Tento blog je osobnou stránkou, ktorá nevyjadruje pozície a názory žiadnej konkrétnej skupiny, ale výlučne jeho autora.

utorok 28. apríla 2009

Dúha a Penor Rinpoche


Penor Rinpočhe vošiel posledný raz vo svojom živote do chrámu, kde sangha recitovala jeho mantru a krátko na to sa pred chrámom objavila dúha, ktorá sa vo všeobecnosti považuje za veľmi priaznivý znak. Ale priznám sa, takúto dúhu som ešte nevidel! Penor Rinpočhe krátko na to umrel...

Dúhu nafilmoval jeden tibeťan, ktorý tam pracoval, svojim mobilným telefónom.









streda 22. apríla 2009

Čo vás robí NE buddhistom

Recenzia knihy "Čo vás robí NIE buddhistom" od Dzongsar Džamjang Khjentseho

Z úvodu do knihy:

"Takže, čo vás robí buddhistom? Nemusíte sa narodiť v buddhistickej krajine, alebo buddhistickej rodine, nemusíte nosiť róby, alebo si holiť hlavu, môžete jesť mäso a uznávať Eminema a Paris Hilton. To neznamená, že nemôžete byť buddhisti."


Ak by som mal niečo napísať o tejto knižke, ktorá je písaná veľmi moderne a poplatne dnešnej dobe, ale zároveň veľmi provokatívne, bez toho, aby som ju celú prekladal, začal by som asi so štyrmi stanzami, ktoré autor prezentuje čitateľovi, a ktorými ho akoby vyzýva:

1. Dokážete akceptovať, že všetky veci sú pominuteľné a že nie je žiadna esenciálna podstata/substancia, alebo koncept, ktorý by bol trvalý?

2. Dokážete akceptovať, že všetky emócie prinášajú bolesť a utrpenie a nie je žiadna emócia, ktorá by bola čisto príjemná?

3. Dokážete akceptovať, že všetky javy sú iluzórne a prázdne?

4. Dokážete akceptovať, že osvietenie je za konceptami; že to nie je dokonalé blažené nebo, ale namiesto toho oslobodenie z klamu?

Podľa autora, iba ak dokážete na všetky otázky odpovedať jednohlasné "áno", tak sa môžete skutočne považovať za buddhistov.


Kniha má štyri kapitoly, plus úvod a záver:

1. Výtvory/fabrikácie a pominuteľnosť

2. Emócia a bolesť

3. Všetko je prázdnota

4. Nirvána je za konceptami.


Autor začína celú knihu príbehom princa Siddhárthu, jeho mladosťou v prepychu a klame, ktorým ho obklopoval jeho otec, až kým nedošlo k slávnym štyrom vychádzkam za brány paláca, kde princ uvidel, starobu, chorobu, smrť a potulného askétu. V buddhistickej praxi často kontemplujeme tieto aspekty života, ale nie kvôli rozvinutiu beznádeje a pesimizmu, ale kvôli otvoreniu očí k skutočnosti, ako svet funguje. Pre Siddhárthu to bol štart, nie pesimistický, ale veľmi duchaplný štart duchovného hľadania konečného oslobodenia z utrpenia. Autor poukazuje na to, ako tieto veci vo svojich životoch prehliadame a myslíme si, že pominuteľnosť sa práve nám nejako vyhne:

"Možno si myslíme, že jedného dňa dosiahneme dokonalú zrelosť z lekcíí nášho života. Očakávame, že sa z nás stanú múdri starý mudrci, ako majster Yoda, neuvedomujúc si, že zrelosť je len ďalší aspekt rozkladu. Podvedome sme vábení očakávaním, že dosiahneme štádium, keď sa už nebudeme musieť na nič opätovne pútať. Jedného dňa dosiahneme "šťastný navždy." Sme presvedčený o predstave "vyriešenia." Je to, ako by všetko, čo sme doposiaľ zažívali, celý náš život až do tohto okamihu, bola len kostýmová skúška. Veríme, že naše hlavné vystúpenie ešte len príde a tak nežijeme pre dnešok. ... Pre väčšinu ľudí je toto nekonečné menežovanie, preskupovanie, zdokonaľovanie definíciou "žitia". V skutočnosti čakáme, kedy život začne."


Autor ďalej na veľa príkladoch ukazuje, čo to pominuteľnosť skutočne je, a ako funguje dokonca aj na "západe".


