Čagdud Tulku - 37 kľúčových bodov

Z angličtiny preložil Karma Gyalpo Dondrub

 

                Pre zástup mojich  žiakov, ktorí sú so mnou spojení minulými prianiami a karmou, som ja, tulku nazvaný Čagdud, láskyplný starý muž, inšpirovaný mojimi pocitmi lásky k vám, napísal túto správu a poslal ju tátošom vetra. Prosím, pozrite si ju.

1)      Invokujete osvietený prúd mysli rigdzinov troch línií s vierou, rešpektom a túžbou?

2)      Snažíte sa uskutočniť esenciu tohto ťažko vyhratého stavu slobody a možností – tak vzácneho, ako kvitnutie udumwary – skrz prax posvätnej dharmy?

3)      Presekávate sa skrz putá svojej pripútanosti k všetkým pominuteľným, iluzórnym javom tohto života?

4)      Keďže následky vašich správnych a nesprávnych činov sú neodvratné, snažíte sa praktikovať cnosti a vyhnúť sa necnostiam?

5)      Keďže tu nie je možnosť trvalého šťastia v cykloch existencie, povstal vo vašom prúde mysli jemný postoj odriekania?

6)      Keďže načúvanie autentickej náuke rozptyľuje nevedomosť, zažínate lampu dharmy znovu a znovu?

7)      Keďže váš prúd mysli nebude skrotený čisto načúvaním náuke, presekávate sa skrz špekulácie vnútornou kontempláciou?

8)      Aby ste neboli zviazaní konceptuálnymi výtvormi z načúvania a kontemplovania, praktikujete na základe hlavných bodov inštrukcií priamej transmisie?

9)      Vediac, že cyklická existencia postráda akékoľvek  spoľahlivé útočisko, udržujete tri najvyššie zdroje útočiska na korune svojej hlavy?

10)   Aby sme našli ochranu pred utrpením v cyklickej existencii, zanechali ste ubližovanie druhým a aj myšlienku na ubližovanie?

11)   Keďže neexistuje cítiaca bytosť v šiestich oblastiach, ktorá by nebola vašou vlastnou matkou, či otcom, meditujete s rovnosťou o podobnosti a láskavosti všetkých?

12)   Keď vidíte bytosti, ktoré boli vašimi rodičmi, ako nepretržite vytvárajú príčiny utrpenia a sú mučení následkami, je vaše srdce pohnuté súcitom?

13)   Vediac, že príčinou šťastia je cnosť, keď vidíte šťastie iného, radujete sa celým srdcom?

14)   Vediac, že prchavé šťastie neprináša trvalé uspokojenie, vytvárate prianie aby ste priniesli trvalé šťastie?

15)   Dohliadajúc na svoj vlastný prúd mysli, smerujete vaše telo, reč a myseľ na cestu cnosti?

16)   S vašimi nahromadenými cnosťami a bohatstvom, znásobenými vizualizáciou, robíte obetovanie, aby ste uskutočnili nahromadenie zásluh?

17)   Aby ste vykorenili pripútanosť seba-uchopovania, obetujete svoje telo štyrom typom hostí?

18)   Keďže základná prirodzenosť obetovania je prostá konštrukcií, udržiavate náhľad, ktorý uskutočňuje akumuláciu čistého vedomia?

19)   Aby ste odvrhli ťažký náklad škodlivých činov, prekážok, chýb a úpadkov, robíte doznanie použijúc štyri sily ako váš protijed?

20)   Vidiac Vadžrasattvu,  zjednotenie vnútorného vedomia a prázdnoty, ako identického s vašou vlastnou pravou prirodzenosťou, rozpúšťate jemné zvykové vzorce v základnom priestore?

21)   Viete, že najveľkolepejšia, najhlbšia duchovná cesta je rýchla cesta Guru Jogy?

22)   Počuli ste o tom, že je lepšie meditovať raz na svojho lámu, ako meditovať mnoho eónov na stovky tisíc božstiev?

23)   Dosiahli ste takú jasnosť vizualizácie, že lámové atribúty – farby, ozdoby, ornamenty a róby – sú zreteľné a spontánne sa objavujúce, jasné a rozlíšené?

24)   Žiari vaše slnečné svetlo viery a čistých samájí na snežnú horu lámu, ktorý je zhromaždiskom prúdu požehnania?

25)   Aby ste očistili prekážky nahromadené skrz vzájomne závislé činy tela, reči a mysle, nasledujete hlbokú cestu obdržania štyroch splnomocnení znovu a znovu?

26)   Aby požehnania línie od mysli k mysli vstúpili do vášho prúdu mysle, zjednocujete lámovu myseľ s vlastnou?

27)   Stretli ste zoči voči konečného lámu, zjednotenie vnútorného vedomia a prázdnoty, ako svoju vlastnú pravú prirodzenosť, úplne bezusilovnú a priestrannú?

28)   Vnímate všetky javy po meditácii – javy, zvuky a myšlienky – ako osvietenú formu, reč a myseľ lámu?

29)   Chápete, že hoci všetky javy samsáry a nirvány nie sú vašou vlastnou mysľou, neexistujú mimo vašu myseľ?

30)   Aby ste sa presekli cez hustú sieť konceptov, prešli ste prípravou zničenia príbytku bežnej mysli?

31)   Keď uskutočňujete hlavnú prax – priame postrehovanie pravej prirodzenosti ako vnútorného vedomia – spočívate bez úsilia, priestranne a úplne bez zámeru?

32)   Bez vynútenej meditácie, ale zároveň bez rozptýlenia, ste oboznámení s najmajestátnejším a jemným druhom pozornosti?

33)   Hoci váš náhľad môže byť vznešený ako obloha samotná, ste úzkostliví v dodržiavaní morálnych volieb vo svojom jednaní?

34)   Čo sa týka cieľa samotného, bezčasého a spontánneho zavŕšenia, presekli ste sa skrz putá nádeje a strachu?

35)   Ak máte pocit, že si chcete sadnúť, spočívate v citadele prvotného bytia?

36)   Ak máte pocit, že chcete ísť, nasledujete pravú cestu?

37)   Ak máte pocit, že chcete niečo urobiť, prinášate veľký prospech bytostiam?

Prosím, preskúmajte pozorne, aby ste určili, či sa týchto tridsať sedem kľúčových bodov vzťahuje priamo na vás a v každom čase a vždy.  Pre mňa, Čagduda, zaťaženého váhou môjho veku, toto ťažko tvárniteľné staré telo, tento sukovitý strom, s búrkami nevyvážených elementov, a napriek tomu nie som zranený.  Hordy démonov a inak zlomyseľných duchov mi s slúžia s rešpektom. Položil som základy, aby sa náuky veľkého tajomstva mohli v budúcnosti rozvinúť.  Ak odídem, mám istotu, že budem v prítomnosti môjho lámu, Padma Džungneho (Padmasambhava, prekl.). Ak ostanem, mám istotu, že budem živiť lásku lámu voči jeho študentom. Čokoľvek som spravil, som šťastný, jogín ilúzie, ktorý vám toto ponúka v rozľahlom a veselom stave mysle. Prosím, pozrite na toto s potešením! Nech sa to nezmazateľne otlačí vo vašich mysliach!

-----

Malé pojednanie o kostýme Ngakpov

Nasledujúce pojednanie je výcuc z textu od Benjamina Bogina "The Dreadlocks Treatise: On Tantric Hairstyles in Tibetan Buddhism". V tomto výcuce som sa zameral skôr na celkový kostým, ktorý sa v tradícii ngakpov používa a na jeden z pohľadov na jeho význam. ENJOY! 
Preklad z angličtiny pre potreby sanghy Lopon Ogyan Tanzin Rinpočheho: Ngakpa Tongnyid Dorje


      "Iste nezvyčajné pre mnícha."


    Druhého augusta 1936 na ceste do Lhasy, ako súčasť Britskej Diplomatickej misie Sira Basil Goulda, Frederick Spencer Chapman odfotil  siedmych mužov stojacich na nádvorí kláštora, s vlasmi úplne oholenými. Avšak muž v strede vyčnieval. V kontraste k tmavým mníšskym rúcham troch mužov stojacich na každej strane, mal oblečené biele róby a dlhý šál s tmavými pruhmi na oboch krajoch. Hľadel priamo do fotoaparátu, pravá ruka pred hruďou, končeky druhého a tretieho prsta sa dotýkajú palca. Uši má ozdobené veľkými bielymi náušnicami a na hlave sú hrubé povrazy vlasov ozdobne zviazané do turbanu širšieho, ako jeho tvár. Poznámky z denníka misie pomáhajú identifikovať tohto muža, ako opáta kláštora, a vo svojom vydanom popise misie ho Chapman popisuje ako "muža v rokoch s láskavou a živou tvárou; na rozdiel od ostatných mníchov, ktorých sme stretli, nosil šedú róbu a mal masu vlasov zviazanú  na vrch hlavy. Bolo nám povedané, že si nikdy v živote nestrihal vlasy. V ušiach má ploché špirálovo tvarované disky zo slonoviny a prstene na prstoch - iste nezvyčajné pre mnícha." Vskutku, nanajvýš nezvyčajné.

<<- ZDROJ

    Slovo, ktoré Tibeťania používajú pre tento typ náboženskej postavy je ngakpa, termín, ktorý nemá presný proťajšok v západných náboženstvách a jazykoch. Ako preklad Sanskritského pojmu mantrin - ten, čo recituje mantry - označuje Tibetské slovo ngakpa triedu tantrických kňazov nedržiacich celibát. Chapmanova chybná identifikácia "nezvyčajného mnícha" odráža jeho zmätok v kategóriách, ktoré presne neodpovedajú Európskym kláštorným tradíciám. Avšak otázka o statuse ngakpu nevyvstáva len zo samotných zahraničných pokusov o interpretáciu. Dlhá a často sporná história postáv mníchov a ngakpov hrala hlavnú rolu v konštitúcii Tibetského buddhizmu. Moderný učenci často zahrnuli dichotómiu mníchov a ngakpov ako organizovanú štruktúru pre ich reprezentáciu Tibetského buddhizmu. V Tibetskej literatúre stelesňoval ngakpa výzvu mníšskym definíciám buddhizmu a bol raz glorifikovaný a inokedy zatracovaný počas stáročí.

    Práce Tibetského buddhistického lámu zo sedemnásteho storočia, Jolmo Tenzin Norbu (1598-1644), ukazujú silný záujem v otázkach o postave ngakpu a jeho vzťahu k mníchom. Tento záujem bol hlboko osobný, keďže Tendzin Norbu sám bol mnícho až do svojej polovice dvadsiatich rokov, keď sa rozhodol stať ngakpom. Je záujímavé, že jeho práce o ngakpoch sa sústredili presne na to, čo upútalo pozornosť Frederick Spencer Chapmana v 1936 a to, čo vyčnieva na fotke, keď sa na ňu dnes dívame: masu dredov zviazaných na hlave ngakpu. Toto zameranie na zovňajšok vyzýva domnienky, ktoré umiestňujú otázky o náboženskej identite len na nejaké nehmotné vnútro. Dôležitosť zovňajšku je opakovaný v Tendzin Norbuho autobiografii a dáva polemické vyjadrenie v jeho krátkom pojednaní nazvanom Revúci smiech hrdinu: Pojednanie o dredoch jogínov, ktorí praktikujú tajnú mantru.

    Na rozdiel od väčšiny životopisov, memoáre Tendzin Norbua nezačínajú výčtom jeho predchodcov, alebo scénou jeho zrodu. Skôr, ako je zvykom v Tibetskej logike autobiografií reinkarnovaných lámov, príbeh začína pri smrteľnej posteli jedného Jolmo Namkha Gjadžin. V rozhovore s veľkým sakja majstrom Džampa Sönam Wangpom (1559-1621), umierajúci láma oznamuje, že umrie za sedem dní. Ako podmienku pre jeho znovuzrodenie, ako úplne čistého, plne vysväteného mnícha, zverí jeho almužnú misku a mníšsku róbu tomuto majstrovi z línie sakja. Hoci bol nový chlapec skutočne rozpoznaný, ako znovuzrodenie Jolmo Namkha Gjadžina ( a tak identifikovaný ako Tretí Jolmo Tulku), almužná miska a róba neboli novej inkarnácii odovzdané. Mnoho rokov neskôr, keď Tendzin Norbu popisuje návštevu sakjapa Majstra Džampa Sönam Wangpo, neuskutočnené odovzdanie týchto vecí interpretuje ako príčinu svojich zápasov s mníšskym systémom a aj ako znamenie, že mníšsky život nebol pre neho mienený.

