Dvaja starí tuláci

Ukážka z knihy The Yogins of Ladakh, Pilgrimage Among the Hermits of the Buddhist Himalayas

Vybral a preložil: Ngakpa Tongnyid Dorje





Togdeni z Khampagaru

Dvaja starý tuláci

                Na juhu Padumu sa krajina zdvíha do širokého útesu, než začnú severné úpätia Himalájí. Malý výstup vedie pomedzi polia k malému kopcu na ktorom stojí Stagmo gompa, „Kopec tigrice“, kláštor Drugpa posadený medzi štíhlymi stromami.  Miesto je požehnané malými prameňmi, ktoré v kaskádach plnia malé kaluže, z jednej úrovni na ďalšiu. Jednoduché záhrady sa terasovito približujú ku skupine neozdobených mníšskych ciel a chrámov. Myseľ sa uvoľní pri zvuku bežiacej vody a šumiacich listov, zatiaľ čo slnko vrhá vzory svetla a tieňa po celom nádvorí. Ako sme vystúpali hore a vošli do ochrany stromov, obklopila nás atmosféra viac Čínskeho, než Tibetského kláštora.

                Stagmo je domov jogínov a základňa mníchov Drugpa z Padumu a Sani. Najprv sme nikoho nevideli, ale ako sme začuli hlasy, našli sme dvoch starých mužov sedieť na nejakých schodoch, ako rečnia. Zrazu som ich spoznal: boli to tí dvaja, ktorých som stretol pri Dalajlámovej návšteve a od ktorých som sa prvý raz dozvedel o existencii jogínov v Zangskare. Potešil som sa, že som ich opäť stretol. Sonam Konsum, známy, ako Gonpo, vtedy mal 72, bol pozoruhodný zjav. Jeho dlhé dredy, voľne zviazané dookola sokola pripomínajúcej hlavy, jasné oči pozorné voči všetkému. Mal dlhú, silnú tvár tmavo ladenej pokožky, vôbec nie Tibetského charakteru, a vyžarovanie niekoho, komu sú blízke vetry a sneh vysoko položených miest. Mal trasľavku, takže jeho ruky boli často v miernom, neprestajnom pohybe.

                Jeho spoločník, mám podozrenie, že ešte starší, bol jogín, ktorý mi v 1977 povedal, že neopustil gompu päťnásť rokov, a ani nemá žiadnu potrebu to spraviť. Bol známy ako Nočung Ce, ale to bolo jeho laické meno. Jeho duchovné meno je Ngawang Džigme. Jeho špecialitou boli dlhodobé ústrania, roky naraz, všetky spravené na Kopci Tigrice. Sedel vľúdne na slnku, otáčal modlitebný mlynček a často sa stratil v tichom mumlaní mantier.

                Po pár minútach nás Gonpo pozval hore, do svojich izieb na čaj. Vyšli sme schodmi a vošli sme na štvorcovú strechu s malou kuchynkou na jednom konci.  Bola obklopená vysokou stenou, takže keď si človek sadol, nebolo ho zvonku vidieť a mal výhľad na klenúce  nebo. Po tom, ako sme mali čaj, počuli sme vonku hlas. Bol to Nočung Ce. Gonpo zakričal:

                „Hej, prines nejaký čang! Títo ľudia chcú čang!“

                Nočung Ce prišiel krívajúc hore schodmi s miskou čangu a pridal sa k nám. Sedeli sme tam na slnku asi štyri hodiny. Gonpo zvykol žonglovať so starými čajníkom a miskami, aby sme boli obslúžení. Robil to po tichu, s akousi úctivou pozornosťou, ako by to bol čajový obrad. Občas nastalo ticho a my sme tam len sedeli na slnku, užívajúc si čang, pokoj a hrejivé svetlo.

                Dvaja starý muži boli hlboko trénovaní v Dharme a voľne hovorili o sebe a svojom tréningu. Patrili ku generácii jogínov silne ovplyvnenej Lámom Norbu z Khardongu, ktorý trénoval u slávneho Šákjašrí v jeho pustovni vo východnom Tibete a opravil gompu v Dzongkule a oživil tam mníšsku prax. Strávil život prácou v Zangskare, Lahoul a priľahlých oblastiach. Pritiahol mnoho mníchov, ktorí sa stali praktikujúcimi jogínmi. Naši dvaja spoločníci boli medzi poslednými žijúcimi.

                Gonpo a Nočung Ce boli trénovaní vo všetkých jógach svojej sekty a pri tom, hoci plne oboznámení s jógami Naropu, už viac nepociťovali potrebu ich intenzívne praktikovať. Miesto toho sa ich praxou stal čagčhen (mahámudra) a dzogčhen (atijóga). Vskutku nemali tendenciu robiť medzi týmito dvomi cestami rozdiel. „Je to len rozdielna perspektíva na rovnakú vec,“ bolo nám povedané. Bez akéhokoľvek pocitu pýchy, poznamenali, že sa jednoducho dostali na koniec svojho tréningu. Nebolo kam ďalej ísť, a nič ďalšie k dosiahnutiu.

