Dúhové telo - kresťansko/buddhistický výskum

Z angličtiny preložil Karma Gyalpo Dondrub.

Zdroj: SnowLion Newsletter, Stirrings—2001, http://www.zhaxizhuoma.net/

Nasledujúce je výber z viacerých pojednaní o výskume Francisca Tisa.

Keď David Steindl-Rast, benediktínsky mních navrhol skúmať „dúhové telo“, fenomén, v ktorom mŕtvola vysoko rozvinutých jedincov opakovane zmizne počas pár dní po smrti, dostal nadšenú odpoveď od Marilyn Schlitzovej, riaditeľky výskumu na IONS inštitúte.

V novo vytvorenej spolupráci s Easaleským Inštitútom, rozšíril IONS svoj výskum na „metanormálne schopnosti“ – jednanie, skúsenosti a telesné zmeny, ktoré sú výzvou pre naše pochopenie obyčajných ľudských schopností – pretože prinášajú zásadnú otázku o rozvoji potenciáli ľudských bytostí.

„Brat David nám povedal, že vzal tento projekt do rôznych inštitúcií a nadácií hľadajúc podporu,“ spomína Schlitzová. Jeho zámerom bolo podporiť tieto tvrdenia a zhromaždiť údaje, ktoré nie len pomôžu viac pochopiť dúhové telo, ale aj jeho širší význam. Bolo mu povedané, že takýto typ výskumu je neakceptovateľný pre hlavný vedecký prúd. Ale ja hovorím, „Toto je presne typ projektu, ktorý v IONS očakávame. Pokiaľ bude možné projekt hodnotiť v rámci prísnej kritiky, sme otvorený v akceptovaní hocijakej a každej otázky, ktorá môže rozšíriť našu predstavu, čo všetko ľudia dokážu.“

Záujem Steindl-Rasta o dúhové telo začal, keď počul rozličné príbehy o tibetských majstroch, ktorí skrz svoju prax dosiahli vysoký stupeň múdrosti a súcitu. Dopočul sa, že keď umreli, objavila sa zrazu na nebi dúha. „A bolo mi povedané, že po pár dňoch ich telá zmizli. Niekedy ostali nechty a vlasy. Niekedy neostalo nič.“

Tieto príbehy ho viedli k zamysleniu nad vzkriesením Ježiša Krista, ktoré je ústredné pre jeho vieru. „Vieme, že Ježiš bol veľmi súcitná a nesebecká osoba. Keď umrel, podľa evanjelií, jeho telo tam neskôr nebolo.“

V súčasnosti sa vzkriesenie Ježiša Krista interpretuje rôzne, v závislosti na duchovných sklonoch, podotýka Steindl-Rast. Pre fundamentalistov sa vzkriesenie – vstanie z mŕtvych – stalo iba Ježišovi a nemôže sa stať žiadnemu inému človeku. Minimalisti sa, na druhej strane, vraví Steindl-Rast, zameriavajú na živého ducha Ježiša a veria, že vzkriesenie sa netýkalo tela.

A zároveň, veľké množstvo ľudí (vrátane jeho) sú otvorený myšlienke, že aj telo je významné v duchovnej oblasti a že určité duchovné skúsenosti sú univerzálne.

V roku 1999 sa rozhodol preskúmať tento zvláštny jav dúhového tela a jeho prípadné spojenie s Ježišovým vzkriesením. „Poslal som fax kamarátovi vo Švajčiarsku, ktorý je zen-buddhistickým učiteľom. Vedel som, že tam žije veľa Tibeťanov, a poprosil som ho, či sa môže na dúhové telo popýtať. Dva dni neskôr som dostal faxom odpoveď, kde vravel, že jeden Tibeťan ho neočakávane navštívil a keď padla zmienka o dúhovom tele, povedal, „Stalo sa to iba nedávno jednému môjmu učiteľovi a slávny láma, ktorý bol toho svedkom napísal o ňom správu.“ V tomto bode sa Steindl-Rast kontaktoval s páterom Francis Tisom, vysväteným rímsko-katolíckym kňazom, ktorý nie len že študoval jazyky vrátane tibetštiny, ale je oboznámený aj s tibetskou kultúrou.

„Vedel som,“ hovorí Steindl-Rast, „že otec Tiso cestuje príležitostne do Tibetu, a tak som sa ho spýtal, či tam neplánuje cestu v blízkej budúcnosti. Povedal mi, že odchádza v ten samý deň.“

Steindl-Rast ho požiadal, či by sa nezastavil vo Švajčiarsku a neporozprával s tým Tibeťanom. Navzdory krátkej dobe, cestoval Tiso do Švajčiarska a tak výzkum začal.

Nedávne skúsenosti dúhového tela

Vďaka svojmu švajčiarskemu kontaktu získal meno mnícha, ktorého telo sa po smrti rozplynulo. Khenpo A-čhos, gelugpovský mních z Khamu v Tibete, ktorý umrel v 1998.Tisovi sa podarilo nájsť dedinu položenú vo vzdialenej oblasti, kde mal Khenpo A-čhos svoju pustovňu. Šiel tam, aby na pásku nahral rozhovory s očitými svedkami smrti Khenpo A-čhosa. Takisto sa rozprával s mnohými ľuďmi, ktorí ho poznali.

„Bol to veľmi zaujímavý človek, popri tom, ako umrel,“ komentuje Tiso. „Všetci spomínali jeho dôveru voči svojim sľubom, jeho čistotu života, a ako hovoril o dôležitosti rozvoja súcitu. Mal schopnosť naučiť dokonca aj najhrubšie typy, ako sa stať trochu jemnejší, trochu vnímavejší. Pobyt v jeho prítomnosti menil ľudí.“

Tiso sa rozprával s Lámom Nortom, synovcom Khenpo A-čhosa; Lámom Sonam Gjamtsom, mladým žiakom; a Lámom A-čhosom, priateľom v dharme posledného Khenpo A-čhosa. Popisovali nasledovné:

Potom, ako Khenpo obdržal rozsiahly tréning v školách gelug a ňingma tibetského buddhizmu, sa namiesto života vo veľkom kláštore rozhodol pre život v malej vzdialenej pustovni., kde praktikoval mantry a vizualizácie. Khenpov synovec a blízky žiak vraví, že niekedy videl Khenpa obchádzať pustovňu, hoci bol zamknutý vo vnútri. Rok pred jeho smrťou mu istý Rinpočhe poradil, aby si obstaral thanku (závesnú maľbu) Gandenu, raja, ktorý mu Rinpočhe predpovedal, že tam pôjde po smrti. Khenpo tak urobil, aby odstránil posledné stopy karmickej snahy, ktorá ho oslobodí pri dosiahnutí ďalšieho života.

Pár dní pred tým, než Khenpo umrel, objavila sa dúha priamo nad jeho chatkou. Po jeho smrti boli na nebi tucty dúh. Khenpo A-čhos umrel ležiac na pravom boku. Nebol chorý; nezdalo sa, že by s ním bolo niečo v neporiadku a recitoval mantru OM MANI PADME HUM stále dookola. Podľa svedkov, keď sa zastavil jeho dych, jeho pokožka akoby zružovela. Jeden človek povedal, že sa stala žiarivo bielou. Takisto jeho vrásky sa vyhladili a pokožka sa stala hebkou, ako u mladého chlapca. Pred pustovňou bolo vidno dúhy na oblohe, z ktorej pršal veľmi príjemný dážď. Takisto počuli hudbu, ktorú akoby niekto spieval za dverami, ale nebolo rozumieť slová. Každý z prítomných cítili sladkú vôňu, podobnú na parfum.