V ďalšej kapitole autor pokračuje v príbehu princa Siddhárthu, ktorý opúšťa prísnu askézu a usadá na podušku z trávy kuša, pod strom bódhi, kde príde hlavný útok Máru, vládcu nevedomosti. Útočí prostredníctvom svojich dcér, ktoré predstavujú rozličné typy emócií. Tu sa autor pozastavuje a rozvíja túto tému a ukazuje, ako to, čo považujeme za súčasné šťastie väčšinou vyústi v budúce utrpenie. Ako sa nechávame zlákať definíciou šťastia, ako je nám predkladaná spoločnosťou, reklamami, médiami a pod, a pritom každé takéto šťastie končí v utrpení, ktoré je v ňom samotnom prítomné:

"Emócie môžu byť detinské. Napríklad, môžete sa nahnevať, pretože druhý človek nie je nahnevaný a vy si myslíte, že by mal byť. Alebo môžete byť jeden deň znepokojený, pretože je váš partner príliš vlastnícky a ďalší deň, pretože nie je dostatočne vlastnícky. Niektoré emócie sú ohromujúce pre prípadného pozorovateľa, ako keď Princ Charles v tajnom momente flirtu, poznamenal svojej vtedy milenke Camille Parker Bowles, že by mu nevadilo, keby sa znovuzrodil ako jej tampón. Niektoré emócie sa manifestujú, ako arogancia, ako keď osadníci Bieleho Domu ohromujú ich ideami slobody vo svete. Nanucovať svoje osobné názory druhým skrz silu, vydieranie, klamanie, alebo jemnou manipuláciou je takisto súčasť našej emočnej aktivity. Američania pociťovali seba-uspokojivé emócie, keď George Bush z lietadlovej lodi USS Abraham Lincoln, deklaroval víťazstvo nad Irakom, hoci v skutočnosti vtedy vojna sotva začala. ... Všetky tieto rozličné emócie a ich následky pochádzajú z neporozumenia, a toto neporozumenie pochádza z jedného zdroja, ktorý je koreňom nevedomosti - pripútanosti k ja."


Ďalej sa autor zaoberá Siddhárthovým objavením vzájomnej závislosti veci, neexistencie nezávislej podstaty. Toto poznanie sa v buddhizme nazýva prázdnotou, šúnjatou a býva často zle chápané, pokiaľ nie je dostatočne študované. Autor v knihe rozoberá prázdnotu veľmi jednoducho a pragmaticky, bez veľkej filozofie, pekne na bežných príkladoch:

"Hoci Siddhártha zrealizoval prázdnotu, prázdnota nebola vyrobená Siddharthom, ani nikým iným. Prázdnota nie je výsledok jeho zjavenia, ani nebola rozvinutá ako teória, ktorá urobí ľudí šťastnými. Keby ju Siddhártha učil, alebo nie, prázdnota by vždy bola prázdnotou, hoci paradoxne nemôžeme v skutočnosti ani povedať, že prázdnota vždy bola, pretože je mimo čas a formu. Prázdnota nesmie byť intepretovaná ani ako negácia existencie - to jest, nemôžeme povedať, že tento relatívny svet tiež neexistuje - pretože, aby ste niečo negovali, musíte priznať, že je tu na prvom mieste niečo je, čo chcete negovať. Prázdnota nemaže našu každodennú skúsenosť. Siddhártha nikdy nepovedal, že namiesto toho, čo zažívame existuje niečo veľkolepé, lepšie, čistejšie, alebo božskejšie. Nebol ani anarchistom, ktorý by odmietal zjavnosť, alebo funkčnosť našej svetskej existencie. Nepovedal, že nie je žiadna dúha, ani šálka čaju. Môžeme si užívať našu skúsenosť, ale to, že niečo prežívame neznamená, že to skutočne existuje.... Klasický buddhistický príklad ilustrujúci prázdnotu je lano a had. Povedzme, že tu je zbabelý muž, ktorý sa volá Jack, ktorý má fóbiu z hadov. Jack vchádza do matne osvetlenej miestnosti, uvidí hada zvinutého v rohu a spanikári. V skutočnosti sa díva na pruhovaný opasok Giorgo Armani, ale v hrôze si zle vyložil, čo vidí do takej miery, že môže zomrieť od ľaku - smrť spôsobená hadom, ktorý v skutočnosti neexistuje. Kým je pod dojmom, že je to had, bolesť a úzkosť, ktoré zažíva je to, čo buddhisti nazývajú "samsára", čo je mentálna pasca. Našťastie pre Jacka, jeho kamarátka Jill vchádza do miestnosti. Jill je pokojná a rozumná a vie, že Jack si myslí, že vidí hada. Môže zapáliť svetlo a vysvetliť Jackovi, že tu nie je žiadny had, že to je v skutočnosti opasok. Keď sa jack presvedči, že je v bezpečí, táto úľava nie je nič iné, než to, čo buddhisti nazývajú "nirvána" - oslobodenie a sloboda. Ale jackova úľava je založená na klame nebezpečnej bytosti, ktorá bola odvrátená, hoci tu v prvom rade nebol žiadny had a nič, čo by spôsobilo jeho utrpenie.

