Tento blog je osobnou stránkou, ktorá nevyjadruje pozície a názory žiadnej konkrétnej skupiny, ale výlučne jeho autora.

piatok 21. decembra 2007

Vianočný kapor II.

Ako som písal už v prvej časti, stalo sa zvykom, že vždy kúpime aspoň pár kaprov a pustíme ich na slobodu. Tento krát som to "konzultoval" so skúsenými rybármi. Odpoveď znela "Hron". Ešte pre istotu som sa pýtal predavača na pôvod kaprov a či boli vychovávané v chemicky upravovanej vode ako sa mi to snažil naznačiť na jednom fóre jeden nick (Bijna, putnici.sk). Ubezpečili ma, že nešlo o žiadnu chemicky upravovanú vodu, ale o prírodný prítok a odtok. Kapre vychovali v rybníku pri Lučenci. Rybári mi povedali, že najväčšia šanca na prežitie pre ne je v pokojných vodách Hronu a podobne. Pôvodne sme ich chceli vypustiť do zvolenskej priehrady, ale tá je viac než znečistená.

Prišli sme na tržnicu, kde už niekoľko rýb plávalo skôr na boku, ako normálne. Jedna pani nám ukazovala, ktorého si máme vybrať, že toho najskôr zabijeme. A vraj ona by nám ho hneď aj zabila, keby mohla - a pozrela na predavača. Ten ju po chvíli ubezpečil "Chlapi dobre vedia, čo s nimi chcú." Nejak mu zrejme došlo, o čo nám ide. Bol to mladý chlap. Na nás pozrel, že koľko by sme ich chceli. Nakoniec sme ich kúpili sedem.

Čakali sme na Mira, kým príde autom, aby sme to stihli bez toho, že by nám cestou nejaký uhynul. Konečne prišiel. Predavačovi som už pred tým povedal, nech nám sedem najzdatnejších nechá, že mu dám aj zálohu. Janči sa ma medzitým, kým sme čakali, vypytoval, akú karmu si pôsobí predavač zvierat, určených na porážku. Vravel som mu o štyroch vyústeniach karmy z pohľadu buddhizmu: plne sa prejavujúci následok, následok ktorý odpovedá príčine, podmieňujúci následok a následok, ktorý vytvára aktivitu jedinca. Medzitým sa ryby míňali. Prichádza Miro aj s malým Mimom. Vravím predavačovi, že môže začať výlov. Postupne nám vylovil sedem kusov. Všetci boli veľké kusy, vlastne malé ani nemal, všetko okolo 5 - 7kg. Dáva nám to do igelitiek. Bežíme aj s Jančim, každý po tri ryby, napred. Miro s Mimom za nami s jedným kusom. Chceme, aby čo najmenej trpeli. Jano kúpil dve. nasadáme do auta a pri Hrone nás už čaká Sonička aj s foťakom. Chcel som to mať odfotené, aby sme inšpirovali aj iných. Bežím s mojimi kaprami k vode.













Niektoré sa už pochopiteľne nevedeli dočkať, kedy vypadnú z igelitu von:










Po najbližšom schodisku schádzam k hladine, čo mi pripomína scény vo filme "Jak utopit doktora Mráčka". Teraz si ale dávam pozor, pretože na posledných troch schodoch je ľad. Pomaly zostúpim a Janči mi podáva po jednom ryby.










Niektorí kapríci sa mi zakliesnili do igelitu a ja som musel tašky trhať, aby som ich dostal von.













Ruky som mal pomaly červeno-fialové. Ale kapre sa väčšinou chytro spamätali a odplávali preč.











Po vypustení som v duchu venoval zásluhy v prospech oslobodenia všetkých bytostí.


Táto vzácna bódhičitta,
nech povstane tam, kde ešte nepovstala,
nech ostáva čistá tam, kde sa už zrodila,
a rozvíja sa ešte viac.

Ja a všetky cítiace bytosti,
sme od samotného počiatku osvietení,
uvedomujúc si, že je tomu naozaj tak,
prijímam záväzok najvyššej bódhičitty.

streda 19. decembra 2007

Ve věčnosti....

Pri blúdení na internetových stránkach som raz na jednom fóre narazil na túto báseň, ktorú napísal nick Pedrito:


Cesta věčností je nekonečná.
Hledej začátek a nalezneš konec,
a na konci najdeš střed,
a v středu sjednocení.

Středem je osa kruhu Bytí;
nehybnost, ticho a klid.
Okrajem toho kruhu je
nevědění.

Plocha, která kruh vyplňuje,
je mysl - pole tvé působnosti.
Kroky tvých myšlenek pak
to kolo roztáčejí.

Dáš-li se v běh,
kolo se bude točit velmi rychle
a bude nemožné dosáhnout středu,
neb odstředivá síla tě bude držet při okraji.

Stopneš-li však své myšlenky
jako když šlápneš na brzdu,
zadržíš-li své myšlenky
jako když zatajíš dech ...

... kolo tvého vědomí se zastaví,
jeho plocha změní svou povahu,
zprůzrační jako vodní hladina,
a v jejím středu se objeví vír.

Odstředivá síla se stane dostředivou
a začne tě zvolna nést do svého středu.
Už se jen nechat nést - toť vše,
co je třeba, na cestě k sjednocení.


Ako odpoveď vo mne spontánne vznikla pieseň, ktorú som bez príprav a rozmyslu napísal:

Ve věčnosti bez středu a bez konce,
jsem zapomněl všechny pojmy, jako
osvíceni a nevědomost,
ba ani pojem "Já" či "bytí",
zde nenalezne, na čem se chytí.

Myšlenek proud zurči dál,
a někdy je z něj až řeka,
ale to jen věčnost bez omezení,
si hraje se svou energii,
povstávání a pomíjení.

A že tu není střed či okraj,
ani síly dostředivé či naopak,
nezáleží, zda kráčím, či běžím,
vskutku mimo popis ležím,
v přítomnosti toho, co tu je.

Není oddělení, není sjednocení,
není cesty zmatení a ani cesty k vysvobození,
není "Já" a ani "Ty", není Bůh, ani nic ostatní,
bez konceptu v čiré přítomnosti všeho,
nenacházím ani pojem "meditace".

Takhle dosahuji osvobození,
bez pomyslu.....

Niekomu sa to zapáčilo a zverejnil ju na inom fóre pod názvom "Ve věčnosti..."

štvrtok 6. decembra 2007

Vianočný kapor

Už druhým rokom sa pár našich praktikujúcich, ale aj nepraktikujúcich pokúša vždy pred vianocami, v období predávania vianočných kaprov, pár z nich kúpiť a darovať im život. Tak ma napadlo zverejniť tento nápad na blogu a povzbudiť aj ďalších praktikujúcich buddhistov a nebuddhistov v tejto ušľachtilej myšlienke.

V buddhizme, predovšetkým mahajánovom, poznáme prax šiestich páramít, transcendentných cností. Prvou z nich je dána páramita, páramitá dávania. V rámci nej existuje prax ochrany pred strachom, čo zahŕňa aj darovanie života. V Tibete a celom mahajánovom svete je táto prax často pestovaná napr. tak, že darca odkúpi ovce, ktoré sú určené na porážku, alebo ryby a podobne. A tak ma raz napadlo, že jedna z mála možností, kedy máme možnosť túto prax robiť, je práve toto predvianočné predávanie živých kaprov. (Samozrejme nepôjdeme do zoochovu nakúpiť akvárijné rybičky, alebo exotické vtáctvo, aby sme ich vypúšťali na "slobodu") Ale kapre sú v situácii istej porážky a pokiaľ ich vypustíme do voľnej prírody, majú stále šancu prežiť.

Po konzultácii s rybármi som sa dozvedel, že vypúšťať ich môžeme hlavne do stojatých vôd, ako sú rybníky, jazerá, atď, ale aj do pokojných riek, ako je Hron, Váh, či Dunaj. Všade tam si kapor dokáže nájsť bahniská, kde môže spokojne prežiť.

Tohto roku spravíme aj fotoreportáž, ktorú tu potom zverejním. Ak by ste sa rozhodli pridať s rovnakou, či podobnou aktivitou, potešili by ma vaše fotky z akcie, ktoré by som tu tiež zverejnil.

Slová môjho dokonalého učiteľa; Patrul Rinpočhe:

2.1.3 Dávanie ochrany pred strachom

Toto znamená robiť čokoľvek môžete, aby ste pomohli ostatným v ťažkostiach. ... Odpovedá to predovšetkym takým činom, ako zákaz poľovania a rybolovu kdekoľvek máte moc tak spraviť, vykupovať ovce na ceste k jatkám, a zachraňovať životy umierajúcich rýb, červov, múch a iných tvorov. Pretože Buddha učil, že zo všetkých relatívnych dobrých činov je najužitočnejšie zachraňovanie života bytostí.


Vzácna Váza; Čhögjal Namkhai Norbu Rinpočhe:

6.1.3. Dar osvobození od strachu

Dar osvobození od strachu přímo nebo nepřímo se skládá z ochraňování bezbranných bytostí a zachraňování zvířat, jejichž život je v nebezpečí, jako je vysvobození zvířat z jatek nebo domácího ptactva a ryb prodávaných na trhu. Zkrátka bychom podle své kapacity měli převzít odpovědnost za pomoc bytostem, které žijí v úzkostném strachu.