Lama A-čhos navrhol, že by mali priateľove telo zabaliť do žltej róby, akú nosia všetci gelugpovský mnísi. Ako ubiehali dni, tvrdia, že mohli vidieť skrz róbu, že sa jeho kosti jeho telo zmenšujú.

Po siedmich dňoch odstránili žltú látku a neostalo žiadne telo. Láma Norta a pár ďalších tvrdia, že sa im po smrti Khenpo A-čhos objavil vo víziách a snoch.

Ďalšie prejavy dúhového tela

Francis Tiso spomína, že jedno z najpútavejších interview spravil s Lámom A-čhosom. Povedal Tisovi, že keď umrie, tiež manifestuje dúhové telo. „Ukázal nám dve fotky, kde bol odfotený v tme a jeho telo vyžarovalo lúče svetla.“

Pretože Láma A-čhos zdôraznil, že je možné manifestovať dúhové telo za živa, nie len po smrti, plánuje Tiso návrat do Tibetu s profesionálnym fotoaparátom, aby skúsil odfotiť toto vyžarujúce svetlo.“

Boli študované aj iné metanormálne udalosti, ktoré sa udiali po smrti. Napríklad dvaja Tisovi kolegovia Deborah a Bižhan Monavarian, boli prítomní pri posmrtnom procese Dilgo Khjence Rinpočheho, ktorý umrel pred ôsmymi rokmi (1910 – 1991). „Tento muž bol človek s veľmi veľkými kosťami,“ hovorí Tiso, „a hovorí sa, že sedem týždňov po smrti sa jeho mäso zmenšilo. To by sa dalo spraviť chemickými prípravkami, avšak aj jeho kosti sa zmenšili.“

Zmenšenie tela sa udialo aj ďalšiemu guruovi, Lámovi Thubtenovi. Jeho miniatúrne telo teraz držia v kláštore Manali, v Indii. Tiso potvrdil, že proces zmenšenia tela, či jeho zmiznutia krátko po smrti, je dokumentovaný niekoľko storočí, ako napríklad v klasickom príbehu o Milarepovi, buddhistickom svätcovi z Tibetu, ktorý žil v 11tom storočí. Jeho životopis bol preložený do angličtiny Walter Evans-Wentzom v 1920tom. (Súčasný najuznávanejši preklad je od doktora Lobsanga Lhalunpu, prekl)

„V deviatej kapitole tejto literárnej klasiky,“ vysvetľuje Tiso, ktorý napísal dizartačku o buddhistických svätcoch, „sa hovorí, že jeho telo úplne zmizlo krátko po jeho smrti.“

Ešte rannejšie biografie Milarepu, hovorí Tiso, dosvedčujú tento jav. Podobné správy existujú takisto o veľkom tantrickom majstrovi z ôsmeho storočia, Padmasambhavovi, o tom, ako jeho telo zmizlo.

Francis Tiso povedal, že význam dúhového tela presahuje jógické dosiahnutie. Je to najvyššia manifestácia súcitu, schopnosť skutočného bódhisattvu ukázať ľuďom, že stojí za to nastúpiť cestu., že obetovanie sa stojí za to, a že ich snaha má univerzálnu silu dosiahnuť za hranice tela, či času.

Francis Tiso bol hlboko dotknutý so stretnutia s lámom a žiakmi. Láma mu povedal, že musí študovať mnoho rokov, kým pochopí dúhové telo, „Dúhové telo nevidíte očami tela, ale srdcom.“

Esencia Sútry Srdca

Pochopenie dvoch právd

Nasledujúce je výňatok z knihy „Esencia Sútry Srdca“, Dalajláma, Náuky srdca múdrosti, Wisdom Publications, Boston.

Často ma prekvapuje základné nepochopenie neprítomnosti žiadneho „ja“, či nezávislej existencie (vedomia, Boha-Stvoriteľa, Brahman, atď.) v kontexte buddhistických náuk samotnými zástancami buddhizmu. Nasledujúci text je krátkou ukážkou z knihy Jeho Svätosti, ktorá rozoberá slávnu Sútru Srdca. Je dobré poznať graduálnosť buddhistických náuk: totiž, že na úrovni hínajány rozpoznávame trojakú charakteristiku vecí (dhariem):

1. pominuteľnosť

2. strastiplnosť

3. bezpodstatnosť (anátman, ne-já)

A ďalej o vzájomnej závislosti javov; teda, že neexistuje následok bez príčiny. Tento „reťazec vzájomnej závislosti“ má dvanásť článkov, z ktorých prvým je nevedomosť o skutočnej povahe vecí – prázdnote, či neprítomnosti trvalej, večnej, vnútorne danej a nezávislej existencie (átman).

Mahajána štartuje práve na tomto vyústení hínajány. Hovorí o dvoch pravdách: relatívnej a absolútnej, pričom absolútna je pravda prázdnoty, ktorá je rozoberaná v skratke nižšie.

Text Sútry Srdca je možné stiahnuť z rôznych web stránok, stačí si ho vyhľadať pomocou google, preto nemá zmysel ho tu uvádzať celý. Dôležité je snáď len pochopenie, že nasledujúci text hovorí o prázdnote piatich skándh, bytostných zložiek (tiež agregátov), ktorými sú:

1.tvar

2.pociťovanie

3.vnímanie

4.mentálne formácie

5.vedomie

Začína samozrejme prvou zložkou, tvarom, ktorá odpovedá celej materiálnej úrovni. To isté ďalej samozrejme aplikuje aj na ostatné štyri zložky. Je dobré si všimnúť, že Jeho Svätosť ironizuje koncept „Veľkej Prázdnoty“, či pra- prázdnoty, alebo akéhokoľvek „pra“, ktoré by tu bolo prvotne a z ktorého by všetko ostatné vyvieralo, vznikalo, či prichádzalo do existencie. Mnohí moderní „učitelia“ stotožňujú tento termín „šúnjata“ –prázdnota- s takýmto pochopením, ale to je absolútne mylné – teda aspoň z pohľadu tradičného buddhizmu. Ako ďalej uvidíme, nejedná sa ani o nihilistický postoj potláčania akejkoľvek reality.

Rozprava začala nasledovne:

„Nato, skrz Buddhovu inšpiráciu, prehovoril ctihodný Šáriputra k vznešenému Avalókitešvarovi, bódhisattvovi, a povedal: „Ako sa majú cvičiť vznešení synovia, či dcéry, ktorý si želajú vstúpiť do praxe hlbokej dokonalosti múdrosti?“ Enjoy! :o)))

--------------------------------------------------------------------------------------------

V Sútre Srdca čítame:

Mali by dokonale vidieť, že dokonca aj päť agregátov (bytostných zložiek, prekl.) je prázdnych od vnútornej existencie. Tvar je prázdnota, prázdnota je tvar; prázdnota nie je nič iné ako tvar, takisto tvar nie je nič iné ako prázdnota.

Táto pasáž ukazuje zhustenú odpoveď Avalókitešvaru na otázku Šáriputru, ako praktikovať dokonalosť múdrosti. Fráza „prázdnych od vnútornej existencie“ je Avalókitešvarov poukaz na naj subtílnejšie, najvyššie pochopenie prázdnoty, neprítomnosti vnútornej existencie. Avalókitešvara rozvinul svoju odpoveď v nasledujúcich riadkoch, „Tvar je prázdnota, prázdnota je tvar; prázdnota nie je nič iné ako tvar, takisto tvar nie je nič iné ako prázdnota.“

Je pre nás dôležité vyhnúť sa chybnému názoru, že prázdnota je absolútnou realitou, alebo nezávislou pravdou. Prázdnota musí byť pochopená, ako pravá prirodzenosť vecí a udalostí. Preto čítame, „Tvar je prázdnota, prázdnota je tvar; prázdnota nie je nič iné ako tvar, takisto tvar nie je nič iné ako prázdnota.“ Tu sa nemyslí nejaký druh Veľkej Prázdnoty niekde tam, ale prázdnota špecifického javu, v tomto prípade tvaru, alebo hmoty.

