Po dlhej dobe mám trochu čas venovať sa prekladom. Na e-sanghe som narazil na zaujímavú debatu o rozdielnosti výkladu filozofie madhjamiky v podaní Gorampu a Miphama. Filozofickú školu "madhjamika" založil slávny indický buddhistický majster Nagardžuna. Madhjamika (doslova "stredná cesta") je známa tým, že sa vyhýba priamemu popisu, alebo vyjadreniu konečnej reality, kedže akékoľvek vyjadrenie je spojené s uchopovaním, príjímaním a odmietaním, atď. Debata prebiehala -na rozdiel od debát na česko-slovenských fórach- kľudne a veľmi vecne. Môžete si ju pozrieť na tomto linku. V mnohých citáciách, ktoré tam padli, ma obzvlášť zaujala jedna, od Džetsun Rinpočheho:"Hoci to je také, aké to je, (keď) myseľ neodmieta jasnosť, jasnosť je nazývaná "charakteristika mysli". Ak dobre skúmame jasnosť, hoci hľadáme jej umiestnenie, triedu, farbu, alebo tvar atď, nemôžeme ju nájsť a ustanoviť a pod., prázdnota je nazývaná "prirodzenosť mysli". Ako taká, jasnosť, ktorú nemôžeme nájsť ja nazývaná "prázdnou". Hľadajúci, ktorý hľadá prázdnotu sa nazýva "jasnosť". Kvôli tomu, hoci je myseľ prázdna v okamihu jasnosti a je jasná v okamihu prázdnoty, nemôže byť jasnosť a prázdnota nikým rozdelená na oddelené časti. To sa nazýva "nedualita", alebo "zjednotenie", alebo "nevyjadriteľné", či "nepostrehnuteľné, esencia mysli."
Nick Nadrol k tomu ďalej dodáva:
Prázdnota je ukončenie (tretia ušľachtilá pravda), jasnosť je podmienená, skutočnosť ich nerozdielnosti je jediná vec, ktorá dosahuje požiadavok, že je nepodmienená - kvôli tomu je zjednotenie identifikované Džetsun Rinpočhem, Sapanom a Gorampom ako tathagatagarbha (buddhovská prirodzenosť).
Toto zjednotenie samotné je prosté extrémov, ale prázdnota, v tomto kontexte, nie je prostá extrémov a rovnako nie je ani jasnosť sama o sebe, súc podmienená.
Myslím, že ďalší komentár by bol zbytočný....
1 komentár:
Nejak som nepochopil: thukdam sa da robit len po smrti (v barde) alebo aj normalne, za zivota?
Zodpoveda thukdam nirvane?
Zverejnenie komentára