Tento blog je osobnou stránkou, ktorá nevyjadruje pozície a názory žiadnej konkrétnej skupiny, ale výlučne jeho autora.

pondelok 29. marca 2010

Urban Yogi a cesty po Indii

Už dávno vo mne rezonuje toto pomenovanie, že "urban yogi" a neviem si spomenúť, či som ho niekde čital, alebo som si to vymyslel. Ale k tomu sa ešte dostanem...

Pred cca tromi týždňami som sa vrátil z mojej druhej návštevy Indie. Trasa bola podobná, ako posledne: Dehradun /Mindrolling Monastery/, Rishikesh, Rewalsar /Tso Pema/, Dharamsala, Varanasi - Sarnath, Bodhgaja a Dardžiling. Pobyt trval mesiac a potom, čo som o tom už asi 100x rozprával, tu sa zmienim iba o tom, že sme si tentokrát dali dlhší čas na Rewalsar a Bodhgaju, kde prebiehali inciacie Nyingma Kama. Tam sme stretli Lopon Ogyan Tanzin Rinpočheho, ktorý nás pozval na ganapúdžu, ktorú sme robili v počte asi 10 ľudí na malom symbolickom cintoríne hneď vedľa Mahabodhi Temple. Prišiel s ním aj Gyalse Rinpočhe, fakt hustý jogín. Ogyan Tanzin Rinpočhe prijal naše pozvanie na Slovensko, takže sa máme na čo tešiť.

Život v Indii je pre otrlého západniara, ktorý praktikuje dharmu, ťažká pohoda, obzvlášť pokiaľ sa rozhodne necestovať po veľa miestach, ale niekde sa usadiť a venovať sa tam praxi. Spoločnosť je tam nastavená tak, že praktikujúcich podporuje, na rozdiel od našej, kde sme všetci duchobroci v očiach iných "divní".

Po návrate som sa ponoril do vybavovania daňového priznania a iných svetských "brutalít". Všetko opačne, ako tam, cítil som sa značne unavený. Ráno vstávať do práce (aj keď u mňa to nie je také dramatické) a potom celý deň presedieť v práci, z ktorej odchádzam oficiálne o 22hej a neskôr. Človek má chuť si dať ešte pivko na dobrú noc, stihnem akurát dve a spať idem cca o pol noci a neskôr. Keď som sa pripravoval na skúšky Santi Mahá Sanghy z prvého stupňa, robil som ráno dvojhodinovku a po práci som spravidla utekal do našej gompy a spravil ďalšiu dvojhodinovku (vtedy som ale robil na svojej prvej prevádzke na zámku, kde sa zatváralo o 20tej, alebo 21vej). V čajovni som mal dosť času na učenie a študovanie textov. V novej prevádzke, ktorá je koncipovaná o dosť komerčnejšie síce je tiež čas, ale nie je tu taká atmosféra (resp. taký typ atmosféry), ktorá to podporuje. Takže to je o niečo horšie. Teraz si to kompenzujem o víkendoch, kedy skoro vždy robím doma dlhé zásedy a venujem sa dharme celý deň. Ale cítim, že to zďaleka nestačí, určite nie na nejakú skutočnú realizáciu.

A takto sa ocitám v úlohe "mestského jogína", urban yogi, ktorý zápasí so samsárou a nirvánou. Je mi jasné, že cesta sútry je pre mňa viac než nepriechodná, "bohuvďaka" za tantru a dzogčhen, ktoréžto majú ďaleko väčšie možnosti priamej integrácie aj zmyslových potešení, ale aj utrpenia. Na ceste sútry by som musel byť dosť veľký "sketa asketa", čo by nebolo vhod ani môjmu biznisu a ani mojim koníčkom.

Cesta urban yogiho je plná vzostupov a nasledovných pádov, plná napriahnutých síl k skutočnému zmyslu môjho žitia. Táto cesta sa stáva cestou životných priorít a rebríčka hodnôt v mojom živote. Niekedy musím niekde ubrať, aby som inde mohol pridať a naopak. Urban yogi cíti omnoho silnejšie, ako jeho kolegovia na ústraní v Rewalsare, silu samsáry, silu všetkých našich démonov, ktorí nás držia za nohy, aby sme im zo samsáry tak rýchlo neunikli. Urban yogi pestuje súcitenie na jednej strane a na strane druhej musí rozhodovať s jasným rozumom a na druhej strane vedieť, že keď podporí mladého polozfetovaného bezdomovca, tak vlastne činí zlo. A podobných paradoxov je v našej spoločnosti plno...

Takže, urban yogi... :) Len som to chcel dať ako otvorenú tému, bez nejakých uzáverov, asi sa časom k tomu vrátim.


:)