    Pomedzi tieto riadky, chlapcov otec bol slávny ngakpa známy ako Ločhen Čenrezik, a memoáre naznačujú, že keď bol dieťa si Tendzin Norbu odmietal  obliekať bežné šaty, uprednostňoval obliekať si biele róby, napodobujúc róbu ngakpov, ako bol jeho otec. Keď si otec všimol tento sklon, vyjadril určité znepokojenie o štýle obliekania jeho dieťaťa a presviedčal ho, aby sa stal mníchom a začal študovať skôr než spraví akékoľvek rozhodnutie stať sa ngakpom. Táto téma napätia medzi mníšstvom a cestou ngakpu pretrváva skrz memoáre Tendzin Norbua a prijatá mníšska róba a miska a biela róba, ktorú preferoval, vytvárajú kontrast v termíne prejavu.

    Prvá narážky na zámer mladého mnícha stať sa ngakpom sú takisto vyjadrené v termínoch prejavu. Okolo dvadsiateho roku sa Tendzin Norbu stal žiakom Rindzin Ngaki Wangpa, jedného z najznámejších ngakpov tej doby. Hoci najprv váhal, úcta Tendzin Norbuho voči Rinzin Ngaki Wangpovi rýchlo rástla; mnoho rokov cestoval tam a nazad medzi svojim kláštorom a "táboriskom dharmy" žiakov Rinzin Ngaki Wangpa. hoci ostal v tomto období mníchom, jeho narastajúci obdiv voči ngakpovi nachádzal vyjadrenie rozličnými spôsobmi. Zatiaľ čo sa zúčastňoval festivalu v debate v kláštore jeho preceptora, Žamar Rinpočheho, Tendzin Norbu povedal tradičné venovanie zásluh:

    >>Kráľ dharmy (Žamar Rinpočhe) povedal: "(Venujem záslhy pochádzajúce z tejto udalosti) všetkým ľuďom, kým nedosiahnu osvietenie." Ja som povedal: "Venujem zásluhy (prianiu, že) keď dosiahnem buddhovské osvietenie, stanem sa "pánom rodiny" v štýle toho, kto ma dredy zviazané do uzla a ozdobené korunným klenotom." Vzdelaní učenci sa srdečne smiali......Ďalší deň počas náuky sa Víťazný (Žamar) na mňa pozrel a spomenúc si, čo som minulý deň povedal, začal sa smiať.<<

    Napätie medzi identitou mnícha a ngakpu, ktoré sa objavuje v celej autobiografii, vrcholí v devätnástej kapitole. Táto kapitola popisuje meditačné ústranie, ktoré autor podstúpil v izolovanej posvätnej jaskyni na svahoch Mount Riwo Pembar v skorom r.1620. V jednom bode svojho ústrania sa Tendzin Norbuovi snívalo o krásnej pätnásťročnej dievčine, ktorá ho držala za ruky, spievala melodické piesne a povedala predpoveď o úžitku, ktorý prinesie bytostiam v budúcnosti. Keď na sen po prebudení rozpomenul, uvedomil si Tendzin Norbu, že v sne nebol oblečený ako mních, ale v bielej róbe ngakpu. Poňal to ako znamenie a rozhodol sa obliecť sa na ďalší hlavný rituál jeho ústrania do r´by ngakpu.

    Pri tej príležitosti sa okolo neho zhromaždili zástupy dákov a dákiní a nakopili obrovské hromady obetín, mávajúc vo vzduchu  zástavami z bieleho hodvábu. Tendzin Norbu o tomto píše: "V tom čase tam bola zmysluplná súhra príčinných faktorov (rten ´brel) tým, že som mal oblečenú takú výstroj ngakpu." Pojem "zmysluplná súhra príčinných faktorov" je tu demonštrovaná faktom, že robiť rituál oblečený ako ngakpa produkuje extrémne priaznivé výsledky. Práve ako nedoručená róba a miska z jeho minulej inkarnácie boli interpretované ako príčiny a prezvesť krátkej mníšskej kariéry Tendzin Norbua, ohlas nebeských bytostí k jeho ngakpovskej róbe a dlhým vlasom je chápaná ako prejav jeho identity ngakpu a aj potvrdenie správnosti jeho rozhodnutia.

    Toto je principiálna pasáž v memoároch Tendzin Norbua, ktorá priamo pojednáva o jeho premene z mních na ngakpu.

    >>V Indii majú kláštorné róby osemnástich siekt každá svoje špecifické znaky. Na druhej strane, brahmani, jogíni, sanjásini a ostatní, každý má svoje znaky. Takisto v Tibete sú rozličné klobúky pre každý typ. Nie sú atraktívne, ale musia sa nosiť. Naznačujú filozofické doktríny, ktorých sa človek drží. V tomto ohľade, táto výstroj - dredy a biele nefarbené šaty - ukazujú prirodzený a neviazaný stav. Toto je výstroj "zavŕšených" (grub thob, siddha) a "držiteľov mantry" snangs ´chang, mantradharin).<<

    Hoci boli mahásiddhovia uctievaní naprieč Tibetským buddhistickým spektrom, Tibetská história ukazuje, že jedinci, ktorí skutočne imitovali mahásiddhov až príliš, boli veľmi kontroverzní.

    >>Okrem nemnohých, nikto nebol potešený. Ťažkosť môjho zločinu (že sa stal ngakpom, prekl.) bola považovaná za horšiu, ako zabitie človeka. Všetci v každom smere mi vrhali do tváre hrubú kritiku. ...Len pre zmenu oblečenia sa mnoho ľudí odo mňa otočilo. ... (Ľudia vraveli:) "Najprv si nechal narásť vlasy a zmenil farbu odevu, neskôr si vezme ženu. Neskôr si spraví dieťa. Zčne bezstarostne piť." Teraz ma táto situácia dostihla. Avšak stále je to v súhlase s kázňou Šakjamuniho. Je to tiež v súhlase s tantrami Vadžradháru a tajnými inštrukciami Orgjen Pemu (Padmasambhavu).Pre mňa to sedí veľmi dobre. Pre ostatných (je lepšie) ostať (mníchmi).<<

    Hoci sa pojednanie Tendzin Norbuho zameriava na dredy, sú vždy chápané ako súčasť výstroje ngakpu. Ich prvenstvo v skupine pochádza z ich unikátneho statusu, čoby periférie tela, zároveň časť tela a pritom sa môžu odstrihnúť bezbolestne, alebo trvalého poškodenia. Toto oddeľuje  dredy od bielej róby, náušníc a ostatných položiek spojených s ngakpom. Zakorenené v hlave, dredy sú stále prítomné, zatiaľ čo ostatné časti výbavy vzaté, či odobraté pre určité okolnosti a situácie. Navzdory týmto rozdielom sa mnoho argumentov dá aplikovať rovnako na ostatné tantrické príslušenstvo, ako je bubon, trojzubec, rituálna dýka a sietke podobnej vyrezávanej kosti, známej ako "ornamenty z kostí".

    Ako ngakpa bol Tendzin Norbu slavny predovšetkým majstrovstvom v rituály pre obrátenie nepriateľov a robil tieto zložité rituály pre prospech mocných patrónov mnoho krát. "...Nie je žiadny iný kostým, ktorý zmení našu víziu tak, ako tantrická róba a kostenné ornamenty". Odhliadnuc od toho, aký musí byť rituálny kostým ngakpu pôsobivý pre divákov (a patrónov), Tendzin Norbu špecificky pripisuje jeho jasnozrivú víziu rituálneho efektu tejto výstroji. Typické pochopenie rituálnych kostýmov a oblečenia je obrátené na ruby . skôr aby zovňajšok reprezentoval je vnútornú mentálnu silu, kostým ngakpu transformuje vnímanie toho, kto si ho oblečie.

-----

Tulku Urgjen Rinpočhe - Kláštor jogíniek

Nasledujúci text je preložený z knihy Blazing Splendor, od Tulku Urgjen Rinpočheho.

Preložil: Karma Gyalpo Dondrub

    Tsan-Jang Gjamtso, zakladateľ Gebčak Gompy, umrel dlho pred tým, než som tam ako dieťa pobýval. Tsan-Jang Gjamtso sa narodil v dôležitej miestnej rodine a bol bohatý, mocný a dosť arogantný. Ako mladý muž rád poľoval. V tom čase mohli pušky vystreliť len jednu guľku naraz. Jedného dňa zbadal stádo sŕn v údolí. Zamieril a zastrelil sŕňa. Jeho matka sa na neho otočila, vydala oprávnený nárek a pokračovala v strážení zvyšku stáda.

    Ako tam stála a hľadela priamo na neho, Tsang-Jang Gjamtso začal mať iné myšlienky, "Ó nie! Ona vie, že ju idem zabiť a predsa tam ostáva a chráni svoje mladé. Som skutočný vrah!"

    Ako nad tým rozmýšľal, vyvstal v ňom hlboký pocit zhnusenia nad sebou. Odhodil svoju pušku a rozbil ju veľkým kameňom. Potom odhodil svoje nože a dýky; odviazal svoje kone a jaky a vypustil ich na slobodu. V dome dedinčana cestou povedal Tsang-Jang majiteľovi, kde nechal svoje kone a že si ich môže nechať.

    Potom sa vydal pešo s jedinou myšlienkou v hlave, "Musím stretnúť Lámu Tsokňiho!".

    V tom čase bol prvý Tsokňi lámom v hlavnom chráme paláca v Nangčhene. To ráno povedal Tsokňi svojmu pomocníkovi, "Dnes ma pravdepodobne príde navštíviť muž, cudzinec. Daj mi vedieť hneď ako príde!".

    V čase jedla sa Tsokňi spýtal, "Nikto zatiaľ neprišiel?". Pomocník odpovedal, "Nikto špeciálny, iba tento otrhaný a vyčerpaný chlapík. Dal som mu nejaké jedlo a miesto k odpočinku. Nikto dôležitý neprišiel, iba on."

    "To je on!" vykríkol Tsokňi. "Povedal som ti, aby si ma hneď upozornil. Priveď ho okamžite sem hore."

    Hneď ako sa stretli, Tsang-Jang Gjamtso povedal, "Úplne som sa vzdal snáh v tomto živote. Mojim jediným cieľom teraz je praktikovať posvätnú Dharmu z hĺbky môjho srdca. Prosím prijmi ma ako svojho žiaka."

    "Výborne", odpovedal Tsokňi. "Ak je to to, čo skutočne chceš, musíš začať od začiatku. Budem ťa učiť iba ak budeš nasledovať moje inštrukcie, zatiaľ čo budeš na ústraní."

    Potom dostal Tsang-Jang Gjamtso malú chatku na úbočí. Stále tam je, sám som ju videl. Po nejakom čase mu Tsokňi povedal, aby ostal v chate a nevracal sa tri roky. Tsang-Jang to pohotovo prijal. Vznešené bytosti robia na trojročnom ústraní rýchlejší progres, ako ostatní. Príbeh pokračuje tak, že po tých troch rokoch dosiahol vysoký stupeň realizácie.

    Samotný Tsokňi bol inkarnáciou Ratna Lingpu, jedného z hlavných objaviteľov pokladov teriem. Ja som bol rozpoznaný ako inkarnácia Čhöwang Tulkua, ktorá bol jedným z prvých žiakov Tsokňiho.

(...)

    Tsang-Jang Gjamtso sa stal vynikajúcim majstrom a mal medzi päťsto až šesťsto žiakmi, ktorí mali znaky zavŕšenia. Títo žiaci mali bezpočet žiakov, ktorí boli schopní prospievať bytostiam nezmernými spôsobmi . osobne som mnohých z nich stretol.

    Tsokňi jedného dňa povedal Tsang-Jangovi, "Tvoja silná stránka v prospievaní bytostiam spočíva v budovaní kláštorov pre mníšky. Praktikujúce ženy nie sú často docenené a preto sa ťažko dostávajú k vhodnému vedeniu a inštrukciám. Preto radšej ako mať kongregáciu mníchov by si sa mal postarať o mníšky. To je tvoja misia."