                Sedávali v meditáciu štyri krát denne, aspoň po hodine. V noci často praktikovali jógu snu od Naropu. (...)

                O svojej dennej praxi, ktorú robili na svojich izbách, dvaja jogíni hovorili, že buď sedia v mahámudre, alebo dzogčhene. K tréningu v takej meditácii musíte získať rovnováhu medzi Utíšením Mysli a Vedomým Vhľadu do prirodzenosti mysli. Keď je myseľ pokojná a bez myšlienok, môžete vidieť do jej prirodzenosti, ktorá je čistá a priehľadná, ako pokojné jazero. Keď sa stotožníte s takouto jasnosťou, zistíte, že je prázdna od seba. Keď to bude skutočná realizácia, nie len konceptuálna interpretácia, môže sa to nazvať mahámudra a keď je tu pocit úplného nechania ísť do priestornej bezčasosti, ktorú nedokážete charakterizovať, že je z mysli, potom sa o tom môže následne uvažovať, ako o skúsenosti plodu – dzogčhene. Dôležitá vec je skúsenosť reality, nie rozlišovanie medzi metódami a popisovanie toho názvami a termínmi.

                Opýtali sme sa ich na dennú prax laika žijúceho v meste. Bolo relatívne ľahké pokojne sedieť pri jazerách v Sani a rozvinúť pocit priestorovosti, ktorý je koreňom mysli, ale také uvedomenie sa zdá byť často krát nemožné v hluku veľkého mesta, ako je Dilí, alebo Londýn, alebo keď reagujete na iných v komplexných vzťahoch.

                „Ách!“, povedal Gonpo, „ak je toto problém, musíte vytvoriť myseľ dostatočne veľkú. Musíte v meditácii spraviť svoju myseľ takou veľkou, že dokáže poňať do seba všetky takéto veci a zostať nevyrušená. A myseľ musí ostať veľká takisto aj keď nemeditujete. Musíte mať myseľ tak veľkú, že všetky zvuky a napätia mesta v nej môžu byť a ešte tam ostane dostatok miesta. Potom pre vás môže byť mesto radostné miesto.“

                Sedieť potichu na slnku v spoločnosti týchto starých mužov mi umožnilo upadnúť do snovej priestrannosti a ľahkosti. Otáčanie Nočung Ceho modlitebného mlynčeka zameralo pozornosť na takéto časy a jeho jemné mumlanie mantry bolo ako hučanie potoka. Navštívili sme ich niekoľko krát.

Šach-mat

                Jedného večera sme s Jamesom rozmýšľali nad postupom nášho výskumu. Museli sme priznať, že hoci sme zbierali útržky a záplaty informácií, zdalo sa, že sa s našou hlavnou úlohou sa nedostávame nikam. Aká je psychológia, ktorá tvorí základ praxe jogínov? Navrhol som, že by sme sa mohli spýtať našich dvoch priateľov systematickejším spôsobom. Keďže sa trénovali toľko veľa vo všetkých jógach, určite nám budú schopní dať racionálny výklad filozofie a psychológie za tým.

                Začínal som byť cestou trochu nepokojný. Mnísi Drugpa Kagyu sú zruční v zamlžovaní a nikdy nepovedia priamo, čo robia v meditácii, ani hlavné myšlienky, ktoré formujú základ ich praxe. Sú zruční v špeciálnom druhu mystifikácie, keď tvrdia, že iný učiteľ v línii to vie lepšie, ako oni, a že by sme radšej mali vyhľadať jeho. Keďže detailný popis praxe a teórie sa dá nájsť v knihách, včetne majstrovských prekladov do angličtiny, čo som chcel vedieť a vidieť bolo, ako to celé funguje v každodennom živote mníchov. Aký bol každodenný zmysel všetkých týchto slov? Skutočnosť, že som sa staral o aktuálnu prax, sa zdala že robí našich mníšskych priateľov ešte viac vyhýbavých a ja som bol dosť arogantný, aby som mal pocit, že môj vlastný tréning a Jamesov stál za väčšiu úprimnosť a zdieľanie. Rozhodli sme sa, že počas nášho ďalšieho sedenia s nimi sa spýtame prieskumnú otázku a uvidíme, kam nás to zavedie.