Výrok „mimo tvar nie je prázdnota“ naznačuje, že prázdnota tvaru nie je nič iné, ako konečná realita tvaru. Táto podstata – prázdnota – nie je nezávislá od tvaru, skôr je to charakteristika tvaru; prázdnota je spôsob bytia tvaru. Musíme chápať tvar a jeho prázdnotu v jednote; nie sú to dve nezávislé reality.

Poďme sa pozrieť bližšie na dva výroky Avalókitešvaru: že tvar je prázdnota a prázdnota je tvar. Prvý výrok „tvar je prázdnota“ naznačuje, že to, čo vnímame ako tvar prichádza do existencie ako výsledok pôsobenia mnohých príčin a podmienok, nie svojim vlastným nezávislým spôsobom. Tvar je zložený jav, zložený z mnohých častí. Pretože vstupuje do existencie a pokračuje v existencii na základe príčin a podmienok, je to závislý jav. Táto závislosť znamená, že tvar je následne prázdny od akejkoľvek vnútornej, samo-existujúcej reality, a preto sa uvádza, že tvar je prázdnota.

Teraz sa vráťme k jeho druhému výroku, že prázdnota je tvar. Keďže tvar postráda nezávislú existenciu, nemôže byť nikdy izolovaný od ostatných javov. Následne závislosť naznačuje istý druh otvorenosti a tvárnosti vo vzťahu k ostatným veciam. Kvôli tejto základnej otvorenosti nie je tvar stály, ale skôr podrobený zmene a príčinnosti. Inými slovami, keďže tvar povstáva zo vzájomnej súčinnosti príčin a podmienok a nemá nezávislú a stálu existenciu, prepožičiava sa možnosti vzájomného ovplyvňovania s inými tvarmi a kvôli tomu inými príčinami a podmienkami. Všetko toto je súčasťou ucelenej a vzájomne prepojenej reality. Keďže tvar nemá ustálenú, izolovanú identitu, môžeme povedať, že prázdnota je základom pre existenciu tvaru. V skutočnosti môžeme v určitom zmysle dokonca povedať, že prázdnota tvorí tvar. Potom môžeme chápať daný výrok, že „prázdnota je tvar“ v termíne, že tvar je manifestáciou, alebo vyjadrením prázdnoty, niečo, čo vychádza z prázdnoty.

…

Naopak, keď povieme „tvar je prázdnota“ negujeme vnútorne danú existenciu tvaru. Takýmto spôsobom byť prázdny sa nazýva prázdnota vnútorne danej existencie (v tibetštine doslova „prázdnota ja“). Avšak, nemali by sme chápať túto prázdnotu ja, alebo tiež prázdnotu (neprítomnosť, prekl.) podstaty ja, akože je tvar prázdny od seba samého; to by sa rovnalo popieraniu reality tvaru, čo , ako som opakovane zdôrazňoval, tieto náuky nerobia. Tvar je tvar; realita toho, že tvar je tvar nie je odmietaná, iba nezávislá a vnútorne daná existencia tejto reality sa odmieta. A tak skutočnosť, že tvar je tvar nijako neprotirečí faktu, že tvar je prázdnota.

Dvanásť smiechov vadžry

Dvanásť smiechov vadžry (dor dže ge mo ču ňi) je text pochádzajúci zo sekcie dzogčhen upadéša. Jedná sa o prezentáciu svojim spôsobom "radikálneho" náhľadu dzogčhenu, ktorý presahuje úsilie a dosahovanie, cnosti a necnosti, meditáciu a nemeditáciu, atď. Anglický text som našiel niekde na nete, pravdepodobne na e-sanghe, nebol uvedený jeho zdroj ani prekladateľ do angličtiny. Štýl prekladu bol dosť krkolomný, čo sa akiste odrazilo aj na mojom preklade do slovenčiny. Dúfam ale, že aj napriek tomu si ho vychutnáte. :o)

1. Náhľad závisí na samo-povstávajúcej múdrosti a prekračuje cnosti a necnosti, náhľad a meditáciu. Úžasné, základ nie je nikdy vyrušený, nezávisle od činností, ktoré robí telo, prostý cností a prečinov, prospechu a ubližovania, ha ha!

2. Hľaď na to, ako veci sú, bez menenia tvaru, či farby týchto javov. Úžasné, bez ohľadu na to, aké je tu šťastie, či utrpenie, v skutočnosti sa nič nemení, ha ha!

3. Hľaď do múdrosti všetko prestupujúcej veľkej prázdnoty a rozličné aktivity myšlienok povstanú ako hra. Úžasné, nezávisle na tom, čo je urobené, je to oslobodené ako nepovstávajúce v nekonečnej rozľahlosti, ha ha!

4. Hľaď do múdrosti všetko prestupujúcej dharmakáji a zotrvaj vnútorne ako prvotné ne-povstávanie. Úžasné, hoci by boli všetky bytosti popravené zbraňami všetky naraz, prúd mysli je prostý úžitku a škody, ha ha!

5. Pozri na múdrosť všetkých javov, ktoré sú prázdnou rigpou a čokoľvek povstane, povstane ako náš spoločník. Úžasné, čokoľvek povstáva sa nikdy nehýbe z nášho vlastného základu, ha ha!

6. Hľaď na víziu úplne oslobodenej rigpy, považovanú za svoj vlastný protijed. Úžasné, znečistenia sú prirodzene samo-oslobodené, ha ha!

7. Hľaď do úplne čistej esencie prvotne prázdnej rigpy a získaj výsledok bez akéhokoľvek jednania. Úžasné, uchopiac jedno, všetka samsára a nirvána sú čisté v nedualite, ha ha!

8. Hľaď na prirodzenú esenciu prázdnej podstaty základu všetkého a šesť oblastí povstane ako tri káje. Úžasné, cítiace bytosti sú buddhovia všetky naraz, bez čo i len chvíľky meditácie, ha ha!

9. V závislosti na prvotne úplnom plode prázdnych troch kájí, konečná skutočnosť nie je nikdy pridaná, či ubraná z troch časov. Úžasné, dve akumulácie sú zavŕšené všetky naraz bez aplikácie šiestich páramít, ha ha!

10. Hľaď do jednotnej múdrosti, ktorá spočíva priamo v rigpe a všetci činitelia a činy povstanú ako ozdoby. Úžasné, všetko čoho sa treba vzdať, aj všetko k osvojeniu je oslobodené v náhľade, ha ha!

11. Hľaď do veľkej prázdnoty prázdnej (aj od) prázdnoty a všetci buddhovia zotrvajú v hĺbke. Úžasné, samsára je očistená činom meditácie, ha ha!

(Pozn. prekl.: domnievam sa, že ide o chybu v anglickom preklade, ktorého zdroj nepoznám. Podľa mňa by tam malo byť: „Samsára je očistená bez toho, aby niekto meditoval, ha ha!“)

12. Pozeraj na prádzne veci ne-prázdnoty a povozy vnímajúce „ja“ v neexistujúcom. Úžasné, dosiahnutie nepovstávajúceho skrz povstalé, ha ha!

Vianočný kapor II.

