Džigme Lingpa o Isláme

Čo sa týka pôvodu (náboženstva) barbarov (islamu, prekl), v čase, keď učiteľ Nagardžuna ísdlil v južnej oblasti (Indie, prekl), jeden zvaný Kumarasena, držiteľ pitaky, upadol pod vplyv zlého démona a skomponoval pojednanie, ktoré tvrdí, že čin ublíženia je dharma. Ohľadom tohto sa píše v gSang-tshig:

Ak hrdina, ktorý je nemilosrdný,
Neujde pred bojom,
Ale naopak, rozhodne sa do neho pridá,
Potom, keď umrie pôjde do raja.

Čo som povedal (o moslimoch) je v súlade s týmito slovami.

Vysvetlivka: Zdroj tohto príbehu sa nachádza v Taranáthovi, str 117-19. V skratke: Kumarasena bol vyhnaný zo sanghy po tom, ako porušil svoje sľuby. Rozhodol sa založiť alternatívne náboženstvo, za týmto účelom si zmenil meno na Mti-mathar (Mahmad/Muhammad) a skomponoval pojednanie, ktoré učí násilie.

Zdroj:

'Jigs-med-gling-pa's
"Discourse on India" of 1789

A Critical Edition and Annotated Translation of the

lHo-phyogs rgya-gar-gyi gtam
brtag - pa brgyad -kyi me-long

Michael Aris

Tokyo
The International Institute for Buddhist Studies
of
The International College for Advanced Buddhist Studies
1995

-----

Dvaja starí tuláci

Ukážka z knihy The Yogins of Ladakh, Pilgrimage Among the Hermits of the Buddhist Himalayas

Vybral a preložil: Ngakpa Tongnyid Dorje





Togdeni z Khampagaru

Dvaja starý tuláci

                Na juhu Padumu sa krajina zdvíha do širokého útesu, než začnú severné úpätia Himalájí. Malý výstup vedie pomedzi polia k malému kopcu na ktorom stojí Stagmo gompa, „Kopec tigrice“, kláštor Drugpa posadený medzi štíhlymi stromami.  Miesto je požehnané malými prameňmi, ktoré v kaskádach plnia malé kaluže, z jednej úrovni na ďalšiu. Jednoduché záhrady sa terasovito približujú ku skupine neozdobených mníšskych ciel a chrámov. Myseľ sa uvoľní pri zvuku bežiacej vody a šumiacich listov, zatiaľ čo slnko vrhá vzory svetla a tieňa po celom nádvorí. Ako sme vystúpali hore a vošli do ochrany stromov, obklopila nás atmosféra viac Čínskeho, než Tibetského kláštora.

                Stagmo je domov jogínov a základňa mníchov Drugpa z Padumu a Sani. Najprv sme nikoho nevideli, ale ako sme začuli hlasy, našli sme dvoch starých mužov sedieť na nejakých schodoch, ako rečnia. Zrazu som ich spoznal: boli to tí dvaja, ktorých som stretol pri Dalajlámovej návšteve a od ktorých som sa prvý raz dozvedel o existencii jogínov v Zangskare. Potešil som sa, že som ich opäť stretol. Sonam Konsum, známy, ako Gonpo, vtedy mal 72, bol pozoruhodný zjav. Jeho dlhé dredy, voľne zviazané dookola sokola pripomínajúcej hlavy, jasné oči pozorné voči všetkému. Mal dlhú, silnú tvár tmavo ladenej pokožky, vôbec nie Tibetského charakteru, a vyžarovanie niekoho, komu sú blízke vetry a sneh vysoko položených miest. Mal trasľavku, takže jeho ruky boli často v miernom, neprestajnom pohybe.

                Jeho spoločník, mám podozrenie, že ešte starší, bol jogín, ktorý mi v 1977 povedal, že neopustil gompu päťnásť rokov, a ani nemá žiadnu potrebu to spraviť. Bol známy ako Nočung Ce, ale to bolo jeho laické meno. Jeho duchovné meno je Ngawang Džigme. Jeho špecialitou boli dlhodobé ústrania, roky naraz, všetky spravené na Kopci Tigrice. Sedel vľúdne na slnku, otáčal modlitebný mlynček a často sa stratil v tichom mumlaní mantier.

                Po pár minútach nás Gonpo pozval hore, do svojich izieb na čaj. Vyšli sme schodmi a vošli sme na štvorcovú strechu s malou kuchynkou na jednom konci.  Bola obklopená vysokou stenou, takže keď si človek sadol, nebolo ho zvonku vidieť a mal výhľad na klenúce  nebo. Po tom, ako sme mali čaj, počuli sme vonku hlas. Bol to Nočung Ce. Gonpo zakričal:

                „Hej, prines nejaký čang! Títo ľudia chcú čang!“

                Nočung Ce prišiel krívajúc hore schodmi s miskou čangu a pridal sa k nám. Sedeli sme tam na slnku asi štyri hodiny. Gonpo zvykol žonglovať so starými čajníkom a miskami, aby sme boli obslúžení. Robil to po tichu, s akousi úctivou pozornosťou, ako by to bol čajový obrad. Občas nastalo ticho a my sme tam len sedeli na slnku, užívajúc si čang, pokoj a hrejivé svetlo.

                Dvaja starý muži boli hlboko trénovaní v Dharme a voľne hovorili o sebe a svojom tréningu. Patrili ku generácii jogínov silne ovplyvnenej Lámom Norbu z Khardongu, ktorý trénoval u slávneho Šákjašrí v jeho pustovni vo východnom Tibete a opravil gompu v Dzongkule a oživil tam mníšsku prax. Strávil život prácou v Zangskare, Lahoul a priľahlých oblastiach. Pritiahol mnoho mníchov, ktorí sa stali praktikujúcimi jogínmi. Naši dvaja spoločníci boli medzi poslednými žijúcimi.