                Prišli sme do gompy a tento krát nás pozval na čaj Nočung Ce. Usadili sme sa okolo piecky a čoskoro sme sŕkali z horúcich misiek v našich rukách. Hovorili sme o tom a o hentom, keď James povedal:

                „John a ja sme sa bavili o mysli a jogínskej ceste k pochopeniu. Chceme sa vás spýtať, čo rozumiete pod mysľou. Môžete nám povedať, ako má byť chápaná?“

                Zdalo sa, že obidvaja naši priatelia zmrzli a nastalo úplné ticho. Nočung Ce zvdvihol svoj modlitebný mlynček a začal intonovať „OM MANI PADNME HUM ---OM MANI PADME HUM“ nahlas so zatvorenými očami. Gonpo vypadal extrémne nesvoj. Nejaký čas sa kýval zo strany na stranu, ako by sa snažil si to premyslieť. Potom povedal:

                "Keďže vy dvaja by ste mali veľký prospech z tréningu v meditácii, prečo nejdete a neurobíte to. Potom sa nebudete musieť pýtať také hlúpe otázky!“

                Bol som omráčený touto odpoveďou.  Cítil som hlbokú výčitku a šok sa prejavil aj na mojich vnútornostiach. Mal som aj náhly vhľad do môjho omylu a cítil sa navonok neobyčajne hlúpo. Ako by mohol iba rozhovor odhaliť hĺbky celoživotnej praxe? Aká arogancia je očakávať, že také vzácne tajomstvo môže byť odhalené rozhovorom pri pive, či čaji!

                Nočung Ce sa rýchlo vytratil, ale Gonpo začal uľahčovať nášmu rozčarovaniu. Začali sme sa baviť o iných témach a postupne získali späť pokoj. Na noc sme ostali v malej izbe v gompe. Po večeri, keď už bola celkom tma, sa ozvalo jemné, až tajnostkárske klopanie na dvere. Bol to Gonpo. Srdečne sme ho privítali a ako vošiel dnu, poznamenajúc o prehlbujúcej sa jesennej zime si sadol, aby sa s nami napil. Jemným a naliehavým hlasom začal hovoriť na Jamesa. Pokračoval asi hodinu a potom potichu, takmer konšpiračne, odišiel.

                Spýtal som sa Jamesa, čo hovoril. James povedal, že to bolo veľmi zložité. Gonpo hovoril veľmi ticho a slová bolo ťažké počuť a boli nezreteľné v jeho silnom Zangskari akcente; nadovšetko bol dobre naložený čangom. James nerozumel skoro ničomu. Avšak zmysel toho, o čo sa Gonpo pokúsil ostal s nami a my sme boli vďační. Rozprával nám o svojom vlastnom tréningu, o dôležitosti gurua, o správnych prípravných praxiach, o budovaní vhľadu a pokoja, o rozličných jógach, v ktorých sa trénoval. Jeho odkaz bol jasný. „Ak chcete pochopiť cestu Drugpa Kagju, musíte ísť a robiť obdobne. Rozprávanie o takých veciach nikam nevedie. Iba takýmto spôsobom môžete objaviť, že všetko rozprávanie o mysli je ilúzia. Cesta Kagju sú inštrukcie skrz prax. Je to praktická sekta, nie vyučujúca sekta. Teória a rozprávanie je záležitosť Gelugpy. My sa staráme o transformatívne jednanie. Nemusíte to chápať. Naučte sa to robiť. To je esencia našej kultúry.“

                Navyše sme pochopili, že povedať pre neho aj iba toľkoto ho privádza na samotný pokraj jeho záväzku k tajomstvu sekty. Preto bol taký opatrný a konšpiračný. Urobil, čo mohol, aby nám povedal čo vie, a my ho za to máme radi.

-----

Nie kvôli šťastiu - Dzongsar Khyentse Rinpočhe

Praktikujete meditáciu, lebo sa chcete cítiť dobre? Alebo aby vám pomohla sa uvoľniť a byť "šťastnými"? Potom úprimne, hovorí Dzongsar Khjentse Rinpočhe, urobíte ďaleko lepšie, keď si dáte spraviť kompletnú masáž, ako sa snažiť praktikovať Dharmu
.
Rinpočhe ukazuje, že skutočná meditačná prax, nie len prípravné praxe Ngondro, neprinesie takýto komfort a blahobyt, po ktorom väčšina svetských ľudí túži. V skutočnosti celkom naopak.

http://www.wisdom-books.com/ProductDetail.asp?CatNumber=24018&Referrer=YearEnd_Dec_2012


Knihu mám objednanú, keď prečítam, podám recenziu, ale myslím, že to bude rovnako výborné, ako jeho "Čo z vás (ne)robí buddhistu". Veľa ľudí má totiž presne taký postoj k Dharme. Áno, niekde sa začať musí, ale ono veľa krát potom príde rozčarovanie, že meditácia je vlastne drina. Pokiaľ nie je, tak je to podozrivé. Koľko krát sa ma niekto spýtal po meditácii, že či som oddýchnutý, atď. Ja veľa krát nie som oddýchnutý, pravdupovediac. Ale zase to neznamená, že ma to vždy vyčerpá, istotne nie. Veľa ľudí je rozčarovaných aj z toho, že všetko neprichádza samo, že musia vynaložiť úsilie, že musia študovať. Mnoho ľudí očakáva, že sangha je ako materská škôlka, kde ho budú vodiť za ručičku a všetko mu klásť pred nos a on nemusí spraviť nič. :-D Ale to už je iná téma. :-)

V každom prípade, teším sa na knihu a verím, že si ju vychutnám! 