Ako som písal už v prvej časti, stalo sa zvykom, že vždy kúpime aspoň pár kaprov a pustíme ich na slobodu. Tento krát som to "konzultoval" so skúsenými rybármi. Odpoveď znela "Hron". Ešte pre istotu som sa pýtal predavača na pôvod kaprov a či boli vychovávané v chemicky upravovanej vode ako sa mi to snažil naznačiť na jednom fóre jeden nick (Bijna, putnici.sk). Ubezpečili ma, že nešlo o žiadnu chemicky upravovanú vodu, ale o prírodný prítok a odtok. Kapre vychovali v rybníku pri Lučenci. Rybári mi povedali, že najväčšia šanca na prežitie pre ne je v pokojných vodách Hronu a podobne. Pôvodne sme ich chceli vypustiť do zvolenskej priehrady, ale tá je viac než znečistená.

Prišli sme na tržnicu, kde už niekoľko rýb plávalo skôr na boku, ako normálne. Jedna pani nám ukazovala, ktorého si máme vybrať, že toho najskôr zabijeme. A vraj ona by nám ho hneď aj zabila, keby mohla - a pozrela na predavača. Ten ju po chvíli ubezpečil "Chlapi dobre vedia, čo s nimi chcú." Nejak mu zrejme došlo, o čo nám ide. Bol to mladý chlap. Na nás pozrel, že koľko by sme ich chceli. Nakoniec sme ich kúpili sedem.

Čakali sme na Mira, kým príde autom, aby sme to stihli bez toho, že by nám cestou nejaký uhynul. Konečne prišiel. Predavačovi som už pred tým povedal, nech nám sedem najzdatnejších nechá, že mu dám aj zálohu. Janči sa ma medzitým, kým sme čakali, vypytoval, akú karmu si pôsobí predavač zvierat, určených na porážku. Vravel som mu o štyroch vyústeniach karmy z pohľadu buddhizmu: plne sa prejavujúci následok, následok ktorý odpovedá príčine, podmieňujúci následok a následok, ktorý vytvára aktivitu jedinca. Medzitým sa ryby míňali. Prichádza Miro aj s malým Mimom. Vravím predavačovi, že môže začať výlov. Postupne nám vylovil sedem kusov. Všetci boli veľké kusy, vlastne malé ani nemal, všetko okolo 5 - 7kg. Dáva nám to do igelitiek. Bežíme aj s Jančim, každý po tri ryby, napred. Miro s Mimom za nami s jedným kusom. Chceme, aby čo najmenej trpeli. Jano kúpil dve. nasadáme do auta a pri Hrone nás už čaká Sonička aj s foťakom. Chcel som to mať odfotené, aby sme inšpirovali aj iných. Bežím s mojimi kaprami k vode.













Niektoré sa už pochopiteľne nevedeli dočkať, kedy vypadnú z igelitu von:

Po najbližšom schodisku schádzam k hladine, čo mi pripomína scény vo filme "Jak utopit doktora Mráčka". Teraz si ale dávam pozor, pretože na posledných troch schodoch je ľad. Pomaly zostúpim a Janči mi podáva po jednom ryby.

Niektorí kapríci sa mi zakliesnili do igelitu a ja som musel tašky trhať, aby som ich dostal von.

Ruky som mal pomaly červeno-fialové. Ale kapre sa väčšinou chytro spamätali a odplávali preč.

Po vypustení som v duchu venoval zásluhy v prospech oslobodenia všetkých bytostí.

Táto vzácna bódhičitta,
nech povstane tam, kde ešte nepovstala,
nech ostáva čistá tam, kde sa už zrodila,
a rozvíja sa ešte viac.

Ja a všetky cítiace bytosti,
sme od samotného počiatku osvietení,
uvedomujúc si, že je tomu naozaj tak,
prijímam záväzok najvyššej bódhičitty.

Ve věčnosti....

Pri blúdení na internetových stránkach som raz na jednom fóre narazil na túto báseň, ktorú napísal nick Pedrito:

Cesta věčností je nekonečná.
Hledej začátek a nalezneš konec,
a na konci najdeš střed,
a v středu sjednocení.

Středem je osa kruhu Bytí;
nehybnost, ticho a klid.
Okrajem toho kruhu je
nevědění.

Plocha, která kruh vyplňuje,
je mysl - pole tvé působnosti.
Kroky tvých myšlenek pak
to kolo roztáčejí.

Dáš-li se v běh,
kolo se bude točit velmi rychle
a bude nemožné dosáhnout středu,
neb odstředivá síla tě bude držet při okraji.

Stopneš-li však své myšlenky
jako když šlápneš na brzdu,
zadržíš-li své myšlenky
jako když zatajíš dech ...

... kolo tvého vědomí se zastaví,
jeho plocha změní svou povahu,
zprůzrační jako vodní hladina,
a v jejím středu se objeví vír.

Odstředivá síla se stane dostředivou
a začne tě zvolna nést do svého středu.
Už se jen nechat nést - toť vše,
co je třeba, na cestě k sjednocení.

Ako odpoveď vo mne spontánne vznikla pieseň, ktorú som bez príprav a rozmyslu napísal:

Ve věčnosti bez středu a bez konce,

jsem zapomněl všechny pojmy, jako

osvíceni a nevědomost,

ba ani pojem "Já" či "bytí",

zde nenalezne, na čem se chytí.

Myšlenek proud zurči dál,

a někdy je z něj až řeka,

ale to jen věčnost bez omezení,

si hraje se svou energii,

povstávání a pomíjení.

A že tu není střed či okraj,

ani síly dostředivé či naopak,

nezáleží, zda kráčím, či běžím,

vskutku mimo popis ležím,

v přítomnosti toho, co tu je.

Není oddělení, není sjednocení,

není cesty zmatení a ani cesty k vysvobození,

není "Já" a ani "Ty", není Bůh, ani nic ostatní,

bez konceptu v čiré přítomnosti všeho,

nenacházím ani pojem "meditace".

Takhle dosahuji osvobození,
bez pomyslu.....

Niekomu sa to zapáčilo a zverejnil ju na inom fóre pod názvom "Ve věčnosti..."

Vianočný kapor

Už druhým rokom sa pár našich praktikujúcich, ale aj nepraktikujúcich pokúša vždy pred vianocami, v období predávania vianočných kaprov, pár z nich kúpiť a darovať im život. Tak ma napadlo zverejniť tento nápad na blogu a povzbudiť aj ďalších praktikujúcich buddhistov a nebuddhistov v tejto ušľachtilej myšlienke.

V buddhizme, predovšetkým mahajánovom, poznáme prax šiestich páramít, transcendentných cností. Prvou z nich je dána páramita, páramitá dávania. V rámci nej existuje prax ochrany pred strachom, čo zahŕňa aj darovanie života. V Tibete a celom mahajánovom svete je táto prax často pestovaná napr. tak, že darca odkúpi ovce, ktoré sú určené na porážku, alebo ryby a podobne. A tak ma raz napadlo, že jedna z mála možností, kedy máme možnosť túto prax robiť, je práve toto predvianočné predávanie živých kaprov. (Samozrejme nepôjdeme do zoochovu nakúpiť akvárijné rybičky, alebo exotické vtáctvo, aby sme ich vypúšťali na "slobodu") Ale kapre sú v situácii istej porážky a pokiaľ ich vypustíme do voľnej prírody, majú stále šancu prežiť.

Po konzultácii s rybármi som sa dozvedel, že vypúšťať ich môžeme hlavne do stojatých vôd, ako sú rybníky, jazerá, atď, ale aj do pokojných riek, ako je Hron, Váh, či Dunaj. Všade tam si kapor dokáže nájsť bahniská, kde môže spokojne prežiť.

Tohto roku spravíme aj fotoreportáž, ktorú tu potom zverejním. Ak by ste sa rozhodli pridať s rovnakou, či podobnou aktivitou, potešili by ma vaše fotky z akcie, ktoré by som tu tiež zverejnil.