    Tsang-Jang nasledoval príkaz Tsokňiho a postavil dva hlavné kláštory, každý z nich mal trinásť centier pre ústrania. Jeho prospech bytostiam sa stal známejší, ako jeho majstra. Väčšina mníšok praktikovala odhalené poklady Ratna Lingpu, ktoré obsahovali Hajagrívu ako aj pokojné a hnevlivé božstvá. Každé centrum na ústrania sa zameriavalo na rozličné cykly týchto pokladov.

    (...)

    Blízko hlavného kláštora bolo trinásť centier na ústrania, každé pomenované podľa konkrétnej mandaly božstiev, ktoré mníšky praktikovali. Dvadsať až tridsať mníšok žilo v každom centre.

    Ubikácie mníšok mali v streche pár dier, aby vchádzalo nejaké svetlo, ale nemali skutočné okná. Je pozoruhodné, koľko málo svetla stačilo, aby ste videli celkom jasno, hoci aj bolo nebo zamračené. Keď pršalo boli hrubé dosky na streche položené na diery, ale aj tak sa pár kvapiek dostalo dnu. Nepovedal by som, že to bolo najpohodlnejšie miesto.

    Každá mníška sedí v malom boxe, ktorý má asi štvorcový meter - iba o trochu väčší, ako je sama. (...) Program bol praktikovať dňom a nocou. Po vstupe do centra na ústranie si mníška sadla do boxu, ktorý obsahoval plnený matrac. Po tom už nebolo žiadne líhanie si - ani k spánku. Navštívil som tieto izby, ktoré boli veľké približne ako moje malé ubikácie tu v Nagi. Každá izba mala oltár s reprezentáciou Tela, Reči a Mysli (Buddhu, prekl.). Jedna, alebo dve staršie mníšky udržiavali rozvrh. V skorých hodinách pred úsvitom zaznel gong. V strede izby bola malá piecka, ktorá udržiavala čajník teplý, a niekedy polievku. Nebola nijaká fixná doba pre tento typ ústrania, ale mnoho mníšok v ňom ostalo celý život.

    Jednoduchosť praxe mníšok na mňa hlboko zapôsobila. Cítil som, že by to bol zmysluplný spôsob strávenia života.



VIDEO
    (...)

    Mnoho z týchto mníšok vykazovalo znaky zavŕšenia, ako napríklad vnútorné teplo, tummo. Raz do roka, v noci splnu dvanasty mesiac Tibetského kalendára bola zvláštna príležitosť ukázať ich majstrovstvo praxe tummo vnútorného tepla, ktorá sa nazývala "mokrá plachta". Na ôsmych miestach okolo centra praxe zapálili mníšky oheň, aby rozpustili sneh, kde sa namáčaly plachty. V tomto čase roku bola taká zima, že mokré plachty ihneď mrzly po vytiahnuti z kotla. Navzdory štipľavej zime prišlo mnoho miestnych ľudí sledovať ceremóniu, často so sebou vzali aj deti.

    Mníšky boli pod veľkými plachtami nahé, okrem kratkych nohavíc. Zabudol som, čo mali topánky, alebo nie; mohli byť bosé. Pre tie, ktoré nemali skúsenosti tummo bola takmer neznesiteľná zima; ztuhli im nohy a zmrzli prsty, ako noc postupovala. Pre obyčajných ľudí bolo doslova nemožné urobiť len pár krokov v kraťasoch, nie to ešte v mokrej plachte.

    Mníšky začali o pol noci spevom krásnej melódie modlitby, zatiaľ čo celý okruh okolo kláštorného komplexu pokrývajúceho celé úbočie, čo bola celkom dlhá vzdialenosť. Mníšky oblečené v plachtách kráčali počas piesni pomaly. Spievali a žiadali o požehnanie Tsokňiho, Tsang-Janga a ďalších majstrov línie, ako pokračovali v obchádzaní až do úsvitu. Začali o pol noci, najprv neboli plachty namočené; mníšky iba kráčali a praktikovali tummo.

    V polke noci boli ich plachty ľahko navlhčené vodu z kotlov a mohli ste vidieť pramienok pary z tepla ich tummo. Potom prišiel čas úpne namočiť ich plachty, ponorením ich na dlhšie v kotloch. Niekedy bola para z radu mníšok ako stena hmly unášaná dole svahom. Mohli ste vidieť kvapky potu na ich telách, zatiaľ čo sme my zvyšní stáli a triasli sa. Videl som to na vlastné oči niekoľko krát.

-----

Garab Dordže - Tri výroky ktoré zasahujú hlavné body

Do angličtiny preložil Vajranatha

Jamestown, Colorado

Júl 1987

Z knihy "J.M.Reynolds - The Golden Letters" (str. 129) preložil: Karma Gyalpo Dondrub

NAMO GURUVE

Hold tej istote, ktorá povstáva z pochopenia nášho vlastného stavu okamžitého vnútorného Vedomia.

Prológ

                Tento stav okamžitého vnútorného Vedomia (nazývaný rigpa) je nevytvorený a samo-existujúci. Jeho spôsob bytia predstavuje esenciu, ktorou je Prvotný Základ. Kdekoľvek, spôsob, ktorým povstáva v odpovedi k vonkajším javom, ktoré samotné sú rozličné, je neprerušený a neobmedzený. Navyše, všetky javy ktoré sa objavujú a existujú, povstávajú (spontánne samo-dokonalé) v rámci oblasti Dharmakáji. Akékoľvek javy sa tam môžu manifestovať, sú priamo oslobodené po ich objavení vďaka nášmu vlastnému stavu okamžitého Vedomia (rig-pa).

                Čo sa týka skutočného významu tohto: Všetky stavy osvietenia, ktoré pozostávajú z neduálneho poznania, ktoré je prvotným uvedomením (ye-shes), prítomnom v srdci všetkých Sugatov (Buddhov), sú v skutočnosti zahrnuté v jedinom unikátnom stave okamžitého vnútorného Vedomia (rig-pa), ktoré sa nachádza v každej cítiacej bytosti.

                V snahe inšpirovať Mandžušrimitru, ktorý padol bez zmyslov na zem (keď jeho majster rozpustil svoje hmotné telo v priestore na konci jeho života), bola táto upadéša, alebo tajná inštrukcia, pozostávajúca z „Troch výrokov, ktoré zasahujú hlavné body“, odhalená majstrom Prahevadžrom (Garab Dordže). Za účelom zničenia všetkých konceptov vzťahujúcich sa k samsáre aj nirváne (v mysli jeho žiaka), to znamená, jeho viere, že každá z nich je skutočne samo-existujúca vo svojich vlastných podmienkach, tento mimoriadne vznešený a skvelo ukázaný posledný testament bol odhalený v čase majstrovej smrti. Mal by byť ukrytý a dobe uchovaný v našom najhlbšom srdci!

                Vskutku, tento stav okamžitého vnútorného Vedomia je za všetkými (intelektuálnymi) konceptmi, keďže je niečím nestvoreným a nepodmieneným.

                Tri výroky

                ATI

                Táto Upadéša, bez váhania odhaľuje stav okamžitého vnútorného Vedomia, ktoré je kapacitou Prvotného Základu, alebo Dharmakáji, je nasledovná:

                „Človek je priamo uvedený do svojej vlastnej prirodzenosti“, to znamená, že je človek uvedený priamo a definitívne jeho vlastnej pravej tvári, alebo prirodzenosti, ktorou je vnútorné Vedomie, stav okamžitej čistej prítomnosti (rig-pa).  A navyše, jeho prirodzenosť je odhalená v skutočnosti ako úplne čistá od začiatku. Je to len tento stav okamžitého Vedomia, ktorý sa tu uvádza, rovnako, ako napríklad hnev môže byť oslobodený sám sebou.

                „Človek sa priamo rozhodne o tomto jedinom a unikátnom stave“, to znamená, že objaví priamo sám pre seba (uprostred mnohosti rozličných skúseností) tento jediný a unikátny stav vnútorného Vedomia, v ktorom si je človek vedomý v každom ohľade bez akéhokoľvek pocitu duality subjektu a objektu, ktorý by pretrval.

                „Človek potom priamo pokračuje s dôverou v oslobodenie“, to znamená, že pokračuje priamo v stave kontemplácie s plnou dôverou v automatický proces samo-oslobodenia (akýchkoľvek myšlienok a javov, ktoré povstali). A kvôli tomuto, naše vlastné Vedomie sa ocitne vnútorne oslobodené samo o sebe (bez akéhokoľvek zasahovania rozlišujúceho intelektu, alebo čohokoľvek mimo samo seba).

                Neexistuje jediná cítiaca bytosť, ktorá by, v termínoch samo-oslobodenia tohto vnútorného Vedomia, nebola prirodzene oslobodená. Náš vlastný individuálny stav existencie (alebo kondícia vnútorného uvedomenia) na jednej strane a stav ostatných vecí vo vonkajšom svete, ktoré sú prezentované nášmu vedomiu ako vonkajšie javy, na strane druhej, sa začnú stretávať a integrovať. (Toto predstavuje priamu okamžitú intuíciu, bez akejkoľvek duality subjektu a objektu, prvotné uvedomenie.) Ale, tam kde toto nie je jedincom pochopené, potom on sám a ostatné veci („ja“, ktoré je našim vnútorným uvedomením, a „druhí“, čo sú vonkajšie javy), sú vnímané, ako povstávajúce dualistickým spôsobom, ako vnútorný subjekt a vonkajší objekt.

                Táto jediná upadéša, alebo tajná inštrukcia (daná hore) pre priame a okamžité samo-oslobodenie, je jedinečná (medzi všetkými cestami k osvieteniu) a jej opak neexistuje (v zmysle účinnosti). Toto samotné dostačuje k oslobodeniu.

                Prvý výrok

                ATI

                Čokoľvek povstane, alebo sa objaví ako vonkajší jav, je iba náš vlastný stav existencie, ktorý sa manifestuje navonok, ako javy. Mimo tento organizovaný a vysoko štrukturalizovaný  systém javov (ktorý sa konvenčne nazýva „realitou“) vôbec nič neexistuje a z neho nemôže človek dosiahnuť nič (podstatné a užitočné). Avšak, vďaka úplnosti jeho sily, alebo vnútornej potenciality (rang rtsal), keďže naše Vedomie (rig-pa) je v harmónii s rozličným vecami, ktoré povstávajú ako javy, umožní týmto rozličným veciam, aby sa samé sebou oslobodili. Neexistuje žiadny iný protijed pre ne (tieto rozličné javy), než tento proces samo-oslobodenia.

                Čo sa týka tohto procesu, javy, ktoré sa objavujú vedomiu, okamžite a priamo zakúsia ich vlastnú prirodzenosť, ako napríklad, keď sa v cudzej krajine stretnú ľudia, ktorí rozprávajú rovnakých jazykom. Okamžite sa rozpoznajú a navzájom spoznajú; rovnakým spôsobom je hnev oslobodený, keď je rozpoznaný, ako hnev.

                Keď hľadá svoju Matku, ktorá je zdrojom, alebo pôvodom, poznanie, alebo rozpoznávanie (cognition) (ye-shes) vízie, alebo javov, sa priamo stretáva so svojou vlastnou Matkou (prázdnotou) a samo-oslobodzuje sa.  To znamená, vízia sa oslobodí na základe vízie, ako rozpustené maslo rozpúšťajúce sa v masle. A zatiaľ čo hľadá Syna, Syn samotný, čo je rozpoznávanie, alebo poznanie, zakúša priamo sám seba. Toto samotné Vedomie je samo-oslobodené na základe Vedomia, práve ako keď sa rozplýva voda vo vode. Keď hľadáme jedinečný stav (rigpy), zakúšame iba náš vlastný jedinečný stav. To znamená, že naša vlastná prirodzenosť (rigpa) jednoducho zakúša samú seba. Ale jej esencia prekračuje všetky slovné vyjadrenia; ako priestor rozpúšťajúci sa v priestore, alebo ako hadie záviny, ktoré sa samé simultánne oslobodzujú.

