<=
Togden Ačö, tútor deviateho Khamtrul Rinpočheho
Tradícia Drugpa Kagjü
Tradícia Drugpa Kagjü začala od Lingčhen Räpu (Päma Dordže, 1128-1188), žiaka Phagmo Drupu. Lingčhen Räpu často prirovnávajú k veľkému indickému mahasiddhovi Sarahovi. Hovorí sa, že obaja dosiahli realizáciu okamžite. Cchangpa Gjarä (Ješe Dordže, 1161-1211) bol jeho žiakom. Je to prvý Drugčhen Rinpoche (známy tiež ako Gjalwang Drugpa Rinpočhe). Obzvlášť po ňom sa Drugpa Kagjü sformovala ako tradícia. V kláštore Nam, ktorý bol založený medzi Lhasou a Cchurpu v roku 1205, sa na oblohe objavilo deväť drakov. Objavili sa tam, kde sa Cangpa Gjarä chystal ustanoviť svoje vadžra sídlo. Tak sa tento kláštor stal známy ako Nam Drug (tib. drug - drak)a tradícia, ktorej zakladateľom sa stal - Drugpa Kagjü.
Päma Karpo, známy ako veľký učenec, bol štvrtým Drugčhen Rinpočhem. Mal dve znovuzrodenia:
1.Ngagwang Namgjal odišiel do Bhutánu šíriť tradíciu Drugpa Kagjü.
2.Pasang Wangpo šíril tradíciu v Tibete.
Línia transmisie Drugčhen Rinpočheho vedie od Pasang Wangpa. On sa stal hlavou Drugpa Kagjü. Päma Karpo mal dvoch hlavných žiakov: Jongdzin Rinpočheho a Čhögön Rinpočheho. Jongdzin Rinpočhe mal zas troch znamenitých žiakov:
1.Tagcchang Räpa (poslal ho do Ladhaku, aby upevnil tradíciu z indickej strany a založil kláštor Hemis);
2. Khampa Karma Temphel (1548-1627), prvý Khamtrul Rinpočhe - zakladateľ jednej z najväčších komunít praktikujúcich, z ktorej vzišlo viac než styridsať dcérskych komunít v provinciách kraja Kham.On šíril učenie v Khame.
3.Könčhog Gjalpo, prvý Dorzong Rinpočhe (bol poslaný upevniť tradíciu v Číne).
Könčhog Gjalpo
Na ceste do Činy ho prepadli krutí lupiči z mestečka Rogmi v provincii Kham. Boli to chlapi, ktori nielen, že okrádali cudzincov, ale ich aj zabíjali. Po tom, ako ho o všetko obrali, zhodili ho z vysokého útesu. Ale on sa znova objavil na jeho vrcholku. Tak sa rozhodli, že ho zabijú pomocou chladnej zbrane, no čepeľ ním prechádzala bez toho, aby mu ublížila. Keď videli takú neuveriteľnú vec, pojali zbojníci k nemu hlbokú oddanosť. Pozvali do do Rogmi, ale Könčhog Gjalpo odmietol. Ale oni pohorozili, že sa zabijú. Tak súhlasil odísť s nimi a založil svoje prvé miesto na ústrania - Dordže Dzong a preto sa nedokázal dostať do Číny. Bolo predpovedané, že ak sa dostane do Číny, učenie sa upevní. Ale to sa nestalo. Podľa spisov a dejín kláštorov Drugpa Kagjü v provincii Kham, ktoré spísal 8.Khamtrul Rinpočhe v roku 1961, boli títo traja: Tagcchang Räpa, Khampa Karma Temphel a Könčhog Gjalpo boli v tom čase najdoležitejší.
Khamtrul Rinpočhe
Khamtrul Rinpočhe zas mal troch znameniých žiakov.