                Gonpo a Nočung Ce boli trénovaní vo všetkých jógach svojej sekty a pri tom, hoci plne oboznámení s jógami Naropu, už viac nepociťovali potrebu ich intenzívne praktikovať. Miesto toho sa ich praxou stal čagčhen (mahámudra) a dzogčhen (atijóga). Vskutku nemali tendenciu robiť medzi týmito dvomi cestami rozdiel. „Je to len rozdielna perspektíva na rovnakú vec,“ bolo nám povedané. Bez akéhokoľvek pocitu pýchy, poznamenali, že sa jednoducho dostali na koniec svojho tréningu. Nebolo kam ďalej ísť, a nič ďalšie k dosiahnutiu.

                Sedávali v meditáciu štyri krát denne, aspoň po hodine. V noci často praktikovali jógu snu od Naropu. (...)

                O svojej dennej praxi, ktorú robili na svojich izbách, dvaja jogíni hovorili, že buď sedia v mahámudre, alebo dzogčhene. K tréningu v takej meditácii musíte získať rovnováhu medzi Utíšením Mysli a Vedomým Vhľadu do prirodzenosti mysli. Keď je myseľ pokojná a bez myšlienok, môžete vidieť do jej prirodzenosti, ktorá je čistá a priehľadná, ako pokojné jazero. Keď sa stotožníte s takouto jasnosťou, zistíte, že je prázdna od seba. Keď to bude skutočná realizácia, nie len konceptuálna interpretácia, môže sa to nazvať mahámudra a keď je tu pocit úplného nechania ísť do priestornej bezčasosti, ktorú nedokážete charakterizovať, že je z mysli, potom sa o tom môže následne uvažovať, ako o skúsenosti plodu – dzogčhene. Dôležitá vec je skúsenosť reality, nie rozlišovanie medzi metódami a popisovanie toho názvami a termínmi.

                Opýtali sme sa ich na dennú prax laika žijúceho v meste. Bolo relatívne ľahké pokojne sedieť pri jazerách v Sani a rozvinúť pocit priestorovosti, ktorý je koreňom mysli, ale také uvedomenie sa zdá byť často krát nemožné v hluku veľkého mesta, ako je Dilí, alebo Londýn, alebo keď reagujete na iných v komplexných vzťahoch.

                „Ách!“, povedal Gonpo, „ak je toto problém, musíte vytvoriť myseľ dostatočne veľkú. Musíte v meditácii spraviť svoju myseľ takou veľkou, že dokáže poňať do seba všetky takéto veci a zostať nevyrušená. A myseľ musí ostať veľká takisto aj keď nemeditujete. Musíte mať myseľ tak veľkú, že všetky zvuky a napätia mesta v nej môžu byť a ešte tam ostane dostatok miesta. Potom pre vás môže byť mesto radostné miesto.“

                Sedieť potichu na slnku v spoločnosti týchto starých mužov mi umožnilo upadnúť do snovej priestrannosti a ľahkosti. Otáčanie Nočung Ceho modlitebného mlynčeka zameralo pozornosť na takéto časy a jeho jemné mumlanie mantry bolo ako hučanie potoka. Navštívili sme ich niekoľko krát.

Šach-mat

                Jedného večera sme s Jamesom rozmýšľali nad postupom nášho výskumu. Museli sme priznať, že hoci sme zbierali útržky a záplaty informácií, zdalo sa, že sa s našou hlavnou úlohou sa nedostávame nikam. Aká je psychológia, ktorá tvorí základ praxe jogínov? Navrhol som, že by sme sa mohli spýtať našich dvoch priateľov systematickejším spôsobom. Keďže sa trénovali toľko veľa vo všetkých jógach, určite nám budú schopní dať racionálny výklad filozofie a psychológie za tým.

                Začínal som byť cestou trochu nepokojný. Mnísi Drugpa Kagyu sú zruční v zamlžovaní a nikdy nepovedia priamo, čo robia v meditácii, ani hlavné myšlienky, ktoré formujú základ ich praxe. Sú zruční v špeciálnom druhu mystifikácie, keď tvrdia, že iný učiteľ v línii to vie lepšie, ako oni, a že by sme radšej mali vyhľadať jeho. Keďže detailný popis praxe a teórie sa dá nájsť v knihách, včetne majstrovských prekladov do angličtiny, čo som chcel vedieť a vidieť bolo, ako to celé funguje v každodennom živote mníchov. Aký bol každodenný zmysel všetkých týchto slov? Skutočnosť, že som sa staral o aktuálnu prax, sa zdala že robí našich mníšskych priateľov ešte viac vyhýbavých a ja som bol dosť arogantný, aby som mal pocit, že môj vlastný tréning a Jamesov stál za väčšiu úprimnosť a zdieľanie. Rozhodli sme sa, že počas nášho ďalšieho sedenia s nimi sa spýtame prieskumnú otázku a uvidíme, kam nás to zavedie.

                Prišli sme do gompy a tento krát nás pozval na čaj Nočung Ce. Usadili sme sa okolo piecky a čoskoro sme sŕkali z horúcich misiek v našich rukách. Hovorili sme o tom a o hentom, keď James povedal:

                „John a ja sme sa bavili o mysli a jogínskej ceste k pochopeniu. Chceme sa vás spýtať, čo rozumiete pod mysľou. Môžete nám povedať, ako má byť chápaná?“

                Zdalo sa, že obidvaja naši priatelia zmrzli a nastalo úplné ticho. Nočung Ce zvdvihol svoj modlitebný mlynček a začal intonovať „OM MANI PADNME HUM ---OM MANI PADME HUM“ nahlas so zatvorenými očami. Gonpo vypadal extrémne nesvoj. Nejaký čas sa kýval zo strany na stranu, ako by sa snažil si to premyslieť. Potom povedal:

                "Keďže vy dvaja by ste mali veľký prospech z tréningu v meditácii, prečo nejdete a neurobíte to. Potom sa nebudete musieť pýtať také hlúpe otázky!“

                Bol som omráčený touto odpoveďou.  Cítil som hlbokú výčitku a šok sa prejavil aj na mojich vnútornostiach. Mal som aj náhly vhľad do môjho omylu a cítil sa navonok neobyčajne hlúpo. Ako by mohol iba rozhovor odhaliť hĺbky celoživotnej praxe? Aká arogancia je očakávať, že také vzácne tajomstvo môže byť odhalené rozhovorom pri pive, či čaji!