                Tento neobyčajný a jedinečný stav skutočného Vedomia môžeme nájsť iba v sebe. Ak sa toto stane, potom keď človek rozpozná vlastnú podstatu, všetko je privedené dohromady v jedinom okamihu, v ktorom prítomné rozpoznanie, ktoré nejde mimo poznanie tejto neobyčajnej a jedinečnej esencie (ktorou je rigpa). To je podobné mužovi a žene, ktorí sa milujú a tajne sa v osamení stretnú, aby sa milovali.

                Tento neobyčajný a jedinečný stav samotný môžeme nájsť jedine v nás samých. Hoci sú vonkajšie javy rozličné, je tu stále prítomné všeobecné poznanie, alebo prvotné uvedomenie, v ktorom sú tieto rozličné stavy samo-oslobodené na základe zakúšania tejto samotnej rozličnosti. Toto rozpoznanie, alebo poznanie, je ako prípad, keď preťatím jedného hlavného uzla urobeného na lane, človek pretne všetkých sto vlákien lana.

                Toto jediné oslobodenie môžeme nájsť iba v sebe. Keďže toto rozpoznanie, alebo prvotné uvedomenie (ye-shes) sa manifestuje samo, predstavuje poznanie, ktoré nemôžeme získať nikde inde, len v nás samotných. Samo-oslobodenie je iba prvotným uvedomením samotným. Je to ako keď vstúpime jediného veľkého mesta, ktoré leží na konci stoviek, či tisícok ciest. (Tu sa končí pojednanie o esenciálnych bodoch, ktoré sa vzťahujú k Základu.)

                Druhý výrok

                V tomto stave okamžitého skutočného Vedomia, človek priamo sám pre seba objaví, že všetky jeho „konečné vízie“ v skutočnosti povstávajú z neho. (Tieto konečné vízie sú malé sféry dúhového svetla, ktoré povstávajú v praxi thogal.) Rovnakým spôsobom, keďže človek rozpoznáva svoju vlastnú prirodzenosť, to znamená, že zotrváva v stave kontemplácie, potom je toto skutočné Vedomie bez akejkoľvek duality s ohľadom k nevedomosti (ktorá je považovaná za neprítomnosť uvedomenia), Napríklad, hoci môže byť človek volaný rozličnými menami z rôznych rozličných  smerov, nič menej vždy príde, keď ho volajú. Tieto rozličné mená nejdú za jediný význam, ktorým je tento individuálny človek sám.

                V tomto jedinečnom stave okamžitého vnútorného Vedomia človek priamo objaví, že všetky tieto vízie malých sfér dúhového svetla (thig-le) a tak ďalej, sú v skutočnosti iba jeho samo-manifestácie. A v tomto stave oslobodenia, človek neobjaví pochybnosti. Tento stav kontemplácie je samotné samo-oslobodenie, lebo Vedomie je oslobodené Vedomím. Podobne, skrz rozpoznanie, že toto Vedomie je iba náš stav existencie, potom všetko, čo človek chápe je oslobodené do jeho (alebo skôr: toho vlastnej, prekl.) vlastnej prirodzenej kondície. To je ako stretnúť osobu, ktorú sme predtým poznali, po dlhom odlúčení.  (Tu končí pojednanie o druhom výroku, ktorý sa vzťahuje k Ceste, ktorou je proces samo-oslobodenia.)

Tretí výrok

                Naša dôvera sa stane podobná pokladnici s nesmiernym bohatstvom, ktoré reprezentuje našu vlastnú konkrétnu skúsenosť, s ohľadom na seba, čo znamená našu vlastnú prirodzenosť, ktorou je skutočné Vedomie. Všetky pohyby myšlienok sa samo-oslobodia do ich vlastnej prirodzenej kondície. To je ako vlastniť obrovský poklad, v ktorom je všetko, po čom človek môže túžiť.

                Potom, keď máme konkrétnu skúsenosť ohľadom ostatných ľudí a vecí, ktoré sú vonkajšie objekty, naša dôvera sa stane ako kráľ, ktorý je Čakravartin, alebo vesmírny vládca. To znamená, stav okamžitého prítomného Vedomia sa začne viditeľne manifestovať (ako drobné sféry dúhového svetla, atď.). Keďže tieto svetelné javy nie sú vytvorené nikým iným, než nami, naše vnútorné uvedomenie je ako vládca Čakravartin, ktorý si podrobí každého na štyroch kontinentoch.

                Navyše, keďže naše vlastné uvedomenie má kapacitu podrobiť si dokonca aj hmotné elementy, a keďže je človek oslobodený na základe tejto kondície (to znamená realizáciou tela svetla), nie je naďalej závislý na žiadnej inej schopnosti. A majúc takúto konkrétnu skúsenosť ohľadom stavu oslobodenia, naša dôvera sa stane podobná priestoru, ktorý sa rozpúšťa v priestore.  To znamená, že má človek úplnú seba-dôveru, pretože objaví, že všetko sa po objavení samo-oslobodí bez úsilia do jeho vlastnej pôvodnej kondície, to jest do nepoškvrnenej, prvotnej, čistej Dharmaty (prirodzenosti Skutočnosti). Táto situácia je naskutku, ako priestor rozpúšťajúci sa v priestore, alebo ako oblaky rozptyľujúce sa na oblohe.

                Všetko povstávajúce v našej vlastnej dimenzii je samo-oslobodené priamo do jeho vlastného stavu. To znamená, že všetko sa spontánne samo-oslobodzuje bez akéhokoľvek úsilia, alebo vonkajšieho zásahu. Je to ako lámať skalu skalou, alebo zahrievať železo železom, alebo očisťovať špinu špinou.

                V tomto jedinečnom stave bezprostredného Vedomia sa všetko samo-oslobodzuje v tomto jedinom pochopení stavu okamžitého skutočného Vedomia. Toto je ako vziať oheň z ohňa, alebo premiestniť vodu do vody, alebo pridať roztopené maslo do masla. Takto sa Matka (Prvotný stav) a jej Syn (poznanie) zjednotia. Pretože naša vlastná Matka, ako zdroj, alebo pôvod je len sama sebou (a ničím iným, exituje ako je vlastný stav existencie a tým je prázdnota), môžeme povedať, že prázdnota samotná je oslobodená na základe prázdnoty. Takto naša individuálna prítomnosť, alebo Vedomie sa rozpustí (v čase realizácie tela svetla) a integruje sa s víziou samotnou. (často panuje predstava, že by sme mali víziu, vonkajšie javy, integrovať do Vedomia, akoby „vcucnúť a rozpustiť ich v ňom, to je ale neuskutočniteľný omyl. Prekl.)

                Keďže rozpoznávame náš pôvodný stav, ktorým je skutočné Vedomie, sme priamo uvedení Základu všetkej existencie. To znamená, že rozpoznáme vízie (v praxi thogalu), ako iba samo-manifestácie našej vlastnej mysli. To je ako uvidieť svoju vlastnú tvár odrazenú v zrkadle. A kvôli tejto viere (alebo rozpoznaniu), keď sme už boli priamo uvedení Základu existencie, táto situácie je podobná stretnutiu matky a syna po dlhom odlúčení. Človek to rozpozná ako jedinečný stav oslobodenia. Keďže sa vízie priamo samo-oslobodzujú v ich vlastnom stave samotnom, objavíme, že vízie, alebo javy sú prázdne (postrádajúce akúkoľvek substančnú realitu), a ich kvalita jasnej žiarivosti je rozpoznaná ako nič iné, než náš vlastný stav okamžitého Vedomia.

                Pretože je vízia, alebo jav rozpoznaná ako samo-oslobodená, človek rozpozná, že to skutočne reprezentovalo nevedomosť od počiatku. To znamená, samsára je poznaná, alebo rozpoznaná v nej samej (ako keď držíme zrkadlo pre iným zrkadlom, takže sa môže samo vidieť). A čo sa týka prekročenia samsáry, tej kondície, ktorá je známa ako nirvána, človek rozpozná, že prekročil samsáru a tak nevedomosť samotná je samo-oslobodená. A z tohto dôvodu bude aktuálny príklad umytia špiny špinou.

                Pretože objavením skutočného významu nášho vlastného stavu existencie, ktorým je skutočné Vedomie, sú diskurzívne myšlienky spontánne oslobodené samé od seba. A takýmto spôsobom objavíme, že nie sme závislí na žiadnom inom protijede. Keďže sa diskurzívne myšlienky oslobodili do Základu samotného, človek pokračuje v stave okamžitej prítomnosti, či kontemplácie a robí to s dôverou. To je ako nalievať vodu do vody, alebo rozpustené maslo do masla.

                A kvôli tomu, že pokračujeme v stave kontemplácie všade (v našich každodenných činnostiach), táto situácia je ako závitky hada, ktoré sú bez úsilia oslobodené hadom samotným. Ale inteligencia, alebo uvedomenie, ktoré hľadá inde, než v sebe (potom, ako nenašlo, čo hľadalo), upadne do zúfalstva. Pretože je oslobodené samo sebou, tento stav okamžitého Vedomia je samo-udržujúci a samo-prebývajúci. Z tohto dôvodu, priame pokračovanie v našom vlastnom stave skutočného Vedomia je principiálnym hľadiskom. (Tu končí tretí výrok, ktorý sa vzťahuje na uskutočnenie  Plodu.)

                Záver

                V čase, keď Prahevadžra (Garab Dordže) odhalil metódu na úplne prekročenie utrpenia samsáry, Mandžušrimitra padol bez zmyslov a padnúc na zem veľmi lamentoval „Ó beda!“. Na to Vetalakšema (Garab Dordže) zo stredu svetla (sféry svetla držanej na oblohe) manifestoval jeho žiarivú. Symbolickú formu. Aby povstala inšpirácia v Mandžušrimitrovi, ktorý pred tým bez zmyslov padol na zem, boli majstrom odhalené tieto tri výroky, ktoré zasahujú hlavné body jedincovho oslobodenia, obsiahnuté v tomto poslednom testamente. Tento testament zostúpil z oblohy do Mandžušrimitrovej pravej ruky. Text bol písaný atramentom vyrobeným z rozpustenej, azúrovo sfarbenej vaidurji (lapis lazuli). Papier, na ktorom bol text napísaný, bol vložený do nádoby veľkosti nechta na palci a toto bolo umiestnené do schránky zo vzácneho kryštálu. Potom, ako to obdržal, bol Mandžušrimitra oslobodený zo svojho bezvedomia a pochopiac náuku sa stal tým, ktorý získal dôveru istoty pochopenia. A z tohto dôvodu bola táto upadéša, alebo tajná inštrukcia, ukrytá v mandale jeho srdca a uchovaná v tajnosti pred ostatnými. , Takto sa stal nektár transmisie týchto troch výrokov, ktoré boli ústnou náukou získanou v čase smrti majstra, žiarivým a prekypujúcim, a plný význam náhľadu dzogčhenu bol v jeho srdci odhalený, ako vzácne zlato.

                Táto udalosť sa stala na veľkom pohrebisku Šitavana v Indii. Následne, tieto sväté inštrukcie, ktoré sa viditeľne manifestovali pri prameni rieky Dan-tig, sa stali samotnou cestou, ktorá prináša úľavu z utrpenia samsáry pre všetky cítiace bytosti. Táto upadéša, ktorá prináša okamžité oslobodenie do čistej oblasti buddhovstva, je tu ukončená.

-----

Lama Vajranatha - Objavenie jediného stavu Vedomia

Z knihy The Golden Letters od J.M.Reynolds, vybral a preložil: Karma Gyalpo Dondrub


Jediné definitívne rozhodnutie


    Druhý výrok (Garab Dordžeho) hovorí o dôjdení k jedinému stavu definitívneho rozhodnutia, alebo odhalenia (gcig thag-bcad-pa). Ale v prípade dzogčhenu to nie je niečo, k čomu sa rozhodneme intelektuálne. Na základe informácie z druhej ruky, alebo na základe samotnej viery môže človek naozaj dospieť k rozhodnutiu, ale pokiaľ sme neobjavili sami pre seba čo je základný princíp, toto rozhodnutie je niečo, čo je v konečnom dôsledku falošné. Možno na základe detailných a skúsených informácií prídeme k rozhodnutiu o povahe nejakého záhadného objektu, ale nevideli sme ho sami. Keď prídu nové informácie, musíme zrevidovať, alebo zmeniť naše rozhodnutie o jeho povahe.Avšak, ak sme objavili niečo skrz našu vlastnú osobnú skúsenosť, potom neprichádza do úvahy intelektuálne rozhodnutie, pretože sme si sami pre seba istý jeho skutočnou kondíciou.