Pijanská pieseň

Od Kjabdžé Džidrel Ješe Dordžeho – Dudžom Rinpočheho

V najvyššej nádobe, samo existujúcej nádobe z lebky šťastia, je víriaci sa oceán žiarivých thigle esencie. Nad pohárom z lebky sa objavujú semenné slabiky piatich Buddhov a ich Družiek, z nich sa objavujú Budhovia a Družky piatich elementov – rodín, a z ich radostného spojenia prúdia záplavy požehnania. Pohybujú sa vo veľkej radosti. Rozpúšťajú sa do svetla, stávajú sa nedeliteľnými a rozpúšťajú sa v priestore.

OM AH HUNG – z dimenzie priestoru – padajú tri slabiky ako dážď, ktorý sa manifestuje ako dudtsi. Ich farba, chuť a vôňa sú silné. Stávajú sa excelentnou pokladnicou vytúžených kvalít.

OM AH HUNG HA HO HRI – Obetiny sú znásobené. Pri vneme dudtsi hrdinov a hrdiniek sveta – vyvstáva šťastie. Toto je zázračné neporovnateľné dudtsi.

Obetujem to vynikajúcemu majstrovi – môjmu najláskavejšiemu Lámovi. Obetujem to Lámovi, držiteľovi šiestich línií, trom klenotom, trom sféram bytia a buddhom. Obetujem pokojným a hnevlivým jidamom. Obetujem to mamo a dákiní. Obetujem to ochrancom troch línií vnútorných tantier. Obetujem to ochrancom teriem, ochrancom pokladov javov a ochrancom krajiny. Obetujem to sang-gje khjil-khor môjho tela. Obetujem to buddhom. Obetujem to cítiacim bytostiam samsáry. Obetujem to dualite a nedualite a nekonečnej čistote javového sveta.

A HO – Nádherné. Takýmto spôsobom nebude nikto nešťastný, keď pije alkohol.

A LA LA HO – Šeg Su Sol

Tri korene a buddhovia pijú v čhöjing. Čhökjong a Srungma pijú bdelo. Lámovia pijú na ich trónoch. Priatelia v dharme pijú sediac v rade. Mnísi a mníšky pijú tajne. Ngakpovia a ngakmi pijú otvorene. Starí muži pijú hrdo. Staré ženy pijú s úsmevom. Muži pijú hlučne. Ženy pijú kývajúc sa. Mladíci pijú hravo. Dievčatá pijú smejúc sa. Ja, tantrik, pijem radostne.

My pijeme bez vzťažných bodov. Vzťažnosť je príčinou samsáry – charakterizovanej neuspokojivosťou. Táto iluzórna hostina bez vzťažnosti je obetovaná oblasti iluzórneho tela. Pretože to, čo pijeme má prirodzenosť posvätnej hostiny, úzkosť nie je potrebná – preto ostávame pokojní. Pretože samo existujúca múdrosť je našou úplnosťou, úsilie nie je potrebné – preto spočívame so šťastnými mysľami. Cesta šťastia, ktorú nasledujeme, povstáva vďaka láskavosti nášho Lámu.

A LA LA HO – Kal Pa Zang

Kvôli tomu, že ho niektorí spoločníci v pití požiadali, pijan Džigdrel Ješe Dordže toto spontánne zaspieval.

Homeopatická pohotovosť

S týmto sa tak trochu stotožňujem:




:))))

Dzongsar Khyentse Rinpočhe: Co z vás (ne)dělá buddhistu

Tak konečne to vyšlo aj v nám prístupnom jazyku. Knihu som si kúpil s veľkým nadšením a aj som sa do nej zahryzol. Moje dojmy z prekladu su vysoko pozitívne, prekladateľov musím pochváliť a vlastne aj celé vydavateľstvo DharmaGaia. Som nesmierne rád, že sa na náš trh už začali dostávať kvalitné knihy a že éra buddhistickej literatúry typu: "Buddha sa narodil pred 2500 rokmi..." je snáď už za nami.

Recenziu na túto knihu som písal TU.

Enjoy!

Neskoré prežitie tradície siddhov v Indii

Trvalo mi pomerne dlho, kým som dokončil tento preklad. Jedná sa o výcuc z textu

"Buddhaguptanatha and the Late Survival of the Siddha Tradition in India"

od Davida Templemana.