:o)

Klikni sem pre: Chatral Rinpočhe zachraňuje životy stoviek rýb (video).

Fotografia na úvode prevzatá z http://www.vado.sk/pelzer/index_pelzer.htm

Tenzin Palmo: Jaskyňa v snehu


Tenzin Palmo je rodená angličanka, narodila sa r.1943 vo východnom Londýne. V roku 1964 sa stala vôbec druhou západnou mníškou v tradícii tibetského buddhizmu, konkrétne v škole drukpa kagju. Jej korenným učiteľom sa stal Jeho Eminencia 8. Khamtrul Rinpočhe.

Jej kniha „Jaskyňa v snehu“ sa mi dostala do rúk začiatkom tohto roku. Prečítal som ju za týždeň. Moje pocity boli ohromné. Je to príbeh mladého a moderného dievčaťa z epicentra hippies v Londýne, ktorá sa rada zabáva a miluje hlavne ázijské typy chlapcov, ktorá náhle vo svojich osemnástich rokoch objaví buddhizmus, ktorý jej úplne sadne a odpovie na problémy a pálčivé otázky jej existencie. Vyrastá sama s matkou, ktorá je pre ňu chápajúcou oporou. Stala sa členkou Buddhist Society, ktorá sa vtedy zameriavala prevažne na cejlónsky buddhizmus a théravádu. Ale už v ranných 60tych rokoch začínajú na západ prichádzať prvý tibetský lámovia, medzi nimi napr. kontroverzný Čhogjam Trungpa Rinpočhe, ktorý jej dáva prvé inštrukcie. Avšak, srdce jej vraví, že jej láma je niekde inde a tak sa v dvadsiatich rokoch vydáva do Indie, kde po krátkom čase narazí na Khamtrul Rinpočheho. Cestou na lodi spoznáva svoju poslednú lásku, mladého Japonca, a rozhoduje sa, čo vo svojom živote vlastne chce, aké má priority. Rozhodne sa ostať v Indii. Keď sa prvý raz stretla s Khamtrul Rinpočhem, obaja sa navzájom akoby spoznali, akoby sa nevideli len pár rokov. Mladá Angličanka si bez váhania ostrihá vlasy a prijme mníšske svätenie. Naučí sa čítať a hovoriť tibetsky a najprv vyučuje mladých lámov angličtinu. Jej túžba po praxi však narastá a pomoc nachádza u togdenov, čo sú buddhistický jogíni, s dlhými dredami a bielymi rúchami (togden, niekde ngakpa, alebo naldžorpa). Hoci majú dredy, ich prvotným záujmom je prax, prísna meditačná disciplína a nie húlenie. :o) Jeden jej rozpráva svoj príbeh, keď bol vybratý na výcvik, ako togden vo svojich desiatich rokoch. Odišiel praktikovať do jaskyne, spolu s ďalšími chlapcami. Ich inštrukcia na prvé tri roky ústrania bola: rozvíjať bódhičittu (zámer prospievať všetkým cítiacim bytostiam) a pozorovať svoju myseľ. Tri roky, niekoľko hodín formálnej praxe denne! Už pri tomto sa akékoľvek pocity vlastnej usilovnosti začali vytrácať, keď som porovnal, čo robím ja a ako často. :o)

Pre Tenzin Palmo to bolo ale palivom v motore jej duchovnej túžby. Presunula sa do kláštora pre mníšky v odľahlej časti Indie, Lahul, kde sa rozhodla venovať prísnejšej meditačnej praxi. Ale aj kláštor s jeho mníškami jej pripadal príliš rušný a tak sa rozhodla pre život v jaskyni. Požiadala opáta kláštora a pár priateľov, či nevedia o žiadnej v blízkych horách. O jednej sa vedelo a tak sa ju vybrali hľadať:

Tenzin Palmo so svojou malou skupinou spoločníkov začala šplhať na horu, ktorá sa týčila za Tayul Gompou smerom, kde jej bolo povedané, že jaskyňa leží. Plaholčili sa vyššie a vyššie strmým výstupom zanechávajúc ľudské osídlenie ďaleko za sebou. Vystupovali vyššie a vyššie, pomedzi sladko voňajúcu trávu, ktorá vydávala vôňu, ako ňou prechádzali, šplhajúc viac než tisíc stôp za Gompu, ich hrudníky praskali v námahe v nadmorskej výške. Často krát bola ich cesta nebezpečná kvôli voľným prúdom sutiny.

Nezlomne pokračovali ďalej. Po dvoch hodinách výstupu k tomu náhle došli. Bolo to tak dokonale stmelené s kopcom, tak „zamaskované“, že kým neboli skoro nad tým, nemali ani predstavu, že to tam je. Istotne to nebola vzorová jaskyňa z hollywoodskych filmov. Nebol tam žiadny okrúhly hlboký otvor na svahu, hladká špinavá dlážka ponúkajúca útulný, hoci primitívny životný priestor. Bolo to ďaleko, ďaleko menej, než to. Táto jaskyňa nebola nič viac než previs na prirodzenej rímse na svahu, s tromi stranami otvorenými živlom.

Takže jaskyňu bolo treba „dorobiť“. Nachádzala sa vo vyše 4tisíc metroch nad morom. Priatelia jej aj v tomto pomohli a jej jaskyňa sa stala útulnou izbietkou, s jednou pieckou na drevo, ktorú dolu v Lahul zanechali kedysi dávno moravský misionári, jedným oknom, dverami a predsieňou, ktorá slúžila ako skladisko potravín. Dnu v jaskyni mala jeden stolík, kde si naaranžovala oltárik s tradičnými siedmimi miskami a maslovým lampičkami, a do prirodzeného skalného výklenku v stene si uložila pár tibetských kníh. Jediným nábytkom jej bol tzv. meditačný box, čo bola drevená krabica s vyvýšenými bokmi a vysokou zadnou stenou, kde sa praktikujúci môže oprieť. Do boxu sa dá výstelka a sedí sa tam so skríženými nohami – ostatne, inak sa tam človek ani nezmesti. To bolo všetko. Ak vám tam niečo chýba, a ak typujete posteľ, máte pravdu. Na tradičnom ústraní toho človek veľa nenaspí, ale skôr sa venuje praxi.

Jej rozvrh pozostával zo štyroch trojhodinových meditačných sedení denne. Prvé začínalo o štvrtej ráno a končila večer o desiatej. Denne mala dva jedlá, raňajky a obed. Obed bol aj jediný čas za deň, kedy kúrila vo svojej piecke. Palivom šetrila, keďže naokolo nebolo veľa dreva. Zásoby jej nosil dva krát do roka pomocník z kláštora. Zima tu trvala osem mesiacov do roka. Napodiv, jaskyňa má skutočne zázračné termoizolačné vlastnosti a tak aj keď vonku bola krutá ľadová zima, dnu jej nikdy ani len nezamrzla voda v miskách na oltáriku.

Dohromady strávila v jaskyni 12 rokov. Hovorí, že sú to jej najúžasnejšie momenty v živote. Sama, vo veľkej nadmorskej výške, vo svojom meditačnom boxe, v jaskynke, kde sa sotva môžete vystrieť. Posledné tri roky boli rokmi prísneho ústrania, kedy ju nikto nesmel navštíviť a ani ona nemohla zísť dolu.

Viac podrobností a príbehov nájdete v jej úžasnej knihe „The Cave In The Snow“.

Pre mňa je príbeh Tenzin Palmo neuveriteľnou inšpiráciou. Dokázala, že buddhistická tradícia a tradícia jogínov je stále živá a plne priechodná cesta dokonca aj pre moderného človeka. Stala sa inšpiráciou pre mnohých a predovšetkým pre ženy, ktoré majú vo svete spirituality všetkých náboženstiev len málo vzorov, nie ešte vzorov kontemplatívneho života. Založila kláštor pre mníšky Dongyu Gatsal Ling, kde sa snaží o znovuoživenie tradície togdeniem (togdenma), jogínok v rámci tibetského buddhizmu.

pondelok 12. novembra 2007

Meditácia na rovnosť, Patrul Rinpočhe


Z knihy „Slová môjho dokonalého učiteľa“

Patrul Rinpočhe, do angl. preložil:

Padmakara translation group, Shambhala 1998

Preložil a úvod napísal:

Karma Gyalpo Dondrub

V buddhizme, mahajánovom aj théravádovom poznáme krásnu meditáciu na rozvinutie lásky, empatie, súcitu a rovnosti voči všetkým bytostiam. V pálijskom kanóne sa nazýva „Brahma vihára“ – božské prebývanie. V kontexte mahajánového buddhizmu patrí táto náuka do rozvíjania osvietenej mysli – bódhičitty. Tento tréning má dve úrovne: bódhičitta zámeru a bódhičitta uplatnenia. Brahma vihára patrí do prvej fázy, rozvíjania altruistického, osvieteného zámeru. Máme v nej štyri metódy: (1) rozvíjanie priania dobra a lásky, (2) rozvíjanie súcitu a spoluúčasti, (3) rozvíjanie radosti z úspechu druhých, (4) rozvíjanie rovnosti voči všetkým. V mahajáne ale dávame na prvé miesto práve posledný článok, rozvíjanie rovnosti. Dôvod je uvedený v samotnom texte. Patrul Rinpočhe tu krásne zhŕňa vlastne všetky ostatné články v tomto jedinom. Aj keď kniha samotná pokračuje detailným rozvinutím aj zvyšných troch článkov, tento mi pripadá veľmi esenciálny a potrebný pre každého kto sa zaoberá akoukoľvek duchovnou praxou. Vrhá svetlo na problematiku vzťahov z karmického hľadiska, a uvádza nás do ich podstaty. Pomocou toho, môžeme prekuknúť túto ilúziu a hru samsáry. Enjoy! :o)


Rovnosť (tibetsky tang nyom) znamená vzdať sa (tang) našej nenávisti voči nepriateľom a zaslepenosti voči našim priateľom, a mať rovnocenný (nyom) prístup voči všetkým bytostiam, bez pripútanosti voči tým, čo sú nám blízky a averzie voči tým, čo sú nám vzdialení.