                Nočung Ce sa rýchlo vytratil, ale Gonpo začal uľahčovať nášmu rozčarovaniu. Začali sme sa baviť o iných témach a postupne získali späť pokoj. Na noc sme ostali v malej izbe v gompe. Po večeri, keď už bola celkom tma, sa ozvalo jemné, až tajnostkárske klopanie na dvere. Bol to Gonpo. Srdečne sme ho privítali a ako vošiel dnu, poznamenajúc o prehlbujúcej sa jesennej zime si sadol, aby sa s nami napil. Jemným a naliehavým hlasom začal hovoriť na Jamesa. Pokračoval asi hodinu a potom potichu, takmer konšpiračne, odišiel.

                Spýtal som sa Jamesa, čo hovoril. James povedal, že to bolo veľmi zložité. Gonpo hovoril veľmi ticho a slová bolo ťažké počuť a boli nezreteľné v jeho silnom Zangskari akcente; nadovšetko bol dobre naložený čangom. James nerozumel skoro ničomu. Avšak zmysel toho, o čo sa Gonpo pokúsil ostal s nami a my sme boli vďační. Rozprával nám o svojom vlastnom tréningu, o dôležitosti gurua, o správnych prípravných praxiach, o budovaní vhľadu a pokoja, o rozličných jógach, v ktorých sa trénoval. Jeho odkaz bol jasný. „Ak chcete pochopiť cestu Drugpa Kagju, musíte ísť a robiť obdobne. Rozprávanie o takých veciach nikam nevedie. Iba takýmto spôsobom môžete objaviť, že všetko rozprávanie o mysli je ilúzia. Cesta Kagju sú inštrukcie skrz prax. Je to praktická sekta, nie vyučujúca sekta. Teória a rozprávanie je záležitosť Gelugpy. My sa staráme o transformatívne jednanie. Nemusíte to chápať. Naučte sa to robiť. To je esencia našej kultúry.“

                Navyše sme pochopili, že povedať pre neho aj iba toľkoto ho privádza na samotný pokraj jeho záväzku k tajomstvu sekty. Preto bol taký opatrný a konšpiračný. Urobil, čo mohol, aby nám povedal čo vie, a my ho za to máme radi.

-----

Interview so ct. Lopon Ogyan Tanzin Rinpočhem

 Text prebratý z http://enricokosmus.wordpress.com/2013/10/09/dudjom-rinpoche-and-the-ngakpa-tradition/
Preložil: Ngakpa Tongnyid Dorje

Interview s Lopon Rinpočhem o J.S. Dudžom Rinpočhem Džigdrel Ješe Dordžem a tradícii ngakpov.

Dudžom Rinpočhe povedal o duchových tradíciách Tibetu: "Dve komunity praktikujúcich sútru a mantru, holohlaví mnísi a dlhovlasí jogíni, s náhľadom Strednej Cesty (Madhjamaky) a jednaním Vinaji a konečným zjednotením štádií rozvoja a zavŕšenia, Veľkej Dokonalosti (Dzogčhen) - toto je veľká tajná tradícia Starých prekladov (ňingma) v Kraji Snehu s jej šiestimi skvelými kvalitami."

Vo všeobecnosti je tradícia ngakpov mimokláštornou duchovnou tradíciou v Tibete, Pdmasambhava ju založil vo ôsmom storočí a počas nasledujúceho temného obdobia kráľa Langdarmu mali ngakpovia zodpovednosť udržať Dharmu v Tibete. Ako povedal Dudžom Rinpočhe: "Je to zodpovednosťou držateľov náuk, alebo členov Sanghy, aby zaistili, že vzácne buddhistické náuky s ich dvomi aspektami písiem a realizácie nezaniknú, ale zotrvajú dlho vo svete." Prvá skupina ngakpov bolo 25 žiakov Guru Rinpočheho. Bolo tu prvé ngakpovské kolégium v kláštore Samje a volalo sa Ngakpa Dudul Ling. Tam boli ľudia trénovaní v predmetoch Jazyk, Literatúra, Preklad, Agrikultúra, Medicína a Astrológia, Meteorológia a špecialne štúdium vadžrajány a praxe. Mnoho ngakpov ukázalo svoje veľké schopnosti stať sa vysoko vzdelanými ľuďmi a prakikujúcimi. Takisto sú súčasťou tradície ngakpov aj ženy. Nazývajú sa ngakma/ngakmo. Ješe Cogjal, alebo Mačig Labdron boli vysoko rešpektované praktikujúce a inšpiráciou pre mnoho žien v Tibete,

Tradícia ngakpov je najvyšším poznaním o tom, ako mať dokonale vyvážený život. Lopon Ogyan Tanzin RInpočhe je žiakom J.S. Dudžom Rinpočheho Džigdral Ješe Dordžeho a študoval dlhý čas s Jeho Svätosťou. Lopon RInpočhe je pôvodne z Pemakö, narodený v rodine ngakpov s neprerušenou líniou vrodených duchovných darov a zavŕšení pochádzajúcich od tertona Pema Lingpu. Lopon Rinpočhe študoval s veľa veľkými lámami jeho generácie. Jeho korenný láma bol J.S. Dudžom Rinpočhe Džidral Ješe Dordže. Kvôli tomu teraz rozpráva niektoré spomienky o J.S. Dudžom Rinpočhem a pár príbehov o tradícii ngakpov.