1. Drugpa Čhögjal Gjaccho (1578-?), prvý Dugu Čhögjal
2. Trulžig Trinlä Gjaccho, prvý v línii Adeu Rinpočheho;
3. Zigar Sönam Gjaccho, prvý Zigar Rinpočhe.
Títo traja vadžra bratia boli známi ako traja Gjaccho (tib. gjaccho - oceán) a v súčasnosti žijú ich 8. inkarnácie (8. Adeu Rinpočhe zomrel v roku 2008, pozn. prekl.). Súčasný Adeu Rinpočhe má 65 rokov. Nedávno vycestoval z Tibetu, kde netrpezlivo očakávali jeho návrat. V súčasnom Khame ho považujú nielen za učiteľa Drugpa Kagjü ale aj za veľmi uctievaného majstra. Tak sa stalo, že je nielen dobrým učencom, ale zaujímavým učiteľom. V pre Tibet ťažkých časoch stávil vo väzení a v táboroch veľa rokov. Vo väzení ho a ešte niekoľko ďalších lámov zachránil doktor (číňan a buddhista). Adeu Rinpočhe je nesektársky majster. Prešiel seriozným výcvikom a strávil mnoho rokov v ústraní v plnej miere ho vycvičili žiaci Šakja Šrího (1854-1919). Takíto ľudia sú v našej dobe vzácni.
Togdäni Khampagaru
V roku 1964 žili Khamtrul Rinpočhe (Dönžu Ňima) a skupina lámov s ním spojených spoločne v maličkom dome v Banuri. Bolo to neďaleko miesta, kde sa v budúcnosti mala sformovať komunita Taši Džongu (Himalčal Pradéš, Severná India). Raz ich navštívil Gjalwa Karmapa. On a Khamtrul Rinpočhe boli veľmi dobrými priateľmi. Počas besedy Karmapa spomenul: "Chcel by som mať podobných togdänov."
Togdän - kto to je?
Tibetské slovo "togdän" označuje toho, kto dosiahol realizáciu, toho, kto rozpoznal skutočnú prirodzenosť mysle. Togdäni sú vo všetkých tibetských tradíciách. Vo výcviku khampagarských jogínov sa kládol doraz na praxe Mahámudry a šiestich jóg Náropu. Okrem toho praktikovali zvláštne učenia Drugpa Kagjü "jednej chuti", "vzájomnej závislosti" a gurujogy. Nie sú však praxe, ktoré by boli určené len pre togdänov. Robia kjerim a dzogrim, potom praktikujú jogu kanálov, vetra a thigle. Ale "čerešnička na torte" týchto ľudí nie je v tom, čo robia, ale ako praktikujú.
Je úplne možné, že praktikujúci veľa medituje, a následkom toho sa u neho objaví pýcha. Objavuje sa túžba byť slávny. Od samého začiatku, od založenia khampagarského kláštora, boli všetci Khamtrul Rinpočhovia na svojich študentov prísni, aby sa tomu zabránilo. To oni vyberali kandidátov na joginsky výcvik , z ktorých sa len niektorí neskôr stali známi ako togdäni. Je nemožné si predstaviť, že by medzi nimi boli takí, ktorí sa zaujímajú o slávu a popularitu. Tradične sú všetci kandidáti "testovaní" po veľmi dlhú dobu. Hlavný vlastnosťami jogína sú schopnosti a energia pre prax, ako aj udržiavanie zámeru praktikovať. Hlavným faktorom pri výbere je rozhodnutie Lámu a jeho hodnotenie kvalít budúceho kandidáta. Nemenej dôležitá je povaha kandidáta, ale aj po výbere nasleduje dlhá skúšobná doba.
Bez ohľadu na to, ako dlho praktikovali, do akej miery sú realizovaní, nie je v tradícii Khamtrul Rinpočheho voči togdänom žiadne zvláštne jednanie. Zaobchádzal s nimi vždy rovnakým spôsobom ako s ostatnými mníchmi z kláštora, občas trochu lepšie, ak boli niečim zvláštni. Tí, ktorých nazývajú togdänmi, sa vyznačujú tým, že majú skutočnú dôveru a oddanosť k praxi Dharmy. Nemajú žiadne očakávania odmeny a túžbu niečo získať. Toto je spôsob, akým "vyrábajú" khampagarských togdänov. Od starých čias až do súčasnosti je tradícia "dokonalých jogínov" čistá.
