rinpočhe bol celý retreat vysmiaty a v dobrej nálade. Zjavne si užíval. Vonku teploty dosahovali okolo 40°C, a cesta pešo bola dosť únavná. Keď sme sa vrátili z náuky, niečo ľahké sme zďobli a vybrali sa k moru. Použili sme pri tom miestne mikrobusy, ktoré jazdia prakticky stále, stačí sa len postaviť k ceste a za dve tri min ste na kolesách.

Vystúpili sme len námatkovo, a vybrali sa na pláž. Boli sme taký rozpálený od horúčavy, že sme sa nevedeli dočkať. Keď som si omočil prsty na nohách, cítil som sa dokonale osviežený. Voda bola ľadová. Ale premohol som sa a šupol som sa tam celý. Až po chladivom vytriezvení, sme si začali uvedomovať, že plávame pomedzi rôzne sáčky, fľaše a iný odpad. Spolu s miestnymi. Pláž tiež nestále za veľa, ak nerátam tie štvorky, čo sa opaľovali rovno podo mnou. Trochu sme poležali a šli sa porozhliadnuť ďalej. Niekde bol fakt hustý smrad od vyplavených rias, inde bordel, alebo príliš plytká voda. Trošku s rozpačitými pocitmi sme sa vrátili k večeru domov, kúpili si miestne dva a pol litrové pivo a hrajúc karty ho popíjali. Nestálo za veľa, neviem, koľko by som ho musel vypiť, aby som ho aj trošku cítil. Ale na osvieženie bolo dobré, aj keď ráno som mal z neho takú divnú chuť v ústach.

Ďalšie dni bol rozvrh defacto rovnaký, len sme sa rozhodli zmeniť pláž a šli sme na pláž pri gare. Z dediny to mohlo byť okolo 45 – 55 min pešo. Prišli sme na pláž, ktorú tvorila súvislá vrstva rozbitých mušlí. Kde tu sáčok, fľaša, rôzne typy obalov, vložka, atď. Išli sme do vody. Bola rovnako ľadová. A navyše v nej plávali –okrem odpadkov- medúzy a nejaké malé potvory, čo hrýzli. Tam sme boli asi najkratšie vo vode. Potom sme zašli do miestnej reštaurácie a dali si rybie špeciality.

Našu obľúbenú pláž sme našli asi až na tretí deň. Vystúpili sme z mikrobusu neskôr, kvôli tlačenici dnu sa nedalo skôr. Blížime sa k moru. Náhle sa pred nami objaví scenérenia, ktorá nám po všetko tom pripomenula „Modrú lagúnu“. Pláž bola uzavretá navŕšenými kameňmi, uprostred bol taký malý ostrovček, voda bola z jednej strany plytká a teplá a z druhej hlbšia, takže sa dalo plávať. Prvý raz sme vydržali vo vode dlhšie, ako 10 min. Viac sme to už neriskovali a navštevovali len túto pláž. Bolo tam pomerne málo ľudí. Voda bola priehľadná, a po dne pochodovali maličké krabíky a homáriky a iné zoo.

Vzhľadom na to, že sme išli na retreat spojený s dovolenkou a brali aj naše milované polovičky, sme sa neúčastnili ďalších aktivít v gare. Vždy sme šli ráno na náuku, ktorá bola tentokrát spojená s praxou Dákiní Mandarávy a čudlenom. Čudlen nám daroval Rinpočhe, dal ho vyrobiť v Lhase. Avšak, niektorí naši vadžrabratia zatúžili po čo najväčšom množstve a tak sa už na nás nedostalo (prišli sme totiž o dva dni neskôr). Až posledný deň mi Mirka odniekiaľ doniesla jeden balíček – 7 tabletiek.