Tulku Urgjen Rinpočhe - Kláštor jogíniek

Nasledujúci text je preložený z knihy Blazing Splendor, od Tulku Urgjen Rinpočheho.

Preložil: Karma Gyalpo Dondrub

    Tsan-Jang Gjamtso, zakladateľ Gebčak Gompy, umrel dlho pred tým, než som tam ako dieťa pobýval. Tsan-Jang Gjamtso sa narodil v dôležitej miestnej rodine a bol bohatý, mocný a dosť arogantný. Ako mladý muž rád poľoval. V tom čase mohli pušky vystreliť len jednu guľku naraz. Jedného dňa zbadal stádo sŕn v údolí. Zamieril a zastrelil sŕňa. Jeho matka sa na neho otočila, vydala oprávnený nárek a pokračovala v strážení zvyšku stáda.

    Ako tam stála a hľadela priamo na neho, Tsang-Jang Gjamtso začal mať iné myšlienky, "Ó nie! Ona vie, že ju idem zabiť a predsa tam ostáva a chráni svoje mladé. Som skutočný vrah!"

    Ako nad tým rozmýšľal, vyvstal v ňom hlboký pocit zhnusenia nad sebou. Odhodil svoju pušku a rozbil ju veľkým kameňom. Potom odhodil svoje nože a dýky; odviazal svoje kone a jaky a vypustil ich na slobodu. V dome dedinčana cestou povedal Tsang-Jang majiteľovi, kde nechal svoje kone a že si ich môže nechať.

    Potom sa vydal pešo s jedinou myšlienkou v hlave, "Musím stretnúť Lámu Tsokňiho!".

    V tom čase bol prvý Tsokňi lámom v hlavnom chráme paláca v Nangčhene. To ráno povedal Tsokňi svojmu pomocníkovi, "Dnes ma pravdepodobne príde navštíviť muž, cudzinec. Daj mi vedieť hneď ako príde!".

    V čase jedla sa Tsokňi spýtal, "Nikto zatiaľ neprišiel?". Pomocník odpovedal, "Nikto špeciálny, iba tento otrhaný a vyčerpaný chlapík. Dal som mu nejaké jedlo a miesto k odpočinku. Nikto dôležitý neprišiel, iba on."

    "To je on!" vykríkol Tsokňi. "Povedal som ti, aby si ma hneď upozornil. Priveď ho okamžite sem hore."

    Hneď ako sa stretli, Tsang-Jang Gjamtso povedal, "Úplne som sa vzdal snáh v tomto živote. Mojim jediným cieľom teraz je praktikovať posvätnú Dharmu z hĺbky môjho srdca. Prosím prijmi ma ako svojho žiaka."

    "Výborne", odpovedal Tsokňi. "Ak je to to, čo skutočne chceš, musíš začať od začiatku. Budem ťa učiť iba ak budeš nasledovať moje inštrukcie, zatiaľ čo budeš na ústraní."

    Potom dostal Tsang-Jang Gjamtso malú chatku na úbočí. Stále tam je, sám som ju videl. Po nejakom čase mu Tsokňi povedal, aby ostal v chate a nevracal sa tri roky. Tsang-Jang to pohotovo prijal. Vznešené bytosti robia na trojročnom ústraní rýchlejší progres, ako ostatní. Príbeh pokračuje tak, že po tých troch rokoch dosiahol vysoký stupeň realizácie.

    Samotný Tsokňi bol inkarnáciou Ratna Lingpu, jedného z hlavných objaviteľov pokladov teriem. Ja som bol rozpoznaný ako inkarnácia Čhöwang Tulkua, ktorá bol jedným z prvých žiakov Tsokňiho.

(...)

    Tsang-Jang Gjamtso sa stal vynikajúcim majstrom a mal medzi päťsto až šesťsto žiakmi, ktorí mali znaky zavŕšenia. Títo žiaci mali bezpočet žiakov, ktorí boli schopní prospievať bytostiam nezmernými spôsobmi . osobne som mnohých z nich stretol.

    Tsokňi jedného dňa povedal Tsang-Jangovi, "Tvoja silná stránka v prospievaní bytostiam spočíva v budovaní kláštorov pre mníšky. Praktikujúce ženy nie sú často docenené a preto sa ťažko dostávajú k vhodnému vedeniu a inštrukciám. Preto radšej ako mať kongregáciu mníchov by si sa mal postarať o mníšky. To je tvoja misia."

    Tsang-Jang nasledoval príkaz Tsokňiho a postavil dva hlavné kláštory, každý z nich mal trinásť centier pre ústrania. Jeho prospech bytostiam sa stal známejší, ako jeho majstra. Väčšina mníšok praktikovala odhalené poklady Ratna Lingpu, ktoré obsahovali Hajagrívu ako aj pokojné a hnevlivé božstvá. Každé centrum na ústrania sa zameriavalo na rozličné cykly týchto pokladov.

    (...)

    Blízko hlavného kláštora bolo trinásť centier na ústrania, každé pomenované podľa konkrétnej mandaly božstiev, ktoré mníšky praktikovali. Dvadsať až tridsať mníšok žilo v každom centre.

    Ubikácie mníšok mali v streche pár dier, aby vchádzalo nejaké svetlo, ale nemali skutočné okná. Je pozoruhodné, koľko málo svetla stačilo, aby ste videli celkom jasno, hoci aj bolo nebo zamračené. Keď pršalo boli hrubé dosky na streche položené na diery, ale aj tak sa pár kvapiek dostalo dnu. Nepovedal by som, že to bolo najpohodlnejšie miesto.