Keďže sa zaujímam aj o historické pozadie buddhizmu, príde mi tento článok ako veľmi zaujímavý. Hlavne spomienka rozširenia buddhizmu na Madagaskare ma úplne fascinovala.

<= Buddhaguptanatha

Neskoré obdobie siddha tradície v Indii môže prísť pre niekoho prekvapujúce. Bežne sa verí, že buddhizmus bol úplne vymietený koncom 12teho storočia a žiadna z jeho náboženských tradícií neprežila na Indickom subkontinente. Ničmenej, je narastajúce množstvo dôkazov, ktoré ukazujú, že tomu tak nebolo. V niektorých oblastiach buddhizmus pretrval v skutočnosti minimálne do 17teho storočia. Tento článok sa zameriava na život jedného takého "preživšého", Buddhaguptanatha, siddha-jogína, ktorý mnoho putoval a nakoniec učil Taranathu, najväčšieho historika v Tibete.

Čo sa týka jeho putovania bol Buddhaguptanatha pozoruhodný. Cestoval pešo do Iránu, Balkhu na severe Afganistanu, Kašgaru v strednej Ázii, Multanu, Kabulu, Khorasanu, Badakšanu, Quštu a do krajiny Mughalov. Cestoval loďou do juho-východnej Ázie, predovšetkým Indonézie, časti Barmy a pravdepodobne do Thajska. Dokonca sa verí, že dosiahol na Madagaskar z brehov východnej Afriky.

Čo sa týka neskorých Indických siddhov, ako bol Buddhaguptanatha, je veľmi málo existujúcej literatúry, alebo zachovaného poznania. Text, na ktorom zakladám tento článok, je od Tibetského historika Taranathu (1575-?), ktorý napísal niekoľko existujúcich biografií takýchto ľudí. Buddhaguptanatha si získal ďaleko väčšie meno ako siddha, než ktokoľvek iný v jeho období, práve kvôli jeho vzťahu s Taranthom. Predal mu zhustené detaily o buddhistickej histórii a nedávnom rozvoji tantrizmu ktoré toľko obohacujú Taranathove texty.

Buddhaguptanatha si zasluhuje našu pozornosť z niekoľkých dôvodov. Jeho pozorovania sú vitálne pre rekonštrukciu pozdnej buddhistickej geografie Indie a jej susedov. Je rovnako hodnotný pre informácie ktoré nám dáva o typoch buddhistickej praxe, ktorá kvitla v častiach Indického sveta do pozdného 16teho storočia a skorého 17teho storočia.

Žáner do ktorého táto práca spadá je známy ako hagiografia. Hagiografia je druh duchovnej biografie, ktorá vyzdvihuje vnútornú cestu gurua. Vo svojich prácach, ktoré sa týkajú Indie, jógických praxí, životov iných siddhov, Taranatha stále vraví, "Môj guru mi povedal....mlj guru povedal toto...náhľad môjho gurua sa líši od predchádzajúceho učiteľa". Taranatha často protirečí Buton Rinpočhemu, Tibetskému učencovi zo 14teho storočia, ktorý je označovaný názvom kun khyen (kun-mkhyen), alebo "vševedúci". Taranatha často neguje Butonov názor frázou, "môj učiteľ to povedal inak a ja mu verím". Buddhaguptanatha je určite kľúčovou postavou v rekonštrukcii pozdného Indického buddhizmu a jeho vplyvu na smer pochopenia jeho jedinečnosti v Tibete.

Môže byť rovnako dobre označený ako zemepisec. ... Na rozdiel od iných spisovateľov, ktorý cestovali do Britskej Indie, ako napr. Džigme Lingpa, ktorý skutočne popisuje celkom presne svetský svet a jeho divy - ako napr. flašinet, alebo dvadsaťpäť delovú plávajúcu loď zakotvenú v Kalkate - Buddhaguptanatha je očarený iba buddhisickými vecami v Indii. zaznamenáva ich s úžasom a dáva nám veľmi buddhistické popisy toho, čo videl. V jeho popise hory Potalaka, popisuje napr. Buddhaguptanatha, v ktorej časti Indie sa nachádza a ktorou riekou sa k nej môžete dostať. Potom vypúšťa všetky nútené fakty a stáva sa poeticky nejasným:

A keď som tam, bolo to tak úžasné, ako by som bol vo sne. Videl som pramene tečúce dolu po hore Potalaka a videl som

Mandžušrího sedieť medzi mrakmi na samotnom vrchole...

Kvôli tomu, hoci môžeme z takýchto textov odhaliť mnohé o buddhistickej Indii 16teho a 17teho storočia, nemôžeme očakávať prílišnú presnosť v detailoch.