Slová môjho dokonalého učiteľa; Patrul Rinpočhe:

2.1.3 Dávanie ochrany pred strachom

Toto znamená robiť čokoľvek môžete, aby ste pomohli ostatným v ťažkostiach. ... Odpovedá to predovšetkym takým činom, ako zákaz poľovania a rybolovu kdekoľvek máte moc tak spraviť, vykupovať ovce na ceste k jatkám, a zachraňovať životy umierajúcich rýb, červov, múch a iných tvorov. Pretože Buddha učil, že zo všetkých relatívnych dobrých činov je najužitočnejšie zachraňovanie života bytostí.

Vzácna Váza; Čhögjal Namkhai Norbu Rinpočhe:

6.1.3. Dar osvobození od strachu

Dar osvobození od strachu přímo nebo nepřímo se skládá z ochraňování bezbranných bytostí a zachraňování zvířat, jejichž život je v nebezpečí, jako je vysvobození zvířat z jatek nebo domácího ptactva a ryb prodávaných na trhu. Zkrátka bychom podle své kapacity měli převzít odpovědnost za pomoc bytostem, které žijí v úzkostném strachu.

:o)

Klikni sem pre: Chatral Rinpočhe zachraňuje životy stoviek rýb (video).

Fotografia na úvode prevzatá z http://www.vado.sk/pelzer/index_pelzer.htm

Tenzin Palmo: Jaskyňa v snehu

Tenzin Palmo je rodená angličanka, narodila sa r.1943 vo východnom Londýne. V roku 1964 sa stala vôbec druhou západnou mníškou v tradícii tibetského buddhizmu, konkrétne v škole drukpa kagju. Jej korenným učiteľom sa stal Jeho Eminencia 8. Khamtrul Rinpočhe.

Jej kniha „Jaskyňa v snehu“ sa mi dostala do rúk začiatkom tohto roku. Prečítal som ju za týždeň. Moje pocity boli ohromné. Je to príbeh mladého a moderného dievčaťa z epicentra hippies v Londýne, ktorá sa rada zabáva a miluje hlavne ázijské typy chlapcov, ktorá náhle vo svojich osemnástich rokoch objaví buddhizmus, ktorý jej úplne sadne a odpovie na problémy a pálčivé otázky jej existencie. Vyrastá sama s matkou, ktorá je pre ňu chápajúcou oporou. Stala sa členkou Buddhist Society, ktorá sa vtedy zameriavala prevažne na cejlónsky buddhizmus a théravádu. Ale už v ranných 60tych rokoch začínajú na západ prichádzať prvý tibetský lámovia, medzi nimi napr. kontroverzný Čhogjam Trungpa Rinpočhe, ktorý jej dáva prvé inštrukcie. Avšak, srdce jej vraví, že jej láma je niekde inde a tak sa v dvadsiatich rokoch vydáva do Indie, kde po krátkom čase narazí na Khamtrul Rinpočheho. Cestou na lodi spoznáva svoju poslednú lásku, mladého Japonca, a rozhoduje sa, čo vo svojom živote vlastne chce, aké má priority. Rozhodne sa ostať v Indii. Keď sa prvý raz stretla s Khamtrul Rinpočhem, obaja sa navzájom akoby spoznali, akoby sa nevideli len pár rokov. Mladá Angličanka si bez váhania ostrihá vlasy a prijme mníšske svätenie. Naučí sa čítať a hovoriť tibetsky a najprv vyučuje mladých lámov angličtinu. Jej túžba po praxi však narastá a pomoc nachádza u togdenov, čo sú buddhistický jogíni, s dlhými dredami a bielymi rúchami (togden, niekde ngakpa, alebo naldžorpa). Hoci majú dredy, ich prvotným záujmom je prax, prísna meditačná disciplína a nie húlenie. :o) Jeden jej rozpráva svoj príbeh, keď bol vybratý na výcvik, ako togden vo svojich desiatich rokoch. Odišiel praktikovať do jaskyne, spolu s ďalšími chlapcami. Ich inštrukcia na prvé tri roky ústrania bola: rozvíjať bódhičittu (zámer prospievať všetkým cítiacim bytostiam) a pozorovať svoju myseľ. Tri roky, niekoľko hodín formálnej praxe denne! Už pri tomto sa akékoľvek pocity vlastnej usilovnosti začali vytrácať, keď som porovnal, čo robím ja a ako často. :o)

Pre Tenzin Palmo to bolo ale palivom v motore jej duchovnej túžby. Presunula sa do kláštora pre mníšky v odľahlej časti Indie, Lahul, kde sa rozhodla venovať prísnejšej meditačnej praxi. Ale aj kláštor s jeho mníškami jej pripadal príliš rušný a tak sa rozhodla pre život v jaskyni. Požiadala opáta kláštora a pár priateľov, či nevedia o žiadnej v blízkych horách. O jednej sa vedelo a tak sa ju vybrali hľadať:

Tenzin Palmo so svojou malou skupinou spoločníkov začala šplhať na horu, ktorá sa týčila za Tayul Gompou smerom, kde jej bolo povedané, že jaskyňa leží. Plaholčili sa vyššie a vyššie strmým výstupom zanechávajúc ľudské osídlenie ďaleko za sebou. Vystupovali vyššie a vyššie, pomedzi sladko voňajúcu trávu, ktorá vydávala vôňu, ako ňou prechádzali, šplhajúc viac než tisíc stôp za Gompu, ich hrudníky praskali v námahe v nadmorskej výške. Často krát bola ich cesta nebezpečná kvôli voľným prúdom sutiny.

Nezlomne pokračovali ďalej. Po dvoch hodinách výstupu k tomu náhle došli. Bolo to tak dokonale stmelené s kopcom, tak „zamaskované“, že kým neboli skoro nad tým, nemali ani predstavu, že to tam je. Istotne to nebola vzorová jaskyňa z hollywoodskych filmov. Nebol tam žiadny okrúhly hlboký otvor na svahu, hladká špinavá dlážka ponúkajúca útulný, hoci primitívny životný priestor. Bolo to ďaleko, ďaleko menej, než to. Táto jaskyňa nebola nič viac než previs na prirodzenej rímse na svahu, s tromi stranami otvorenými živlom.

Takže jaskyňu bolo treba „dorobiť“. Nachádzala sa vo vyše 4tisíc metroch nad morom. Priatelia jej aj v tomto pomohli a jej jaskyňa sa stala útulnou izbietkou, s jednou pieckou na drevo, ktorú dolu v Lahul zanechali kedysi dávno moravský misionári, jedným oknom, dverami a predsieňou, ktorá slúžila ako skladisko potravín. Dnu v jaskyni mala jeden stolík, kde si naaranžovala oltárik s tradičnými siedmimi miskami a maslovým lampičkami, a do prirodzeného skalného výklenku v stene si uložila pár tibetských kníh. Jediným nábytkom jej bol tzv. meditačný box, čo bola drevená krabica s vyvýšenými bokmi a vysokou zadnou stenou, kde sa praktikujúci môže oprieť. Do boxu sa dá výstelka a sedí sa tam so skríženými nohami – ostatne, inak sa tam človek ani nezmesti. To bolo všetko. Ak vám tam niečo chýba, a ak typujete posteľ, máte pravdu. Na tradičnom ústraní toho človek veľa nenaspí, ale skôr sa venuje praxi.

Jej rozvrh pozostával zo štyroch trojhodinových meditačných sedení denne. Prvé začínalo o štvrtej ráno a končila večer o desiatej. Denne mala dva jedlá, raňajky a obed. Obed bol aj jediný čas za deň, kedy kúrila vo svojej piecke. Palivom šetrila, keďže naokolo nebolo veľa dreva. Zásoby jej nosil dva krát do roka pomocník z kláštora. Zima tu trvala osem mesiacov do roka. Napodiv, jaskyňa má skutočne zázračné termoizolačné vlastnosti a tak aj keď vonku bola krutá ľadová zima, dnu jej nikdy ani len nezamrzla voda v miskách na oltáriku.