    Každá mníška sedí v malom boxe, ktorý má asi štvorcový meter - iba o trochu väčší, ako je sama. (...) Program bol praktikovať dňom a nocou. Po vstupe do centra na ústranie si mníška sadla do boxu, ktorý obsahoval plnený matrac. Po tom už nebolo žiadne líhanie si - ani k spánku. Navštívil som tieto izby, ktoré boli veľké približne ako moje malé ubikácie tu v Nagi. Každá izba mala oltár s reprezentáciou Tela, Reči a Mysli (Buddhu, prekl.). Jedna, alebo dve staršie mníšky udržiavali rozvrh. V skorých hodinách pred úsvitom zaznel gong. V strede izby bola malá piecka, ktorá udržiavala čajník teplý, a niekedy polievku. Nebola nijaká fixná doba pre tento typ ústrania, ale mnoho mníšok v ňom ostalo celý život.

    Jednoduchosť praxe mníšok na mňa hlboko zapôsobila. Cítil som, že by to bol zmysluplný spôsob strávenia života.



VIDEO
    (...)

    Mnoho z týchto mníšok vykazovalo znaky zavŕšenia, ako napríklad vnútorné teplo, tummo. Raz do roka, v noci splnu dvanasty mesiac Tibetského kalendára bola zvláštna príležitosť ukázať ich majstrovstvo praxe tummo vnútorného tepla, ktorá sa nazývala "mokrá plachta". Na ôsmych miestach okolo centra praxe zapálili mníšky oheň, aby rozpustili sneh, kde sa namáčaly plachty. V tomto čase roku bola taká zima, že mokré plachty ihneď mrzly po vytiahnuti z kotla. Navzdory štipľavej zime prišlo mnoho miestnych ľudí sledovať ceremóniu, často so sebou vzali aj deti.

    Mníšky boli pod veľkými plachtami nahé, okrem kratkych nohavíc. Zabudol som, čo mali topánky, alebo nie; mohli byť bosé. Pre tie, ktoré nemali skúsenosti tummo bola takmer neznesiteľná zima; ztuhli im nohy a zmrzli prsty, ako noc postupovala. Pre obyčajných ľudí bolo doslova nemožné urobiť len pár krokov v kraťasoch, nie to ešte v mokrej plachte.

    Mníšky začali o pol noci spevom krásnej melódie modlitby, zatiaľ čo celý okruh okolo kláštorného komplexu pokrývajúceho celé úbočie, čo bola celkom dlhá vzdialenosť. Mníšky oblečené v plachtách kráčali počas piesni pomaly. Spievali a žiadali o požehnanie Tsokňiho, Tsang-Janga a ďalších majstrov línie, ako pokračovali v obchádzaní až do úsvitu. Začali o pol noci, najprv neboli plachty namočené; mníšky iba kráčali a praktikovali tummo.

    V polke noci boli ich plachty ľahko navlhčené vodu z kotlov a mohli ste vidieť pramienok pary z tepla ich tummo. Potom prišiel čas úpne namočiť ich plachty, ponorením ich na dlhšie v kotloch. Niekedy bola para z radu mníšok ako stena hmly unášaná dole svahom. Mohli ste vidieť kvapky potu na ich telách, zatiaľ čo sme my zvyšní stáli a triasli sa. Videl som to na vlastné oči niekoľko krát.

-----

Parinirvána a thukdam Kunzang Dordže Rinpočheho

Minulý týždeň som sa dozvedel, že tento veľký jogín zosnul a ostal v tukdam, čo je posmrtná meditácia, celý týždeň. Čo to znamená? Že telo ostane po smrti v meditačnej pozícii, stále akoby vlažné a hebké, telesné tekutiny sa nezlejú do spodnej časti a následne nezačnú vytekať, ako to obyčajne býva už v priebehu pár hodín, a pokiaľ praktikujúci stav thukdamu neopustí, nezačne ani proces rozkladu.

Krátko pred jeho smrťou (pondelok 6.septembra 2010) bolo možné vidieť, ako Rinpočheho navštevujú "ženy" (dákiní) dňom a nocou a robia obetiny. Rinpočhe sa vtedy vyjadril, že je šťastný a užíva si štádium jasného svetla. V utorok vydýchol naposledy.

Viac o tejto udalosti a jeho kremácii sa múžete dočítať TU. O podobnom prípade som písal pred dvomi rokmi TU.

......

Neskoré prežitie tradície siddhov v Indii

Trvalo mi pomerne dlho, kým som dokončil tento preklad. Jedná sa o výcuc z textu

"Buddhaguptanatha and the Late Survival of the Siddha Tradition in India"

od Davida Templemana.

Keďže sa zaujímam aj o historické pozadie buddhizmu, príde mi tento článok ako veľmi zaujímavý. Hlavne spomienka rozširenia buddhizmu na Madagaskare ma úplne fascinovala.

<= Buddhaguptanatha

Neskoré obdobie siddha tradície v Indii môže prísť pre niekoho prekvapujúce. Bežne sa verí, že buddhizmus bol úplne vymietený koncom 12teho storočia a žiadna z jeho náboženských tradícií neprežila na Indickom subkontinente. Ničmenej, je narastajúce množstvo dôkazov, ktoré ukazujú, že tomu tak nebolo. V niektorých oblastiach buddhizmus pretrval v skutočnosti minimálne do 17teho storočia. Tento článok sa zameriava na život jedného takého "preživšého", Buddhaguptanatha, siddha-jogína, ktorý mnoho putoval a nakoniec učil Taranathu, najväčšieho historika v Tibete.

Čo sa týka jeho putovania bol Buddhaguptanatha pozoruhodný. Cestoval pešo do Iránu, Balkhu na severe Afganistanu, Kašgaru v strednej Ázii, Multanu, Kabulu, Khorasanu, Badakšanu, Quštu a do krajiny Mughalov. Cestoval loďou do juho-východnej Ázie, predovšetkým Indonézie, časti Barmy a pravdepodobne do Thajska. Dokonca sa verí, že dosiahol na Madagaskar z brehov východnej Afriky.

