Nedávno sa jeden kamarát účastnil intenzívneho vippasánového retreatu s jedným mníchom tradície thajského buddhizmu. Bol to prísny retreat, účastníci nesmeli medzi sebou zbytočne rozprávať, veľa sa praktikovalo. Každý mal možnosť na osobný rozhovor s učiteľom. Keď sa kamarát spýtal na tibetský buddhizmus, dalo sa očakávať negatívne stanovisko. Čo ma však prekvapilo bola informácia, že jedno zo zlých vecí na ňom je to, že tam nie je celibát, okrem tradície gelug, čo vôbec nie je pravda. V každej tradícii je možnosť prijatia mníšskych sľubov, ktoré obnášajú aj celibát. Ďalej sa ho opýtal, že či je možné skĺbiť prax dzogčhenu a théravádového buddhizmu. Odpovedal kladne, ale s tým, že človek musí vedieť, čo robí. S tým sa nedá než súhlasiť. Veľa praktikujúcich nevie, čo vlastne robia a prečo to robia a čo s tým. O buddhizme sa vraví, že je náboženstvo skúsenosti, na rozdiel od náboženstiev viery (kresťanstvo, islam.....). Napriek tomu ho mnohí praktikujú, ako náboženstvo viery. Proste niekto im poradí nejakú techniku a oni ju len slepo aplikujú, ako keby duchovná cesta bola o mechanickom nasledovaní nejakej techniky. Cesta, ak má viesť k skutočným výsledkom, musí zahŕňať celú našu bytosť. Technika je len jeden aspekt.Niekedy dávno ma istý priamy žiak K.Minaříka prijal za svojho žiaka. Ono, on sa skôr prehlásil byť mojim guruom. V tom období som KM veľa čítal a študoval a aj praktikoval podľa jeho návodov. Bol som samozrejme nadšený, bol to môj prvý guru. Mal som vzťah a tak nás uviedol na „manželskú cestu“. Mali sme jeden v druhom vidieť bohov, nesmela v nás vyvstať ani len myšlienka na iného partnera, ani túžba po dieťati a mali sme držať celibát. Vtedy som mal asi 20 rokov. Navyše táto cesta mala trvať tisíce inkarnácií a na konci sme mali splynúť v jednu bytosť – hermafrodita. Samozrejme, príkaz celibátu jednoducho nešlo dodržať. Ďalšou vecou bol problém, čo je to hermafrodit a prečo to mám chcieť dosiahnuť. To nám vysvetlené nebolo. Až na otázku v liste odpovedal, že je to to isté, ako christos, pomazaný, Kristus. Keď som ale začal nad vecou rozmýšľať, nejako sa mi to nezdalo. V Mahasattipathanasutta hovorí Buddha, že realizáciu je možno dosiahnuť za sedem rokov, sedem mesiacov, či dokonca sedem dní. Prečo mám za tak tvrdých podmienok, ktoré sú prakticky nesplniteľné – určite nie po tisíc vtelení – dosahovať hermafrodita? Aké to má výhody oproti iným realizáciám? Prečo mi Buddha sľubuje realizáciu za najneskôr sedem rokov usilovnej praxe, a môj „guru“ za tisíce vtelení? To boli otázky, ktoré ma primäli od tohto „gurua“ definitívne odísť. Stálo ma to rozpad jedného z mojich najkrajších vzťahov. Nebol som ochotný nasledovať slepo nejaký nezmysel. Neskôr jej zakázal so mnou vôbec komunikovať.
Otázky a pochybnosti na duchovnej ceste sú jedným z predpokladov postupu a neuviaznutia na dočasných realizáciách. Buddha sám nasledoval dvoch jogínov-guruov, ale zamietol ich dosiahnutie za konečnú realizáciu. Takisto môj druhý, ale v skutočnosti prvý skutočný učiteľ Jirka Vacek neuznal realizáciu stavu atman za konečnú a hľadal ďalej. Preto som kamarátovi na jeho pochybnosti povedal, že vždy si musí položiť otázku, ako konkrétne ma dovedie moja prax k úplnému oslobodeniu. Je jedno, či robí théravádu, alebo tibetský buddhizmus, alebo čokoľvek iné, otázka je: Ako konkrétne ma táto prax privedie k oslobodeniu? Pokiaľ na ňu nevieme odpovedať, je otázne, či nás k oslobodeniu privedie. Nieže by prax bola zlá. Ale je to, ako keď máme auto a nevieme šoférovať. Darmo sedím v aute celé dni, keď sa v skutočnosti nikam nepohnem. Darmo praktikujem celé dni nejakú techniku, keď neviem, ako funguje, čo s ňou.
Samozrejme, každý máme iný zámer, prečo robíme prax. Niekto chce iba nejaké zážitky a citové vzruchy. (Nedávno som sa nevedel vynačudovať, keď som na jednom fóre čítal postreh, že „pri meditácii vidím rôzne farby a pod, čo to znamená?“ -nič, iba to, že máš krvný obeh v poriadku a keď silnejšie žmúriš, tak je farieb viac.) Nie každý medituje pre úplne oslobodenie sa z utrpenia. Raz sa ma kamarát pýtal, či mi meditácia pomáha. Je to práca, ako každá iná. Šport tiež z dlhodobého hľadiska pomáha, ale nie po každom tréningu ti musí byť nenormálne dobre. Pokiaľ mám taký ten ezotericko-new-age prístup, tak každá meditácia bude zrejme šialený prúd zážitkov. Ale to nie je meditácia, ktorá by viedla k oslobodeniu, skôr naopak. Meditovať za účelom úplného oslobodenia znamená v prvom rade dostať pod kontrolu svoju myseľ. Už žiadne fantázie, žiadny astrál, žiadne „vízie“, len prítomnosť taká, aká je: prostá, strohá a bez príkras. Ale to je pre mnoho hľadajúcich nevábne, nepríťažlivé. Ako hovorí starý príbeh:
Šáriputra: „Slasť, priatelia, je táto nirvána, slasť!“
Mnísi: „Ale ako môže byť slasťou, keď tam nie je žiadne pociťovanie?“
Šáriputra: „V tom je práve tá slasť, že tam nie je žiadne pociťovanie!“
Takže, kontrolka pre mnohých, ktorí to s duchovnou cestou myslia vážne je podľa mňa táto otázka.
Ako presne Ťa Tvoja prax privedie k plnej realizácii, oslobodeniu?
