Tento blog je osobnou stránkou, ktorá nevyjadruje pozície a názory žiadnej konkrétnej skupiny, ale výlučne jeho autora.

streda 18. apríla 2012

Tulku Urgjen Rinpočhe - Kláštor jogíniek

Nasledujúci text je preložený z knihy Blazing Splendor, od Tulku Urgjen Rinpočheho.

Preložil: Karma Gyalpo Dondrub

    Tsan-Jang Gjamtso, zakladateľ Gebčak Gompy, umrel dlho pred tým, než som tam ako dieťa pobýval. Tsan-Jang Gjamtso sa narodil v dôležitej miestnej rodine a bol bohatý, mocný a dosť arogantný. Ako mladý muž rád poľoval. V tom čase mohli pušky vystreliť len jednu guľku naraz. Jedného dňa zbadal stádo sŕn v údolí. Zamieril a zastrelil sŕňa. Jeho matka sa na neho otočila, vydala oprávnený nárek a pokračovala v strážení zvyšku stáda.

    Ako tam stála a hľadela priamo na neho, Tsang-Jang Gjamtso začal mať iné myšlienky, "Ó nie! Ona vie, že ju idem zabiť a predsa tam ostáva a chráni svoje mladé. Som skutočný vrah!"

    Ako nad tým rozmýšľal, vyvstal v ňom hlboký pocit zhnusenia nad sebou. Odhodil svoju pušku a rozbil ju veľkým kameňom. Potom odhodil svoje nože a dýky; odviazal svoje kone a jaky a vypustil ich na slobodu. V dome dedinčana cestou povedal Tsang-Jang majiteľovi, kde nechal svoje kone a že si ich môže nechať.

    Potom sa vydal pešo s jedinou myšlienkou v hlave, "Musím stretnúť Lámu Tsokňiho!".

    V tom čase bol prvý Tsokňi lámom v hlavnom chráme paláca v Nangčhene. To ráno povedal Tsokňi svojmu pomocníkovi, "Dnes ma pravdepodobne príde navštíviť muž, cudzinec. Daj mi vedieť hneď ako príde!".

    V čase jedla sa Tsokňi spýtal, "Nikto zatiaľ neprišiel?". Pomocník odpovedal, "Nikto špeciálny, iba tento otrhaný a vyčerpaný chlapík. Dal som mu nejaké jedlo a miesto k odpočinku. Nikto dôležitý neprišiel, iba on."

    "To je on!" vykríkol Tsokňi. "Povedal som ti, aby si ma hneď upozornil. Priveď ho okamžite sem hore."

    Hneď ako sa stretli, Tsang-Jang Gjamtso povedal, "Úplne som sa vzdal snáh v tomto živote. Mojim jediným cieľom teraz je praktikovať posvätnú Dharmu z hĺbky môjho srdca. Prosím prijmi ma ako svojho žiaka."

    "Výborne", odpovedal Tsokňi. "Ak je to to, čo skutočne chceš, musíš začať od začiatku. Budem ťa učiť iba ak budeš nasledovať moje inštrukcie, zatiaľ čo budeš na ústraní."

    Potom dostal Tsang-Jang Gjamtso malú chatku na úbočí. Stále tam je, sám som ju videl. Po nejakom čase mu Tsokňi povedal, aby ostal v chate a nevracal sa tri roky. Tsang-Jang to pohotovo prijal. Vznešené bytosti robia na trojročnom ústraní rýchlejší progres, ako ostatní. Príbeh pokračuje tak, že po tých troch rokoch dosiahol vysoký stupeň realizácie.

    Samotný Tsokňi bol inkarnáciou Ratna Lingpu, jedného z hlavných objaviteľov pokladov teriem. Ja som bol rozpoznaný ako inkarnácia Čhöwang Tulkua, ktorá bol jedným z prvých žiakov Tsokňiho.

(...)

    Tsang-Jang Gjamtso sa stal vynikajúcim majstrom a mal medzi päťsto až šesťsto žiakmi, ktorí mali znaky zavŕšenia. Títo žiaci mali bezpočet žiakov, ktorí boli schopní prospievať bytostiam nezmernými spôsobmi . osobne som mnohých z nich stretol.

    Tsokňi jedného dňa povedal Tsang-Jangovi, "Tvoja silná stránka v prospievaní bytostiam spočíva v budovaní kláštorov pre mníšky. Praktikujúce ženy nie sú často docenené a preto sa ťažko dostávajú k vhodnému vedeniu a inštrukciám. Preto radšej ako mať kongregáciu mníchov by si sa mal postarať o mníšky. To je tvoja misia."