Čo sa týka neskorých Indických siddhov, ako bol Buddhaguptanatha, je veľmi málo existujúcej literatúry, alebo zachovaného poznania. Text, na ktorom zakladám tento článok, je od Tibetského historika Taranathu (1575-?), ktorý napísal niekoľko existujúcich biografií takýchto ľudí. Buddhaguptanatha si získal ďaleko väčšie meno ako siddha, než ktokoľvek iný v jeho období, práve kvôli jeho vzťahu s Taranthom. Predal mu zhustené detaily o buddhistickej histórii a nedávnom rozvoji tantrizmu ktoré toľko obohacujú Taranathove texty.

Buddhaguptanatha si zasluhuje našu pozornosť z niekoľkých dôvodov. Jeho pozorovania sú vitálne pre rekonštrukciu pozdnej buddhistickej geografie Indie a jej susedov. Je rovnako hodnotný pre informácie ktoré nám dáva o typoch buddhistickej praxe, ktorá kvitla v častiach Indického sveta do pozdného 16teho storočia a skorého 17teho storočia.

Žáner do ktorého táto práca spadá je známy ako hagiografia. Hagiografia je druh duchovnej biografie, ktorá vyzdvihuje vnútornú cestu gurua. Vo svojich prácach, ktoré sa týkajú Indie, jógických praxí, životov iných siddhov, Taranatha stále vraví, "Môj guru mi povedal....mlj guru povedal toto...náhľad môjho gurua sa líši od predchádzajúceho učiteľa". Taranatha často protirečí Buton Rinpočhemu, Tibetskému učencovi zo 14teho storočia, ktorý je označovaný názvom kun khyen (kun-mkhyen), alebo "vševedúci". Taranatha často neguje Butonov názor frázou, "môj učiteľ to povedal inak a ja mu verím". Buddhaguptanatha je určite kľúčovou postavou v rekonštrukcii pozdného Indického buddhizmu a jeho vplyvu na smer pochopenia jeho jedinečnosti v Tibete.

Môže byť rovnako dobre označený ako zemepisec. ... Na rozdiel od iných spisovateľov, ktorý cestovali do Britskej Indie, ako napr. Džigme Lingpa, ktorý skutočne popisuje celkom presne svetský svet a jeho divy - ako napr. flašinet, alebo dvadsaťpäť delovú plávajúcu loď zakotvenú v Kalkate - Buddhaguptanatha je očarený iba buddhisickými vecami v Indii. zaznamenáva ich s úžasom a dáva nám veľmi buddhistické popisy toho, čo videl. V jeho popise hory Potalaka, popisuje napr. Buddhaguptanatha, v ktorej časti Indie sa nachádza a ktorou riekou sa k nej môžete dostať. Potom vypúšťa všetky nútené fakty a stáva sa poeticky nejasným:

A keď som tam, bolo to tak úžasné, ako by som bol vo sne. Videl som pramene tečúce dolu po hore Potalaka a videl som

Mandžušrího sedieť medzi mrakmi na samotnom vrchole...

Kvôli tomu, hoci môžeme z takýchto textov odhaliť mnohé o buddhistickej Indii 16teho a 17teho storočia, nemôžeme očakávať prílišnú presnosť v detailoch.

Aby sme pochopili, kto Buddhaguptanatha bol, musíme sa najprv pozrieť na jeho meno. Hoci čo časť Buddha nám niečo prezrádza o jeho duchovnom zameraní, musíme najpr pohovoriť o časti natha. Patril k tradícii uctievačov Šivu známej ako Nathovia, alebo Gorakhnathovia. Gorakhnathovia je sekta hinduistických sannjásinov. V roku 1911 ich bolo 45.000 celkovo v Indii. V súčasnosti ich je pravdepodobne ešte viac. Je to jedna z hinduistických jógických siekt, ktorá si získala v Indii narastajúcu priazeň.

Nathovia si zväčša obliekajú biele oblečenie a sú rozpoznateľný tým, čo sa nazýva kanphata, roztrhnuté ucho so slonovinovým krúžkom v laločku. Nathovia majú strašnú tradíciu pútí a učenstva (Naths have a tremendous tradition of pilgrimage and of scholarship.). Praktikujú typ hatha jógy, ktorá sa navonok podobá Tibetskej jógickej tradícii. Nathovia chápu fyzickú a psychologickú štruktúru tela veľmi podobne, ako to nachádzame v buddhistických tantrických praxiach, s ich zameraním na "mesačný kanál", "slnečný kanál", kvapky bindu, atď. Buddhaguptanatha teda začal svoj život ako Gorakhnatha jógin. Ako môžeme vidieť na tomto popise, jeho učiteľ bol jeden z tých "kultúrnych typov", ktorých môžeme stále nájsť v Indii:

Jeho guru, Tirthanatha, mal vlasy, ktoré narástly na tridsať stôp do dĺžky a jeho brada narástla na desať stôp skrz jeho vnútornú silu. Bytosti, ktoré ho stretli, žili v absoútnom úžase. Kráľ Ramrádž mal pochybnosti o jedinečnosti Tirthinathu, ale potom, čo celkovo preskúmal situáciu, uveril, že to je skutočne pravý jogín. ...

Prvých tridsať rokov Buddhaguptanathovho života bol žiakom svojho gurua Tirthanathu. Potom, vo svojich tridsiatich, keď meditoval na nathovskom pútnom mieste Rathor v Radžastháne, mal divnú víziu, víziu buddhistickej bohyne Vadžrajóginí. Tento kľučový incident je zaznamenaný veľmi stručne v Taranathovej biografii jeho majstra. Vyzerá to skoro ako ne-konverzia. Človek by očakával, že niekto, kto konvertuje od nathu na buddhistu z toho urobí nejaký ústredný bod, ale v Taranathovom spise to tak skutočne nie je prezentované.