V súčasnosti sme veľmi pripútaní k tým, ktorých považujeme za súčasť našej vlastnej skupiny – otec, matka, príbuzní, atď. – zatiaľ čo cítime neznesiteľnú averziu voči našim nepriateľom a tým, čo sú s nimi spojený. Toto je omyl, vychádzajúci z nedostatku skúmania.

V minulých životoch boli tí, ktorých teraz považujeme za nepriateľov istotne našimi blízkymi, milujúci na našej strane, starajúci sa o nás v dobrej vôli a dávajúci nám nepredstaviteľnú pomoc a podporu. Naopak, mnohí z tých, ktorých nazývame dnes našimi priateľmi boli proti nám a ubližovali nám. Ako sme videli v kapitole o pominuteľnosti, bolo to ilustrované slovami velebného Kátjajánu:

Je mäso svojho otca, vyhadzuje svoju matku von,

V náručí nesie svojho nešťastného nepriateľa,

Manželka ohlodáva kosti svojho manžela.

Musím sa smiať pri pohľade na divadlo samsáry!

Ďalším príkladom je príbeh princezny Pema Sel, dcéry Kráľa Dharmy Trisong Detsena. Keď vo veku sedemnástich rokov umrela, šiel jej otec za Guru Rinpočhem, opýtať sa ho, ako sa taká vec mohla stať.

„Myslel som, že moja dcéra je niekto s čistými miulými činmi“, povedal kráľovi. „Narodila sa ako dcéra Kráľa Trisong Detsena. Stretla sa so všetkými prekladateľmi a panditmi, ktorí sú ako skutočný Buddhovia. Tak prečo bol potom jej život taký krátky?“

„Vôbec to nebolo kvôli nejakým čistým skutkom, že sa princezná zrodila ako tvoja dcéra,“ odpovedal majster. „Kedysi sme ja, Padma, veľký Dharma Kráľ a veľký opát Bódhisattva (Šantarakšita) boli zrodení ako traja chlapci nízkej kasty. Stavali sme Veľkú Stúpu Džarung Khašor. V tom čase bola princezná zrodená ako moskyt, ktorý ťa uštipol do krku. Keď si si ho rukou poškrabal, nešťastne si ho zabil. Kvôli dlhu, ktorý si si vytvoril tým, že si vzal ten život, narodil sa moskyt ako tvoja dcéra.“

Keď dokonca deti Kráľa Dharmy Trisong Detsena, ktorý bol samotným Mandžušrím, sa mu môžu narodiť takýmto spôsobom, ako výsledok jeho minulých činov, čo môžeme povedať o ostatných bytostiach?

V súčasnosti sme úzko spojený s našimi rodičmi a deťmi. Cítime k nim veľkú lásku a máme pre nich obrovskú snahu. Keď trpia, alebo sa im stane čokoľvek nežiadané, sme viac znepokojení, ako by sme boli, keby sa to stalo nám osobne. Všetko toto je jednoducho splatenie dlhov za ubližovanie, ktoré sme si vzájomne spôsobili v minulých životoch.

Zo všetkých ľudí, ktorí sú dnes našimi nepriateľmi, nie je jediný, čo by nebol našim otcom, či matkou v slede našich minulých životov. Dokonca aj teraz, to že ich považujeme, že sú proti nám neznamená nevyhnutne, že nám nejako ubližujú. Sú niektorí, ktorých považujeme za oponentov, ale oni sa na nás vôbec takto nedívajú. Iní sa môžu cítiť byť našimi nepriateľmi, ale sú neschopní nám akokoľvek skutočne ublížiť. Sú takisto ľudia, ktorí sa nám zdajú teraz ubližovať, ale z dlhodobého hľadiska to, čo nám teraz robia, nás môže priviesť k rozpoznaniu a ohodnoteniu v tomto živote, alebo nás obrátiť k dharme a tak nám prinesú najviac úžitku a šťastia. A iní, ak sa človek dokáže prispôsobiť ich charakteru a premôcť ich láskavými slovami, sa môžu ľahko stať našimi priateľmi.

Na druhej strane sú tu všetci tí, ktorých teraz považujeme za našich blízkych – napríklad naše deti. Ale sú synovia a dcéry, ktorí podviedli, alebo dokonca zavraždili svojich rodičov. Niekedy deti stránia ľuďom, ktorí sa s rodičmi hádajú, a spoja s nimi sily, aby viedli spor so svojimi vlastnými rodinami a ulúpili ich bohatstvo. Hoci vychádzame dobre s tými, ktorí sú nám drahý, ich trápenie a problémy nás v skutočnosti zasiahnu ešte silnejšie, ako naše vlastné starosti. V snahe pomôcť priateľom, deťom a našim príbuzným hromadíme veľké množstvo negatívnych činov, ktoré nás zmätú do pekiel v ďalších životoch. Keď chceme skutočne praktikovať dharmu dôkladným spôsobom, nechcú nás nechať. Neschopní vzdať sa posadnutosti našimi rodičmi, deťmi a rodinami odkladáme prax dharmy na neskôr a tak si na ňu nikdy nenájdeme čas. V krátkosti, takíto ľudia nám môžu ublížiť ešte viac, než naši nepriatelia.

A navyše, nie je žiadna záruka, že tí, ktorých považujeme dnes za súperov, nebudú v budúcich životoch našimi deťmi, alebo že sa naši súčasní priatelia nezrodia ako naši nepriatelia, a tak ďalej. Iba kvôli tomu, že považujeme tieto prchavé vnemy „priateľ“ a „nepriateľ“ za skutočné, hromadíme skrz pripútanosť a nenávisť negatívne činy. Prečo sa pridržiavame týchto míľnikov, ktoré nás stiahnu dolu do nižších ríší?

Urobte preto silné rozhodnutie vnímať všetky nekonečné bytosti ako vašich rodičov a deti. Potom, ako veľké bytosti minulosti o ktorých životoch môžeme čítať, považujte všetkých priateľov a nepriateľov za rovnakých.

Za prvé, voči všetkým, ktorých nemáte vôbec radi – tí, ktorí vo vás vyvolávajú hnev a nenávisť – trénujte svoju myseľ rozličnými spôsobmi tak, aby hnev a nenávisť, ktoré voči nim cítite už nepovstávali. Myslite na nich ako na niekoho neutrálneho, kto vám ani neškodí ani nerobí dobre. Potom premýšľajte, že všetky nekonečné bytosti, ku ktorým cítite neutralitu boli vašimi otcami a matkami niekedy v minulých životoch v čase bez počiatku. Meditujte na túto tému až kým k nim nepocítite rovnakú lásku, ako cítite k vašim súčasným rodičom. Nakoniec, meditujte až kým pocítite rovnaký súcit voči všetkým bytostiam – či ich už vnímate ako priateľov, nepriateľov, alebo medzi tým – aký cítite voči vlastným rodičom.

Ďalej, nie je žiadnou náhradou za bezmedznú rovnosť len myslieť na všetkých, priateľov, nepriateľov, ako na rovnakých, bez žiadneho konkrétneho citu súcitu, nenávisti, alebo čohokoľvek. To je nezmyselná rovnosť a neprináša ani škodu ani úžitok. Príklad, ktorý sa pre bezmedznú rovnosť dáva, je hostina, ktorú usporadúva veľký mudrc. Keď veľký mudrci minulosti obetovali hostinu, pozvali každého, vysoko postaveného, aj nízkeho, mocného aj slabého, dobrého aj zlého, zvláštneho aj obyčajného, bez toho, aby robili akékoľvek rozdiely. Podobne, náš postoj voči všetkým bytostiam vo vesmíre by mal byť nezmerný súcit zahrňujúci ich všetky rovnako. Trénujte svoju myseľ, kým nedosiahnete stav bezmedznej rovnosti.

pondelok 29. októbra 2007

Dilgo Khjence Rinpočhe: Prax dzogchenu v každodennom živote




Každodenná prax dzogchenu jednoducho znamená vypestovať si dokonale bezstarostné
akceptovanie a otvorenosť pre všetky situácie bez výnimky.

Mali by sme brať otvorenosť ako priestor pre hry našich emócií a chovať sa
k ľuďom bez vyumelkovanosti, manipulovania alebo taktizovania.