Všetci khampagarskí togdäni sú bhikšuovia. Veľa ľudí si myslí, že togdäni sú ženatí jogíni, pretože ich vzhľad a oblečenie sú veľmi podobné. Nie sú vždy oblečení ako mnísi. Zvyčajne nosia biele rúcha, vlasy si namotávajú na hlavu, ako ngagpovia a v ušiach majú náušnice. To všetko sú atribúty ženatých jogínov. Ale oni sú všetci od začiatku gelongovia a zostanú nimi aj potom, čo začnú viesť úplne "jogínsky životný štýl."
Táto tradícia mníchov - togdänov podobných ženatým jogínom je jedinečná. Tretí Khamtrul Rinpočhe povedal: "Majte sľuby osobného oslobodenia, ktoré sú najvhodnejšie pre Dharmu, praktikujte Vadžrajánu a obliekajte sa do bieleho." To bol jeho rada aj proroctvo. Keď založil štvrtý Khamtrul Rinpočhe centrum pre ústrania, stalo sa tak, a vznikla z toho tradícia kláštora. Togdän Adžam hovoril, že keď cestoval s ôsmym Khamtrul Rinpočhe po rôznych kútoch Khamu, ukázalo sa, že aj v oblastiach pridružených kláštorov laici verili, že togdäni majú manželky. Verí, že nosiť dlhé vlasy si vyžadujú potreby praxe. Keď sa človek "zatvára" na prax určitého jidamu, nemôže si strihať vlasy. A neostrihané vlasy sú nemiestne, ak sa obliekaš ako mních.
Togdäni nemajú žiadne zvláštne sľuby a záväzky. Čas od času dostávajú rôzne iniciácie a "učia sa", nové praxe. A následkom toho sľubov pribúda. Ale nie sú žiadne hranice, ktoré môžete použiť na to, aby ste určili, že tento praktikujúci je len mních a tento je togdän. Aj keď žije praktikujúci ako jogín už tri roky, ešte ho nepovažujú za skutočného togdäna. Je na ceste učenia sa. A ak, tri roky potom, opustí obec togdänov, nebudú ho považovať za togdäna.
"Dokonalí jogíni" sú tí, ktorí venujú svoj život k praxi dharmy a dosiahnutiu realizácie. Nemajú žiadnu pýchu, nemajú "svetskú pripútanosť." Sú nenápadní a zamĺknutí. V dôsledku toho ľudia okolo nich spontánne chápu: "To je togdän". Od dávnych dôb až do súčasnosti nebolo v tejto tradícii praktikujúcich, ktorí porušili svoje povinnosti. Ak je praktikujúci chvastúň, "svetský", ľudia ho prirodzene neberú ako togdäna, aj keď strávil v ústraní šesť alebo deväť rokov.
Pôvod tradície
Tento prístup k praxi dharmy pochádza od Tilopu a Náropu (India). Do Tibetu, ho priniesol Marpa a "dal" Phagmo Drupovi. Ďalší boli Lingčhen Räpa a Cangpa Gjarä. Po nich, to prišlo do Khamu. Za čias prvého Khamtrul Rinpočheho (Karma Khampa Tephel, 1548-1627) vznikla prvá skupina togdänov. Za štvrtého Khamtrul Rinpočheho (Čhokji Ňima) bol založený khampagarský kláštor. Za gompou založili centrum pre ústrania, určené pre obmedzený počet praktikujúcich, s cieľom uskutočniť prax dharmy "dokonalým spôsobom". Z tristo mníchov vybrali na to, aby v centre podstúpili jogínsku prípravulen trinásť. Khampagarská tradícia togdänov, ktorú "držia" v Taši Džongu, pochádza z tej doby.
Táto tradícia praxe jogy bola zozbieraná Kunga Tändzinom, tretím Khamtrul Rinpočhem, ktorý bol tertön a gelong a žil koncom sedemnásteho storočia. Všetky tieto učenia existovali v Drugpa Kagjü aj pred ním, ale začiatok takejto praxe v centre togdänov bol položený predovšetkým za jeho života. Mal žiaka, laika Amku Dečhen Dordžeho, ktorého príbeh je známy po celom Khame. Obvykle sa dúhové telo realizuje individuálne. Jeho príbeh - je jedinečný. Amka sám, jeho manželka, deti, jaky, ovce zmizli všetci spoločne.