V tom čase, keď bol v Rathore v zemi Maru, potom, čo mu jeden z kráľových mužov podaroval dar, postavil si malú trávovú chatku kuti a posadil sa do jednobodovej meditácie. Zatiaľ čo bol vo sne, objavila sa pred ním Vadžrajóginí a v ňom povstali stupne vyššieho poznania.

A potom o pár riadkov neskôr:

A inokedy k nemu prichádzala Vadžrajóginí znovu a znovu v snoch v podobe "krčmárky" (tu si fakt nie som istý, ako preložiť barmaid) a prekonávala všetky jeho prekážky vždy znovu a znovu.

Zdá sa, že odvtedy zanechal Buddhaguptanatha svoj vzťah s praxou nathov a stal sa buddhistom. Chodil na spoločné pútne miesta uctievané buddhistami aj hinduistami a iba zriedkavo chodil na výhradne nathovské miesta. Nekritizoval svoj predchádzajúci systém viery a ani ho nijako nerozoberal. Zdá sa, že ho videl ako prirodzený stupienok k buddhizmu.

Prečo bol proces konvercie taký jemný? Mohlo to byť kvôli tomu, pretože v rámci nathov existovala línia nazývaná "nathešvari", ktorá kombinovala buddhistické a hinduistické náuky. Títo nathešvariovia držali buddhistické línie inštrukcií v rámci svojho prostredia hinduistických náuk a zároveň zostali nath-siddhami.

Všetci traja guruovia Buddhaguptanathu, Tirthanatha, Brahmanatha a Krišnanatha patrili k tejto odštiepenej skupine známej ako Nathešvari, ktorí kombinovali náuky budhistické a hinduistické. Títo Nathešvari-ovia udržiavali línie budhistických inštrukcií v ich vlastnom prostredí hinduistických náuk a pritom ostali nath siddhami.

V skutočnosti, buddhistický a nathovskí jogíni mohli mať dojem, že zdieľajú do veľkej miery, bežné cesty. Možno je dokonca pravdou, že komunita jogínov v sedemnástom storočí bola viac postavená na zmysle spolupráce, než na zdanlivých rozdieloch, ako sú tie medzi buddhizmom a hinduizmom, alebo ešte hlbšie, na praktikujúcich anuttara (vyššej jógy) a praktikujúcich nižšieho stupňa.

Celkom určite pokračoval Buddhaguptanatha až do konca svojho v cestovaní na známe pútne miesta, ktoré boli posvätné pre sektu kanpatha nathských jogínov.Dokonca aj keď bol siddhom v zrelom veku a praktikoval hlavné buddhistické tantry, naďalej navštevoval pútne miesta dvoch zjavne rozličných typov:

Tie, ktoré boli špecificky buddhistické, ako je Sarnath, Bodhgaja, Radžgir, atď.

Tie, ktoré boli posvätné miesta aj pre buddhistickú tradíciu aj tradíciu kanpatha.

Je zaujímavé, že tieto „dvojité“ miesta sa zvyknú objavovať znovu a znovu v životoch iných mahasiddhov a veľkých jogínov, ako napr. u Tilopu.

Môžeme sa domnievať, že Buddhaguptanatha strávil viac času navštevovaním pitha, alebo pútnich miest, ktoré boli jednoducho miesta stretávania pre jogínov, než tými, ktoré boli vyložene posvätné miesta uctievania. Zdá sa, že väčšinou chodil na tieto miesta rozprávaťsa a kecať s ostatnými jogínmi, až natoľko, že sa javí byť nejako nezainteresovaný do filozofických diskusií. V skutočnosti, jediný čas, keď sa zdá, že Buddhaguptanatha ukázal nejaký zmysel pre exkluzivitu bolo, keď sa musel miešať s ostatnými buddhistami! Keď ho cesty zaviedli do Indonézie, dal jasne najavo, že sa mu značne nepáči fakt, že sú tam hinajánisti, alebo theravadini. Text vravi:

Išiel severne a prišiel do krajiny Džavadvipa, ktorá je v tibetštine známa, ako „krajina Bali“. V tej krajine bolo mnoho šravakov, ktorý patrili k mníšskemu rádu sendhapa. Uprostred jazera bol malý ostrov...

Na tom mieste dával svoje požehnanie ačárja Padmavadžra. Vonku bola skalnatá jaskyňa, v ktorej bol chrám v tvare štvorca. Uprostred toho stál samo-vytvorená kamenná socha dvojrukej podoby Hevadžry. V ďalšej jaskyni bolo uchovávaných mnoho zväzkov posvätných tantier, päťsto tisíc veršov tantier... Keď sa na nich pozriete zblízka, neboli až v takom neporiadnom stave, ako mu o nich vraveli...

Určite tam mali mnísi určitý nerešpekt voči náukám tantry a sendhapovia – niekedy obývali samotnú Bodhgaju – boli dlho nepriateľský dokonca aj voči mahajane. Buddhaguptanatha dal potom tieto knihy do poriadku. Na Jáve bola tantrická tradícia, ktorá bola vypovedaná do jaskýň, zatiaľ čo mníšsky rád panoval na zvyšku ostrova. Verím, že toto viedlo Buddhaguptanathu k pocitu akejsi neľúbosti voči sendhapom. Bolo mu veľmi nepríjemné ostať s nimi v ich kláštoroch a dodržiavať mnoho pravidiel, ktorými sú mnísi viazaní. Ako siddhovi mu bolo pravdepodobne omnoho ľahšie viesť život ako tulák – zdieľať priateľstvo a význam priamej praktickej skúsenosti s jogínmi každej tradície – skôr ako viac odmeraný a kontrolovaný život mnícha.