Dohromady strávila v jaskyni 12 rokov. Hovorí, že sú to jej najúžasnejšie momenty v živote. Sama, vo veľkej nadmorskej výške, vo svojom meditačnom boxe, v jaskynke, kde sa sotva môžete vystrieť. Posledné tri roky boli rokmi prísneho ústrania, kedy ju nikto nesmel navštíviť a ani ona nemohla zísť dolu.

Viac podrobností a príbehov nájdete v jej úžasnej knihe „The Cave In The Snow“.

Pre mňa je príbeh Tenzin Palmo neuveriteľnou inšpiráciou. Dokázala, že buddhistická tradícia a tradícia jogínov je stále živá a plne priechodná cesta dokonca aj pre moderného človeka. Stala sa inšpiráciou pre mnohých a predovšetkým pre ženy, ktoré majú vo svete spirituality všetkých náboženstiev len málo vzorov, nie ešte vzorov kontemplatívneho života. Založila kláštor pre mníšky Dongyu Gatsal Ling, kde sa snaží o znovuoživenie tradície togdeniem (togdenma), jogínok v rámci tibetského buddhizmu.

Meditácia na rovnosť, Patrul Rinpočhe

Z knihy „Slová môjho dokonalého učiteľa“

Patrul Rinpočhe, do angl. preložil:

Padmakara translation group, Shambhala 1998

Preložil a úvod napísal:

Karma Gyalpo Dondrub

V buddhizme, mahajánovom aj théravádovom poznáme krásnu meditáciu na rozvinutie lásky, empatie, súcitu a rovnosti voči všetkým bytostiam. V pálijskom kanóne sa nazýva „Brahma vihára“ – božské prebývanie. V kontexte mahajánového buddhizmu patrí táto náuka do rozvíjania osvietenej mysli – bódhičitty. Tento tréning má dve úrovne: bódhičitta zámeru a bódhičitta uplatnenia. Brahma vihára patrí do prvej fázy, rozvíjania altruistického, osvieteného zámeru. Máme v nej štyri metódy: (1) rozvíjanie priania dobra a lásky, (2) rozvíjanie súcitu a spoluúčasti, (3) rozvíjanie radosti z úspechu druhých, (4) rozvíjanie rovnosti voči všetkým. V mahajáne ale dávame na prvé miesto práve posledný článok, rozvíjanie rovnosti. Dôvod je uvedený v samotnom texte. Patrul Rinpočhe tu krásne zhŕňa vlastne všetky ostatné články v tomto jedinom. Aj keď kniha samotná pokračuje detailným rozvinutím aj zvyšných troch článkov, tento mi pripadá veľmi esenciálny a potrebný pre každého kto sa zaoberá akoukoľvek duchovnou praxou. Vrhá svetlo na problematiku vzťahov z karmického hľadiska, a uvádza nás do ich podstaty. Pomocou toho, môžeme prekuknúť túto ilúziu a hru samsáry. Enjoy! :o)

Rovnosť (tibetsky tang nyom) znamená vzdať sa (tang) našej nenávisti voči nepriateľom a zaslepenosti voči našim priateľom, a mať rovnocenný (nyom) prístup voči všetkým bytostiam, bez pripútanosti voči tým, čo sú nám blízky a averzie voči tým, čo sú nám vzdialení.

V súčasnosti sme veľmi pripútaní k tým, ktorých považujeme za súčasť našej vlastnej skupiny – otec, matka, príbuzní, atď. – zatiaľ čo cítime neznesiteľnú averziu voči našim nepriateľom a tým, čo sú s nimi spojený. Toto je omyl, vychádzajúci z nedostatku skúmania.

V minulých životoch boli tí, ktorých teraz považujeme za nepriateľov istotne našimi blízkymi, milujúci na našej strane, starajúci sa o nás v dobrej vôli a dávajúci nám nepredstaviteľnú pomoc a podporu. Naopak, mnohí z tých, ktorých nazývame dnes našimi priateľmi boli proti nám a ubližovali nám. Ako sme videli v kapitole o pominuteľnosti, bolo to ilustrované slovami velebného Kátjajánu:

Je mäso svojho otca, vyhadzuje svoju matku von,

V náručí nesie svojho nešťastného nepriateľa,

Manželka ohlodáva kosti svojho manžela.

Musím sa smiať pri pohľade na divadlo samsáry!

Ďalším príkladom je príbeh princezny Pema Sel, dcéry Kráľa Dharmy Trisong Detsena. Keď vo veku sedemnástich rokov umrela, šiel jej otec za Guru Rinpočhem, opýtať sa ho, ako sa taká vec mohla stať.

„Myslel som, že moja dcéra je niekto s čistými miulými činmi“, povedal kráľovi. „Narodila sa ako dcéra Kráľa Trisong Detsena. Stretla sa so všetkými prekladateľmi a panditmi, ktorí sú ako skutočný Buddhovia. Tak prečo bol potom jej život taký krátky?“

„Vôbec to nebolo kvôli nejakým čistým skutkom, že sa princezná zrodila ako tvoja dcéra,“ odpovedal majster. „Kedysi sme ja, Padma, veľký Dharma Kráľ a veľký opát Bódhisattva (Šantarakšita) boli zrodení ako traja chlapci nízkej kasty. Stavali sme Veľkú Stúpu Džarung Khašor. V tom čase bola princezná zrodená ako moskyt, ktorý ťa uštipol do krku. Keď si si ho rukou poškrabal, nešťastne si ho zabil. Kvôli dlhu, ktorý si si vytvoril tým, že si vzal ten život, narodil sa moskyt ako tvoja dcéra.“

Keď dokonca deti Kráľa Dharmy Trisong Detsena, ktorý bol samotným Mandžušrím, sa mu môžu narodiť takýmto spôsobom, ako výsledok jeho minulých činov, čo môžeme povedať o ostatných bytostiach?

V súčasnosti sme úzko spojený s našimi rodičmi a deťmi. Cítime k nim veľkú lásku a máme pre nich obrovskú snahu. Keď trpia, alebo sa im stane čokoľvek nežiadané, sme viac znepokojení, ako by sme boli, keby sa to stalo nám osobne. Všetko toto je jednoducho splatenie dlhov za ubližovanie, ktoré sme si vzájomne spôsobili v minulých životoch.

Zo všetkých ľudí, ktorí sú dnes našimi nepriateľmi, nie je jediný, čo by nebol našim otcom, či matkou v slede našich minulých životov. Dokonca aj teraz, to že ich považujeme, že sú proti nám neznamená nevyhnutne, že nám nejako ubližujú. Sú niektorí, ktorých považujeme za oponentov, ale oni sa na nás vôbec takto nedívajú. Iní sa môžu cítiť byť našimi nepriateľmi, ale sú neschopní nám akokoľvek skutočne ublížiť. Sú takisto ľudia, ktorí sa nám zdajú teraz ubližovať, ale z dlhodobého hľadiska to, čo nám teraz robia, nás môže priviesť k rozpoznaniu a ohodnoteniu v tomto živote, alebo nás obrátiť k dharme a tak nám prinesú najviac úžitku a šťastia. A iní, ak sa človek dokáže prispôsobiť ich charakteru a premôcť ich láskavými slovami, sa môžu ľahko stať našimi priateľmi.