To nebola realizácia dúhového tela, ale skôr, niečo ako odchod do krajiny Dákiní. Amka pochádzal z Nangčhenu a patril k rodine kočovníkov. Celkom mala rodina trinásť členov. Ak započítame všetky jaky, ovce a psy, - šesťdesiat dva. A všetci z nich odišli raz ráno do krajiny Dakiní. Amka, bývalý študent Tändzin Ňima Rinpočheho a Cchogňi Rinpočheho, išiel prvý, hrajúc na damaru a zvoniac drilbu, a za ním jeho manželka, deti a zvieratá. Togdän Adžam, rozprával tento príbeh, ale nevedel si spomenúť na názov miesta, kde sa to všetko stalo. Potom z rodiny Amku neostalo nič, okrem piecky a stanu. V noci pred touto udalosťou, si susedia - nomádi mysleli, že je v rodine Amku hádka, lebo hodili všetok majetok do rieky. Nasledujúce ráno po nich neostala ani stopa. A tak v línii transmisie po Künga Tändzinovi nasleduje Amka, a za ním - Džampa Pawo, tiež známy ako Jongdzin.
Tradične, je počet togdänov v centre trinásť. To je spojené s určitou udalosťou. Centrum pre ústrania založil Čhökji Ňima, štvrtý Khamtrul Rinpočhe, na mieste, kde nebola žiadna pitná voda. Ale on si ho vybral, lebo sa mu táto oblasť naozaj zapáčila. Rinpočhe tam poslal jedného zo svojích asistentov a nariadil mu vykopať na vybranom mieste jamu a zakopať do nej tormu. Povedal tiež, že na tomto mieste vznikne prameň. A dodal, aby na ceste späť robil jeho asistent malé kôpky z kamenia. On tak aj robil, budoval kopy, až kým nevyvrel prameň. Tento zdroj dáva jogínom vodu do dnešných dní. Keď sa asistent vrátil , Rinpočhe sa ho spýtal, koľko kôp na ceste postavil. On odpovedal, že trinásť. Khamtrul Rinpočhe sa rozhodol, že je to znamenie, že v centre pre ústrania by malo byť len trinásť praktikujúcich. Ak by asistent postavil viac kôp- znamení z kamenia, bolo by togdänov viac. Od tej doby ich nikdy nebolo v rovnakom čase viac ako trinásť. V Tibete, neveria, že číslo je trinásť nešťastné. Naopak, pokladajú ho za niečo pozitívne. Existuje mnoho momentov spojených s týmto číslom. Príklad - počet togdänov centra pre ústrania, ktorý bol striktne dodržiavaný. Teraz je ich v Tashi Jong iba päť (v roku 2010 ich bolo trinásť a k tomu traja staší togdäni, pozn. prekladateľa). Spočiatku sa ich do Indie s Khamtrul Rinpočhem dostalo osem, ale niektorí z nich opustili tento svet. Niekoľko nových záujemcov sa cvičí a teraz budú pravdepodobne čoskoro prijatí do komunity jogínov (stalo sa tak v roku 2009, pozn. prekladateľa).
Na otázku, či sa teraz robí skúška praktikujúcich tumma sušením plachiet v mraze, togdän Adžam odvetil, že predtým, v Tibete, sa to robilo. Ale v Indii je nevhodné počasie, nie je dostatočná zima a pokračoval: "Na druhú stranu, existujú aj iné špecifické testy, ktoré vám umožnia mnohé vyjasniť, podobne ako keď sa robia odliatky z hliny. Ak hlina je dobrá, bude aj odliatok dobrý. "
Dlho po oživení tradície v Tashi Jongu, nevyberal Khamtrul Rinpočhe nových kandidátov do centra pre odosobnenie. A mnohí to pokladali za vážne opomenutie. Zdalo sa, že v prípade, že nebudú vyškolení noví kandidáti, hrozí vyhynutie tradície. Nevyhnutným predpokladom bola vždy dlhá skúšobná doba. Mnohí mnísi chcú byť khampagarskými togdänami, ale vyberajú sa len jednotlivci. Niektorých z nich vybral Dorzong Rinpočhe. Hoci sa niektorí z vybraných narodili v exile, majú potrebného "ducha". Vyberali a skúšali ich po mnoho rokov. Jeden kandidát - z Dugu, bol vybraný spomedzi niekoľkých tisíc. Iný bol nájdený v kraji Dorzonga Rinpočheho.