Aby sme pochopili, kto Buddhaguptanatha bol, musíme sa najprv pozrieť na jeho meno. Hoci čo časť Buddha nám niečo prezrádza o jeho duchovnom zameraní, musíme najpr pohovoriť o časti natha. Patril k tradícii uctievačov Šivu známej ako Nathovia, alebo Gorakhnathovia. Gorakhnathovia je sekta hinduistických sannjásinov. V roku 1911 ich bolo 45.000 celkovo v Indii. V súčasnosti ich je pravdepodobne ešte viac. Je to jedna z hinduistických jógických siekt, ktorá si získala v Indii narastajúcu priazeň.

Nathovia si zväčša obliekajú biele oblečenie a sú rozpoznateľný tým, čo sa nazýva kanphata, roztrhnuté ucho so slonovinovým krúžkom v laločku. Nathovia majú strašnú tradíciu pútí a učenstva (Naths have a tremendous tradition of pilgrimage and of scholarship.). Praktikujú typ hatha jógy, ktorá sa navonok podobá Tibetskej jógickej tradícii. Nathovia chápu fyzickú a psychologickú štruktúru tela veľmi podobne, ako to nachádzame v buddhistických tantrických praxiach, s ich zameraním na "mesačný kanál", "slnečný kanál", kvapky bindu, atď. Buddhaguptanatha teda začal svoj život ako Gorakhnatha jógin. Ako môžeme vidieť na tomto popise, jeho učiteľ bol jeden z tých "kultúrnych typov", ktorých môžeme stále nájsť v Indii:

Jeho guru, Tirthanatha, mal vlasy, ktoré narástly na tridsať stôp do dĺžky a jeho brada narástla na desať stôp skrz jeho vnútornú silu. Bytosti, ktoré ho stretli, žili v absoútnom úžase. Kráľ Ramrádž mal pochybnosti o jedinečnosti Tirthinathu, ale potom, čo celkovo preskúmal situáciu, uveril, že to je skutočne pravý jogín. ...

Prvých tridsať rokov Buddhaguptanathovho života bol žiakom svojho gurua Tirthanathu. Potom, vo svojich tridsiatich, keď meditoval na nathovskom pútnom mieste Rathor v Radžastháne, mal divnú víziu, víziu buddhistickej bohyne Vadžrajóginí. Tento kľučový incident je zaznamenaný veľmi stručne v Taranathovej biografii jeho majstra. Vyzerá to skoro ako ne-konverzia. Človek by očakával, že niekto, kto konvertuje od nathu na buddhistu z toho urobí nejaký ústredný bod, ale v Taranathovom spise to tak skutočne nie je prezentované.

V tom čase, keď bol v Rathore v zemi Maru, potom, čo mu jeden z kráľových mužov podaroval dar, postavil si malú trávovú chatku kuti a posadil sa do jednobodovej meditácie. Zatiaľ čo bol vo sne, objavila sa pred ním Vadžrajóginí a v ňom povstali stupne vyššieho poznania.

A potom o pár riadkov neskôr:

A inokedy k nemu prichádzala Vadžrajóginí znovu a znovu v snoch v podobe "krčmárky" (tu si fakt nie som istý, ako preložiť barmaid) a prekonávala všetky jeho prekážky vždy znovu a znovu.

Zdá sa, že odvtedy zanechal Buddhaguptanatha svoj vzťah s praxou nathov a stal sa buddhistom. Chodil na spoločné pútne miesta uctievané buddhistami aj hinduistami a iba zriedkavo chodil na výhradne nathovské miesta. Nekritizoval svoj predchádzajúci systém viery a ani ho nijako nerozoberal. Zdá sa, že ho videl ako prirodzený stupienok k buddhizmu.

Prečo bol proces konvercie taký jemný? Mohlo to byť kvôli tomu, pretože v rámci nathov existovala línia nazývaná "nathešvari", ktorá kombinovala buddhistické a hinduistické náuky. Títo nathešvariovia držali buddhistické línie inštrukcií v rámci svojho prostredia hinduistických náuk a zároveň zostali nath-siddhami.

Všetci traja guruovia Buddhaguptanathu, Tirthanatha, Brahmanatha a Krišnanatha patrili k tejto odštiepenej skupine známej ako Nathešvari, ktorí kombinovali náuky budhistické a hinduistické. Títo Nathešvari-ovia udržiavali línie budhistických inštrukcií v ich vlastnom prostredí hinduistických náuk a pritom ostali nath siddhami.

V skutočnosti, buddhistický a nathovskí jogíni mohli mať dojem, že zdieľajú do veľkej miery, bežné cesty. Možno je dokonca pravdou, že komunita jogínov v sedemnástom storočí bola viac postavená na zmysle spolupráce, než na zdanlivých rozdieloch, ako sú tie medzi buddhizmom a hinduizmom, alebo ešte hlbšie, na praktikujúcich anuttara (vyššej jógy) a praktikujúcich nižšieho stupňa.

