Dvaja starí tuláci

Ukážka z knihy The Yogins of Ladakh, Pilgrimage Among the Hermits of the Buddhist Himalayas

Vybral a preložil: Ngakpa Tongnyid Dorje





Togdeni z Khampagaru

Dvaja starý tuláci

                Na juhu Padumu sa krajina zdvíha do širokého útesu, než začnú severné úpätia Himalájí. Malý výstup vedie pomedzi polia k malému kopcu na ktorom stojí Stagmo gompa, „Kopec tigrice“, kláštor Drugpa posadený medzi štíhlymi stromami.  Miesto je požehnané malými prameňmi, ktoré v kaskádach plnia malé kaluže, z jednej úrovni na ďalšiu. Jednoduché záhrady sa terasovito približujú ku skupine neozdobených mníšskych ciel a chrámov. Myseľ sa uvoľní pri zvuku bežiacej vody a šumiacich listov, zatiaľ čo slnko vrhá vzory svetla a tieňa po celom nádvorí. Ako sme vystúpali hore a vošli do ochrany stromov, obklopila nás atmosféra viac Čínskeho, než Tibetského kláštora.

                Stagmo je domov jogínov a základňa mníchov Drugpa z Padumu a Sani. Najprv sme nikoho nevideli, ale ako sme začuli hlasy, našli sme dvoch starých mužov sedieť na nejakých schodoch, ako rečnia. Zrazu som ich spoznal: boli to tí dvaja, ktorých som stretol pri Dalajlámovej návšteve a od ktorých som sa prvý raz dozvedel o existencii jogínov v Zangskare. Potešil som sa, že som ich opäť stretol. Sonam Konsum, známy, ako Gonpo, vtedy mal 72, bol pozoruhodný zjav. Jeho dlhé dredy, voľne zviazané dookola sokola pripomínajúcej hlavy, jasné oči pozorné voči všetkému. Mal dlhú, silnú tvár tmavo ladenej pokožky, vôbec nie Tibetského charakteru, a vyžarovanie niekoho, komu sú blízke vetry a sneh vysoko položených miest. Mal trasľavku, takže jeho ruky boli často v miernom, neprestajnom pohybe.

                Jeho spoločník, mám podozrenie, že ešte starší, bol jogín, ktorý mi v 1977 povedal, že neopustil gompu päťnásť rokov, a ani nemá žiadnu potrebu to spraviť. Bol známy ako Nočung Ce, ale to bolo jeho laické meno. Jeho duchovné meno je Ngawang Džigme. Jeho špecialitou boli dlhodobé ústrania, roky naraz, všetky spravené na Kopci Tigrice. Sedel vľúdne na slnku, otáčal modlitebný mlynček a často sa stratil v tichom mumlaní mantier.

                Po pár minútach nás Gonpo pozval hore, do svojich izieb na čaj. Vyšli sme schodmi a vošli sme na štvorcovú strechu s malou kuchynkou na jednom konci.  Bola obklopená vysokou stenou, takže keď si človek sadol, nebolo ho zvonku vidieť a mal výhľad na klenúce  nebo. Po tom, ako sme mali čaj, počuli sme vonku hlas. Bol to Nočung Ce. Gonpo zakričal:

                „Hej, prines nejaký čang! Títo ľudia chcú čang!“

                Nočung Ce prišiel krívajúc hore schodmi s miskou čangu a pridal sa k nám. Sedeli sme tam na slnku asi štyri hodiny. Gonpo zvykol žonglovať so starými čajníkom a miskami, aby sme boli obslúžení. Robil to po tichu, s akousi úctivou pozornosťou, ako by to bol čajový obrad. Občas nastalo ticho a my sme tam len sedeli na slnku, užívajúc si čang, pokoj a hrejivé svetlo.

                Dvaja starý muži boli hlboko trénovaní v Dharme a voľne hovorili o sebe a svojom tréningu. Patrili ku generácii jogínov silne ovplyvnenej Lámom Norbu z Khardongu, ktorý trénoval u slávneho Šákjašrí v jeho pustovni vo východnom Tibete a opravil gompu v Dzongkule a oživil tam mníšsku prax. Strávil život prácou v Zangskare, Lahoul a priľahlých oblastiach. Pritiahol mnoho mníchov, ktorí sa stali praktikujúcimi jogínmi. Naši dvaja spoločníci boli medzi poslednými žijúcimi.

                Gonpo a Nočung Ce boli trénovaní vo všetkých jógach svojej sekty a pri tom, hoci plne oboznámení s jógami Naropu, už viac nepociťovali potrebu ich intenzívne praktikovať. Miesto toho sa ich praxou stal čagčhen (mahámudra) a dzogčhen (atijóga). Vskutku nemali tendenciu robiť medzi týmito dvomi cestami rozdiel. „Je to len rozdielna perspektíva na rovnakú vec,“ bolo nám povedané. Bez akéhokoľvek pocitu pýchy, poznamenali, že sa jednoducho dostali na koniec svojho tréningu. Nebolo kam ďalej ísť, a nič ďalšie k dosiahnutiu.

                Sedávali v meditáciu štyri krát denne, aspoň po hodine. V noci často praktikovali jógu snu od Naropu. (...)

                O svojej dennej praxi, ktorú robili na svojich izbách, dvaja jogíni hovorili, že buď sedia v mahámudre, alebo dzogčhene. K tréningu v takej meditácii musíte získať rovnováhu medzi Utíšením Mysli a Vedomým Vhľadu do prirodzenosti mysli. Keď je myseľ pokojná a bez myšlienok, môžete vidieť do jej prirodzenosti, ktorá je čistá a priehľadná, ako pokojné jazero. Keď sa stotožníte s takouto jasnosťou, zistíte, že je prázdna od seba. Keď to bude skutočná realizácia, nie len konceptuálna interpretácia, môže sa to nazvať mahámudra a keď je tu pocit úplného nechania ísť do priestornej bezčasosti, ktorú nedokážete charakterizovať, že je z mysli, potom sa o tom môže následne uvažovať, ako o skúsenosti plodu – dzogčhene. Dôležitá vec je skúsenosť reality, nie rozlišovanie medzi metódami a popisovanie toho názvami a termínmi.

                Opýtali sme sa ich na dennú prax laika žijúceho v meste. Bolo relatívne ľahké pokojne sedieť pri jazerách v Sani a rozvinúť pocit priestorovosti, ktorý je koreňom mysli, ale také uvedomenie sa zdá byť často krát nemožné v hluku veľkého mesta, ako je Dilí, alebo Londýn, alebo keď reagujete na iných v komplexných vzťahoch.

                „Ách!“, povedal Gonpo, „ak je toto problém, musíte vytvoriť myseľ dostatočne veľkú. Musíte v meditácii spraviť svoju myseľ takou veľkou, že dokáže poňať do seba všetky takéto veci a zostať nevyrušená. A myseľ musí ostať veľká takisto aj keď nemeditujete. Musíte mať myseľ tak veľkú, že všetky zvuky a napätia mesta v nej môžu byť a ešte tam ostane dostatok miesta. Potom pre vás môže byť mesto radostné miesto.“

                Sedieť potichu na slnku v spoločnosti týchto starých mužov mi umožnilo upadnúť do snovej priestrannosti a ľahkosti. Otáčanie Nočung Ceho modlitebného mlynčeka zameralo pozornosť na takéto časy a jeho jemné mumlanie mantry bolo ako hučanie potoka. Navštívili sme ich niekoľko krát.

Šach-mat

                Jedného večera sme s Jamesom rozmýšľali nad postupom nášho výskumu. Museli sme priznať, že hoci sme zbierali útržky a záplaty informácií, zdalo sa, že sa s našou hlavnou úlohou sa nedostávame nikam. Aká je psychológia, ktorá tvorí základ praxe jogínov? Navrhol som, že by sme sa mohli spýtať našich dvoch priateľov systematickejším spôsobom. Keďže sa trénovali toľko veľa vo všetkých jógach, určite nám budú schopní dať racionálny výklad filozofie a psychológie za tým.

                Začínal som byť cestou trochu nepokojný. Mnísi Drugpa Kagyu sú zruční v zamlžovaní a nikdy nepovedia priamo, čo robia v meditácii, ani hlavné myšlienky, ktoré formujú základ ich praxe. Sú zruční v špeciálnom druhu mystifikácie, keď tvrdia, že iný učiteľ v línii to vie lepšie, ako oni, a že by sme radšej mali vyhľadať jeho. Keďže detailný popis praxe a teórie sa dá nájsť v knihách, včetne majstrovských prekladov do angličtiny, čo som chcel vedieť a vidieť bolo, ako to celé funguje v každodennom živote mníchov. Aký bol každodenný zmysel všetkých týchto slov? Skutočnosť, že som sa staral o aktuálnu prax, sa zdala že robí našich mníšskych priateľov ešte viac vyhýbavých a ja som bol dosť arogantný, aby som mal pocit, že môj vlastný tréning a Jamesov stál za väčšiu úprimnosť a zdieľanie. Rozhodli sme sa, že počas nášho ďalšieho sedenia s nimi sa spýtame prieskumnú otázku a uvidíme, kam nás to zavedie.

                Prišli sme do gompy a tento krát nás pozval na čaj Nočung Ce. Usadili sme sa okolo piecky a čoskoro sme sŕkali z horúcich misiek v našich rukách. Hovorili sme o tom a o hentom, keď James povedal:

                „John a ja sme sa bavili o mysli a jogínskej ceste k pochopeniu. Chceme sa vás spýtať, čo rozumiete pod mysľou. Môžete nám povedať, ako má byť chápaná?“

                Zdalo sa, že obidvaja naši priatelia zmrzli a nastalo úplné ticho. Nočung Ce zvdvihol svoj modlitebný mlynček a začal intonovať „OM MANI PADNME HUM ---OM MANI PADME HUM“ nahlas so zatvorenými očami. Gonpo vypadal extrémne nesvoj. Nejaký čas sa kýval zo strany na stranu, ako by sa snažil si to premyslieť. Potom povedal:

                "Keďže vy dvaja by ste mali veľký prospech z tréningu v meditácii, prečo nejdete a neurobíte to. Potom sa nebudete musieť pýtať také hlúpe otázky!“

                Bol som omráčený touto odpoveďou.  Cítil som hlbokú výčitku a šok sa prejavil aj na mojich vnútornostiach. Mal som aj náhly vhľad do môjho omylu a cítil sa navonok neobyčajne hlúpo. Ako by mohol iba rozhovor odhaliť hĺbky celoživotnej praxe? Aká arogancia je očakávať, že také vzácne tajomstvo môže byť odhalené rozhovorom pri pive, či čaji!

                Nočung Ce sa rýchlo vytratil, ale Gonpo začal uľahčovať nášmu rozčarovaniu. Začali sme sa baviť o iných témach a postupne získali späť pokoj. Na noc sme ostali v malej izbe v gompe. Po večeri, keď už bola celkom tma, sa ozvalo jemné, až tajnostkárske klopanie na dvere. Bol to Gonpo. Srdečne sme ho privítali a ako vošiel dnu, poznamenajúc o prehlbujúcej sa jesennej zime si sadol, aby sa s nami napil. Jemným a naliehavým hlasom začal hovoriť na Jamesa. Pokračoval asi hodinu a potom potichu, takmer konšpiračne, odišiel.

                Spýtal som sa Jamesa, čo hovoril. James povedal, že to bolo veľmi zložité. Gonpo hovoril veľmi ticho a slová bolo ťažké počuť a boli nezreteľné v jeho silnom Zangskari akcente; nadovšetko bol dobre naložený čangom. James nerozumel skoro ničomu. Avšak zmysel toho, o čo sa Gonpo pokúsil ostal s nami a my sme boli vďační. Rozprával nám o svojom vlastnom tréningu, o dôležitosti gurua, o správnych prípravných praxiach, o budovaní vhľadu a pokoja, o rozličných jógach, v ktorých sa trénoval. Jeho odkaz bol jasný. „Ak chcete pochopiť cestu Drugpa Kagju, musíte ísť a robiť obdobne. Rozprávanie o takých veciach nikam nevedie. Iba takýmto spôsobom môžete objaviť, že všetko rozprávanie o mysli je ilúzia. Cesta Kagju sú inštrukcie skrz prax. Je to praktická sekta, nie vyučujúca sekta. Teória a rozprávanie je záležitosť Gelugpy. My sa staráme o transformatívne jednanie. Nemusíte to chápať. Naučte sa to robiť. To je esencia našej kultúry.“

                Navyše sme pochopili, že povedať pre neho aj iba toľkoto ho privádza na samotný pokraj jeho záväzku k tajomstvu sekty. Preto bol taký opatrný a konšpiračný. Urobil, čo mohol, aby nám povedal čo vie, a my ho za to máme radi.

-----