Životný štýl togdänov
Togdäni (rovnako ako študenti togdänov) a mnísi žijú od seba navzájom oddelene. Na vykonanie kolektívnej praxe sa jogíni zhromažďujú v spoločnej sále. V ostatných prípadoch praktikujú individuálne. Centrum pre ústrania a kláštor je ako jedno spoločenstvo, a laici sú jeho nasledovníkmi. Vzdelávanie budúceho togdäna je práca, na ktorej sa podieľajú všetci. Je to niečo, čo si vyžaduje úsilie mnohých ľudí. Hlavou mníchov je "Khänpo" (opát), a pre togdänov je to drubpön, čo označuje hlavného a najviac realizovaného togdän. Teraz je drubpönom togdän Adžam (po smrti togdäna Adžama to bol togdän Amtrin, v súčasnosti je to pravdepodobne togdän Semdor, pozn. prekladateľa). S ním môžu ostatní jogíni hovoriť o svojej vlastnej praxi. Všetci členovia komunity síce považujú za svojho učiteľa Khamtrul Rinpočheho, ale ak nevyhnutne potrebujú poradiť v praxi, môžu sa obrátiť na drubpöna.
Togdäni, ktorí sú na ústraní v centre, sa zhromažďujú len, keď je to nevyhnutné. Zvyčajne nie sú príliš často v kontakte s ľuďmi. Počas výcviku sú jogíni vždy na ústraní. Na druhú stranu, starší togdäni s ľuďmi komunikujú a trávia v ústraní len niekoľko mesiacov v roku. V centre je oltár a hala, kde togdäni spoločne cvičia, a maličké izby pre každého z nich.
Togdän Adžam takto popisuje spôsob, akým praktikujú jogíni: "Po dobu dvoch týždňov robíme spoločne sadhany Čakrasamvaru a Vadžravarahi. Každý desiaty a dvadsať-piaty deň lunárneho kalendára je ganapúdža. Všetok zvyšný čas robíme svoju osobnú prax. Každé ráno v hale všetci spoločne cvičíme jantrajógu. Ak niekto ide na "prísne" ústranie, nezúčastňuje sa kolektívnych praxí, a ide do jaskyne. Keď sme boli ja a a togdän Amtina na ústraní, nezúčasťňovali sme sa ničoho iného."
Togdäni nemajú žiadne predpisy a pravidlá určujúce čas ranného vstávania. Deň začínajú ca-lungom. Po raňajkách nasleduje kolektívna jantrajóga. Potom praktikuje každý individuálne. Ak je jogín na ústraní, nepoužíva kuchyňu centra. Preto je jedlo veľmi jednoduché. Jedia väčšinou to isté. Ohľadom potravín, tiež nemajú žiadne pravidlá. Jedia veľmi skoro ráno a potom raňajkujú. Rodiny dodávajú togdänom potraviny. Ak sa človek chce stať mníchom, musí jeho rodina súhlasiť - ona mu bude musieť poskytovať zásoby. Ak ho rodina nemôže vydržiavať, nemá človek možnosť vstúpiť do kláštora. Keď už sa stal mníchom, môže sa stať jogínom. Ak nie je jedlo, môže sa situácia vážne skomplikovať. Ale im stačí aj veľmi jednoduché jedlo. Hladovanie nie je súčasťou praxe. Togdän Adžam povedal, že jeho učiteľ, togdän Čhökjong predtým praktikoval pôst, ale to bola jeho osobná voľba.
Bez ohľadu na všeobecne rozšírený názor, títo jogíni v noci spia. Ale spia v meditačnej pozícii. Na udržanie tela v tejto polohe používajú meditačné pásy. Čhögjal Rinpočhe povedal, že toto (pravidlo "nespať") sa deje obvykle tam, kde nie je žiadny stály učiteľ. Dodal, že ak to chceš robiť sám - to je druhá vec, ale zavedenie tohto pravidla by spôsobilo ťažkosti, ktoré nie je treba.