Náuka sa mi páčila a hlavne to, že máme každý deň prax s Rinpočhem. Opäť a opäť mi zarezonovali niektoré veci ohľadom 4 jóg semde, obzvlášť ňamňjid a lhundrub. Väčšinou tieto veci človek už pozná, ak ich študuje, ale viete, ako to chodí: časom človek začne považovať za dôležité niektoré iné aspekty, ako vlastne má. A tak, opätovným počúvaním Rinpočheho vysvetlenia, má praktikujúci šancu posunúť svoju prax vpred. Preto je dôležité štúdium a obzvlášť pri náuke, ako je dzogčhen, kedy je veľmi ľahké, aby človek svoje dosiahnuté meditačné stavy považoval za niečo iné, než čím skutočne sú. Ono sa to stáva často, že človek má nejaké svoje názory a skúsenosti, a vlastne hľadá iba ich potvrdenie, že to naozaj je tak, ako si mysli. Ale často sa potom díva na náuku skrz nejaké svoje brýle, a samozrejme, že potom nájde potvrdenia čohokoľvek. Ba priam čohokoľvek. Ale pokiaľ bude praktikujúci k sebe úprimný, myslím, že pri štúdiu s otvorenou hlavou, bez predsudkov a hotových názorov, môže svoje klamy prehliadnuť. Na začiatku som to robil presne tak isto. Vychádzal som z praxe a skúseností átmavičáry. Potom som tieto skúsenosti hľadal aj v dzogčhene v presvedčení, aké sú moje poznanie a stav dokonalé. Kým som nezačal študovať náuku a nezapojil sa do štúdijno-meditačného programu Santi Mahá Sanghy, neprehliadol som to. Prvé ťuknutie som mal na náukách Lopon Tenzin Namdaka, ktorý upozorňoval práve na to, aby sme sa nedívali očami jednej náuky na druhú. Vtedy mi to začalo dochádzať. Teraz sa snažím pristupovať k náuke bez hotových názorov. A hlavne, ak človek robil niečo iné, inú líniu, alebo smer, musí mať vždy na zreteli buddhistický kontext a postupnosť náuk. Inak je z toho riadny mišmaš. Napr. aj v dzogčhene a vyššej tantre sa požíva termín „Ja“, alebo dag nyid čhen po (mahá átmata). Ale jeho kontext je vzdialený kontextu advaity. Alebo aj v dzogčhene sa používa napr. metóda sebadotazovania, metóda obracania pozornosti na toho, kto všetko pozoruje. Dokonca, môžeme dospieť k rovnakým výsledkom, ako pri átmavičáre, to nie je problém. Ale kontext tej skúsenosti je iný, a práca s tou skúsenosťou je tiež iná. A tak sa celá hodnota skúseností v dzogčhene posúva niekam inam, ako v iných smeroch.

Tým nechcem povedať, že dzogčen je jediná správna ceste, kdeže! Naopak, prístupov k buddhovstvu je veľa, ako spieva vo svojich piesňach aj Šhabkar Lama. Každá cesta má svoje opodstatnenie vo vzťahu k jedincovi. Neverím ani na dlhé a krátke cesty, ako ich kdesi ktosi všeobecne rozdeľuje. Pre niekoho môže byť dzogčhen dlhou, predlhou cestou, zatiaľ čo napr. cesta odriekania (sútra) môže byť pre neho veľmi rýchla a plná skúseností. Preto vlastne aj Rinpočhe učí aj prístup tantry, aj sútry, nie len dzogčhen, pretože každý máme inú kapacitu. Raz mi jeden nick z jedného fóra napísal, že prečo prekladám také nespásne veci (jednalo sa o článok od J.Reynoldsa o Hnevlivej Dákiní Simhamukhe). Bolo x jogínov, ktorí realizovali práve prostredníctvom mahajógy a anujógy. To je práve tá zaslepenosť, že "len toto je správna cesta“ a ostatné sú len obkľuky. Áno, pokiaľ má niekto kapacitu stále zotrvávať v prvotnom stave, myslím, že nie je lepšej praxe. Ale myslím, že nie som sám, čo niekedy zotrváva a zas niekedy skôr nezotrváva. Niekedy nemám dostatočnú jasnosť mysle, niekedy sú tu iné okolnosti, ktoré vplývajú. Miesto toho, aby som sa umáral „Ach bože, zase nebdiem a neviem si pomôcť!“ môžem s okolnosťami pracovať a použiť inú metódu, zdanlivo nižšiu. Tomu sa hovorí zručnosť. Buddha učil 84tisíc prístupov k realizácii. Prečo to nevyužiť?