Je dôležité pochopiť, že zapálením svetla a ukázaním, že tu nie je had Jill tiež hovorí, že tu nie je žiadna absencia hada. Inými slovami, nemôže povedať "Had je už preč", pretože had tam nikdy nebol. Nenechala hada zmiznúť, ani ako Siddhártha nevyrobil prázdnotu. Kvôli tomuto trval Siddhártha na tom, že nemôže zmiesť preč utrpenie druhých mávnutím ruky. Môže iba vysvetliť z vlastnej skúsenosti, že tu v prvom rade žiadne utrpenie nebolo, čo je ako pre nás zapálenie svetla.

Keď našla Jill Jacka zmrznutého v hrôze, mala niekoľko možností, čo spraviť. Mohla priamo ukázať, že tu nie je žiadny had, alebo mohla použiť zručnú metódu, ako je vyhnanie "hada" z miestnosti. Ale ak je Jack tak vyľakaný, že je neschopný rozlíšiť hada od opasku hoci je zažaté svetlo, a ak by Jill nebola zručná, mohla by potom veci v skutočnosti ešte zhoršiť. Ak by mávala opaskom pred Jackovou tvárou, mohol by zomrieť na infarkt. Ale ak je Jill zručná a vidí, že Jack je zmätený, môže povedať "Áno, vidím hada" a opatrne vyniesť opasok, aby sa mohol Jack cítiť za nejaký čas bezpečne. Možno potom, keď sa uvoľní, môže ho jemne viesť k bodu, keď uvidím, že tu od počiatku nebol žiadny had.

Siddhárthove náuky sú metódy pre takéto oslobodenie. Dharma je niekedy nazývaná svätou, hoci v skutočnosti nie je v buddhizme žiadna božskosť. Cesta je metóda, ktorá nás vedie z jedného miesta na druhé; v tomto prípade nás cesta vedie z nevedomosti k neprítomnosti nevedomosti. Používame slovo svätá, alebo vznešená, pretože múdrosť dharmy nás môže oslobodiť zo strachu a utrpenia, čo je vo všeobecnosti úloha božstva."


V poslednej kapitole autor vyvracia rôzne zlé pochopenia, čo to nirvána je a čo nie:

"Nirvána, osvietenie, oslobodenie, sloboda, nebo - to sú slová, ktoré mnohí ľudia vyslovujú a len niekoľký skúmajú. Aké to je vstúpiť do jedného z týchto stavov? Hoci si môžeme myslieť, že nirvána je úplne odlišná od neba, naše verzie neba a nirvány majú zhruba rovnaké charakteristiky. Nebo/nirvána je miesto, kam pôjdeme keď umrieme po mnohých rokoch platenia poplatkov, robenia praxe, a keď sme boli dobrí občania. Stretneme mnohých našich starých kamošov, pretože to je miesto, kde sa stretávajú všetci "dobrí" mŕtvy ľudia, zatiaľ čo všetci nie-tak-dobrí mŕtvy ľudia trpia tam dolu. Môžeme konečne vyriešiť záhady života, dokončiť začatú prácu, dopriať si odškodnenia a možno vidieť do našich minulých životov. Malé deti bez pohlavných orgánov poletujú okolo nás robiac náš pancier. Náš pobyt spĺňa všetky potreby a túžby a sme dobre situovaní v komunite ostatných nirvánčanov, ktorí dodržujú pravidlá. Nemusíme zamkýnať okná a dvere a pravdepodobne tu nie je potreba polície. Ak tu sú politici, sú všetci dôveryhodní a čestní. všetko je tak, ako si želáme, je to ako veľmi príjemný domov dôchodcov. Alebo si možno niektorí z nás predstavujú najčistejšie z čistých bielych svetiel, priestrannosť, dúhy a obláčiky, na ktorých odpočívame a praktikujeme naši schopnosti jasnovidnosti a vševednosti. Nebojíte sa žiadnej smrti, lebo už ste mŕtvy a nie je čo stratiť. Jediná starosť môže byť strach o našich drahých priateľov a členov rodiny, ktorých sme za sebou zanechali.

