Tento blog je osobnou stránkou, ktorá nevyjadruje pozície a názory žiadnej konkrétnej skupiny, ale výlučne jeho autora.

utorok 13. apríla 2010

Legendárny Gándhí bol posadnutý sexom, tvrdí historik

Túto informáciu som prebral odtiaľto. Na Gándhího áhimsu som mal už dávno svoj názor, podľa mňa postupoval vo svojom zápase o nezávislú Indiu veľmi nezodpovedne a posielal svojich stúpencov nechať sa zmasakrovať. Netvrdím, že mali oni masakrovať angličanov, ale takéto jednanie mi nepríde múdre. Nakoniec šlo aj tak, ako vždy, o diplomatickú dohodu. Táto informácia nižšie dodáva ďalší rozmer k jeho životu:

DILLÍ - Mahátma Gándhí bol muž trýznený sexom a túžbou po ženách. Dokazuje to britský historik Jad Adams. Vo svojej novej knihe opisuje podrobnosti Indovej maniakálnej posadnutosti sexuálnym životom.

Reklama

videovizitka

Reklama

videovizitka
O jednom z najväčších politických a duchovných vodcov Indie a indického hnutia za nezávislosť a jeho sexuálnom živote vydal knihu Gandhi: Naked Ambition (Gándhí: Nahé ambície), informovala agentúra ANSA. Nejde o novinku, Gándhího sexuálny život bol už predmetom viacerých štúdií a témou škandálu v posledných rokoch jeho života, pripomenula agentúra ANSA.

Po prvýkrát sa však táto kontroverzná stránka života "polonahého fakíra", ako ho pohŕdavo charakterizoval Winston Churchill, analyzuje v kontexte jeho celého života; od skorého sobáša v 13 rokoch so štrnásťročnou Kasturbou, až po jeho posledné chvíle, kedy ho podopierali dve dievčatá, ktoré sám označoval za „barle mojej staroby“.

Kniha odhaľuje prekvapivú a neznámu tvár Mahátma Gándhího (1869-1948), ktorá ide za rámec jeho obvyklej podoby ako ochrancu práv utláčaných a slabých. V jeho autobiografických dielach sa neustále objavuje téma čistoty a ťažkostí s potlačením sexuálneho inštinktu pomocou prísnej vegetariánskej diéty na báze surovej zeleniny a sušeného ovocia.

Kniha okrem iného pripomína, ako šestnásťročný Gándhí odišiel od lôžka ťažko chorého otca, aby uspokojil "neodkladnú sexuálnu potrebu" s manželkou. Keď sa vrátil, našiel otca mŕtveho.Táto epizóda ho trápila po celý život, napísal indický list Mail Today, ktorý vydal recenziu knihy. V roku 1906, keď bol v južnej Afrike, sa rozhodol urobiť sľub čistoty, ale mnoho rokov robil svoje "experimenty", keď napríklad nútil dievčatá a chlapcov, aby sa sprchovali spoločne, aby ich tak vraj uviedol do pokušenia, a potom ich osobne trestal, ak ustúpili "volaniu prírody".

Po návrate do Indie, do svojho nového domu v štáte Gudžarát, začal ešte asketickejší život a vyhlasoval, že sexuálne vzťahy sú povolené len na plodenie detí. V roku 1936, keď sa jeho zdravie stalo krehkým z dôvodu pôstu a odriekania, "adoptoval" dve dievčatá Abhu a Sušílu, ktoré boli s ním vo dne, v noci. Sám sa priznal k tomu, že vstupoval do kúpeľa, kde sa umývala Sušíla, ale že mal oči zatvorené. Je čudné, že manželka Kasturba poznala divné zvyky svojho manžela a schvaľovala ich, napísal Mail Today.

Po smrti manželky v roku 1944 sa jeho testy sebakontroly stali ešte radikálnejším. Dokonca žiadal svoju dospievajúcu neter Manu, aby s ním spala nahá. "Musíme našu čistotu podrobiť skúške," napísal jej v liste. A tak to robil s ňou a s ďalším dievčaťom Abhou až do posledných dní svojho života.

Britský historik Jad Adams je známy štúdiom sexuálneho života slávnych osobností, medzi inými spisovateľa Rudyarda Kiplinga, ktorý bol považovaný za nepriateľa žien.



sobota 10. apríla 2010

Buddha Boy

Na Arjunaiovom webe som narazil na odkaz na Buddha Boy, ktorý pred asi šiestimi rokmi vyvolal prvú vlnu senzácie, ked sa hovorilo, že medituje bez jedla a vody. Samozrejme, moc som tomu neveril. Teraz sa mi zdá, že chalan je vo svojej snahe úprimný, ale len ľudia okolo neho z toho robia mediálnu bublinu. Ako som písal aj v článku "Urban Yogi", na tých videách je krásne vidno postoj ľudí, ktorých spiritualita prirodzene priťahuje a majú pre praktikujúcimi rešpekt. Davy sú ochotné počúvať mladého chlapca, pretože má ich obdiv v tom, čo robí. Uvidíme, čo s ním bude ďalej.








ENJOY! :)

sobota 3. apríla 2010

Gyalpove cesty po Indii


Na žiadosť Pútnikov som sa predsa len rozpísal:

Po roku sa túžba vrátiť sa do Indie stáva čoraz silnejšou a treba to začať riešiť. Pridá sa aj Aleš, ale zatiaľ je veľa povinností a málo prostriedkov. V januári volá Lukáš, že za pár dní odlieta do Indie, do Bódhgaji, kde budú iniciácie Nyingma Kama (kompletné predanie kánonu školy nyingmapa). To rozhoduje a púšťam sa do zháňania leteniek. Nakoniec sme zohnali za skvelých 450€ spiatočnú, let s medzipristátím v Moskve do Dillí. Letíme za tri týždne, 8. Februára.

Tentoraz beriem iba fakt nevyhnutné veci, tri tričká, štvoro trenírok, jeden letný spacká, štvoro ponožiek, tri tričká a teplé veci v ktorých idem. V ruksaku mám ešte dve sedemdecky: absinthe (moje obľúbené pitie) a rožovku (čo mala byť pôvodne čerešňa). Píšem ešte do kláštora Mindrolling v Dehradune, vybavujem taxíka z Dillí do Dehradunu, tak, ako sme mali aj pred rokom a samozrejme ubytko v kláštore. Komunikujem s Ani Džigme (Ani = mníška). Všetko vybavené a ja sa už len modlím za šťastný let.

Dillí: ovalí nás teplo, sú asi štyri hodiny ráno miestneho času. Ideme pomedzi taxikárov a hľadáme ceduľku s mojim menom. Pri východe ešte kupujeme moje najobľúbenejšie pitie v Indii, Slice (mangový džús, http://www.youtube.com/watch?v=XpnB4PNF7BA ) a vyrážame do Dehradúnu, kde budeme asi za päť hodín. Cestu zväčša prespím, Aleš nemôže spať, nie je zvyknutý na neustále trúbenie a hustotu Indickej premávky.

Dehradún: konečne „doma“. Ideme vybaviť ubytko, vraj majú plno. Nijakú rezerváciu nevidia. Skúšam volať Zuzane, ktorá mi posielala posledný mail namiesto Ani Džigme, nebere. Odvolávam sa na Ani Džigme. Tých ale môže byť veľa, dokonca by to mohla byť aj sama Khandro Rinpočhe (že hádam nemyslím, že by nám to ona vybavovala...). Nevadí, poznám guesthouse kúsok od monastérie, zašli sme tam a dostali celkom v pohode izbu. Poobede volala Zuzka, že či je všetko ok, vysvetlil som jej, ako sme pochodili, ona mi povedala, že „veď vám to rezervovala sama Rinpočhe!“. Ale neva, začal som robiť Alešovi sprievodcu po okolných kláštoroch.