Ale odbočil som. Ešte treba napísať záver cesty. Začiatok v autobusoch do Constanty a vlastne okamžitý prestup do busu do Bukurešti bol vcelku príjemný. Tentokrát som nič neriskoval a kinedril aplikoval hneď. Horšie to bolo v Bukurešti. Opäť sme na železničnej stanici, opäť použijeme hajzlíky. Na perón nás bez lístkov pustia iba za 5 LEI na osobu, čo je cca 50,-Sk. Tak sme sa vybrali hľadať nejaky mekáč nablízku. Hneď pred stanicou je ceduľa, že 300m do najbližšieho. Kým sme tam z batohmi a kuframi v tej horúčave došli, mali sme vcelku dosť. Zase bolo narvané. Stojíme v rade a keď sme už na dosah k pultu, všetko zhasne. ........... Rozsvieti sa. Uf! Sme na rade. Samozrejme, zase baba nevie anglicky, ide za kolegyňou, vracia sa a vysvetľuje, že teraz neprijímajú objednávky. Pýtam sa, že kedy budú. Nevie. No nič, dali sme im desať min. Nič. Sklamaný odchádzame, kontaktujeme Šimiho, ktorý už je na letisku, či sa tam dá najesť. Áno. OK! Chytáme prvý neklimatizovaný taxík a poďho na vec! Na letisku sme do necelej hodiny v hustej premávke. Nájdeme Šimiho, zložíme vaky a bereme útokom fast food. Prvý: všetky rajnice sú prázdne až na jednu s nejakou brečkou, čo mi pripomína boršč. Ok, majú tam aj pizzu, ale ee, nechceme. Poďme vedľa do reštiky. Reštika je nabitá. Má kapacitu asi tak max. 30 miest a dvoch čašníkov. Nestíhajú. ženská nám vysvetľuje, že nás nemôže nehať sedieť. Ok, trochu nasratí ideme dole do iného fast foodu. No nie, aj tu nič nemajúc, iba koláče. Dobre, kašleme na to, ideme do reštiky sadneme si a počkáme, veď máme ešte skoro dve hodiny. Usadili sme sa a čakali a čakali a čakali. Potom sa k nám konečne dostal jedálny lístok. Keď som si díval ceny, musel som sa na chvíľu porozhliadnuť, či je to fakt tak nóbl reštauurácia. Medzitým počujem cinknúť mikrovlnku a za chvíľu čašníčka niekomu nesie jedlo. Teda poviem vám, že ma to dosť prekvapilo. Nakoniec si objednávam lazane a kolu. Kola stojí cca 110,-Sk v prepočte a objem je 3,3dl. No moje prekvapenie, mi do zachytaného pohára nalieva práve otvorenú plechovku. !!! Moja chuť byť už doma, alebo aspoň vo Viedni narastá s každou takouto situáciou. Lazane sú ohriate v mikrovlnke, u nás by to bola snáď len polovičná procia. Ale nevadí, veď stoja len niečo cez 200,-Sk. Home sweet home! Od lietadla až po Zvolen už bolo všetko ok.

Takto sa úspešne skončil náš výlet do ďalekého Rumunska. Ak tam na rok pôjdete, obrnte sa a pripravte na HOCIČO! Potom možno budete aj milo prekvapený, ale v každom prípade, všetci sme tam zažívali trochu kultúrny šok.

:o)))))