    Tibetské slovo thag-bcad-pa, doslova "preťať povraz", znamená "rozhodnúť sa, alebo spraviť rozhodnutie". Ale to  nie je skutočný význam tu, v kontexte dzogčhenu. Keď robíme rozhodnutie, používame našu myseľ a intelekt. Zvážime dôkazy, alebo akceptujeme záležitosť vierou a potom dôjdeme k rozhodnutiu, či už inteligentnému, alebo naopak, mysliac si "Páči sa mi to". Ale toto rozhodnutie, kvôli vyššie spomínaným dôvodom, nebude nikdy konečné, rozhodujúce, alebo určité. bude to stále niečo provizórne, podrobené prehodnocovaniu. Pre praktické účely každodenného života toto obyčajne stačí. Ale akonáhle sme raz videli sami situáciu, keď nám bola uvedená majstrom, ktorý je s ňou úplne oboznámený, vtedy už neobdržíme provizórne poznanie, ale poznanie s istotou (rges-shes). Takto, v kontexte dzogčhenu, thag-bcad-pa znamená určité a definitívne rozhodnutie skrz priamu osobnú skúsenosť z prvej ruky.

    Skúsenosti v meditácii

    V priebehu našej meditačnej praxe budeme mať mnoho skúseností. Najprv skúsenosť vďaka praxi šamathy, alebo utíšenia mysli sústredením našej pozornosti na meditačný objekt (dmigs-bcas, mtshan-bcas), a neskôr sústredením na bod v priestore (dmigs-med, mtshan-med), objavíme stav kľudu. Avšak táto skúsenosť stavu kľudu bez akýchkoľvek rušivých myšlienok (mi rtog-pa, Sans. nirvikalpa) nie je sama o sebe vnútorným Vedomím, alebo rigpou. Je to len meditačná skúsenosť. Keby bol stav prázdnej mysli, vyprázdnenej od myšlienok skutočne predstavoval kontempláciu (Sans. samádhi), potom by bola nevedomá strnulosť, keď opití ležíme na zemi, osvietením, pretože v mysli nepovstávajú žiadne myšlienky. (...)

    Je prirodzenou funkciou mysli, že dáva vznikať myšlienkam. Táto rtsal, "sila, energia, potenciál, je len vyjadrením spontánnej energie mysli. Takže, náš postup v rozvoji v meditácii (bsgom-pa, Sans. bhávaná) nekončí so šamathou, "nehybnosťou", alebo realizáciou kľudného stavu prostého myšlienok; ale po dosiahnutí kľudného stavu postúpime k nezaujatému pozorovaniu pohybu myšlienok. Tento druhý proces je známy ako vyšší vhľad, alebo vipašjana (lhag-mthong, Pali. vipassana). Napríklad, šamatha je ako kľudná hladina horského jazera, zatiaľ čo vipašjana je ako pozorovať ryby plávajúce v čistých vodách hĺbky jazera.

    Ale ani jedno z týchto dvoch momentov, či už kľudný stav, alebo pohyb myšlienok nepredstavuje rigpu. Je veľmi dôležité pochopiť tento bod, aby sme pochopili význam dzogčhenu oproti iným systémom meditačnej praxe. Rigpa je tretí faktor: môže byť objavená v každej tejto skúsenosti, kľude, alebo pohybe. Rigpa nie je skúsenosť samotná, ale bezprostredné uvedomenie tejto skúsenosti. Znovu, je to ako príklad jediného zrkadla a nekonečných odrazov v ňom odrážaných. Toto bezprostredné uvedomenie je jedna vec, jediná vec (gcig), ktorú objavíme v akejkoľvek skúsenosti, ktorá v nás povstane. Tieto skúsenosti sú rozličné (sna-tshogs), dejú sa v nespočetných variáciách, ale táto prítomnosť, alebo bezprostredné Vedomie, je jedinečné a stále rovnaké. Je to kapacita prirodzenosti mysli. Je to, ako sme už povedali, ako schopnosť jasného, čistého a hladkého povrchu zrkadla, neobmedzená a nelimitovaná kapacita zrkadla zrkadliť čokoľvek. Táto okamžitá prítomnosť je jediná vec, ktorú musíme objaviť všade, aby sme začali žiť v prirodzenosti zrkadla a nie v odrazoch.

-----

J.S. Dudžom Rinpočhe - Krátky komentár k Trom Výrokom Garab Dordžeho

Do angličtiny preložil Vajranatha, Baudhanath, Nepal, 1978
Z angličtiny preložil Karma Gyalpo Dondrub, Zvolen, Slovensko, 2012 (John Myrdhin Reynolds - The Golden Letters)


1. Čo sa týka priameho uvedenia našej vlastnej prirodzenosti: Toto svieže, bezprostredné uvedomenie prítomného okamihu, prekračujúce všetky myšlienky spojené s tromi časmi, je samotné prvotným uvedomením, alebo poznaním (ješe, ye-shes), ktoré je samo-povstávajúcim vnútorným Vedomím (rig-pa). Toto je priame uvedenie našej vlastnej prirodzenosti.

    2. Čo sa týka rozhodnutia sa o tomto jedinečnom stave: Nech sa manifestujú akékoľvek javy samsáry a nirvány, všetky predstavujú hru kreatívnej energie, alebo potenciálu nášho bezprostredného vnútorného Vedomia (rigpe cel, rig-pa´i tsal). Keďže tu nie je nič, čo by práve toto prekračovalo, mali by sme pokračovať v tomto pozoruhodnom a jedinečnom Vedomí. Kvôli tomu sa človek musí definitívne rozhodnúť sám pre seba o tomto jedinečnom stave a poznať, že neexistuje nič iné, než toto.

    3. Čo sa týka priameho pokračovania s dôverou v oslobodenie: Nech povstanú akékoľvek hrubé, alebo jemné myšlienky, iba púhym rozpoznaním ich prirodzenosti povstanú a (samo-) oslobodia sa simultánne v nezmernej rozľahlosti Dharmakáji, kde Prázdnota a Vedomie (sú nerozlíšiteľné). Preto by sme mali priamo pokračovať s dôverou v ich oslobodenie.

-----

Čhokji Ňjima Rinpočhe - Rozpoznanie

Z knihy "Indisputable truth" od Chokyi Nyima Rinpoche preložil: Karma Gyalpo Dondrub

    Realizácia "prázdnoty okrášlenej najvyšším zo všetkých aspektov, nerozlíšiteľnej od nemennej, veľkej blaženosti" je základný stav od samotného počiatku. Je to myšlienok prostá prebudenosť, ktorá prestupuje všetku existenciu a mier, samsáru a nirvánu. Keď sa toto uskutoční, nie je nič, na čo by sa malo meditovať ako na objekt. Je to úplne za dualistickými konceptami "ja, meditujúci meditujem na toto, objekt". Je to prvotný stav samotný - neoddetliteľný základ aj dozretie. Cvičenie sa v tom je ako normálna meditačná prex, ktorú bežne robíme, keď udržujeme stav kľudu, šamatha s bdelosťou, alebo si vizualizujeme božstvo, ako objekt. Nie je to rovnaké ako prax dosahovania ďalšieho vhľadu, vipašjana. Hoci tu nie je ani za špičku vlasu ničoho, čo by sa malo kultivovať, nesmie tu byť ani rozptýlenie čo i len na chvíľku. Veľkému majstrovi Lingdže Repovi kázal jeho  majster meditovať na vnútornú prirodzenosť, praktikovať mahámudru a robiť meditačné sedenia - sadnúť si a ostať na ústraní, čo aj spravil. Praktikujúc takto prešiel štyrmi štádiami mahámudry. Nakoniec sa všetky jeho koncepty meditácie a nemeditácie úplne rozplynuli. Potom napísal tieto riadky:

    Môj učiteľ mi povedal, "Medituj na vnútornú prirodzenosť."
    Ja som meditoval a meditoval.
    Teraz sa meditujúci a objekt meditácie rozplynuli.
    Moje sedenia a prestávky sa rozpadli.
    Čo mám teraz robiť?

    Na začiatku musí mať praktikujúci určitú prítomnosť mysli. "Bdelosť" tu znamená byť pozorný. V skutočnosti sú tu dve tradičné slová pre tento stav: bdelosť (mindfulness) a pozornosť (watchfulness). Pozornosť je jemnejší stav konceptuálnej mysli, ktorá dáva pozor, či sa meditácia vytratila, alebo nie. Je to akási subtílna hliadka držiaca stráž, ktorá je stále prítomná v prvých dvoch štádiách mahámudry, Jednobodovosti a Jednoduchosti. Neskôr aj táto odpadne, takže človek nemôže povedať, že je tu akt meditácie, nejaký objekt, na ktorý sa medituje, alebo prebieha nejaká meditácia. To je to, čo myslel Lingdže Repa, keď povedal, že sa dostal za meditačné sedenia a prestávky.

    Pre začiatočníka v dzogčhene, je autentická prax rigpy rovnako prostá pocitu meditujúceho a meditačného objektu, ale takýto stav netrvá veľmi dlho. Je to len krátky moment. U pokročilého praktikujúceho nie je tento moment prerušený, pokračuje dňom a nocou. Táto úroveň bezusilovnej bdelosti (mindfulness) sa nazýva "všetko prestupujúce vedomie" (awareness). Avšak, povaha krátkeho momentu začiatočníka a zavŕšenej neprerušovanej realizácie je úplne rovnaká. Tiež tu nie je subjekt a objekt meditácie. Nie je to len idea neduálneho stavu, ale skutočný neduálny stav. "vedomie spočívajúce živo prebudené v jeho prirodzenom stave" znamená umožniť mu, aby to tak bolo. Jednoducho nechajte prítomnú prebudenosť nahú, sviežu, živo prebudenú byť, aká je. Toto samo o sebe je prosté meditujúceho a objektu meditácie. Nepomenovávajte tento jasný, prázdny stav mysli. Nemyslite si "Teraz je tu vedomie!", alebo "Toto je ono!", alebo "Musím toto držať a tomuto sa vyhnúť!"Nezamestnávajte sa nádejou a strachom, prijímaním a odmietaním. Keď nie ste vtiahnutý do takéhoto konceptuálneho posudzovania, toto samotné je vnútorná takosť, myšlienok prostá prebudenosť, úžasná obyčajná myseľ. V tomto bode nemusíte skúmať, alebo pochybovať, či to je, alebo nie rigpa; je to.

    Ani len netúžte po zlepšení, ani sa neobávajte zhoršenia v tomto neduálnom stave. Odhoďte všetky druhy podozrenia a pochýb. nenaháňajte dočasné koncepty. Nedajte sa chytiť do hrubých emócií, alebo jemných konceptov. Hlavnou praxou je jednoducho spočívať živo bdelý v tomto neduálnom vedomí. Metóda je voľne sa relaxovať a zostávať prirodzene. Úplne sa uvoľniť a nekontrolovať, či skúmať; ostať úplne prostý prijímania a odmietania - to je príhodná situácia, aby sme stretli prirodzenú tvár vedomia. Mimo toto nemusíte na nič iné meditovať.

-----

Jeho Svätosť Dudžom Rinpočhe - Dzogčhenový náhľad na ngödro

Z angličtiny preložil Karma Gyalpo Dondrub

Dzogčhenový náhľad na ngödro
Jeho Svätosť Dudžom Rinpočhe


    Nech robíme akúkoľvek prax, relatívna aj absolútna pravda sú naraz prítomné, metóda a múdrosť sú naraz prítomné, skúsenosť a prázdnota sú naraz prítomné. Je to tak preto, lebo taká je povaha skutočnosti. Základné praxe ngöndro existujú ako metóda pre uskutočnenie podstaty skutočnosti, ktorou je osvietený stav bez počiatku. Záverečná fáza ngöndro, gurujoga, je najväčšou esenciou tejto metódy. Skrz gurua je dosiahnutá táto úroveň v momente, keď sa guru do vás rozpúšťa a stáva sa jedným s vami. V tomto bode ostávate v absolútnej prirodzenosti vecí, ktorou je aktuálny stav skutočnosti takej, aká je.