Rišikeš (Rishikesh): kedže toto hlavné mesto jógy, preslávené hlavne beatlsákmi, ktorí tu navštevovali svojho gurua Mariši Mahéš Yogiho, je vzdialené od nás len 40km a mám naň pekné spomienky, prenajímame si auto so šoférmi a vydávame sa na jednodňový výlet. Rišikeš je aoby teplejší, plno turistov, drzých opíc, množstvo hindu ašramov a chrámov, sadhuov a davy ľudí. Prechádzame po úzkom moste na druhý breh tu ešte čistej Gangy a splývame s pohybujúcim sa davom. Zájdeme na obed do reštiky Little Buddha Caffee, kde to vyzerá ako u nás v čajovni a kde fantasticky varia. Porobíme drobné nákupy a večer sa vraciame do Dehradúnu. Na druhý deň si rezervujeme auto do Čandigarhu (Chandigarh), kde sadneme na autobus do Mandi. Našim ďalším cieľom je Rewalsar. Cesta na autobus trvá asi 4hodky, alebo viac, sadneme do rýchlo sa plniaceho autobusu a ďalších asi sedem hodím sa drkotáme do Mandi, čo je prestupové miesto pod Rewalsarom a vôbec dosť frekventovaná križovatka, odkiaľ sa človek môže dostať na veľa miest. Dorážame tam až okolo šiestej večer, tak sa rozhodneme zájsť tam do nejakého hotela a do Rewalsaru vyraziť na druhý deň. Keďže cesta mi prišla náročná a únavná, rozhodujem, že si zaslúžime nejaký viac nóbl hotel, nebudeme na sebe šetriť. Turistický sprievodca, čo sme kúpili v second hande v Rišikéši (stál 400rup, čo je 6,70€ a u nás som niečo podobné videl za 30€), nám pomôže pri výbere a taxík nás odvezie tých pár metrov od autobusu. Večer si dáme na izbe o jeden frťan viac a pustíme si na telke Mr.Beana. Kúpelňa bola oproti Dehradúnu kráľovská, čo využívam a odmietam vyliezť z pod sprchy.

Rewalsar: malé mestečko v Himalájach známe svojim „Lotosovým jazerom“ (Tso Pema) a jaskyňami Padmasabhavu a jeho družky Mandaravy. Po asi troch hodinách jazdy vystupujeme v Rewalsare a bežíme do Nyingma Monastery (Padmasambhava Monastery), kde som býval aj minulý rok. Majú plno, ale možno zajtra. Ok, po dlhšom behaní s ruksakmi na chrbtoch sa ubytujeme v jednom hoteli za 600Rup/izba/noc (10€). Máme tam tri postele a nájomca pred nami bol očividne (nosocitne) fajčiar. Je to na treťom poschodí a sme rovno na streche. Hneď, ako sme sa zložili a najedli v mojej obľúbenej tibetskej reštike, zamierime k obrovskej soche Padmasambhavu kúsok nad mestom. K jeho jaskyniam pôjdeme až zajtra. Aleš z nejakého dôvodu hľadá v každej reštike, či nepodávajú aj jazveca. V indických nemajú žiadne mäso, alebo ak, tak baraninu a kuracinu. V tibetských človek nájde aj bravčové a niekde aj hovädzie. Rewalsarská „chees thukpa“ je pre mňa doteraz neprekonateľná. Pri jednom obede si k nám prisadá starší láma so sestrou. Keďže bolo plno, čakali sme na jedlo vyše hodiny a láma sa dal s nami do reči. Odkiaľ sme, z kade ideme a kam máme namierené, či sme buddhisti, k akej škole patríme a tak. On bol nyingma/kagyu. Informuje nás o pobyte 17.Karmapu vo Varanasí, pýtam sa, ktorý z nich, on že „ten Tibetský, Orgyen Trinley Dordže“. Bavíme sa o Trungpa Rinpočhem, že to bol jogín bláznivej múdrosti a že nás nyingmapákov často volajú „drunken lamas“ (opitý lámovia) a smejeme sa. Konečne donesú jedlo a ja sa ho pýtam, či pozná krátku ganapúdžu Džigme Lingpu a či by sme ju spolu nespravili. Že pozná a môžeme, ale mám to viesť ja. Navštevujeme jaskyňu Padmasambhavu. Kedže je v ten deň aj významný deň na ganapúdžu (http://gyalpo-dondrub.blogspot.com/2008/04/ganaakrapda-tantrick-oslava.html), dúfame, že v jaskyni si ju spravíme. Bohužial, tá možnosť sa nenaskytla. Po návšteve jaskýň ideme teda na vrchol kopca, do „lesíka modlitebných vlajočiek“, kde si nájdeme flek a urobíme púdžu. Sem tam poza nás niekto prejde, ale nemáme s tým problém, tu je duchovná prax normálna a nikto ju nemusí skrývať. V iný deň poprosíme mníšky, ktoré tu žijú na ústraní, aby nám otvorili gompu (chrám/meditačka, niekedy aj kláštor), ktorá je vlastne tiež takou jaskyňou, trochu domurovanou a má lavice na sedenie a stolíky na texty. Na kopci je množstvo jaskýň, pustovní, kde sú tibetský buddhisti na ústraniach. Miesto je veľmi silné a my zostávame sami v gompe a robíme asi dvojhodinovú prax gurujógy a kontemplácie. Medzi tým sem tam vojde najprv nejaký mních, urobí pár poklôn a potichu odchádza, potom nejaká menšia skupina zložená z indov a mnícha, čo ich sprevádza. Keď vidia, že robíme prax, ostávajú potichu, prezrú si gompu a odídu. Medzitým sme sa už presťahovali do kláštora. Práve tam prirábajú ďalšie poschodie. Chceme navštíviť Ontul Rinpočheho, ale bohužial pred dvomi dňami odišiel do Dehradúnu, do Mindrolling Monastery (!). Tak sme sa minuli. Na tretí deň začína tibetský nový rok, losar, ale moc sa neoslavuje, lebo umrel nejaký dôležitý láma. Ale aj tak počuť delobuchy niekoľko dní. Nakoniec odchádzame do Dharamsaly.