Mali by sme všetko prežívať naplno, nikdy sa nesťahovať do seba, ako sa skrýva
svišť vo svojej diere. Táto prax uvoľňuje ohromnú energiu, ktorá je obyčajne
obmedzovaná držaním sa pevných vzťažných bodov, čím sa vzďaľujeme priamej
skúsenosti každodenného života.

Byť prítomný v danom okamihu može spočiatku vyvolávať strach. Ale privítaním
pocitu strachu úplnou otvorenosťou sa presekáme cez bariery vytvorené zvykovými
emocionálnymi šablónami.

Keď splynieme s praxou objavovania priestoru, mali by sme vyvinúť pocit
otvorenia sa úplne celému vesmíru. Mali by sme sa otvoriť s dokonalou prostotou
a nahotou mysle. Je to univerzálna a mocná prax odhodenia masky sebaobranny.

V meditácii by sme nemali robiť rozdiel medzi vnímaním a poľom vnímania. Nemali
by sme sa dostať do stavu, ako keď mačka pozoruje myš. Mali by sme si uvedomiť,
že účelom meditácie nie je ísť "hlboko do seba" alebo sa odtiahnuť od sveta.
Prax by mala byť slobodná a a bez koncepcií, neobmedzená skúmaním vnútra
a koncentráciou.

Nesmierny, bezpočiatočný, spontánne jasný priestor múdrosti je základom bytia -
počiatkom i koncom zmätenosti. Prítomnosť bdelého vedomia v prvotnom stave
nijako nepreferuje osvietenie alebo neosvietenie. Táto základňa bytia, ktorá je
známa ako číra alebo prvotná myseľ je zdrojom, z ktorého vschádzajú všetky javy.
Je známa ako veľká matka, ako lono potenciálnosti, v ktorom všetky veci vznikajú
a zanikajú v prirodzenom samozdokonaľovaní a absolútnej spontánnosti.

Všetky aspekty javov sú úplne číre a jasné. Celý vesmír je otvorený
a nezatemnený - všetko je navzájom prestúpené.

Keď vidíme všetky vecí ako nahé, jasné a zbavené zahlmení, nie je čo dosahovať
alebo realizovať. Povaha javov sa javí prirodzená a je prirodzene prítomná
v čas-presahujúcom bdelom vedomí. Všetko je prirodzene dokonalé také, aké práve
je. Všetky javy sa javia v ich jedinečnosti ako časť stále sa meniacich
obrazcov, vibrujúcich, živých, so zmyslom a významom v každom momente. Nemá však
cenu lipnúť na nich potom, ako sa zjavia.

Je to tanec piatich elementov, kde hmota je symbolom energie a energia symbolom
prázdnoty. My sme symbolom vlastného osvietenia. Bez akéhokoľvek úsilia alebo
praxe, oslobodenie či osvietenie je už tu.

Každodenná prax dzogchenu je práve každodenný život sám. Keďže nedokonalý stav
nejestvuje, netreba sa chovať nijako zváštne alebo sa pokúšať dosiahnuť čokoľvek
nad a za, čo práve sme. Nemá existovať žiadny pocit usilovania dosiahnuť nejaký
"úžasný cieľ" alebo "pokročilý stav".

Usilovanie o taký stav je neurózou, ktorá nás len podmieňuje a prináša
blokovanie voľného toku Mysle. Mali by sme sa tiež vystríhať zmýšľať o sebe
ako o bezcennom človeku - sme prirodzene slobodní a nezávislí. Sme skutočne
osvietení a nič nám nechýba.

Keď vojdeme do meditačnej praxe, mali by sme ju cítiť rovnako prirodzenú ako
jedenie, dýchanie a vykonávanie potreby. Nemala by sa stať účelovou alebo
formálnou udalosťou prekypujúcou vážnosťou a slávnostnosťou. Mali by sme si
uvedomiť, že meditácia prekračuje úsilie, prax, zámery, ciele a dualitu
oslobodenia a neoslobodenia. Meditácia je vždy ideálna - netreba nič opravovať.
Keďže všetko čo sa javí je len hrou samotnej mysle, nejestvuje žiadna
neuspokojivá meditácia a žiadna potreba posudzovať myšlienky ako dobré alebo
zlé.

Mali by sme prosto len sedieť. Len zostať na svojom mieste, vo svojom
prirodzenom stave, aký práve je. Zabudnúť na pocity vedomia seba, nemyslieť na
"ja meditujem". Naša prax by mala byť bez úsilia, bez napätia, bez pokusov
ovládať alebo nútiť a bez pokusov stať sa "pokojným".

Keď zistíme, že sa nejako takto vyrušujeme, prerušíme meditáciu a len chvíľu
spočívame alebo relaxujeme. Potom pokračujeme v meditácii. Ak máme "zaujímavé
zážitky", buď počas alebo po meditácii, nemali by sme z nich robiť nič zvlášne.
Trávenie času myslením na zážitky je len rozptýlením a pokusom stať sa
neprirodzeným. Tieto zážitky sú len príznakmi praxe a mali by byť považované za
čosi prechodné. Nemali by sme sa pokúšať znova ich zažiť, lebo to len deformuje
prirodzenú spontánnosť mysle.

Všetky javy sú celkom nové a svieže, úplne unikátne a celkom oslobodené od
všetkých koncepcií minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Sú prežívané
v bezčasovosti.

Stály prúd nových objavov, odhalení, inšpirácie, ktoré vznikajú každým okamihom,
je prejavom našej jasnosti. Mali by sme sa naučiť vidieť každodenný život ako
mandalu - svietiace strapce skúsenosti, ktoré vyžarujú spontánne z prázdnej
povahy nášho bytia. Aspekty našej mandaly sú každodenné objekty skúsenosti nášho
života pohybujúce sa v tanci či hre vesmíru. Touto symbolikou vnútorný učiteľ
odhaľuje hlboký a základný význam bytia. Preto by sme mali byť prirodzení
a spontánni, prijímajúci a učiaci sa zo všetkého. To nám umožní vidieť absurdné
a zábavné stránky udalostí, ktoré nás obyčajne rozčuľujú.

V meditácii dokážeme vidieť cez ilúziu minulosti, prítomnosti a budúcnosti -
naše prežívanie sa stáva nepretržitosťou "teraz". Minulosť je len nespoľahlivá
spomienka držaná v prítomnosti. Budúcnosť je len projekciou prítomných
koncepcií. Prítomnosť sama mizne, len čo sa ju pokúsime uchopiť. Tak prečo sa
trápiť a pokúšať sa nastoliť nejakú ilúziu pevného základu?

Mali by sme sa oslobodiť od minulých spomienok a predsudkov o meditácii. Každý
moment meditácie je celkom unikátny a plný možností. V takých momentoch nebudeme
schopní posudzovať meditáciu z hľadiska minulej skúsenosti, suchej teórie alebo
prázdnej rétoriky.

Čisto ponorenie sa priamo do meditácie, v tomto okamihu, celou svojou bytosťou,
bez váhania, nezáujmu alebo vzrušenia - je osvietením.

streda 10. októbra 2007

Webcast na "21 chvál na Táru" s Namkhai Norbu Rinpočhem


Opäť sme raz mali príležitosť participovať na Rinpočheho náukách prostredníctvom webcastu. Témou bolo tentokrát 21 chvál na Táru. Rinpočhe vysvetľoval postupne verš za veršom, spájal ich význam s akčnými mantrami na 21 manifestácií Táry. Verše učil v sanskrite, nie tibetštine, ako ich väčšina lámov učí. Povedal, že tak sa skôr zachová pravý význam, než nekonečným prekladom. V našom prípade by to bolo sanskrit – tibetština – angličtina – slovenčina. Takto sa tá reťaz skráti aspoň o jedno očko.

Samozrejme, že celá náuka bola zasadená do kontextu dzogčhenových náuk. To je ostatne Rinpočheho špecialitka, že nech dáva akúkoľvek náuku, vždy sú v nej zahrnuté všetky tri prístupy: sútra, tantra aj dzogčhen.

Popri výklade hlavnej témy, ako obvykle, dával Rinpočhe veľa vysvetlení potrebných pre úplnú prax. Okrem iného zazneli aj inštrukcie pre ústranie v tme, inštrukcie k príprave na smrť a k dharmakajá phowe. Málokto obyčajne vie, že existujú tri úrovne phowy. To, čo väčšina lámov učí je „len“ nirmanakája phowa. Rinpočhe často hovorí, že človek by sa musel v nej stať skutočne veľkým majstrom, aby mu priniesla úžitok v hodine smrti. Vtedy je ťažké robiť komplikované vizualizácie, obzvlášť, ak sa smrť dostaví náhle, ako napr. pri autonehode. Ďalšie úrovne phowy sú: sambhógakája phowa, a dharmakája phowa. Najlepšou je samozrejme dharmakája phowa.