Celkom určite pokračoval Buddhaguptanatha až do konca svojho v cestovaní na známe pútne miesta, ktoré boli posvätné pre sektu kanpatha nathských jogínov.Dokonca aj keď bol siddhom v zrelom veku a praktikoval hlavné buddhistické tantry, naďalej navštevoval pútne miesta dvoch zjavne rozličných typov:

Tie, ktoré boli špecificky buddhistické, ako je Sarnath, Bodhgaja, Radžgir, atď.

Tie, ktoré boli posvätné miesta aj pre buddhistickú tradíciu aj tradíciu kanpatha.

Je zaujímavé, že tieto „dvojité“ miesta sa zvyknú objavovať znovu a znovu v životoch iných mahasiddhov a veľkých jogínov, ako napr. u Tilopu.

Môžeme sa domnievať, že Buddhaguptanatha strávil viac času navštevovaním pitha, alebo pútnich miest, ktoré boli jednoducho miesta stretávania pre jogínov, než tými, ktoré boli vyložene posvätné miesta uctievania. Zdá sa, že väčšinou chodil na tieto miesta rozprávaťsa a kecať s ostatnými jogínmi, až natoľko, že sa javí byť nejako nezainteresovaný do filozofických diskusií. V skutočnosti, jediný čas, keď sa zdá, že Buddhaguptanatha ukázal nejaký zmysel pre exkluzivitu bolo, keď sa musel miešať s ostatnými buddhistami! Keď ho cesty zaviedli do Indonézie, dal jasne najavo, že sa mu značne nepáči fakt, že sú tam hinajánisti, alebo theravadini. Text vravi:

Išiel severne a prišiel do krajiny Džavadvipa, ktorá je v tibetštine známa, ako „krajina Bali“. V tej krajine bolo mnoho šravakov, ktorý patrili k mníšskemu rádu sendhapa. Uprostred jazera bol malý ostrov...

Na tom mieste dával svoje požehnanie ačárja Padmavadžra. Vonku bola skalnatá jaskyňa, v ktorej bol chrám v tvare štvorca. Uprostred toho stál samo-vytvorená kamenná socha dvojrukej podoby Hevadžry. V ďalšej jaskyni bolo uchovávaných mnoho zväzkov posvätných tantier, päťsto tisíc veršov tantier... Keď sa na nich pozriete zblízka, neboli až v takom neporiadnom stave, ako mu o nich vraveli...

Určite tam mali mnísi určitý nerešpekt voči náukám tantry a sendhapovia – niekedy obývali samotnú Bodhgaju – boli dlho nepriateľský dokonca aj voči mahajane. Buddhaguptanatha dal potom tieto knihy do poriadku. Na Jáve bola tantrická tradícia, ktorá bola vypovedaná do jaskýň, zatiaľ čo mníšsky rád panoval na zvyšku ostrova. Verím, že toto viedlo Buddhaguptanathu k pocitu akejsi neľúbosti voči sendhapom. Bolo mu veľmi nepríjemné ostať s nimi v ich kláštoroch a dodržiavať mnoho pravidiel, ktorými sú mnísi viazaní. Ako siddhovi mu bolo pravdepodobne omnoho ľahšie viesť život ako tulák – zdieľať priateľstvo a význam priamej praktickej skúsenosti s jogínmi každej tradície – skôr ako viac odmeraný a kontrolovaný život mnícha.

Taranatha nám dáva krásny popis Dumasthiri („miesta dymu“), čo bolo hlavné mesto Urgjanu. Urgjan začal byť bratý po stáročiach ako skoro mystický, odkedy ho „kolonizovali“ jogíni v 4tom a 5tom storočí. Je miesto par excellence v biografiách siddhov. Tu máme pútnika, ktorý ho navštevuje v asi 1580 roku a stále objavuje jeho magické kvality! Buddhaguptanatha umiestäuje Urgjen do Gazhni v modernom Afganistane, čo neodovedá tradičnej loalizácii Urgjenu v oblasti Swat. Tu dáva Taranatha detailný popis krajiny a Dumasthiri, hlavnej lokácie magických žien dákiní:

(Dumasthira)... je obkloená horami, údoliami a hustými lesmi a leží uprostred nich všetkých. Idúc priamo z východu na západ, meria asi dva dni cesty a z juhu na sever asi štyri dni. Dumasthira je jedine mesto v Urgjene. Má veľkosť malého indického mesta.

Sú tam štyri cesty, ktoré vedú z centrálne oblasti a vonkejšie kraje Urgjenu sú tiež veľmi rozľahlé. Je ovládaný moslimami, v centrálnej časti už nie je ani najmenšej stopy po budhistických mníchoch. Sú tam však skupiny plne odriekajúcich sa jogínov, upasakov (laickov) a tirthikov (džinistov) ako aj moslimov.