Keď togdäni praktikujú v horách, môžu zostúpiť z hôr v lete, ale v zime musia zostať na mieste a praktikovať. Väčšina radšej nevychádza a ostáva na ústraní. Ak rodina podporuje jogína potravinami, prinášajú zásoby do centra pre ústrania. Potom posielajú k praktikujúcemu posla so správou, že môže zostúpiť dole a vyzdvihnúť si svoje zásoby. Ale niekedy rodiny prinášajú všetko potrebné k jaskyni praktikujúceho.
Keď prebieha ústranie, nie je treba priveľa jedla. Togdän Adžam rozprával, ako jedia: "Ráno jem campu, na raňajky tukpu. Vo večerných hodinách opäť trochu campy. Keď som bol v jaskyni, potom som pil len vodu. Ale keď som v centre na ústrania, môžem piťaj čaj." V praxi tibetského buddhizmu sa používajú rôzne rituálne predmety, thangky, atď. togdän Adžam povedal, že pre osobnú prax veľa z toho netreba. Sú potrebné v prípade, že sa robí skupinový rituál alebo obrad. Keď zakladal ôsmy Khamtrul Rinpočhe Tashi Džong, bolo togdänom dovolené urobiť všetku ťažkú prácu. Boli tesári, nosili cement a piesok, stavali cesty a domy. Togdäni urobili "všetko ako treba". Vzhľadom k intenzívnej praxi dharmy nemajú zmysel pre sebahodnotenie. Sú spontánni, dobrí pracovníci, a plní šťastia. Preto bolo pre Khamtrul Rinpočheho ľahké požiadať ich, aby urobili potrebné práce. Sú voči nemu veľmi lojálni. Togdäni postavili spolu s mníchmi a laikmi remeselné centrum, domy pre ľudí a cesty. Togdäni nemajú v Tashi Džongskej komunite žiadne privilégiá.
Teraz stojí obec pevne na nohách, a togdäni nemusia takto pracovať. Ale aj napriek tomu sú togdäni skúsení remeselníci. Sú medzi nimi sú kvalifikovaní rezbári, ktorí tvoria masky, krajčíri, majstri výroby toriem. Jeden z nich je veľmi dobrý lekár. Niektoré z týchto zručností získali pred tým, než sa stal togdänami. Veľmi často sa ich zručnosti pod vplyvom praxe stávajú stále dokonalejšími. Dugu Čhögjal Rinpočhe sa domnieva, že je to spôsobené tým, že myseľ sa stáva "jednoduchšou" a veľa vecí sa darí lepšie.
Hoci je tradícia kláštorného tanca (čam) pre khampagarskú komunitu oddávna dôležitá, togdäni s ňou nemajú silné spojenie. Niektorí sa ho môžu zúčastniť, sprevádzajúc na hudobný nástroj, ale väčšina sa na tejto udalosti nepodieľa. Je to preto, že jogíni v Tibete väčšinu svojho času trávili v horách. Mohli zísť dole na deň alebo dva počas tanca, ale nemohli sa ho učiť. Na tento účel bolo potrebné zostať v kláštore.
Pár slov o obnovení togdänskej tradície. Jeden jogín zostal v okupovanom Tibete, ale počas kultúrnej revolúcie utiekol. Zomrel už vo vyhnanstve. Iný (dokonca z Tashi Džongu), šiel do Tibetu a strávil tam viac ako rok. Počas tejto doby dal pokyny siedmim potenciálnym togdänom. Tento spôsob výučby bol prijatý vo všetkých dcérskych kláštoroch Khampagaru. Mnohí praktikujúci sa stali "dokonalými jogínmi" bez akéhokoľvek oficiálneho uznania. V hĺbke svojho srdca ľudia vždy vedia, kto sú. Samozrejme, to neznamená, že si človek myslí: "Ó! Ja som togdän". Táto tradícia je veľmi "delikátna", a súčasná generácia togdänov venuje veľkú starostlivosť jej záchrane. Čhogjal Rinpočhe je presvedčený, že tradícia je pre túto generáciu v bezpečí. Hovorí, že má pocit, že títo togdäni sú ako živé klenoty medzi živými bytosťami.