Taranatha nám dáva krásny popis Dumasthiri („miesta dymu“), čo bolo hlavné mesto Urgjanu. Urgjan začal byť bratý po stáročiach ako skoro mystický, odkedy ho „kolonizovali“ jogíni v 4tom a 5tom storočí. Je miesto par excellence v biografiách siddhov. Tu máme pútnika, ktorý ho navštevuje v asi 1580 roku a stále objavuje jeho magické kvality! Buddhaguptanatha umiestäuje Urgjen do Gazhni v modernom Afganistane, čo neodovedá tradičnej loalizácii Urgjenu v oblasti Swat. Tu dáva Taranatha detailný popis krajiny a Dumasthiri, hlavnej lokácie magických žien dákiní:

(Dumasthira)... je obkloená horami, údoliami a hustými lesmi a leží uprostred nich všetkých. Idúc priamo z východu na západ, meria asi dva dni cesty a z juhu na sever asi štyri dni. Dumasthira je jedine mesto v Urgjene. Má veľkosť malého indického mesta.

Sú tam štyri cesty, ktoré vedú z centrálne oblasti a vonkejšie kraje Urgjenu sú tiež veľmi rozľahlé. Je ovládaný moslimami, v centrálnej časti už nie je ani najmenšej stopy po budhistických mníchoch. Sú tam však skupiny plne odriekajúcich sa jogínov, upasakov (laickov) a tirthikov (džinistov) ako aj moslimov.

Zdá sa, že väčšina žien v tomto meste je z rodiny dákiní a že sú plne zavŕšené vo svojej duchovnej praxi. Sú mocné vo svojich cvičeniach mantier a vedia ako nimi aj pomôcť aj brániť. Sú zručné v zaujatí akejkoľvek fyzickej podoby a majú schopnosť pracovať s mystickým pohľadom.

Ukázali rozličné magické schopnosti zahrňujúc vtákov a môj majster, Buddhaguptanatha videl tieto zázraky na vlastné oči a povedal mi o nich. Povedal, že keď bol predtým v Hornom Hore (moslimských oblastiach)... bol plné chránený mantrami, ktoré obdržal od tých dákiní v Urgjene, ako aj svojími vlastnými fyzickými silami. Urgjen je obklopený zo severu, juhu a západu tromi veľkými jazerami. Keď ... prekročil priesmyk, prišiel do Hor Miecča, krajiny Balkh (stredo-severná oblasť moderného Afganistanu).

Máme takisto krásny popis ďalšieho cestovateľského dobrodružstva Buddhaguptanathu:

Putoval inde... ako tak robil, istá prostitútka, ktorá sa umývala v prázdnom dome, vyšplechla vodu na jeho hlavu a povedala slová, „Vidžňánadžňánam Avardžitavivardžitam“, čo znamená „hľadaj elementy vedomia a opusti nevedomosť teraz aj v budúcnosti“. Na to rozvinul veľkú dôveru v tieto inštrukcie, ktoré mu boli dané. A povedal mi (Taranathovi), že tá žena nemusela byť prostitútka, ale džňána dákiní, bohyňa držiaca múdrosť.

Ako je spomenuté vyššie, sú tu náznaky, že Buddhaguptanatha prišiel na Madagaskar. V jazyku ľudí v okolí tejto oblasti sa nazýval „Samloranzo“. Mám za to, že to je v skutočnosti San Lorenzo, alebo Sao Lorenco, čo je meno, ktoré dal Madagaskaru Pedro Alvarez Cabral, veliteľ Portugalskej flotily v r.1500. taranatha zanamenáva, čo povedal jeho učiteľ takto:

V mieste Samloranzo sú tantrické náuky veľmi rozšírené. Počul tam splnomocnenia Samvaru, Hevadžru a plnú škálu náuk o Hevadžra Tantre od učiteľa menom Sumati.

Potom Taranatha pokračuje v rozprávaní, čo sa Buddhaguptanatha naučil a popisuje mníchov tej oblasti. Hovorí, že mnoho náuk pochádzajúcich od známeho Padmasambhavu sa dajú nájsť v Samloranze, ale ich popis je trochu mätúci:

Hoci je tam mnoho mníchov, nezdá sa, že by dodržiavali základné pravidlá buddhistickej Vinaji v plnom, alebo úplnom rozsahu. Obliekajú sa do čierneho a pijú alkohol, okrem iného. Ostal tam asi rok. V tom čase jeho guru Sumati umrel a potom musel ísť inde.

Môže byť ich popis a popis ich praktík jedným z najrannejších záznamov aktivity katolíckych misionárov na Madagaskare v skorom 17tom storočí? Mohol celkom dobre odkazovať na jezuitov, ktorých tam videl, ale popisoval ich ako akúsi bizarnú polo-buddhistickú sektu. Pravdepodobne je alkohol odkazom použitie vína pri omši.

Keď mal Buddhaguptanatha 66 rokov stretol mladého, skoro 16ročného tibetského mních Taranathu na jednej zo svojich ciest do Tibetu. Príbeh hovorí, že mal Taranatha sny, ktoré túto udalosť predchadzali, na druhý deň ôsmeho mesiaca Hor (1590). Už niečo ako zázrak, sníval kým bol na meditačnom ústraní v Mahabodhi blízko Narthangu, že sa odvážil zjesť kúsok ľudského mäsa a že bol následne naplnený blaženosťou. Takisto sníval, že bol schopný lietať na nebi a stal sa vidjadharom (vidja – poznanie, dhara – držať, mať; pozn.prekl.). Nasledujúceho dňa prišiel do Mahabodhi Buddhaguptanatha z južnej Indie, polonahý a s vlasmi ozdobenými žltými kvetmi. Buddhaguptanatha popísal Taranathovi cestu do Tibetu a mladý sprievodca bol obzvlášť ohromený udalosťou, keď sa všetci miestny duchovia Tibetu prišli stretnúť so siddhom a hory po ceste skláňali k nemu svoje vrcholy.

Buddhaguptanatha začal na Taranathovu požiadavku Taranathu učiť všetko, čo vedel. Tak začala transmisia nesmierneho poznania, ktoré Tarantha používal po zvyšok svojho života.

......