Dharamsala: prichádzame večer, okolo siedmej, chytro berieme taxi a hajde hore do časti McLoud Gandž, medzi Tibeťanov. Je tu chladno, sme 1700m.n.m. V noci asi tak 10 stupňov, cez deň okolo 20. Loseling Guest House nám opäť poskytne prístrešie. Bohužiaľ, izba je chladná, slnko sem vkročí len ráno, keď je ešte zubaté, aj to len na dve hodky. V Dharamsale spravíme dosť veľa nákupov, kupujeme aj thanky pre seba a kamaráta, beháme po okolí a užívame si. V predposledný deň stretáme na ulici našich priateľov z Andoviec (http://tibet.sk/), na naše prekvapenie sa ubytovali hneď vedľa našeho guesthousu a večer si dohodneme spoločnú večeru. Príjemne pokecáme a na ďalší deň nás čaká predlhý presun do Varanasi. Najpr autobusom do Chikki Bank, kde čakáme na vlak. Máme tretiu triedu bez klimatizácie, lôžka máme na samom vrchu. V noci sa vlak mení na prevoz prasiat, všade sa chrápe, ako na povel a hlasno. Ešte že vlak robí hluk. Ráno sa z prasiat stávajú tuberáci a všetci neskutočne chrchcú. V sprievodcovi si nájdeme možnosti ubytovania a po skoro 30hodinách cesty vystupujeme vo Varanasi.

Varanasi: nami vyhliadnutý hotel je plný, hovorím rikšákovi, že nech nám nájde iný, s výhľadom na Gangu a teplou vodou. Našiel. Idem pozrieť na izbu s personálom, že či bude vyhovovať. Idem na balkónik, pred nami Ganga a pod nami...smašan, kremačný ghát, akurát horia asi tri mŕtvolky! Bomba! Berieme! Hneď sa ideme na jesť na strechu našeho hotela a večer vyrážame ku ghátom na breh Gangy. Vyjdeme aj do mesta, kde je po večernej púdži Gange a Šivovi neskutočne veľa ľudí. Je horúco, vyše dvadsať večer, okolo tridsať cez deň, konečne uplatňujeme repelent a kupujeme aj Raid na izbu, aby sme si vystriekali od komárov. To sa vie, že keď bývate pri Gange, nechcete žiadneho komára a jeho uštipnutie riskovať. Na ďalší deň si robíme výlet do Sarnathu, miesta, kde Buddha prvý raz učil. Prechádzame ruinami chrámov, dotýkame sa miesta, kde pravdepodobne zvykol Buddha sedávať v meditácii, obchádzame Dhamekh stúpu, ktorá v sbe nesie Buddhove relikvie, predstavujeme si, ako to tam muselo vyzerať ze Buddhových čias. Kúsok od stúpy si sadáme a robíme prax. Okolo nás v parku sú rôzne buddhistiké skupiny, ktoré tiež niečo robia. Miesto sa tiež nazýva „Jelení park“ a my tam jelenčeky kŕmime mrkvou. Navštívime hlavný chrám a večer sa vraciame na hotel. Posledný večer sa zamotáme do starých, úzkych uličiek tohto starobylého mesta. Rozmýšľam, či mám cítiť nejaké obavy, alebo nie, ale nakoniec sa rozhodnem, že nie. Míňame rôzne obchodíky a internetové kaviarne. Pred nami idú mladí šikmo okí a predavač sa im zdraví po japonsky, oni s prekvapením odzdravujú. Priblížime sa my a on na nás „dobrý večer“ (s trochu ruským prízvukom). Rovnako prekvapene sa odzdravujeme. Cestou k hotelu sa ešte pristavíme pri horiacich pohrebných hraniciach pod našim hotelom, dívame sa na scenériu v tme a ja si hovorím „takto to celé končí“.