Vynikajúci togdäni minulosti a súčasnosti
V dejinách kláštorov Dugu a Khampagaru boli veľmi slávni togdäni. Togdän Adžam povedal: "Za mojich čias bol v Khampagare najslávnejší Lhündro. Pred ním - Legčhö. Ale v čase, keď som vstúpil do centra pre ústrania, už bol preč . Lhündro mal troch hlavných nasledovíkov. Prvým bol šiesty Khamtrul Rinpočhe, druhý bol Šakja Šrí, tretí majster praxe "dúhového tela." Pred svojou smrťou ich Lhündro veľmi podrobne učil jogu a potom ich prax veľmi pozorne skontroloval. S Šakja Šrím učili všetkých, čo boli najmladší "telom i mysľou". " Mojím hlavným učiteľom bol Čhökjong togdän. Okrem šiesteho Khamtrul Rinpočheho bol ešte jeden jogín - Džamjang Dragpa - majster mnohých systémov praxe. Šakja Šrí "zlúčil" veľa tradícií a praxí a odovzdával ich ako jednu líniu. To sú línie transmisie, ktoré je treba držať v tajnosti."
Togdän Adžam sa stal jogínom, keď mal dvadsaťsedem rokov. Teraz má osemdesiat štyri (togdän Adžam zomrel vo veku osemdesiat šesť rokov, v roku 1999 pozn. prekladateľa), tridsať z nich strávil v ústraní. Vždy o tom hovorí so všetkou skromnosťou: "Áno, to je spôsob, akým praktikujeme. To je iný spôsob života. Ale v Khame je veľa príbehov, ako je tento. Nemal som žiadne osobitné odborné znalosti v ničom. V Tibete, som veľakrát šiel zbierať almužny pre kláštor. Po úteku do Indie, som bol prostý mních, a nebol som príliš často na ústraní." Ale bol vždy na ústraní v okolí khampagarského kláštora. Priamo za Gompou sa nachádzalo centrum a niekoľko jaskýň. Jedna, kde praktikoval, bola na rímse nebezpečnej priepasti. S ťažkosťami sa tam dokázal vyštverať, aby tam strávil veľa rokov o vode a campe.
Akosi ostal togdän Adžam v horách celých šesť rokov. Aby cez deň nezaspal, sedel na skalnej rímse. Hovorí, že nebol nikdy unavený, nebol sklamaný a nečakal žiadne známky realizácie. Nemal pochybnosti o svojej praxi a učiteľoch. Neskôr slúžil niekoľko rokov ôsmemu Khamtrul Rinpočhemu . On - jeden z mníchov siedmeho Khamtrula a poznajúc všetkych troch (siedmeho, ôsmeho a deviateho), sa domnieva, že nie je medzi nimi žiadny rozdiel.
Hovorí sa, že ak si budeš niečo priať pri prvej návšteve sochy Džowo Rinpočheho (Šákjamúni) v Lhase, všetko sa splní. Togdän Adžam si prial dobrú prax Dharmy a nemať materiálne pôžitky.
Druhý najstarší Togdän je Amtrin. Všetci Togdäni praktikujú v zásade jedno a to isté, ale jeho hlavnou praxou bola sadhana Jamantaku. Často spolu so základnými praxami Drukpa Kagyu tiež robia praxe aj ďalších škôl (Ňingma a Sakja). V tomto prípade, sadhanu Yamantaka - z Ňingmy. Tá sa líši od sadhany rovnakého mena v tradícii Gelug. Inštrukcie k nej dal Amtinovi Khamtrul Rinpočhe.
Amtin bol z chudobnej rodiny. Avšak, jeho rodina (najmä matka) reagovala na jeho želanie, aby sa stal mníchom v khampagarskom kláštore s rešpektom. Zvyčajne, sa mníchmi stávajú deti a mladiství, ktorí takú túžbu prejavili. Všetci z nich sú naďalej vydržiavaní ich rodinou. Amtin hovoril o zvyku, ktorý existoval v časoch jeho detstva - dať syna do kláštora. Vo všetkych dcérskych kláštoroch Khampagaru bolo bežné, že rodiny materiálne podporovali tých, čo odišli za mníchov, a mali k takémuto smerovaniu úctu.