    Tsang-Jang nasledoval príkaz Tsokňiho a postavil dva hlavné kláštory, každý z nich mal trinásť centier pre ústrania. Jeho prospech bytostiam sa stal známejší, ako jeho majstra. Väčšina mníšok praktikovala odhalené poklady Ratna Lingpu, ktoré obsahovali Hajagrívu ako aj pokojné a hnevlivé božstvá. Každé centrum na ústrania sa zameriavalo na rozličné cykly týchto pokladov.

    (...)

    Blízko hlavného kláštora bolo trinásť centier na ústrania, každé pomenované podľa konkrétnej mandaly božstiev, ktoré mníšky praktikovali. Dvadsať až tridsať mníšok žilo v každom centre.

    Ubikácie mníšok mali v streche pár dier, aby vchádzalo nejaké svetlo, ale nemali skutočné okná. Je pozoruhodné, koľko málo svetla stačilo, aby ste videli celkom jasno, hoci aj bolo nebo zamračené. Keď pršalo boli hrubé dosky na streche položené na diery, ale aj tak sa pár kvapiek dostalo dnu. Nepovedal by som, že to bolo najpohodlnejšie miesto.

    Každá mníška sedí v malom boxe, ktorý má asi štvorcový meter - iba o trochu väčší, ako je sama. (...) Program bol praktikovať dňom a nocou. Po vstupe do centra na ústranie si mníška sadla do boxu, ktorý obsahoval plnený matrac. Po tom už nebolo žiadne líhanie si - ani k spánku. Navštívil som tieto izby, ktoré boli veľké približne ako moje malé ubikácie tu v Nagi. Každá izba mala oltár s reprezentáciou Tela, Reči a Mysli (Buddhu, prekl.). Jedna, alebo dve staršie mníšky udržiavali rozvrh. V skorých hodinách pred úsvitom zaznel gong. V strede izby bola malá piecka, ktorá udržiavala čajník teplý, a niekedy polievku. Nebola nijaká fixná doba pre tento typ ústrania, ale mnoho mníšok v ňom ostalo celý život.

    Jednoduchosť praxe mníšok na mňa hlboko zapôsobila. Cítil som, že by to bol zmysluplný spôsob strávenia života.



VIDEO
    (...)

    Mnoho z týchto mníšok vykazovalo znaky zavŕšenia, ako napríklad vnútorné teplo, tummo. Raz do roka, v noci splnu dvanasty mesiac Tibetského kalendára bola zvláštna príležitosť ukázať ich majstrovstvo praxe tummo vnútorného tepla, ktorá sa nazývala "mokrá plachta". Na ôsmych miestach okolo centra praxe zapálili mníšky oheň, aby rozpustili sneh, kde sa namáčaly plachty. V tomto čase roku bola taká zima, že mokré plachty ihneď mrzly po vytiahnuti z kotla. Navzdory štipľavej zime prišlo mnoho miestnych ľudí sledovať ceremóniu, často so sebou vzali aj deti.

    Mníšky boli pod veľkými plachtami nahé, okrem kratkych nohavíc. Zabudol som, čo mali topánky, alebo nie; mohli byť bosé. Pre tie, ktoré nemali skúsenosti tummo bola takmer neznesiteľná zima; ztuhli im nohy a zmrzli prsty, ako noc postupovala. Pre obyčajných ľudí bolo doslova nemožné urobiť len pár krokov v kraťasoch, nie to ešte v mokrej plachte.

    Mníšky začali o pol noci spevom krásnej melódie modlitby, zatiaľ čo celý okruh okolo kláštorného komplexu pokrývajúceho celé úbočie, čo bola celkom dlhá vzdialenosť. Mníšky oblečené v plachtách kráčali počas piesni pomaly. Spievali a žiadali o požehnanie Tsokňiho, Tsang-Janga a ďalších majstrov línie, ako pokračovali v obchádzaní až do úsvitu. Začali o pol noci, najprv neboli plachty namočené; mníšky iba kráčali a praktikovali tummo.

    V polke noci boli ich plachty ľahko navlhčené vodu z kotlov a mohli ste vidieť pramienok pary z tepla ich tummo. Potom prišiel čas úpne namočiť ich plachty, ponorením ich na dlhšie v kotloch. Niekedy bola para z radu mníšok ako stena hmly unášaná dole svahom. Mohli ste vidieť kvapky potu na ich telách, zatiaľ čo sme my zvyšní stáli a triasli sa. Videl som to na vlastné oči niekoľko krát.



-----