    Na začiatku invokujeme prítomnosť gurua. Keďže guru je ten, ktorý stelesňuje kvality cesty a kvality cieľa, pripomíname si gurua na začiatku  a na konci tejto praxe.

    Keď sme si pripomenuli gurua, uvažujeme nad tým, ako je ťažké dosiahnuť ľudskú formu, ktorá je najpríhodnejšia okolnosť pre duchovnú prax. Ľudská forma je základom duchovnej cesty k oslobodeniu a preto vzácna a hodná veľkého rešpektu. Ak si nevážite situáciu v ktorej sa nachádzate, nevyužijete ju a veľká príležitosť bude stratená.

    Potom uvažujeme nad pominuteľnosťou a smrťou. Všetko, čo existuje je podrobené zmene a rozpadu. Hoci aj zomriete, nenájdete slobodu len tým, že stratíte svoju fyzickú formu. Budete krúžiť v samsáre, prijímať bezpočetné tvary na základe vášho navyknutého vnímania. Povahou samsáry je skúsenosť utrpenia, ktoré povstáva skz udržiavanie ilúzie duality. O tomto kontemplujeme.

    Potom premýšľame o vzorcoch karmickej skúsenosti. Rozpoznávame spôsob, akým je naše vnímanie a odpovede ovládané dualistickým podmienením, ktorého sa je tak ťažké zbaviť.

     Toto sa nazýva Štyri myšlienky, ktoré obracajú myseľ. Ich úlohou je obrátiť našu pozornosť od navyknutých vzorcov.  Je dôležité kontemplovať tieto Myšlienky na začiatku ngöndro, aby sme  rozvinuli vhodnú motiváciu pre prax. Praktikovať takýmto spôsobom je ako zjemniť poorané pole, aby bolo rovné a pripravené sa sejbu. Potom musíme zasiať samotné semeno. Zasiať semeno je prijať útočisko, rozvíjať bodhičittu, obetovať mandaly a očistiť sa skrz Vadžrasattvu.

    Z pohľadu relatívnej kondície v ktorej sa nachádzame, nie je možné uskutočniť absolútnu prirodzenosť skutočnosti, bez použitia toho, čo je relatívne. Bez použitia vašej relatívnej situácie ako základu nie je možne uskutočniť pravú prirodzenosť svojej mysli. A rovnako, bez ngöndro, nemôžete priamo pochopiť prirodzenosť prázdnoty. Relatívne a absolútne existujú spoločne – idú ruka v ruke, je skutočne veľmi dôležité si to uvedomiť.

    Pozrime sa na útočisko. Na vonkajšej úrovni sú tu Tri Klenoty: Buddha, Dharma a Sangha. Buddha je zdrojom Dharmy. Tí, ktorých myseľ je obrátená k Dharme sú Sangha. Keďže existujeme v dualite, zažívame iluzórnu nespokojnosť. Kvôli tomuto prijímame útočisko, aby sme sa oslobodili od skúsenosti nespokojnosti, ktorú sme si sami vytvorili. Skrz nepochopenie našej skutočnej prirodzenosti sa táto ľudská forma stáva nádobou nekonečných dualistických projekcií. Stáva sa zdrojom pripútanosti. Táto pripútanosť je veľmi silná dokiaľ neuvidíte skutočnú prirodzenosť existencie. Kým sa úplne neoslobodíte od delúzie, že vaše telo zhodnocuje vašu existenciu, nespokojnosť bude stále podfarbovať vašu skúsenosť. Kvôli tomuto existujú Tri Korene ako sústredenie útočiska. Takže, povedané externe, prijímame s oddanosťou útočisko v Buddhovi, Dharme a Sanghe, ale vnútorne sú Buddha, Dharma a Sangha symbolické – hlboká a zručná cesta, ktorá nás vedie z iluzórnej samsáry, ktorú sme si sami vytvorili.

    Z dzogčhenového pohľadu sú Tri korene v nás. Na absolútnej úrovni je naša myseľ, ktoré je prázdna a bez vzťažných bodov, samotný Buddha, rigpa, žiarivá jasnosť sama o sebe. Navonok sa Dharma manifestuje ako zvuk a význam -  počujete ju a praktikujete ju. Ale z vnútorného pohľadu je Dharma prázdna. V esencii je neubúdajúcou, nezastretou  manifestáciou jasnosti rigpy – prvotnou mysľou. Navonok pozostáva Sangha z tých, ktorých myseľ je otočená k Dharme, ale z vnútorného pohľadu je Sangha všetko prestupujúci, všetko pokrývajúci aspekt mysli. Tri Korene sú v nás plne uskutočnené. Avšak, keďže to nerozpoznávame, prijímame útočisko v ich vonkajších aspektoch. Keď praktikujete ngöndro, vizualizujete si s hlbokou oddanosťou Padmasambhavu; svojím telom robíte pokorne poklony; a svojou rečou recitujete útočisko. Potom, keď nakoniec praxe ticho sedíte, rozpustíte vizualizáciu vo vás a dôjdete k uvedomeniu, že tieto tri – subjekt, objekt a činnosť – nie sú nič iné než rigpa! Meditujúci je sám sebou; Padmasambhava je náš objekt meditácie. Iba zotrvajte v prirodzenosti rigpy. Nenájdete nič iné, než rigpu! Buddha Šákjamuni povedal v Do-de Kalpa Zangpo: „Manifestoval som sa snovým spôsobom snu podobným bytostiam a dal som snu podobnú Dharmu, ale v skutočnosti som nikdy neučil a nikdy som aktuálne neprišiel“. Z tohto uhla pohľadu je všetko iba vnímanie, existujúce iba zjavnej sfére takosti. Čo sa týka praxe útočiska, relatívnym aspektom je objekt útočiska, ktorému obetujete oddanosť a poklony, atď. Ale absolútny aspekt je bez úsilia; to je keď rozpustíte vizualizáciu a zotrváte v prirodzenom stave mysli bez úsilia, v ktorom koncept útočiska už viac neexistuje.

    Rozvíjanie bódhičitty, alebo myšlienky osvietenia znamená, že ak jednáme len pre nás samotných, nenasledujeme cestu Dharmy a naše osvietenie bude blokované. Je nanajvýš dôležité, aby sme vytvorili osvietenú myšlienku oslobodenia všetkých bytostí zo samsáry. Bytostí sú neobmedzené, ako obloha. Všetky boli našimi otcami a matkami. Všetky trpeli v samsáre, ktorá je umelo vytvorená zo základni bytia. Takže, myšlienka ich oslobodenia z tohto utrpenia je skutočne veľmi mocná. Bez nej, máme iba zmätený koncept, že sme oddelení od všetkých cítiacich bytostí. Osvietená myšlienka je: „Od teraz, až kým nebude samsára prázdna, budem pracovať pre úžitok všetkých bytostí, ktoré boli moji otcovia a matky“. Takže z relatívneho pohľadu tu sú cítiace bytosti, ktoré majú byť oslobodené, je tu súcit, ktorý má byť vytvorený a je tu „ja“, ktoré súcit vytvára. Spôsob rozvíjania a ukázania súcitu bol vysvetlený Buddhom Šákjamunim samotným. Takáto je relatívna myšlienka osvietenia.

    V relatívnej praxi myšlienky osvietenia si vizualizujete všetky bytosti a potom necháte vyvstať osvietenú myšlienku. Recitujete verše toľko krát, ako vaša prax vyžaduje. Inštrukcia na základe náuky je, že zamieňate vlastné šťastie za bolesť iných. Ako vydychujete, dávate všetko šťastie a radosť a aj ich príčiny, všetkým bytostiam. Ako nadychujete, beriete všetku ich bolesť a utrpenie, takže sa od nich oslobodia. Toto je takisto veľmi dôležité. Bez rozvoja osvietenej myšlienky sa nemôžeme oslobodiť od našej pripútanosti k tvarom a prejavom prázdnoty a tak nemôžeme dosiahnuť osvietenie. Je to kvôli našej neschopnosti prejaviť súcit ostatným a pretože sme pripútaní ku konceptu nás samotných, že ešte nie sme oslobodení od dualizmu. Všetky tieto veci sú relatívne aspekty praxe osvietenej myšlienky.

    Čo sa týka absolútneho aspektu osvietenej myšlienky, Buddha Šákjamuni povedal svojmu žiakovi Rabdžorovi: „Všetky javy sú ako ilúzia a sen“. Dôvod, prečo to Buddha povedal je, že čokoľvek sa objaví je podrobené zmene a rozpadu; nič nie je inherentne pevné, trvalé, oddelené, kontinuálne, alebo stanovené. Ak vnímate svet ako pevný, sami sa zväzujete a ste zapletený a vtiahnutý okolnosťami, ako pes remeňom. Budete sa topiť v činnostiach, ktoré nemôžu byť nikdy ukončené, kvôli čomu je samsára zjavne nekonečná.

    Môžete si myslieť, že keďže je samsára ako sen, možno osvietenie je solídne a trvalé. Ale Buddha Šákjamuni povedal, že nirvána samotná je tiež ako sen – ilúzia. Nie je tu nič pomenovateľné, čo je nirvánou; nie je nič, nazývané nirvána, čoho sa dá dotknúť.  Buddha Šákjamuni to povedal priamo: „Forma je prázdnota“. (Forma, rúpa: je v abhidharme definovaná ako päť zmyslových orgánov a päť zmyslových objektov a avidžňapti, prekl.)  Napríklad mesiac sa môže odrážať na vode, ale vo vode nie je žiadny mesiac a nikdy nebol. Vo vode nie je žiadny mesiac, ktorý sa dá uchopiť. Forma je prázdna. Potom Buddha Šákjamuni pokračoval: „Prázdnota samotná je forma“. Je to prázdnota samotná, ktorá sa objavila ako forma. Nemôžete nájsť prázdnotu mimo formu. (Toto je niečo, na čo mnoho praktikujúcich zabúda a vmiešava do buddhizmu dojem, že prázdnota je tu prvotne, dáva vzniknúť javom a potom ich do seba zase vstrebáva, podobne ako koncept Brahman v hinduizme. Treba rozlišovať medzi dvomi prázdnotami, o ktorých sa hovorí v buddhizme: prázdnota seba a prázdnota (vonkajších) javov. Kým o prvej môžeme do určitej miery  tvrdiť, že z nej povstávajú dharmy (naše myšlienky, pocity, vnímanie, atď) a do nej sa rozpúšťajú, o druhej sa to hovoriť nedá. Prázdnotu javov nenachádzame mimo javy samotné, neexistuje prvotne voči nim. prekl..)  Nemôžete tieto dve oddeliť. Nemôžete ich uchopiť, ako oddelené entity. Mesiac sa odráža vo vode, ale voda nie je mesiac. Keď to raz pochopíte na úrovni skúsenosti, nebude už žiadna samsára. (Keď si toto niektorí uvedomia, nebudú považovať napr. sľub bódhisattvu za nevedomosť, nebudú utekať z tzv. „samsáry“ do tzv. „nirvány“. prekl.) V oblasti realizácie nie je žiadna samsára, alebo nirvána. Keď hovoríme o dzogčhenových náukách, samsára a nirvána sú ďalšie dualistické koncepty. Ale keď sa pozriete na mesiac vo vode, môžete povedať: Ale on tam je, ja ho vidím! Ale keď sa za ním natiahnete a skúsite ho chytiť, nie je tam! Rovnako je to s myšlienkami, ktoré povstávajú vo vašej mysli. Takže ak sa spýtate: „Ako toto prišlo?“, musíte vedieť, že všetko prichádza skrz vzájomne závislé vznikanie. Čo je vzájomne závislé vznikanie? T je jednoducho, že mesiac a voda neexistujú oddelene. Čistá voda je prvotná príčina a mesiac je druhotná, alebo prispievajúca príčina. Keď sa tieto dve stretnú, manifestuje sa vzájomne závislé vznikanie. Je to súčasný prejav prvotnej príčiny a prispievajúcej príčiny.