Zdá sa, že väčšina žien v tomto meste je z rodiny dákiní a že sú plne zavŕšené vo svojej duchovnej praxi. Sú mocné vo svojich cvičeniach mantier a vedia ako nimi aj pomôcť aj brániť. Sú zručné v zaujatí akejkoľvek fyzickej podoby a majú schopnosť pracovať s mystickým pohľadom.

Ukázali rozličné magické schopnosti zahrňujúc vtákov a môj majster, Buddhaguptanatha videl tieto zázraky na vlastné oči a povedal mi o nich. Povedal, že keď bol predtým v Hornom Hore (moslimských oblastiach)... bol plné chránený mantrami, ktoré obdržal od tých dákiní v Urgjene, ako aj svojími vlastnými fyzickými silami. Urgjen je obklopený zo severu, juhu a západu tromi veľkými jazerami. Keď ... prekročil priesmyk, prišiel do Hor Miecča, krajiny Balkh (stredo-severná oblasť moderného Afganistanu).

Máme takisto krásny popis ďalšieho cestovateľského dobrodružstva Buddhaguptanathu:

Putoval inde... ako tak robil, istá prostitútka, ktorá sa umývala v prázdnom dome, vyšplechla vodu na jeho hlavu a povedala slová, „Vidžňánadžňánam Avardžitavivardžitam“, čo znamená „hľadaj elementy vedomia a opusti nevedomosť teraz aj v budúcnosti“. Na to rozvinul veľkú dôveru v tieto inštrukcie, ktoré mu boli dané. A povedal mi (Taranathovi), že tá žena nemusela byť prostitútka, ale džňána dákiní, bohyňa držiaca múdrosť.

Ako je spomenuté vyššie, sú tu náznaky, že Buddhaguptanatha prišiel na Madagaskar. V jazyku ľudí v okolí tejto oblasti sa nazýval „Samloranzo“. Mám za to, že to je v skutočnosti San Lorenzo, alebo Sao Lorenco, čo je meno, ktoré dal Madagaskaru Pedro Alvarez Cabral, veliteľ Portugalskej flotily v r.1500. taranatha zanamenáva, čo povedal jeho učiteľ takto:

V mieste Samloranzo sú tantrické náuky veľmi rozšírené. Počul tam splnomocnenia Samvaru, Hevadžru a plnú škálu náuk o Hevadžra Tantre od učiteľa menom Sumati.

Potom Taranatha pokračuje v rozprávaní, čo sa Buddhaguptanatha naučil a popisuje mníchov tej oblasti. Hovorí, že mnoho náuk pochádzajúcich od známeho Padmasambhavu sa dajú nájsť v Samloranze, ale ich popis je trochu mätúci:

Hoci je tam mnoho mníchov, nezdá sa, že by dodržiavali základné pravidlá buddhistickej Vinaji v plnom, alebo úplnom rozsahu. Obliekajú sa do čierneho a pijú alkohol, okrem iného. Ostal tam asi rok. V tom čase jeho guru Sumati umrel a potom musel ísť inde.

Môže byť ich popis a popis ich praktík jedným z najrannejších záznamov aktivity katolíckych misionárov na Madagaskare v skorom 17tom storočí? Mohol celkom dobre odkazovať na jezuitov, ktorých tam videl, ale popisoval ich ako akúsi bizarnú polo-buddhistickú sektu. Pravdepodobne je alkohol odkazom použitie vína pri omši.

Keď mal Buddhaguptanatha 66 rokov stretol mladého, skoro 16ročného tibetského mních Taranathu na jednej zo svojich ciest do Tibetu. Príbeh hovorí, že mal Taranatha sny, ktoré túto udalosť predchadzali, na druhý deň ôsmeho mesiaca Hor (1590). Už niečo ako zázrak, sníval kým bol na meditačnom ústraní v Mahabodhi blízko Narthangu, že sa odvážil zjesť kúsok ľudského mäsa a že bol následne naplnený blaženosťou. Takisto sníval, že bol schopný lietať na nebi a stal sa vidjadharom (vidja – poznanie, dhara – držať, mať; pozn.prekl.). Nasledujúceho dňa prišiel do Mahabodhi Buddhaguptanatha z južnej Indie, polonahý a s vlasmi ozdobenými žltými kvetmi. Buddhaguptanatha popísal Taranathovi cestu do Tibetu a mladý sprievodca bol obzvlášť ohromený udalosťou, keď sa všetci miestny duchovia Tibetu prišli stretnúť so siddhom a hory po ceste skláňali k nemu svoje vrcholy.

Buddhaguptanatha začal na Taranathovu požiadavku Taranathu učiť všetko, čo vedel. Tak začala transmisia nesmierneho poznania, ktoré Tarantha používal po zvyšok svojho života.

......