Siddhártha považoval všetky tieto verzia posmrtného života za fantázie."


V ďalšom autor vyvracia aj klasické nepochopenie, že cieľom duchovnej snahy je trvalé šťastie. Pritom nirvána je "definovaná", ako neprítomnosť utrpenia a delúzie. Koniec klamu. Šťastie je tiež pasca. Na otázku, ako je oslobodenie pociťované dáva autor opäť trefný príklad: bolesť hlavy. Vieme, aká to je úľava, keď hlava prestane bolieť, ale teraz, keď nás nebolí nás to nerobí definitívne šťastnými.


V závere sa povenoval aj mojej obľúbenej téme v časti "Náhľad je konečný vzťažný bod":

"Náhľad je jadrom každého náboženstva. Na medzináboženskej konferencii nemáme na výber, len byť diplomatický a súhlasiť, že všetky náboženstvá sú v zásade rovnaké. Ale v skutočnosti majú veľmi rozdielne náhľady a nikto iný, než vy sami, nemôže posúdiť, či je jeden náhľad lepší, než druhý. Iba vy sám, ako individualita, s vašou vlastnou mentálnou kapacitou, chuťou, pocitmi a výchovou si môžete vybrať náhľad, ktorý pre vás funguje.

Autor vysvetľuje základný buddhistický náhľad, tzv. Štyri pečate, ktoré sú:

1.všetky zložené veci sú pominuteľné

2. všetky emócie sú utrpením (všetky veci poškvrnené vášňami sú utrpením)

3. všetky javy sú bez vrodenej existencie (nezávislej podstaty)

4. nirvána je za konceptami (alebo tiež, konečný mier)



Vlastne celá kniha sa točí okolo týchto štyroch výrokov, ktorými definoval svoju náuku Buddha sám.

Knihu veľmi odporúčam, nie len pre začiatočníkov, ale aj „pokročilých“ praktikujúcich buddhistov.

Môžete si ju objednať napr. TU. počítať si v nej online môžete TU.


Enjoy! :)



nedeľa 5. apríla 2009

Ako som bol v Indii


Šli sme na vlastnú päsť, cesta bola Dehradun, kde sme zotrvali v Mindroling Monastery na iniciáciách Rinčhen Terdző. Bola tam prítomných veľa vysokých lámov. Na prvom obrázku je Ősel Dordže, tibetský jogín, ktorý nám odovzdal praxe na ochrancov. Na druhom obrázku je mladý Dudžom Rinpočhe, inkarnácia tela. Od neho sme obdržali Dudžom Tersar Ngondro. Bol ohromný, jeho slová boli plné živej múdrosti, čo by ste od mladého chalana nečakali. Teda ja som bol veľmi milo prekvapený. Celkovo tam šla

z týchto ľudí veľká pokora a súcit. Okrem nich sme navštívili ešte mnohých ďalších lámov, ako napr. mladého Dilgo Khjenste Rinpočheho a pod. atmosféra bola veľmi priateľská.

Rewalsar - jazero Tso Pema, miesto spojené s Guru Rinpochem a Mandaravou.
Chodili sme robiť prax do jaskyne Guru Rinpocheho, veľmi silne miesto, veľmi
pokojne a príjemné. Okolo boli tie známe jaskyne, kde sú skrytý buddhistický
jogíni. Stretli sme tam jedného mladého francúza, čo tam bol už tri mesiace
a chcel ešte ostať. Navštívili sme tam Ontul Rinpočheho, línia drikung
kagyu. V Mindrolingu bolo veľa ngakpov, ale niektorí mali často
reči, ze ten a ten je falošný ngakpa, že si len tak dal ngakpa zen a pod.
Tak, aby som v tom mal raz a navždy jasno, šiel som sa na to spýtať Ontul
Rinpočheho, ktorý často dáva svojim žiakom sľuby ngakpov a veľa jeho žiakov
nosí ngakpa zen - dvaja západniari od neho boli aj v Mindrolingu. Povedal
mi ,že keď mám plnú tantrickú iniciáciu, nepotrebujem špecáalne sľuby
ngakpov. Že niekedy sa dávajú, aj on niekedy dáva, ale tantrické samaje sú
defacto ngakpovske sľuby. Takto som to chápal aj ja. :o)