    Aby sme to dali priamo, prvotná príčina, alebo základ samsáry je duality – povrchné oddelenie prázdnoty a formy. Z tohto sa všetky manifestácie stanú prispievajúcimi príčinami v rámci karmickej vízie. Dokiaľ sme pripútaní k formovému prejavu prázdnoty ako definície bytosti, stretávajú sa a prinášajú manifestáciu samsáry. Všetko, čo zažívame ako samsáru existuje iba v rámci vzájomnej závislosti. Musíte si tým byť úplne istí! Keď pokročíte ďalej a preskúmate povahu vzájomne závislého vznikania, zistíte, že to nie je nič iné, než prázdnota. Preto, mimo prázdnotu nie sú žiadne javy, alebo dharmy. Konečný náhľad mahajány je prázdnota, ale tento náhľad neexistuje v nižších náukách.

    Ak sa skutočne pozriete na vašu skúsenosť existencie okom meditácie, začnete vidieť, že všetko je hra prázdnoty. Javy, ako vzťažné súradnice sa vyčerpajú a vy sa konečne ocitnete v ich esenciálnej prirodzenosti, ktorou je prázdnota. Ale povediac to takto, môžete si chcieť povedať: „V takomto prípade nepotrebujeme robiť vôbec nič“. Ale či niečo musíte robiť, alebo nie, je na vás. Jednoducho to závisí na vašej mysli! Iba sucho hovoriť o prázdnote nestačí! Musíte ju uskutočniť a pochopiť sami pre seba. Ak je vaša myseľ skutočne bez vzťažnej manipulácie, potom tu nie je žiadna nádej, alebo strach, žiadna negativita – vaša myseľ bude od toho oslobodená! Je to ako mávať rukou v oblohe! Čokoľvek povstáva je úplne voľné. Účelom meditácie je zotrvať v tomto prirodzenom stave. V tomto stave sú všetky javy priamo uvedomené v ich základnej prázdnote. Preto praktikujeme meditáciu. Meditácia všetko očisťuje do jej prázdnej prirodzenosti. Najprv si musíme uvedomiť, že absolútny, prirodzený stav vecí je prázdny. Potom, čokoľvek sa manifestuje, je hrou dharmakáji. Z prázdnej prirodzenosti existencie povstávajú relatívne manifestácie z ktorých vytvárame samsáru. Musíte pochopiť úplne jasne, ako veci v skutočnosti sú a ako sa javia v termínoch duality. Je dôležité mať Náhľad, pretože bez Náhľadu bude vaša meditácia tupá. Iba si sedieť a hovoriť: „Všetko je prázdne“, je ako položiť misku hore nohami – ten malý prázdny priestor v miske ostane veľmi úzkou, obmedzenou prázdnotou. Nemôžete z nej ani len piť čaj!

    Je esenciálne poznať jadro veci, aké je. Z absolútneho pohľadu tu nie sú žiadne cítiace bytosti, ktoré by prežívali neuspokojenie. Toto neuspokojenie je prázdne, ako jasná obloha, ale kvôli pripútanosti k formovým prejavom prázdnoty skrz vzájomne závislé vznikanie sa relatívna sféra vecí stáva iluzórnou pascou, v ktorej sú cítiace bytosti zažívajúce nespokojnosť. Toto je význam samsáry.

    Vo vyjadrení základnej kvality Veľkej Matky, prázdnoty, sa hovorí: „Hoci chceš vyjadriť povahu Sútry Srdca, nemôžeš ju dať do slov“. Je to úplne mimo vyjadrenie, mimo myšlienku, mimo koncepty. Nikdy to nebolo zrodené. Nikdy to neumrelo. Ak sa opýtate: Aké to je? Je to ako obloha. Nikdy nenájdete hranicu oblohy. Takže oblohe podobná prirodzenosť je symbolom prázdnoty: je rozľahlá, bez obmedzení a voľná, z nekonečnou hĺbkou a rozlohou. Ale potom môžeme povedať:“ Takže moja rigpa, prirodzenosť mojej mysli, je ako obloha, prostá obmedzení“. Ale ani takto to nie je! Nie je iba prázdna. Ak sa do nej pozriete, je tam niečo k videniu. „Vidieť“ je len slovo, ktoré používame ku komunikácii. Ale môžete to vidieť. Môžete na to meditovať. Môžete spočívať v čomkoľvek, čo povstáva v tej priestrannej kondícii. Ak vidíte skutočnú prirodzenosť prázdnoty a formy ako neduálnu – aké to skutočne je – to je matka všetkých buddhov. Všetok tento pokec bol rozvinutím absolútnej myšlienky osvietenia, bódhičitty.

    Nasleduje očista skrz Vadžrasattvu. V absolútnom zmysle tu nie je nič k očisteniu, nikto, kto vás môže očistiť a žiadna očista. Ale keďže to zjavne nedokážeme takto nechať, veci sa trochu komplikujú. Prekážky a dualistický zmätok povstávajú ako následok pripútanosti k formovým prejavom prázdnoty. V iluzórnom vnímaní tohto uchopovania formových prejavoch prázdnoty sa stávame subjektom nekonečného neuspokojenia. Kvôli tomuto je očista potrebná ako relatívne zručné prostriedky. Aby sme očistili náš zmätok, Vadžrasattva, Otec & Matka, povstáva z vášho vlastného pravého stavu rigpy a prúd nektáru z tajnej mandaly ich zjednotenia úplne očisťuje vaše prekážky. Vstúpite do tejto vizualizácie a recitujete stoslabičnú mantru. Toto je prostriedok očisty. Ale stále, v prirodzenom stave vecí, v stave, ktorý je, je všetko od počiatku čisté – ako obloha. Toto je absolútna očista Vadžrasattvu.

    Teraz prichádzame k obetovaniu mandaly, alebo celého vesmíru. Mandaly sú obetované pre akumuláciu priaznivých príčin. Prečo potrebujeme  nahromadiť priaznivé príčiny? Je to kvôli formovým prejavom prázdnoty, z ktorých povstala iluzórna samsára; takže potrebujeme praktikovať vzdávanie sa všetkých týchto  formových prejavov. Keďže je tu ilúzia, že máme spôsob očistenia ilúzie, môžeme použiť túto prax, ako zručný prostriedok. Pretože môžete očistiť, toto je takisto spôsob, ako nahromadiť priaznivé príčiny. Keď obetujete svoje telo, majetok a slávu, toto je relatívne, symbolické obetovanie. Z absolútneho pohľadu sú tieto veci prázdne, ako jasná prázdna obloha. Takže keď zotrváte v stave prvotného vedomia, toto ja absolútne obetovanie mandaly a absolútne nahromadenie priaznivých príčin.

    Potom je tu prax gurujogy. Kvôli našej pripútanosti k formovým prejavom prázdnoty sa objavuje guru ako ten, ktorý inšpiruje čistotu mysli. On, alebo ona je objekt, voči ktorému cítime čisto. Pretože pripútanosť zatemňuje myseľ a pretože cítite čistotu vnímania voči guruovi, vy aj guru sa javíte ako existujúci v sféru dualizmu, akoby základné prirodzenosti vašich myslí vo sfére dharmakáji boli odlišné. Preto si navonok vizualizujete gurua s veľkou oddanosťou. Potom obdržíte splnomocnenie jeho, alebo jej neduálnej kondície.

    Toto sú všetko vonkajšie, relatívne praxe gurjogy, v ktorej ste invokovali prítomnosť múdrosti symbolicky sa objavujúceho gurua. Potom recitujete slová vadžry: „Guru sa rozpúšťa do svetla a zjednocuje s mojim samotným bytím; uzri, že jedna chuť rigpy-prázdnoty je skutočná tvár gurua!“

    Ak sa spýtate, kde je absolútny guru, on, alebo ona nie je nikde inde, ale tam – v absolútnej prirodzenosti vašej mysli! Absolútny stav rigpy je miesto, kde je guru úplne zavŕšený ako prvotná múdrosť a jasný priestor. Jednoducho pokračujúc vo vedomú toho aké to je, je dzogčhenová prax gurujogy.

    Takýmto spôsobom súvisí vonkajšie ngöndro s vnútorným ngöndrom v termínoch náuky atijogy.


    Prepísal Ngak´čhang Rinpočhe z ústnych náuk, ktoré dal Jeho Svätosť Džigdrel Ješe Dordže Dudžom Rinpočhe, prvá Najvyššia Hlava školy Ňingma v exile z Tibetu; rozšírené odpoveďami na otázky položené Ngak´čhang Rinpočhem pri súkromnej audiencii, súvisejúcich s krátkym Dudžom Tersar Ngöndrom, Bodhanath, Kathmandu, Nepal, 1979. Jemné gramatické úpravy spravila Lama Dečhen Ješe Wangmo 2009.

Život Tsangňyön Heruku

Nasledujúci text je nesmierne zaujímavý. Aspoň pre mňa. Odhaľuje niekoľko dôležitých informácii o jogínskej tradícii, ktorá v tom čase existovala v škole kagju separátne od mníšskej, ukazuje jej prístup a praxe. Tsangňjön je zodpovedný za autorstvo súčasne najrozšírenejšej verzie životopisu Milarepu. V ďalšom článku vám chcem priniesť náhľad do ranných životopisov Milarepu, ktoré pochádzajú z pera Gampopu a ďalších, a ktoré sa značne líšia od Tsangňjönovej verzie, ktorá v sebe obsahuje dosť veľa zľudovelých prvkov.

Voľný preklad z knihy "The Biogpraphies of Rechungpa" od Peter Alan Robertsa.

Preklad: Karma Gyalpo Dondrub

Život Tsangňjön Heruku

                Práce Tsangňjöna a jeho nasledovníkov sú kriticky dôležité v histórii životopisov Kagju. Tieto životopisy, ktoré sú obzvlášť zamerané na ranných praktikujúcich, ako bol Milarepa, Rečungpa, Tilopa, Náropa, Marpa, Götsangpa a Lorepa, zatienili skoršie verzie a nabrali dominantnú dôležitosť nad neskoršou generáciou.

                Máme tri životopisy Tsangňjöna, ktoré napísali jeho žiaci. Dva sú od autorov životopisov Rečungpu: Lhatsun Rinčhen Namgjala a Götsang repu. Tretí je od Rabdžam Ngödrup Palbara – ktorý teraz existuje v jedinej známej kópii v zbierke E.Gene Smitha, ale v časti jeho zbierky, ktorá je uskladnená v Európe a do ktorej nebolo možné získať vstup. Tsangňjön Heruka sa narodil v roku 1452. Bol vysvätený ako dieťa v jeho siedmom roku a jeho mníšske meno bolo Sangje Gjaltsen. Vo svojich osemnástich rokoch, podľa Götsang Repu, ale v jeho štrnástich podľa Lhatsun Rinčhen Namgjala, Tsangňjön ušiel zo svojho kláštora, aby šiel na púť. Po ceste stretol Šara Rabdžampa Sangjeho, ktorý bol držiteľom línií Rečungpu.  Šara Rabdžampa Sangje obdržal zjednotenie všetkých línií Rečungpu od svojho učiteľa Nawang Drakpu (1418-96), ktorý bol držiteľom línie Talung Kagju v kláštore Talung a dal Šarovi inštrukcie, aby šíril tieto náuky karnatantry. Kvôli tomu, hoci Tsangňjön Heruka je obyčajne spojovaný s Drukpa Kagju, pôvod jeho línie leží v Talung Kagju, ktorá zachovala transmisiu týchto náuk do súčasnosti. Tsangňjön sa stal jeho žiakom a čoskoro bol schopný rozvinúť teplo a obliekať si iba bavlnu. Šara dal Tsangňjönovi meno Čhökji Drakpa. Podľa Lhatsuna slúžil Tsangňjön ako služobník Šarovej partnerky po šesť mesiacov, čo je obyčajne eufemizmus pre sexuálne praxe, ktoré sú v Rečungpovej transmisii ústredné. Napríklad, jeden z mála textov o ktorých sa vraví, že boli napísane Rečungpom, je nazvaný Zoznam hlbokých inštrukcií z Dolného Vstupu Slávnej Samvara-karnatantry, v ktorej deklaruje:

Dokonalá nádoba pre tajnú metódu

Je žena s veľkou túžbou,

A podobne, (sexuálne) zrelý muž,

S dokonalosťou mladosti a blaženosti.

                Pokračuje a vraví, že táto metóda nie je pre tých bez túžby, ešte sexuálne nezrelých, ani pre asketikov. Text, celý vo veršoch, sa neostýcha podať účel a detaily sexuálnej praxe. Napríklad, radí praktikujúcemu nebáť sa pohrýzť ženu na takých miestach, ako sú pery, prsia a bradavky, pretože jej to prinesie potešenie. Takisto radí, kde bozkávať (zoznam začína obidvomi očami a vrcholí s vagínou, ako vzácny príklad náboženského propagovania orálneho sexu), kde uštipnúť a kde uškrabnúť. Nazýva túto prax „Najvyššia cesta nepoškvrnenej blaženosti, najhlbší význam, jediná cesta, ktorou išli buddhovia troch čias.“ Avšak je dôležité sa uistiť, že naša partnerka je správneho typu. Iný text z Rečungpovej línie, Skúmanie znakov dákiní, je úplne zameraný na zhodnotenie žien, ako perspektívnych partneriek v sexuálnej praxi.

                Životopisy sú obyčajne veľmi zdržanlivé o tomto aspekte života ich subjektov. V textoch od Tsangňjöna o Milarepovi, jediné partnerky, ktoré mal Milarepa mať, sú Tseringmi, bohyne vrchov. Ničmenej ranné texty zmieňujú, priebežne, jeho sexuálne partnerky a Milarepove vlastné inštrukcie, zachované v Džamgon Kongtrulovom Pokladnica Inštrukcií, sú špecificky o aktuálnej sexuálnej praxi, o ktorej hovorí, že sa má robiť bez hanby, ale vo veľkej tajnosti.

                Marginalizmus sexuálnych praxí v Tibetskom budhizme je demonštrovaný dvomi textami, ktoré zložil Šang Lotsawa (+1237), ktoré odhaľujú, že tieto praxe boli držané v tajnosti, aby neboli zavrhnuté. Šang Lotsawa študoval s veľkým počtom dôležitých vtedajších učiteľov rôznych tradícií, ale v termínoch jeho vlastnej transmisie náuk leží jeho dôležitosť v následníctve línie pochádzajúcej od Khjungtsangpu, atypický, ale historicky dôležitý mníšsky žiak Rečungpu. Vo Svetelná Partnerka Veľkej Blaženosti, Šang Lotsawa pripomína praktikujúcim používať ženu, ktorá je celá výsledkom vlastnej predstavivosti, tvrdiac, že používať skutočnú ženu je ako ísť prvý krát na koni, bez oprátky, alebo sedla, čo môže byť katastrofa pre oboch.

                Avšak v nasledujúcom texte, ktorý bol mienený pre ešte menší okruh čitateľov, Šang Lotsawa inštruuje, že prax musí byť robená so skutočnou ženou, aby nastal zostup semena, bol zastavený, otočený a rozšírený do celého tela. Sú tu štádiá praxe, počnúc s ovládaním semena iba hľadiac na jej prsia, atď., a množstvo takýchto štádií kulminuje v skutočnej penetrácii.  Počas pomeru sa partneri vizualizujú navzájom ako božstvá, muž recituje ženskú mantru a žena mužskú mantru. Pre každé štádium zostupu semena, atď, sú tu špecifické spôsoby pohľadu, dychových cvičení a vizualizácie. Šang Lotsawa vraví, že sú praxe, ktoré zapríčinia, že žena je priťahovaná tak, že sa stane partnerkou, ale nedáva detaily a smeruje čitateľov k ich vlastným učiteľom pre inštrukcie v súkromí.

                Aby sme sa vrátili k Tsangňjönovi, kým bol žiakom Šaru, mal bezpočet vízií a skúseností, že navštevoval iné ríše, takže ho jeho spolužiaci považovali buď za podvodníka, alebo blázna. Avšak jeho učiteľ predal transmisiu celej Karnatantry, alebo Ňjengju línií jemu, a autorizoval ho za svojho nástupcu.

                Tsangňjön odišiel praktikovať na rozličné posvätné miesta, predovšetkým do Tsari. Táto oblasť je v súčasnosti v okrese Nang na hranici s Indickým štátom Arunačal Pradeš. Dva kraje na západ pozdĺž hranice sú oblasť, kde Rečungpa trávil pozdnú polovicu svojho života. Tsari samotné sa stalo pútnickým miestom potom, ako Tsangpa Gjaré, zakladateľ Drukpa Kagju a objaviteľ teriem Rečungpu, tu ostal na ústraní.

                Tsangňjön opustil svoju mníšsku róbu a vstúpil do pohoršlivého jednania, ako je ponúkať ľuďom na jedenie hovno a hádzať na nich moč, čo prekvapivo inšpirovalo oddanosť v populácii, ktorá ho volala „Tsari Pawo“, čo znamená „Dáka z Tsari“. Dáka je mužsky ekvivalent dákiní, ktoré sú často popisované ako hnevlivé božstvá obývajúce pohrebiská, ale ktoré sú osvietené praktikujúce, alebo ochrancovia vadžrajány.

                Veriac, že normálne jednanie by obmedzilo jeho schopnosť prospievať bytostiam, natrel sa ľudským popolom, ozdobil sa ľudským tukom a krvou; odsekával prsty rúk a nôh z mŕtvol a urobil z nich veniec, ktorý si vmotal do vlasov. Vyťahoval vnútornosti z mŕtvol a urobil z nich náhrdelník a náramky. V neskoršom živote sa zdobil ozdobami vyrobenými z ľudských kostí, ktoré mu doniesli uctievatelia, ale v tomto čase zvykol prísť do mesta nahý, okrem týchto častí mŕtvych tiel, tancovať, smiať sa a plakať. So svojim stoporeným penisom naháňal ženy. Niekedy si zviazal penis, takže bolo vidno len ochlpenie a naháňal mužov, kričiac „Pretiahni ma!“ Tiež pil moč, jedol fekálie a hádzal ich na ľudí, ktorí ním boli pochopiteľne obyčajne vystrašení.  Keď prišiel do Lhasy, ľudia ušli strachom, mysliac si, že je to démon. V tomto období ho tí, ktorí k nemu cítili oddanosť, nazývali Tsangpa Ňjöpa, čo znamená „blázon z Tsangu“. Už predtým obdržal vo vízii od Hevadžru „tajné“ meno Tratung Gjalpo, čo znamená „Kráľ Herukov“. Tratung, čo doslova znamené „pijúci krv“ je Tibetské pre Heruku a je to všeobecne pomenovanie pre meditačné božstvá vo vyššej tantre. Toto sa zdá byť pôvod pre druhú časť jeho mena, pod ktorým sa preslávil: Tsangňjön Heruka.

                Avšak, niekedy v tomto čase navštívil Tsangňjön svoju matku, ktorá naliehala, aby zmiernil svoj zjav, čo relatívne spravil, hoci príležitostne si stále obliekal róbu z ľudskej kože a jedol mozgy a mäso mŕtvych.

                Tsangňjön zažil počas osobných ústraní množstvo vízií. Obzvláštny význam má skúsenosť, ktorú mal v jaskyni zvanej Namkha Dzong (Zámok Oblohy, namkha – obloha, dong – zámok/hradisko, prekl) v Poto, kde pred storočiami praktikoval Milarepa. Toto bolo okolo 1477, keď mal Tsangňjön 25 rokov. Mal víziu ,v ktorej mu Milarepa vyrozprával jeho životný príbeh. Toto vo veľkom prispelo inováciám, ktoré Tsangňjön zahrnul v prerozprávanom živote Milarepu.

                Tsangňjön takisto povedal svojim žiakom, že sa rozhodol jeho Milarepove texty po tom, čo mal víziu Náropu počas ústrania v jednej z Milarepových jaskýň. Vízia Náropu recitovala verše chvály o Milarepovi, hovoriac v zmesi Sanskritu a Tibetštiny. V Tsangňjönovom životopise Marpu, ide Marpa ako starý muž do Indie a vraví o Mialrepovi Náropovi. Tsangňjön potom popisuje, ako sa nie len Náropa, ale aj stromy a hory uklonili smerom k Tibetu, kým Náropa recitoval tie isté verše, ktoré obdržal Tsangňjön vo svojej vízii. Táto pasáž zapríčinila, že niektorí autori interpretujú Náropove dátumy a robia z neho Milarepovho súčasníka. Avšak Náropa umrel v 1040, v roku, keď Atíša odišiel do Tibetu a priniesol so sebou relikvie z kremácie Náropu, a to bol pravdepodobne rok narodenia Milarepu.

                V Tsangňjönovej vízie mu Náropa káže skomponovať život a piesne Milarepu a vyrobiť ich doskotlač. Tsangňjön simultánne videl prekladateľ, ktorý mal oblečené šaty panditu a vyrezával doskotlač. Toto je dôležitý detail, pretože výroba doskotlače prelomí príkaz tajnosti ohľadom literatúry o Milarepovi. Náropa povedal Tsangňjönovi, že nájde sponzorov pre projekt v oblasti Gungthang, čo bola domovina Milarepu aj Rečungpu. Náropa tiež povedal Tsangňjönovi o piatich mladých ženách, s ktorými si začne vzťah, pretože toto nejak bude garanciou pre dokončenie úlohy, čo by inak pre potulného praktikujúceho bez akéhokoľvek majetku bolo náročné.

                Lhatsungov životopis cituje, že už vtedy existovala štandardná zbierka Milarepových piesní. To musí byť ˇŽivot a piesne Šepaj Dordžeho. Avšak Tsangňjön prijal náročnú úlohu vystopovať ďalšie piesne v rozľahlej geografickej oblasti. Našiel sponzorov a dal dokopy zručných rytcov, ktorí vyryli xylografické bloky pre Život Milarepu. Jeho sponzori ho požiadali, aby odložil svoj plán vyrobiť bloky pre druhý zväzok, Stotisíc piesní Milarepu, pretože si to nemôžu dovoliť. Tsangňjön odmietol, povediac im, že úspech je zaručený, kvôli jeho proroctvu vízie a prítomnosti piatich mladých družiek. Dva roky neskôr bola úloha hotová a kópie jeho práce začali cirkolovať široko vo všetkých oblastiach Tibetu.

                Vtedajši kráľ Gungthangu bol Nagjal De (1422-1502; vládol v 1436-1502), oddaný budhista, ktorý bol žiakom Bodong Pančhena (1376-1451), zakladateľa školy Bodong, ktorý stále drži rekord najväčšieho počtu autorských zväzkov v Tibetštine. Setsra kráľa Namgjal De, Adrol Čhökji Drönme sa stala prvou zo série slávnych inkarnácií Jamdrok Džetsuniem v tradícii Bodongpa.

                Kráľ Namgjal De sa stal oddaným a patrónom Tsangňjöna a vyrezať doskotlače pre dôležité texty, ako sú Medicínska Tantra, Mani Kambum a text nazvaný Náuky Milarepu. Tsangňjön už vyrobil bez kráľovskej patronáže v rokoch 1488 a 1490 jeho prvú edíciu. Zdá sa, že nie je žiadna existujúca kópia kráľovskej edície.

                Kráľ Namgjal De bol otcom Lhatsun Rinčhen Namgjala, ktorý sa stal hlavným žiakom Tsangňjöna počas vlády svojho otca. Preto mal Tsangňjön blízke spojenie s Gungthangskou dynastiou a s kráľovstvom Mangjul Gungthang.

                Tsangňjön žil rpedovšetkým v oblastiach, kde pobýval Milarepa, ale takisto robil púte na horu Kailaš a do Nepálu, kde v spoločnosti mladého Lhatsuna, obnovil stúpu Swajambhu (ktorú o roky neskôr obnovil samotny Lhatsun). Tsangňjön bol ocenený kráľom Ratna Mallom (vládol v 1482-1528) Kathmandu a Patanu (tretiemu mesto toho, čo teraz poznáme ako Kathamandu valley, Bhaktapuru, vladol kráľ Raja Malla, v r.1482-1505).

                Tsangňjön zomrel vo veku 55 počas svojej prvej návštevy Rečungpuk, čo bola jaskyňa v údolí Jarlung, ktorá je spojená s Rečungpom. Toto miesto jeho skonu sa rozvinulo v hlavné centrum neskoršej transmisie jeho línie.

-----