Na druhej strane sú tu všetci tí, ktorých teraz považujeme za našich blízkych – napríklad naše deti. Ale sú synovia a dcéry, ktorí podviedli, alebo dokonca zavraždili svojich rodičov. Niekedy deti stránia ľuďom, ktorí sa s rodičmi hádajú, a spoja s nimi sily, aby viedli spor so svojimi vlastnými rodinami a ulúpili ich bohatstvo. Hoci vychádzame dobre s tými, ktorí sú nám drahý, ich trápenie a problémy nás v skutočnosti zasiahnu ešte silnejšie, ako naše vlastné starosti. V snahe pomôcť priateľom, deťom a našim príbuzným hromadíme veľké množstvo negatívnych činov, ktoré nás zmätú do pekiel v ďalších životoch. Keď chceme skutočne praktikovať dharmu dôkladným spôsobom, nechcú nás nechať. Neschopní vzdať sa posadnutosti našimi rodičmi, deťmi a rodinami odkladáme prax dharmy na neskôr a tak si na ňu nikdy nenájdeme čas. V krátkosti, takíto ľudia nám môžu ublížiť ešte viac, než naši nepriatelia.

A navyše, nie je žiadna záruka, že tí, ktorých považujeme dnes za súperov, nebudú v budúcich životoch našimi deťmi, alebo že sa naši súčasní priatelia nezrodia ako naši nepriatelia, a tak ďalej. Iba kvôli tomu, že považujeme tieto prchavé vnemy „priateľ“ a „nepriateľ“ za skutočné, hromadíme skrz pripútanosť a nenávisť negatívne činy. Prečo sa pridržiavame týchto míľnikov, ktoré nás stiahnu dolu do nižších ríší?

Urobte preto silné rozhodnutie vnímať všetky nekonečné bytosti ako vašich rodičov a deti. Potom, ako veľké bytosti minulosti o ktorých životoch môžeme čítať, považujte všetkých priateľov a nepriateľov za rovnakých.

Za prvé, voči všetkým, ktorých nemáte vôbec radi – tí, ktorí vo vás vyvolávajú hnev a nenávisť – trénujte svoju myseľ rozličnými spôsobmi tak, aby hnev a nenávisť, ktoré voči nim cítite už nepovstávali. Myslite na nich ako na niekoho neutrálneho, kto vám ani neškodí ani nerobí dobre. Potom premýšľajte, že všetky nekonečné bytosti, ku ktorým cítite neutralitu boli vašimi otcami a matkami niekedy v minulých životoch v čase bez počiatku. Meditujte na túto tému až kým k nim nepocítite rovnakú lásku, ako cítite k vašim súčasným rodičom. Nakoniec, meditujte až kým pocítite rovnaký súcit voči všetkým bytostiam – či ich už vnímate ako priateľov, nepriateľov, alebo medzi tým – aký cítite voči vlastným rodičom.

Ďalej, nie je žiadnou náhradou za bezmedznú rovnosť len myslieť na všetkých, priateľov, nepriateľov, ako na rovnakých, bez žiadneho konkrétneho citu súcitu, nenávisti, alebo čohokoľvek. To je nezmyselná rovnosť a neprináša ani škodu ani úžitok. Príklad, ktorý sa pre bezmedznú rovnosť dáva, je hostina, ktorú usporadúva veľký mudrc. Keď veľký mudrci minulosti obetovali hostinu, pozvali každého, vysoko postaveného, aj nízkeho, mocného aj slabého, dobrého aj zlého, zvláštneho aj obyčajného, bez toho, aby robili akékoľvek rozdiely. Podobne, náš postoj voči všetkým bytostiam vo vesmíre by mal byť nezmerný súcit zahrňujúci ich všetky rovnako. Trénujte svoju myseľ, kým nedosiahnete stav bezmedznej rovnosti.

Dilgo Khjence Rinpočhe: Prax dzogchenu v každodennom živote

zdroj:http://slovensky.homestead.com/

Každodenná prax dzogchenu jednoducho znamená vypestovať si dokonale bezstarostné
akceptovanie a otvorenosť pre všetky situácie bez výnimky.

Mali by sme brať otvorenosť ako priestor pre hry našich emócií a chovať sa
k ľuďom bez vyumelkovanosti, manipulovania alebo taktizovania.

Mali by sme všetko prežívať naplno, nikdy sa nesťahovať do seba, ako sa skrýva
svišť vo svojej diere. Táto prax uvoľňuje ohromnú energiu, ktorá je obyčajne
obmedzovaná držaním sa pevných vzťažných bodov, čím sa vzďaľujeme priamej
skúsenosti každodenného života.

Byť prítomný v danom okamihu može spočiatku vyvolávať strach. Ale privítaním
pocitu strachu úplnou otvorenosťou sa presekáme cez bariery vytvorené zvykovými
emocionálnymi šablónami.

Keď splynieme s praxou objavovania priestoru, mali by sme vyvinúť pocit
otvorenia sa úplne celému vesmíru. Mali by sme sa otvoriť s dokonalou prostotou
a nahotou mysle. Je to univerzálna a mocná prax odhodenia masky sebaobranny.

V meditácii by sme nemali robiť rozdiel medzi vnímaním a poľom vnímania. Nemali
by sme sa dostať do stavu, ako keď mačka pozoruje myš. Mali by sme si uvedomiť,
že účelom meditácie nie je ísť "hlboko do seba" alebo sa odtiahnuť od sveta.
Prax by mala byť slobodná a a bez koncepcií, neobmedzená skúmaním vnútra
a koncentráciou.

Nesmierny, bezpočiatočný, spontánne jasný priestor múdrosti je základom bytia -
počiatkom i koncom zmätenosti. Prítomnosť bdelého vedomia v prvotnom stave
nijako nepreferuje osvietenie alebo neosvietenie. Táto základňa bytia, ktorá je
známa ako číra alebo prvotná myseľ je zdrojom, z ktorého vschádzajú všetky javy.
Je známa ako veľká matka, ako lono potenciálnosti, v ktorom všetky veci vznikajú
a zanikajú v prirodzenom samozdokonaľovaní a absolútnej spontánnosti.

Všetky aspekty javov sú úplne číre a jasné. Celý vesmír je otvorený
a nezatemnený - všetko je navzájom prestúpené.

Keď vidíme všetky vecí ako nahé, jasné a zbavené zahlmení, nie je čo dosahovať
alebo realizovať. Povaha javov sa javí prirodzená a je prirodzene prítomná
v čas-presahujúcom bdelom vedomí. Všetko je prirodzene dokonalé také, aké práve
je. Všetky javy sa javia v ich jedinečnosti ako časť stále sa meniacich
obrazcov, vibrujúcich, živých, so zmyslom a významom v každom momente. Nemá však
cenu lipnúť na nich potom, ako sa zjavia.

Je to tanec piatich elementov, kde hmota je symbolom energie a energia symbolom
prázdnoty. My sme symbolom vlastného osvietenia. Bez akéhokoľvek úsilia alebo
praxe, oslobodenie či osvietenie je už tu.

Každodenná prax dzogchenu je práve každodenný život sám. Keďže nedokonalý stav
nejestvuje, netreba sa chovať nijako zváštne alebo sa pokúšať dosiahnuť čokoľvek
nad a za, čo práve sme. Nemá existovať žiadny pocit usilovania dosiahnuť nejaký
"úžasný cieľ" alebo "pokročilý stav".

Usilovanie o taký stav je neurózou, ktorá nás len podmieňuje a prináša
blokovanie voľného toku Mysle. Mali by sme sa tiež vystríhať zmýšľať o sebe
ako o bezcennom človeku - sme prirodzene slobodní a nezávislí. Sme skutočne
osvietení a nič nám nechýba.

Keď vojdeme do meditačnej praxe, mali by sme ju cítiť rovnako prirodzenú ako
jedenie, dýchanie a vykonávanie potreby. Nemala by sa stať účelovou alebo
formálnou udalosťou prekypujúcou vážnosťou a slávnostnosťou. Mali by sme si
uvedomiť, že meditácia prekračuje úsilie, prax, zámery, ciele a dualitu
oslobodenia a neoslobodenia. Meditácia je vždy ideálna - netreba nič opravovať.
Keďže všetko čo sa javí je len hrou samotnej mysle, nejestvuje žiadna
neuspokojivá meditácia a žiadna potreba posudzovať myšlienky ako dobré alebo
zlé.

Mali by sme prosto len sedieť. Len zostať na svojom mieste, vo svojom
prirodzenom stave, aký práve je. Zabudnúť na pocity vedomia seba, nemyslieť na
"ja meditujem". Naša prax by mala byť bez úsilia, bez napätia, bez pokusov
ovládať alebo nútiť a bez pokusov stať sa "pokojným".

Keď zistíme, že sa nejako takto vyrušujeme, prerušíme meditáciu a len chvíľu
spočívame alebo relaxujeme. Potom pokračujeme v meditácii. Ak máme "zaujímavé
zážitky", buď počas alebo po meditácii, nemali by sme z nich robiť nič zvlášne.
Trávenie času myslením na zážitky je len rozptýlením a pokusom stať sa
neprirodzeným. Tieto zážitky sú len príznakmi praxe a mali by byť považované za
čosi prechodné. Nemali by sme sa pokúšať znova ich zažiť, lebo to len deformuje
prirodzenú spontánnosť mysle.

Všetky javy sú celkom nové a svieže, úplne unikátne a celkom oslobodené od
všetkých koncepcií minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Sú prežívané
v bezčasovosti.

Stály prúd nových objavov, odhalení, inšpirácie, ktoré vznikajú každým okamihom,
je prejavom našej jasnosti. Mali by sme sa naučiť vidieť každodenný život ako
mandalu - svietiace strapce skúsenosti, ktoré vyžarujú spontánne z prázdnej
povahy nášho bytia. Aspekty našej mandaly sú každodenné objekty skúsenosti nášho
života pohybujúce sa v tanci či hre vesmíru. Touto symbolikou vnútorný učiteľ
odhaľuje hlboký a základný význam bytia. Preto by sme mali byť prirodzení
a spontánni, prijímajúci a učiaci sa zo všetkého. To nám umožní vidieť absurdné
a zábavné stránky udalostí, ktoré nás obyčajne rozčuľujú.

V meditácii dokážeme vidieť cez ilúziu minulosti, prítomnosti a budúcnosti -
naše prežívanie sa stáva nepretržitosťou "teraz". Minulosť je len nespoľahlivá
spomienka držaná v prítomnosti. Budúcnosť je len projekciou prítomných
koncepcií. Prítomnosť sama mizne, len čo sa ju pokúsime uchopiť. Tak prečo sa
trápiť a pokúšať sa nastoliť nejakú ilúziu pevného základu?

Mali by sme sa oslobodiť od minulých spomienok a predsudkov o meditácii. Každý
moment meditácie je celkom unikátny a plný možností. V takých momentoch nebudeme
schopní posudzovať meditáciu z hľadiska minulej skúsenosti, suchej teórie alebo
prázdnej rétoriky.

Čisto ponorenie sa priamo do meditácie, v tomto okamihu, celou svojou bytosťou,
bez váhania, nezáujmu alebo vzrušenia - je osvietením.

Webcast na "21 chvál na Táru" s Namkhai Norbu Rinpočhem

Opäť sme raz mali príležitosť participovať na Rinpočheho náukách prostredníctvom webcastu. Témou bolo tentokrát 21 chvál na Táru. Rinpočhe vysvetľoval postupne verš za veršom, spájal ich význam s akčnými mantrami na 21 manifestácií Táry. Verše učil v sanskrite, nie tibetštine, ako ich väčšina lámov učí. Povedal, že tak sa skôr zachová pravý význam, než nekonečným prekladom. V našom prípade by to bolo sanskrit – tibetština – angličtina – slovenčina. Takto sa tá reťaz skráti aspoň o jedno očko.

Samozrejme, že celá náuka bola zasadená do kontextu dzogčhenových náuk. To je ostatne Rinpočheho špecialitka, že nech dáva akúkoľvek náuku, vždy sú v nej zahrnuté všetky tri prístupy: sútra, tantra aj dzogčhen.

Popri výklade hlavnej témy, ako obvykle, dával Rinpočhe veľa vysvetlení potrebných pre úplnú prax. Okrem iného zazneli aj inštrukcie pre ústranie v tme, inštrukcie k príprave na smrť a k dharmakajá phowe. Málokto obyčajne vie, že existujú tri úrovne phowy. To, čo väčšina lámov učí je „len“ nirmanakája phowa. Rinpočhe často hovorí, že človek by sa musel v nej stať skutočne veľkým majstrom, aby mu priniesla úžitok v hodine smrti. Vtedy je ťažké robiť komplikované vizualizácie, obzvlášť, ak sa smrť dostaví náhle, ako napr. pri autonehode. Ďalšie úrovne phowy sú: sambhógakája phowa, a dharmakája phowa. Najlepšou je samozrejme dharmakája phowa.

Ďalšou témou, ktorá ma zaujala, bola téma iniciácií. Veľa učiteľov chodí a dáva iniciácie a tvrdí, že s tým nie sú spojené žiadne záväzky, že je to len požehnanie. Rinpočhe povedal, že to takto nefunguje, pretože iniciácia je vždy uvedením, prezentáciou cesty. Taký prístup, ako majú učitelia, dávajúci iniciácie len tak, nie je celkom korektný voči náuke a tradícii. Akoby náhodou práve čítam knihu od Čhokji Nyima Rinpočheho: Union of Dzogchen and Mahamudra (Jednota dzogčhenu a mahámudry), kde sa autor vyjadruje v podobnom duchu. Iniciácie slúžili jednak k uvedeniu na cestu, ale aj k doslova dozretiu praktikujúceho. Čhokji Nyima Rinpočhe dával príklad, ako prebiehali iniciácie za starých čias, keď napr. Tilopa „splnomocnil“ Naropu úderom sandálu do čela. Naropa ostal chvíľku v bezvedomí a keď sa prebral jeho realizácia bola totožná s Tilopovou. Iný zábavný príbeh bol o poslednom Čhokling Rinpočhem, ktorý študoval pod vedením Čhökji Lodrö Rinpočheho. Prvý, po ukončení štúdií bol veľmi vzdelaný a zdatný v umení debaty a rozhodol sa, že pôjde do Lhasy poraziť v debate tamojších gešeov. Pýtal si povolenie svojho učiteľa a ten mu povedal, že nech ešte pár dní ostane. O pár dní dával Čhökji Lodrö splnomocnenie (iniciáciu) a Čhokling tam sedel spolu s ostatnými mladými tulkuami – reinkarnovanými lámami. Čhokling mal toho dňa problémy s podráždeným žalúdkom. Keď ho Čhökji Lodrö míňal a prikladal mu iniciačnú vázu na korunku hlavy, zároveň ho kopol do brucha. Kvôli plynom vo svojich črevách, vypustil Čhokling ohromne hlasný prd. V chráme, medzi ostatnými vysokými lámami je to považované za niečo nanajvýš nevhodné. Čhoklinga premohli extrémne rozpaky a strach. Hneď v ten moment zakričal jeho majster Čhökji Lodrö „To je ono!“. Keďže Čhoklingova myseľ bola v ten moment úplne obnažená a bez myšlienok, rozpoznal jej prirodzenosť a od toho času sa jeho realizácia nijako nezmenila. :o) To je skutočný význam a zmysel iniciácie.