Potom, čo strávil nejaký čas v kláštore, rozhodol sa Amtin ísť na ústranie do hôr. Zásoby mu mal nosiť brat - veľmi zábudlivý človek. Niekedy prešli mesiace bez dodávok jedla a on žijúc len o vode, veľmi zoslabol hladom. Niekedy leopard zabil horského jeleňa alebo ovcu. Amtin zbieral zvyšky a jedol ich a tak sa mu podarilo prežiť. Hlad a boj o prežitie neboli jeho praxou, ale on úprimne chcel praktikovať v horách, aby ho nikto neobťažoval a on zase nebol zdrojom starostí pre druhých. Raz zaútočil leopard na neho. Amtin si nevšimol dravca, ktorý sa skrýval v kroví. Keď začul rev, dal sa na útek, zvierajúc kosti jeleňa v rukách. Amtin vyliezol na kopec a začal kričať, aby dravca zahnal. A v tej chvíli si uvedomil, aká veľká bola jeho pripútanosť k veciam. Nechal kosti na kopci a šiel do jaskyne, aby pokračoval v praxi.
Ženy, togdänky
Okrem mužskej tradície existovala aj tradícia žien. Jeden zo študentov Khamtrul Rinpočheho založil kláštor Nangčhen Cchečhugar. Boli tam traja Tulkuovia, spomedzi ktorých boli Trulžug Thinlä Gjamccho a Adeu Rinpočhe hlavní. Ďalší bol Cchogňi Rinpočhe, ktorý sa podieľal na založení jedného z najväčších kláštorov Drugpa Kagjü v Tibete. V mestečku Dugu bolo veľa stúpenkýň togdäna Šakja Šrího. Každý z nich bol vážený, a ich línie transmisie doteraz existujú v Tibete aj v Himalájach. Tokdänmy nenosili dlhé vlasy a biele plášte s šerpami, boli oblečené ako mníšky či ženy v domácnosti.
Togdän Adžami povedal, že Tibet bolo miesto, kde sa vedľa seba nachádzali klášotry Ňingma a Drugpa. Tam boli togdänmy. Keď togdän a togdänma dosiahli určitú úroveň v praxi, išli spolu na tajné miesto, aby praktikovali jogu zjednotenia. Títo praktikujúci vyzerali na tridsať, aj keď mali osemdesiat rokov. Mali normálny zrak, nemali šedivé vlasy ani vrásky. Tento príklad ukazuje v skutočnosti na moc Vadžrajány. Títo praktikujúci boli mimoriadni ľudia - bez pýchy, hnevu a pripútanosti. Mnohí z nich boli laici, ktorí uskutočnili plod Vadžrajány.
Zvláštne vlastnosti togdänov
Hlavnou odlišnosťou togdänov je úplne slobodná myseľ. To je výsledok intenzívnej praxe Dharmy. A keďže stratili pripútanosť väzbu k praxi ako takej, sú úplne bezstarostní. Napríklad: starší togdän môže v priebehu rituálu spať . Keď chce spať, spí, a to mu vôbec nerobí starosti. Ak sa na niekoho hnevá, tak hnev prejaví, neskrýva ho. A aj keď niekoho pokarhá, v jeho mysli niet ani stopy hnevu, jeho myseľ je čistá. Dugu Čhögjal Rinpočhe hovorí: "Krása týchto togdänov nie je v tom, koľko času strávili v horách. Skutočným meradlom je, že urobili svoju myseľ úplne slobodnou a jednoduchou. Niet v nich to lipnutia na ničom, či už je to meditácia, prax, alebo svetské záležitosti. Následkom je ich reč nepodmienená agresivitou, závisťou, pripútanosťou. Sú vždy dobrosrdeční, ich prítomnosť je prospešná nielen pre spoločnosť Tashi Džongu, ale slúži aj ako zdroj inšpirácie."
Zdroj: «Cho Yang», The Voice of Tibetan Religion & Culture, №7, 1996, p. 110, «The Tokdens of Khampagar»
Z angličtiny preložil: Andrej Vergun