Bodhgaja: buddhistický Jeruzalém, Mekka. Tu sa to stalo, Buddha precitol a rozhodol sa roztočiť koleso náuky. Ubytujeme sa tam, kde som spal aj posledne, Happy Guest House. Pekná izba s veľkou terasou vhodnou na večerné popíjanie piva. Zložíme sa, ideme sa najesť a potom nájsť Nyingma Gompu (kláštor), aby sme sa stretli s Lukášom. Iniciácie akurát končia a za pár minút sa s Lukášom zvítame. Je tu množstvo ľudí a veľa významných učiteľov. Iniciácie dáva Togden Rinpočhe (http://www.youtube.com/watch?v=hGTswu64MzU&feature=related , 3:47) čo je jedinečná možnosť sa s ním stretnúť a ustanoviť s ním dharmické spojenie tým, že prijmeme od neho náuky. Lukáš nás zoznamuje aj s Ogyan Tanzin Rinpočhem (http://www.nyingma.com/ogyan-cho-khor-ling/tanzinrinpoche.htm), ktorého pozývame na Slovensko. Pozvanie prijal. Chodíme robiť praxe aj k Maha Bodhi Templu, medzi ostatných buddhistov hádam všetkých smerov. V jeden večer, deň Padmasambhavu, nás Ogyan Rinpočhe pozýva, či sa k nim nechceme pripojiť na ganapúdžu. Sme veľmi radi a večer sa stretávame na malom cintoríne, pre Maha Bodhi Temple. Prišiel s ním aj Gyalse Rinpočhe, hlavný prijímateľ iniciácií, tiež ngakpa (jogín). Bolo nás asi desať . Jedeň deň dostávam ľahký úpal a ostávam ležať na izbe. Najprv som sa bál, že je to niečo horšie, ale za necelý deň to prechádza. Robíme si výlet na Supí Vrch, kde Buddha prvý raz učil náuky o prázdnote, potom do Nálandy, najstaršej univerzity na svete, kde pôsobil Nagardžuna, Naropa, Padmasambhava, Saraha a mnohí ďalší. Je strašne sparno. Ráno nás budí kláštor vedľa nás, kde vždy okolo piatej púsťajú do ampliónov „Buddham saranam gačchámi...“, formulu budhistického útočiska v pálijštine. Po asi týždni pobytu sa vydávame na poslednú štanciu nášho výletu, do Dárdžilingu.

Dárdžiling: preslávený hlavne čajom, ktorý je považovaný za šampanské medzi čajmi. Stúpame taxíkom asi tri hodiny do výšky 2200m.n.m. Noríme sa do oblakov a tešíme sa na východné Himaláje. Je tu príjemne chladnejšie, než dolu. Briti si tu postavili sanatórium, kvôli dobrému vzduchu, nečudujem sa im. Príroda je subtropická, cez deň teplo, cez dvadsať, večer okolo 15. Vzduch fantastický, okolo nás Tibeťania a Nepálčania (a krásne Nepálčanky, zatiaľ asi najkrajšie ženy). Množstvo čajových plantáží, na hoteli nám varia skvelý čaj. Skvelé miesto na záver cesty. Oddych, leňošenie, prezeranie okolia, posledné nákupy. Návšteva čajovej fabriky, a koštovanie prvého zberu tohto roku. Stretávame čechov a večer s nimi ideme na pivo. Po Rewalsare asi to najkrajšie prostredie v Indii. Náš pobyt sa blíži ku koncu. Ruksaky sú preplnené, máme 7kg nadváhu, ktorú si prevažne obliekame na seba. Rozprávka konči a ja sa celkom teším na Európu. Dovidenia, India, zas o rok, dúfam.....

Pre Pútnikov napísal Gyalpo