Ďalšou témou, ktorá ma zaujala, bola téma iniciácií. Veľa učiteľov chodí a dáva iniciácie a tvrdí, že s tým nie sú spojené žiadne záväzky, že je to len požehnanie. Rinpočhe povedal, že to takto nefunguje, pretože iniciácia je vždy uvedením, prezentáciou cesty. Taký prístup, ako majú učitelia, dávajúci iniciácie len tak, nie je celkom korektný voči náuke a tradícii. Akoby náhodou práve čítam knihu od Čhokji Nyima Rinpočheho: Union of Dzogchen and Mahamudra (Jednota dzogčhenu a mahámudry), kde sa autor vyjadruje v podobnom duchu. Iniciácie slúžili jednak k uvedeniu na cestu, ale aj k doslova dozretiu praktikujúceho. Čhokji Nyima Rinpočhe dával príklad, ako prebiehali iniciácie za starých čias, keď napr. Tilopa „splnomocnil“ Naropu úderom sandálu do čela. Naropa ostal chvíľku v bezvedomí a keď sa prebral jeho realizácia bola totožná s Tilopovou. Iný zábavný príbeh bol o poslednom Čhokling Rinpočhem, ktorý študoval pod vedením Čhökji Lodrö Rinpočheho. Prvý, po ukončení štúdií bol veľmi vzdelaný a zdatný v umení debaty a rozhodol sa, že pôjde do Lhasy poraziť v debate tamojších gešeov. Pýtal si povolenie svojho učiteľa a ten mu povedal, že nech ešte pár dní ostane. O pár dní dával Čhökji Lodrö splnomocnenie (iniciáciu) a Čhokling tam sedel spolu s ostatnými mladými tulkuami – reinkarnovanými lámami. Čhokling mal toho dňa problémy s podráždeným žalúdkom. Keď ho Čhökji Lodrö míňal a prikladal mu iniciačnú vázu na korunku hlavy, zároveň ho kopol do brucha. Kvôli plynom vo svojich črevách, vypustil Čhokling ohromne hlasný prd. V chráme, medzi ostatnými vysokými lámami je to považované za niečo nanajvýš nevhodné. Čhoklinga premohli extrémne rozpaky a strach. Hneď v ten moment zakričal jeho majster Čhökji Lodrö „To je ono!“. Keďže Čhoklingova myseľ bola v ten moment úplne obnažená a bez myšlienok, rozpoznal jej prirodzenosť a od toho času sa jeho realizácia nijako nezmenila. :o) To je skutočný význam a zmysel iniciácie.

nedeľa 23. septembra 2007

O nemeditácii od Šhabkara

Počas prechádzky som si čítal úryvky z autobiografie Šhabkara, a napadlo ma, že sa mi nechce furt písať, že to raz môžem aj nahovoriť. Tak som zapol mobil a začal som prekladať. Ospravedlňujem sa za pomlky a opakovania, ale bolo to nepripravené.



Pieseň má aj svoje pokračovanie, ktoré bolo ale trošku náročnejšie a dlhšie na preklad, tak to pridávam dodatočne:

Kunzang Šhepen pokračoval: V prípade, že niekto zotrváva v samádhi bez meditácie (nonmeditation samadhi), ktoré je ako neprerušený prúd, aké by to malo byť?“


Musí zotrvať v ostrej, jasnej otvorenosti,

Ako keď sa pozrie,

Do hĺbky bezmedznej oblohy,

Z vrcholu hory otvorenom na všetky smery.


Pán siddhov, Džetsun Tilopa,

Upriamiac svoj pohľad do neba,

Povedal veľkému panditovi Naropovi:


Čo podporuje nebo? Na čom nebo spočíva?

Mahámudra našej mysli nemá na čom spočinúť.

Ak uvoľníš zovretia, oslobodenie je isté.

Zotrvaj s ľahkosťou v prvotnej jednoduchosti.


Prirodzenosť mysle je obloha bez obsahu myšlienok.

Zotrvaj takto v ľahkosti,

Nedržiac sa jedných myšlienok,

Alebo potlačujúc iné myšlienky:

V skutočnej mahámudre je myseľ neusmernená.


Neprekonateľný plod

Je jednoducho udržanie tohto stavu.


Takto, skrz Marpu Locávu,

Príde veľa priestoru podobných jogínov,

Synov línie veľkých panditov Naro a Maitrí.


Veľký držiteľ poznania (rigdzin, skt: vidjadhára), Šrí Singha,

Ukázajúc prstom k stredu neba,

Povedal Z Lotosu zrodenému Guruovi (Padmasambhavovi):


Vždy prázdna, vždy prázdna; vždy vyprázdnená, vždy vyprázdnená;

Táto dôležitá absolútna pravda je poklad

Ktorý žiari všade – nahor, dolu, medzi a do všetkých smerov –

Šrí Singha ju nechal tryskať z dokonalej nádoby:

Činu nerozdielneho od náhľadu.


A s týmto sa rozplynul do priestoru vadžry.


Rovnako vševediaci Longčhen Rabdžam povedal:


V nekonečnom priestore nie je ani meditácia ani nemeditácia.

Toto je nezmerná rozľahlosť múdrosti Samantabhadru.


Takisto v Rozličných prísloviach Kadampov sa vraví:


Miesto pre prax musí byť otvorené a priestranné;

Náš náhľad musí byť rozľahlý a otvorený tiež;

Hoci by doň bola položená celá samsára a nirvána,

Ostal by nenaplnený, ako stále –

Taká má byť sila náhľadu.


Potom Kunzang povedal: „Praktikovať a zotrvávať pri tom iba v tupom, nepozornom, obyčajnom stave – to je úplne zbytočné, ak chceme napredovať štádiami na ceste, nie je tak?“ Odpovedal som:


Víťazný, inkarnácia Držiteľa bieleho Lotosu (piaty dalajláma Gjalwa Lobsang Gjatso) povedal:


V súčasnosti niektorí vravia, že keď myseľ iba odpočíva

To je náhľadom Mahámudry;

Ale to nie je skutočná Mahámudra.


A inkarnácia Mandžušrího, Sakja Pandita, povedal:


Mahámudra, ktorú praktikujú hlupáci

Obyčajne vedie do stavu zvierat.


Kvôli tomuto opakovane varujú učitelia madhjamiky,

mahámudry a dzogčhenu, že zotrvávanie bez bdelosti,

v stave tuposti a nepozornosti,

neprinesie výsledok v postupe štádiami cesty.

Toto nie len že je pravda,

Ale je to hlboký a najdôležitejší bod!


Keď niekto splynie s rovnosťou

Priestoru podobného samádhi,

V určitom bode vyšľahne skutočné poznanie z meditácie.


Neobmedzená jasnozrivosť, zázračné sily a vízie sa manifestujú,

A nakoniec človek zrealizuje dharmakáju.


Nepochopiac toto, môže človek zísť na zcestie

A zotrvať iba v tupom, neurčitom stave –

Potom meditácia zvädne a človek zadrieme.


Keď neprítomnosť mysli pretrváva, príde

Tuposť, nepozornosť, a nakoniec spánok;

Keď človek veľa medituje takýmto spôsobom,

Znovuzrodí sa v ríši zvierat.


Všetko toto, čo bolo povedané z lásky,

Musí byť pochopené.

Praktikovať meditáciu a pliesť si tieto dva stavy –

Ako piť mlieko zmiešané s vodou –

Sú spôsoby hlupákov;

Praktikovať meditáciu a jasne rozlišovať tieto dva,

Sú spôsoby múdrych.


Kunzang sa spýtal opäť: „Čo má robiť človek, keď zotrváva v rovnosti a pri tom utonie v nebdelom, obyčajnom stave?“ Odpovedal som:



Keď sa vytvoria oblaky, zatemnia

Čistú oblohu.

Ak ich odfúkne vietor

A rozptýli ich do desiatich smerov,

Znovu sa objaví prirodzená modrá farba

Oblohy.

Rovnako, keď stav tupej nepozornosti

Zatemní našu meditáciu,

Mali by sme vzpriamiť chrbát,

Pozdvihnúť pohľad,

Rozšíriť náš výhľad,

Zvýšiť bdelosť.

Nech sa rozšíri do nekonečna,

A potom ju necháme byť.


Takto rozlíšime čistú esenciu

Od odpadu;

Táto mentálna hmla sa rozplynie,

Ako keď miznú oblaky,

Ponechajúc kráľovské samádhi,

Zjavné a priehľadné, ako

Nepoškvrnené nebo.


Toto je najvyššia metóda

Na rozptýlenosť a

Povznesenie praxe.


Rigdzin šrí Singha povedal:


Mysle cítiacich bytostí ostanú roztrieštené,

Zatiaľ čo mysle Buddhov sú všetko zahrňujúce;

Ponechať myseľ rozľahlú a otvorenú ako priestor,

Je hlavná metóda na povznesenie praxe.


Z času na čas skúmaj myseľ

Analytickým vhľadom;

Uisti sa, že myseľ nie je nič uchopiteľné –

Že nemá ani stred, ani okraje –

A ponechaj tento objav, nech sa rozšíri.


Niekedy nechaj myseľ splynúť

S jasnou, bezoblačnou oblohou;

Nech je rozľahlá a dôstojná;

Ponechaj ju široko otvorenú

Ako nesmierny, všetko zahrňujúci priestor.


Keď budeš praktikovať takto, vyhneš sa chybám

Malátnosti, nebdelosti a ospalosti;

Tvoja skúsenosť vhľadu sa zväčší.


Potom, keď sa myseľ opäť stiahne,

Ako starý zvitok, ktorý sa sám zvinie,

Skúmaj pozorne myseľ, opäť a znovu:

To je základná inštrukcia.


Podivuhodné – zotrvávanie v žiarivej jasnosti,

Stave priestoru podobnej rovnosti!


Radostné – keď deň, alebo noc, vnútorné, alebo vonkajšie,

Otvorené, či zavreté oči, nerobia žiadny rozdiel v tvojej bdelosti.


Podivuhodné – keď sa objavuje svet tvarov,

Podobný dúhe v nemennom priestore dharmakáji!

Radostné – vyprázdnenie hĺbky samsáry,

Privádza všetky bytosti k osvieteniu!


Vy všetci, ktorých múdrosť je rozľahlá ako obloha,

Žiarivá, ako nezastreté slnko,

Číra ako kryštál, pevná ako neotrasiteľná hora –

Tebe vzdávam úctu a u Teba prijímam útočisko;

Udeľ mi vlny svojej priazne.


Potom, ako som toto povedal, jeho pochopenie náhľadu veľmi pokročilo a jeho realizácia sa stala nezmernou, ako priestor.


piatok 14. septembra 2007

Webcast z Merigaru

Už tradične sa uskutočňuje priamy prenos Rinpočheho náuk, nech už je kdekoľvek na svete. Tentokrát bol retreat v Taliansku, v hlavnom „stane“ dzogčhenovej komunity, v Merigare. Takže, my sme sa pekne usadili k môjmu notebooku a pripojili sa na Merigar. Kvalita je už za tie roky ustálená, obraz aj zvuk v pohode, ale hlavne človek obdrží hodnotné náuky a metódy bez toho, aby musel cestovať celé kilometre, pekne v pohodlí svojho rodného mesta. Naša sangha si už druhý rok prenajíma priestory takmer v centre Zvolena. Našu gompu –ako priestor nazývame- sme predstavili mailom aj Rinpočhemu a ten jej dal meno NANGSEL LING – miesto jasnej vízie. Viac info o gompe nájdete TU.

Náuka bola jasná a Rinpočhe začal s popisom línie odkazu. Línia je v buddhizme veľmi dôležitá, ukazuje vlastne na hodnovernosť náuky. Tu Rinpočhe spomenul aj „moderný“ prístup k duchovnu. Niekto proste vezme niečo z buddhizmu, niečo z hinduizmu, islamu, kresťanstva a spraví z toho pekný „dharma-coctail“. Napíše o tom peknú knihu a čoskoro spraví aj nejaký workshop. A takto vznikne nová „tradícia“, z autora sa stane „guru“ a začne aj dharma biznis. To je typický znak úpadku. Ľudia majú vždy pocit, že k pôvodným náukám je treba niečo pridať, respektíve ich nejako zmeniť a prispôsobiť vraj modernej spoločnosti. Toto Rinpočhe často kritizuje. Akoby Buddha nepredal kompletnú náuku, akoby jej niečo chýbalo a teraz moderný guruovia na to prišli, opravia čo Buddha nedokončil a konečne to môžu začať ľudia s úspechom praktikovať. A pritom Buddha sám pred svojou smrťou hovoril, že zmeniť sa môže iba vinaja – mravné príkazy pre mníchov – tak, že sa vypustia niektoré menej dôležité pravidlá. O zmene náuky samozrejme nič nevravel. Mnísi sa vtedy nevedeli dohodnúť, ktoré pravidlá sú menej dôležité, a tak ponechali vinaju tak, ako bola. Ale myslím, že neskôr sa predsa len prispôsobovala, ako buddhizmus prenikal do ďalších krajín. Predsa len podmienky v takom Tibete a južnej Indii sú výrazne odlišné. A tak, zatiaľ čo mnísi pôvodne nemohli prijímať peniaze, na severe to bolo nutné, keďže ľudia často mali pri sebe skôr peniaze, než jedlo navyše. V každom prípade, moderní guruovia „objavujú“ to, čo všetkým veľkým majstrom v rôznych tradíciách

nejako unikalo a servírujú nám toto poznanie, niekedy za veľké sumy, inokedy im stačí pocit dôležitosti a veľkoryso nám dávajú svoje poklady intelektu zadarmo.

Akonáhle ich však niekto skritizuje, je zle nedobre. To sa proste nesmie. Veď oni sa nám tak obetujú a dávajú sa nám a my si to neceníme. Takže obzvlášť v tantrizme a dzogčhene sa dbá na čistú líniu transmisie. Rinpočhe to podoprel aj príbehmi o majstroch z línie tejto náuky. Spomenul, ako umieral jeho vlastný majster Gangkar Rinpočhe od ktorého túto náuku obdržal: počas kultúrnej revolúcie zvykli volať významných náboženských činiteľov na pranier. Zavolali aj tohto majstra. Stretnutie prebiehalo väčšinou tak, že sa daná osoba verejne kritizovala a popri tom ho bili. Prišiel po neho jeden čínsky vojak a Tibeťan, ktorý pracoval pre číňanov, ale nebol to zlý človek. Cestou prechádzali popri jednej skale. Tam Gangkar Rinpočhe požiadal o prestávku, že je unavený, či si môže na chvíľu oddýchnuť. Číňan súhlasil a šiel si medzi tým uľaviť. Majster si sadol, uvoľnil sa, ako v meditácii. O chvíľu sa od skaly ozvalo ostré HIK! A majster zosnul. Urobil proste prenos vedomia, phowa, a vlastne im ušiel. Keď Rinpočhe rozprával tento príbeh, bolo počuť, že aj v Merigare zavládlo hrobové ticho. Ba zdalo sa mi, akoby bol Rinpočhe trochu musel skrývať pohnutie. Ale to je len moje zdanie.

Ďalej Rinpočhe hovoril o všeobecných základoch pri praxi buddhizmu, čo sú tzv. Štyri pripomenutia. Pripomenutie, že máme (1) vzácne ľudské zrodenie, spolu s jeho kvalitami a obrovskou možnosťou praxi dharmy. Mnohé iné bytosti tieto možnosti nemajú. Táto možnosť je však len dočasná pretože (2) všetko je nestále a pominuteľné. Ako sa vraví v náuke, život bytostí sa podobá divadelnému predstaveniu, uteká rýchlo, ako prúd po horskom úbočí a netrvá dlhšie, ako záblesk na oblohe. Všetko plynie, ako oblaky na jeseň. Teraz sme tu a zajtra sme už minulosť. Práve preto treba tento čas plne využiť pre prax dharmy, a nie len na hromadenie negatívnej karmy. Všetci sme (3) podmienený karmou a jej následkami. Karma je náš verný spoločník, nasleduje nás ako tieň a práve kvôli jej nahromadeniu (4) putujeme od času bez počiatku v kolobehu zrodení a smrti, samsáre. Toto sú štyri myšlienky, na ktorých by sme mali podľa náuky postaviť svoj rebríček hodnôt. Ak nemáme ten samotný základ, celá naša snaha bude len povrchná a útržkovitá.

Ďalej Rinpočhe rozoberal náuku a výklady Patrul Rinpočheho, ktoré veľmi esenciálnym spôsobom pokrývali tri aspekty náuky, ktorými sú: základ, cesta a plod, a hlavne tri aspekty cesty: náhľad, meditáciu a jednanie. Toto je metodika vlastne všetkých buddhistických náuk. A obzvlášť dzogčhenu. Ku konkrétnym vysvetleniam tu samozrejme nepôjdem. Len jedna krásna vec, ktorú Rinpočhe povedal a vlastne mi potvrdil. Totiž, že prax dzogčhenu začína až rozpoznaním okamžitej bdelej prítomnosti rigpy. Dovtedy to nie je dzogčhen, ale len príprava. Na to máme veľa praxí, jednoduchých, ale účinných. A plne to odpovedá prvému výroku Garab Dordžeho o priamom uvedení do prvotného stavu, ktoré má byť na začiatku. Dalo by sa povedať, že kde iné metódy končia, tam dzogčhen iba začína. Ak má niekto určitú skúsenosť, ale nemá istotu vo vlastnom stave, pre neho je tu ďalší výrok o odstránení pochybností. K tomu slúžia aj fantastické praxe rady dzogčhen longde. A na záver sa praktikujúcim hovorí o trvalom spočívaní v tomto stave, bez nejakého úsilia, či upravovania, dosahovania, modifikácie čohokoľvek. Preto tu máme tretiu sériu dzogčhenu, zvanú upadéša, ktorá je postavená na osobných skúsenostiach majstrov. Tu sú aj lepšie vysvetlenia funkcie energie rigpy, atď. Hoci o neusilovaní sa v dzogčhene hovorí od počiatku, tu je to obzvlášť poplatné. Systémy, ktoré neúsilie kritizujú, sa vlastne v určitom bode dostávajú do slepej uličky, ktorá ich len upevňuje v dualizme.

Na záver, posledný deň dával Rinpočhe už tradične veľa rád do každodenného života, rady k jóge spánku, príprave na smrť atď. zakončili sme krátkou praxou. Atmosféra bola príjemná po celý čas, Rinpočhe si robil vtípky a smial sa.

A tak sme zase o niečo múdrejší, už len integrovať všetko do nášho života. :o))))

sobota 8. septembra 2007

Šakja Šrí, Pán siddhov


Z knihy „Žiarivá krása-
Spomienky Tulku Urgyen Rinpočheho“
preložil a za všetky chyby je zodpovedný:
Ngakpa Tongnyid Dorje
Počas jeho pobytu v centrálnom Tibete, navštevoval môj strýko Tersej táborisko svojho korenného guru Šákja Šrí, veľkého majstra – siddhu. Šakja Šrí bol takisto známy ako Pán Siddhov, a ako Vzácny Realizovaný Majster. Jeho hlavným guruom bol starý Khjentse.
„Šakja Šrí žil s asi sedemsto žiakmi v Kjipuku“, povedal mi strýko Tersej. „Jeho žiaci si vyhĺbili jaskyne a všade na okolitých svahoch, zatiaľ čo ostatní ostávali v malých stanoch urobených z plátna, alebo jačej plsti. Šakja Šrí sám žil v údolí v jedinom dome široko – ďaleko, ktorý mal jednoduchú štruktúru z utlčenej hliny s jedným veľkým oknom.“
Ľudia si ohromne ctili Šakja Šrího. Ale nebol vždy takto rešpektovaný, ako ukazuje príbeh, ktorý som počul – ktorý možno bude, a možno nie zahrnutý v jeho oficiálnom životopise:
Prvý učiteľ Šakja Šrího bol veľký majster Khamtrul. Šakja Šrí začínal tým, že sa staral o majstrove kone a robil rôznu manuálnu prácu. Jedného dňa bol do Khamtrulovho tábora pozvaný jogín Tsokni, aby dal splnomocnenie jeho vlastného pokladu mysli (gongter). Keď ceremónia začala, využil Šakja Šrí príležitosť a vkĺzol dnu a sadol si ku dverám. V tom čase ho nikto nepovažoval za nijako zvláštneho.
„Čo si myslíš, že tu robíš? Choď von!“ rozhliadal sa niektorý z mníchov a šepkal. „Toto nie je pre niekoho, ako si ty, iba pre lámov a dharma učiteľov. Nepočul si vyhlásenie? Toto nie je pre každého!“
Mnísi ho už chceli vyhodiť, keď na nich zrazu padol Tsokniho pohľad.
„Nech ostane!“, zahrmel, „Všetci si sadnite. Príde deň, kedy nebudete mať šancu napiť sa ani len jeho moču!“
Tsokni sa uistil, že Šakja Šrí ostal a obdržal splnomocnenie, a nakoniec sa z neho stal zavŕšený majster.
Hoci sa okolo neho zhromaždilo množstvo žiakov, Šakja Šrí neučil po celý rok, ale iba v určitom období počas leta a zimy. Tieto vzácne príležitosti boli známe ako letné náuky a zimné náuky.
Šakja Šrí povedal niektorým svojim žiakom, „Ty patríš k mahamudrovskej strane údolia,“ zatiaľ čo iným povedal, „ty patríš k dzogčhenovej strane.“ A takto ich rozdelil na dve strany a dal inštrukcia k mahamudre, alebo dzogčhenu, podľa osobných dispozícii každého žiaka. Môj strýko Tersej patril k dzogčhenovej skupine.
Strýko Tersej vysvetľoval, „Pravidlá boli celkom prísne: ostať posadený na svojom meditačnom mieste. Meditujúci sa mohli prechádzať iba v čase jedla. Ráno zvykol zaznieť zvon dávajúci znamenie, že praktikujúci môžu zažať oheň, aby si mohli zohriať vodu na čaj. Všetkých sedemsto mníchov a mníšok vyšlo zo svojich stanov a jaskýň.
Ak by ste sa vtedy dívali na údolie, za chvíľu sa to tam začalo hemžiť ľuďmi a dym začal stúpať z ohnísk. A potom opäť zaznel gong a celá oblasť sa vyprázdnila, ako sa všetci vrátili ku svojej meditácii. Úplný kľud trval až do obeda, keďže nikomu do vtedy nebolo dovolené prechádzať sa, alebo variť. Okolo obeda zaznel znovu zvon, a každý si mohol začať pripravovať svoje jedlo. O druhej poobede zaznel zvon a potom už ani živej duši nebolo dovolené ostať vonku. Opäť zavládol úplný kľud.“
Toto bol úžasný dharma-tábor, ktorý Šakja Šrí udržiaval.
Keďže bol siddhom, ostával Šakja Šrí nezaujatý a indiferentný nehľadiac na to, kto prišiel, s dvomi výnimkami. Jednou bol Drukpa Jongdzin, reinkarnácia guruov Šakja Šrího: keď prišiel preukazoval mu majster patričný rešpekt hovoriac: „Buďte pripravení! Jongdzin Rinpočhe prišiel!“ Jedinou druhou výnimkou bola vysoko uznaná reinkarnácia syna Čhokgjur Lingpu, ktorou bol zhodou okolností môj strýko Tersej. Všetci ostatní boli prijímaní s rovnakou nezaujatosťou, nech to bol ktokoľvek.
V tých dňoch museli byť strýko Tersej aj Jongdzin mladí. Ale boli jediní, ktorí mohli robiť, čo chceli, od každého iného sa očakávalo, že bude začínať a končiť svoje meditačné sedenia v úplne rovnaký čas.
Jedného dňa, keď sa títo dvaja hrali vonku, zavolal ich Šakja Šrí do svojho domu. „Vy dvaja!“ zahrmel starý jogín. „Nerušte meditáciu ostatných! Vaša vlastná meditácia je nerozrušená, ale nerobte za to prekážky druhým!“
To bolo jediný raz, kedy ich pokáral.
Poobede zvykol Šakja Šrí vyjsť von, aby si uľahčil. Zvykol kráčať von dozadu na veľkom dvore a čupol si. Potom sa zvykol vrátiť a sadnúť si na svoj matrac, jednoducho zotrvajúc v úplnom kľude. Ale niekedy padol súmrak a zotmelo sa a on sa stále nevrátil. Vtedy si zvykli jeho pomocníci povedať: „Rinpočhe je opäť v samádhi!“
Potom šiel jeden z nich dozadu, našiel ho a pošepkal: „Rinpočhe, radšej už poďte.“
Šakja Šrí potom zahučal jeho hlbokým hlasom: „Ach! Hviezdy sa už trblietajú!“ a kráčal späť domov.


streda 22. augusta 2007

Osemnásť piesní realizácie - 1

Toto sú piesne ranných majstrov Veľkej Dokonalosti, alebo dzogčhenu, ktoré vyjadrujú realizáciu slávnych Osemnástich základných tantier dzogčhenu rady semde.


Z knihy Wellspring of the Great Perfection,

Erik Pema Kunsang, a s prihliadnutím na preklad

Adriana Clementeho, do slovenčiny preložil

Karma Gyalpo Dondrub


Namo Guru Vidjadharebhja

1.Veľký Garuda

Význam Veľkého Garudu, spontánnu pieseň meditácie zaspieval týmito slovami kráľ Dhahena Talo, v santalovom lese o polnoci:

HUNG

Táto nemenná dharmata,

Základ všetkého nepredstaviteľný, je prebudenou mysľou,

Za dosahom dualistických myšlienok.

Prebudená myseľ prekračujúca videné tvary,

Nemôže byť rozlíšená a ani nemôže byť uchopená myšlienkami.

Túto samotnú myseľ, neopísateľnú ako priestor,

Ponechávam bez rozptýlenia – neznečistenú, nepostrehnuteľnú.

V rozľahlosti dharmadhátu nevytvorenom meditáciou,

Bdelosť (rigpa) bez konceptov, zotrváva teraz nerozptýlená.

Takýmto spôsobom nie je istotne o čom ďalej meditovať.

V mojich predchádzajúcich zrodoch som bol zrodený ako kráľ,

Ale teraz, spievaním tejto dóhy bola moja pýcha zlomená.

V minulosti som prijal rozhodnutie dosiahnuť najvyššie osvietenie,

Pokračoval v miesení mojej mysle s dharmou.

Kvôli tomu sa toto moje iluzórne telo rozpadlo na prach,

A v mojej mysli zasvitlo svetlo Samantabhadru.

GHITAMA KOSALA HOH!

A navyše, toto sú slová vyslovené Bhaši Rišiom:

Nekonceptualizuj pozornosť akýmkoľvek spôsobom;

Ponechaj ju takú, aká je, prirodzená, nepostrehnuteľná.

Toto bola prvá: realizácia Veľkého Garudu. ITHI.

2.Kukučka Rigpy

Realizácia Kukučky Rigpy, spontánna meditačná pieseň o rigpe bola zaspievaná týmito slovami starším princom Radžahastim, v Santalovom Lese v Grošikhe, v prvej časti noci:

HUNG

Nepostrehnuteľný a bezčasý základ všetkého, základný priestor dharmadhátu,

Samo existujúca prebudenosť veľká rovnosť podobná priestoru,

Je Samantabhadra, mimo slová a písmo.

Keď je raz vaša myseľ a dharmata rovnocenné a neduálne,

Nech už ste akokoľvek zapletený do skutkov tela, reči a mysle,

Prebudená myseľ dharmaty je nemenná.

Táto prebudená myseľ je základom všetkého, mimo prúd myšlienok,

Bez zámeru, usadená v sebe.

Zaiste, meditácia nie je nič iné, ako toto.

A keď sa agregáty, ilúzia, rozpadne,

Zasvitne vo mne svetlo Samantabhadrovej mysli..

GHITAMA KOLASA A HOH!

A navyše, Šrí Singha uviedol:

V seba-vedomej rozličnosti prebudenosti,

Ostaň nerozkolísaný v tom, aké to je.

Toto bola druhá: realizácia Kukučky Rigpy. ITHI.

3. Veľký Priestor

Realizácia Veľkého Priestoru, spontánna meditačná pieseň o pôvodnej prebudenosti, bola zaspievaná týmito slovami princeznou Sarani, v Záhrade kvetov udumvara, v druhej časti noci:

Základ všetkého, nepostrehnuteľné, bezčasé dharmadhátu,

Nevzniká z príčin a podmienok,

A preto nie je nikdy rozdelená ani nezaniká.

Tento samo-existujúci víťaz, spontánne dokonalý,

Samo-existujúca myseľ Vadžrasattvu , mimo čohokoľvek,

Zaiste to nie je nič iné, než môj vlastný stav, teraz zrealizovaný.

A keď sa agregáty, ilúzia, rozpadnú,

Zasvitne myseľ Samantabhadru, najväčší poklad.

GHITAMA KOLA HOH!

A navyše, Árjadéva uvádza:

Vedomie samotné nie nejakou inou vecou,

Tak ho ponechajte ako myšlienok prosté, žiarivé poznanie.

Toto bola tretia: esenciálna realizácia Veľkého Priestoru. ITHI:

4. Šesť sfér

Realizácia Šiestich sfér, spontánna meditačná pieseň o priestore bola zaspievaná týmito slovami Nágarádžom v hlbinách oceánu pri prvom svetle úsvitu:

Bez stredu a bez uhlov, podobná oblohe,

Leží dharmakája za dosahom myšlienok a slov.

Aby si očistil všetky bytosti v troch ríšach,

V prebudenej mysli, základe všetkého, buď bez úsilia a úplne čistý,

Zotrvaj v rovnosti a bez hľadania: toto je najvyššia meditácia.

Neupravuj rigpu, ale ponechaj ju v dimenzii dharmadhátu,

Toto je najvyššia cesta k oslobodeniu.

Toto skutočný stav poznania Sugatov troch časov:

Objavil som, že nech sa snaží akokoľvek, nikto nenájde nič viac, ako toto!

A keď sa tieto hmotné agregáty rozpadnú,

Dosiahnem stav neoodelenosti od Samantabhadru.

GHITAMA KOLASA HOH!

A navyše Spontánna Predpoveď/Veštba uvádza:

Keďže sú všetky javy bezčasou, dokonalou čistotou,

Osloboď sa od nádeje a hľadania niečoho iného.

Toto bola štvrtá: esenciálna realizácia Šiestich sfér. ITHI.

5. Veľká Sila

Realizácia Veľkej Sily, spontánna meditačná pieseň o prebudenej mysli, bola zaspievaná týmito slovami Kukkurádžom, Kráľom Psov, na Ostrove v oceáne, pri druhej časti úsvitu:

HUNG

Samantabhadra, bezčasý a spontánne dokonalý,

Jasný, prostý myšlienok, nevytvorený, ja prebudenou mysľou.

Kým zotrváva vedomie nepohnuté – kľudné a neporušené –

Z dharmadhátu, bez vzťažných bodov a nemenné.

Žiadna myšlienka nie je sformovaná a nedrží vôbec žiadny koncept.

Táto zázračná myseľ samotná je najvyšším tajomstvom,

Leží mimo dosah sluchu, či iných zmyslov.

Ponechaj vedomie nemenné a nevyrušené,

V nemennom priestore základu všetkého.

Nenachádzam inú meditáciu, než túto.

Tri ríše sa rozpúšťajú do seba,

Takže usilovanie a dosahovanie viac nie je potrebné.

Prekročiac nádej a strach som sa skutočne prebudil.

GHITIMA KOLA HOH!

A navyše, Árjadéva potvrdzuje:

Nedotknutá prebudenosť prostá prijímania dobrého a odmietania zlého,

Ako na Zlatom Ostrove, táto prebudenosť je sama potešujúca.

Toto bola piata: esenciálna realizácia Veľkej Sily. ITHI.

6. Meditácia na Bódhičittu

Realizácia Meditácie na Bódhičittu, spontánna meditačná pieseň o základnom priestore, bola zaspievaná týmito slovami Nágardžunom v čarokrásnom lese hory Sri Parvaty, v tretej časti úsvitu:

Na hranicu vnímania, bezčasú rozľahlosť základného priestoru,

Kladiem rigpu na jej konečný odpočinok.

Teraz zotrváva základný priestor nemenný a rigpa neporušená.

Nerozkolísaná a nedotknutá, čistota priestoru,

Táto prebudenosť je jasná, nerozptýlená, nepostrehnuteľná.

Pochopil som, že nič než toto nazývané „meditácia“ neexistuje.

Toto moje telo vytvorené z hrubej hmoty,

Dosiahlo teraz štádium neduality.

GHITAMA KOLASA HOH!

Navyše, inštrukcie nazvané Náhrdelník z Bieleho Kryštálu citujú:

Javy a existencia, dharmata od počiatku,

Sú preto dharmatou, ktorá zažíva seba samú.

Toto bola šiesta: esenciálna realizácia Meditácie na Bódhičittu. ITHI.

7. Nádherné

Realizácia Nádherného, spontánna meditačné pieseň o múdrosti piatich elementov, bola zaspievaná týmito slovami Kukkurádžom Mladším, na brehu oceánu, pri prvom rozbresku dňa:

Prirodzenosť prebudenej mysle má týchto päť elementov:

Prirodzene jasná a neformovaná, je podobná priestoru,

Keďže spaľuje dualistickú pripútanosť u bytostí, podobá sa ohňu,

Keďže je bezčasá a bez vzťažných bodov, podobá sa vzduchu,

Keďže je prostá dualistického znečistenia, podobá sa vode,

Keďže je tvrdá a úplne bez vád, podobá sa zemi,

Prebudená prirodzenosť mysli má tieto vlastnosti od počiatku.

Čistá a bezčasá, ako obloha;

Bez rozptýlenia a vzťažných bodov –

Pochopil som, že meditácia je jednoducho toto.

Moje telo vytvorené z pevnej hmoty,

Dosiahlo teraz štáium neudality.

GHITAMA KOLASA A HOH!

Hrádz Vadžry navyše cituje:

V bezčasom prebudenom stave, je konceptuálne myslenie vyčistené;

Preto neodmietaj myšlienky, ale nechaj ich, nech prirodzene ustanú.

Toto bola siedma: esenciálna realizácia Nádherného. ITHI.

8. Všesplňujúci Klenot

Realizácia Všesplňujúceho Klenotu, spontánna meditačná pieseň o zavŕšení, bola zaspievaná týmito slovami Bódhi Jakšini, v druhej časti rozbresku dňa:

Prirodzenosť prebudenej mysli nie je niečo k dostatiu, či videniu,

A predsa sa to všetkým prejavuje, ako niečo videné.

Neporušené ničím, nemôže to byť skúmané.

Takáto prirodzená myseľ neprebýva na ničom.

Poznanie tohto je prirodzenosť prebudenej mysli.

Akokoľvek to upravujete, tento priestor ostáva nezasiahnutý,

A táto dimenzia nemôže byť nájdená intelektom.

Čistá skutočnosť podstaty mysli, je ako priestor,

Je nezložená a bez skutočnej existencie.

Pochopil som, že meditácia je jednoducho toto.

Keď sa toto hmotné telo rozpadne,

Srdce Samantabhadru bude vo mne žiariť.

Navyše, Maha Rahula povedal:

Samsára sa vyčisťuje bez toho, aby bola odmietaná,

A na jej mieste svitá slnko múdrosti.

Toto bola ôsma: esenciálna realizácia Všeslňujúceho Klenotu. ITHI.

9. Najvyšší Vrchol

Realizácia Najvyššieho Vrcholu, spontánna meditačná pieseň o neprítomnosti úsilia, bola zaspievaná týmito slovami kurtizánou Buddhamati, medzi stromami ňagrodha (ficus indica), kde vtáci zosadli v tretej časti rozbresku dňa:

Nádherné, dharmata prebudenej mysli,

Nemôže byť skúmaná ani analyzovaná,

Nemôže byť nájdená, alebo zmenená nejakými opatreniami.

Mimo myseľ nie je žiadny iný buddha,

Nenájdeš ho skúmaním, nie je nič iné, než myseľ.

Tento buddha je nemodifikovanou prirodzenosťou mysle.

A táto prebudená esencia, bezčasá a nehľadaná,

Neudržiavaná koncentráciou, prítomná sama sebou,

Pochopila som, že budhovská myseľ nie je nič iné.

Keď sa moje materiálne telo rozpadne na prach,

Srdce Samantabhadru bude vo mne žiariť.

Navyše, Maháguru prehlásil:

Všetko je ozdobou pre jasnú múdrosť,

A je prečiatené tým, že si to jednoducho uvedomíš.

Toto bola deviata: esenciálna realizácia Najvyššieho Vrcholu. ITHI.