Bir - ak sa to tak piše, malá dedinka pod Himalájami, kde žijú tibeťania a má
tam monastériu Dzongsar Khyentse Rinpočhe, ktorý bol toho času na retreate,
tak sme ho nenavštívili. Ale kúpil som si od neho bomba knihu, ktorú som už
dlhšie registroval - What Makes You Not A Budhdhist! Veľmi dobré čítanie.

Dharamsala/McLoud Ganj - veľmi turistické miesto, ale aspoň tam boli dobré
reštaurácie, kde varili aj niečo iné než dhab, momo, thukpa, chowmei. Takže
sme si tam dobre dávali do bruška. :o) Ale inak celkom príjemné. Navštívili
sme tibetskú doktorku, meno si nepamätám, ale ževraj napísala niečo, čo je
preložené aj do angličtiny. Chytila mi pulz a vraví, že mi nič nie je, že
len niečo so žalúdkom - čo je v Indii pre západniara normálne. Ale že inak som zdravý. Prišlo mi to také nejaké povrchné. Asi sa jej nechcelo.

Šli sme nazad do Dehradunu na iniciácie a potom vlakom do Bodhgaje.

Bodhgaja - cesta vo vlaku 26hod. Našťastie bol klimatizovaný. Bodhgaja mi
prišla, ako taký skanzen, kde všetci indovia zarábaju na buddhizme. Nemal
som tam žiadny špecialny spirituálny feeling, rozhodne nie taký, ako v
Rewalsare. Navštívili sme aj japonsky chrám, aj Bhutánsky.

Rajgir - slávny Supí vrch, kde Buddha učil pradžňaparamitu. Japonci tam
postavili shanti stúpu. Hore sa ide lanovkou. Vedľa stúpy je japonsky chrám. Inak veľmi pekný park s množstvom malých stúp a veľa drzích opíc.

Nálanda - k riunám sme sa nedostali prišli sme 12min pred záverečnou a
proste sa nedali ani uplatiť. Kua! Šli sme aspoň do múzea, že multimediálne
múzeum, kde nám pušťali "3D" film. Strašné! :o)

Váranasi - Šivovo mesto, známe gháty na Gange, kde sa všetci kúpu a kde sa
dávajú všetci spáliť. Videli sme jednak kremačné gháty, kúpacie gháty,
večernú púdžu Gange, kde boli stovky ľudí, ranné kúpanie v Gange. Ganga je
tu už špinavá, nenamčcil som si ani prst. ale mali sme tu bomba hotel s
bazénom, čo sme využívali. Po všetkých guesthousoch konečne luxus. Do mesta
sme chodili minimálne, vlastne sme poriadne v meste ani neboli. Navštívili
sme tam pár chrámov a aghori ašram. Bola tam hustá doprava, človek ledva
prešiel cez cestu.

Sarnáth - miesto kde Buddha prvý raz učil. Rozsiahle vykopávky. Veľka stúpa
z Ašokovej éry. Dojem dosť muzeálny.

Kathmandu - veľmi pekné miesto. Pri Bodhanath stúpe sa mi tlačili slzy do
očí, nejak ma to tam dojalo. Šli sme pozrieť Swayambunath stúpu, tiež veľmi pekné. Navštívili sme maliarov thaniek a aj miesto kde sa robia sošky.

No a odtiaľ sme už išli domov. Tak to je v skratke naša cesta. Určite sa
vrátim.

A na záver pár videí, robených mobilom:

Počas iniciácie v Mindrolingu:



Vnútri stúpy počas iniciácie:



Okolo jaskyne Guru Padmasambhavu:



Mahábodhi temple, Bodhgaja:


Vnútri Mahábodhi templu:



Bodhanath stúpa, Kathmandu: