Tento blog je osobnou stránkou, ktorá nevyjadruje pozície a názory žiadnej konkrétnej skupiny, ale výlučne jeho autora.

nedeľa 23. septembra 2007

O nemeditácii od Šhabkara

Počas prechádzky som si čítal úryvky z autobiografie Šhabkara, a napadlo ma, že sa mi nechce furt písať, že to raz môžem aj nahovoriť. Tak som zapol mobil a začal som prekladať. Ospravedlňujem sa za pomlky a opakovania, ale bolo to nepripravené.



Pieseň má aj svoje pokračovanie, ktoré bolo ale trošku náročnejšie a dlhšie na preklad, tak to pridávam dodatočne:

Kunzang Šhepen pokračoval: V prípade, že niekto zotrváva v samádhi bez meditácie (nonmeditation samadhi), ktoré je ako neprerušený prúd, aké by to malo byť?“


Musí zotrvať v ostrej, jasnej otvorenosti,

Ako keď sa pozrie,

Do hĺbky bezmedznej oblohy,

Z vrcholu hory otvorenom na všetky smery.


Pán siddhov, Džetsun Tilopa,

Upriamiac svoj pohľad do neba,

Povedal veľkému panditovi Naropovi:


Čo podporuje nebo? Na čom nebo spočíva?

Mahámudra našej mysli nemá na čom spočinúť.

Ak uvoľníš zovretia, oslobodenie je isté.

Zotrvaj s ľahkosťou v prvotnej jednoduchosti.


Prirodzenosť mysle je obloha bez obsahu myšlienok.

Zotrvaj takto v ľahkosti,

Nedržiac sa jedných myšlienok,

Alebo potlačujúc iné myšlienky:

V skutočnej mahámudre je myseľ neusmernená.


Neprekonateľný plod

Je jednoducho udržanie tohto stavu.


Takto, skrz Marpu Locávu,

Príde veľa priestoru podobných jogínov,

Synov línie veľkých panditov Naro a Maitrí.


Veľký držiteľ poznania (rigdzin, skt: vidjadhára), Šrí Singha,

Ukázajúc prstom k stredu neba,

Povedal Z Lotosu zrodenému Guruovi (Padmasambhavovi):


Vždy prázdna, vždy prázdna; vždy vyprázdnená, vždy vyprázdnená;

Táto dôležitá absolútna pravda je poklad

Ktorý žiari všade – nahor, dolu, medzi a do všetkých smerov –

Šrí Singha ju nechal tryskať z dokonalej nádoby:

Činu nerozdielneho od náhľadu.


A s týmto sa rozplynul do priestoru vadžry.


Rovnako vševediaci Longčhen Rabdžam povedal:


V nekonečnom priestore nie je ani meditácia ani nemeditácia.

Toto je nezmerná rozľahlosť múdrosti Samantabhadru.


Takisto v Rozličných prísloviach Kadampov sa vraví:


Miesto pre prax musí byť otvorené a priestranné;

Náš náhľad musí byť rozľahlý a otvorený tiež;

Hoci by doň bola položená celá samsára a nirvána,

Ostal by nenaplnený, ako stále –

Taká má byť sila náhľadu.


Potom Kunzang povedal: „Praktikovať a zotrvávať pri tom iba v tupom, nepozornom, obyčajnom stave – to je úplne zbytočné, ak chceme napredovať štádiami na ceste, nie je tak?“ Odpovedal som:


Víťazný, inkarnácia Držiteľa bieleho Lotosu (piaty dalajláma Gjalwa Lobsang Gjatso) povedal:


V súčasnosti niektorí vravia, že keď myseľ iba odpočíva

To je náhľadom Mahámudry;

Ale to nie je skutočná Mahámudra.


A inkarnácia Mandžušrího, Sakja Pandita, povedal:


Mahámudra, ktorú praktikujú hlupáci

Obyčajne vedie do stavu zvierat.


Kvôli tomuto opakovane varujú učitelia madhjamiky,

mahámudry a dzogčhenu, že zotrvávanie bez bdelosti,

v stave tuposti a nepozornosti,

neprinesie výsledok v postupe štádiami cesty.

Toto nie len že je pravda,

Ale je to hlboký a najdôležitejší bod!


Keď niekto splynie s rovnosťou

Priestoru podobného samádhi,

V určitom bode vyšľahne skutočné poznanie z meditácie.


Neobmedzená jasnozrivosť, zázračné sily a vízie sa manifestujú,

A nakoniec človek zrealizuje dharmakáju.


Nepochopiac toto, môže človek zísť na zcestie

A zotrvať iba v tupom, neurčitom stave –

Potom meditácia zvädne a človek zadrieme.


Keď neprítomnosť mysli pretrváva, príde

Tuposť, nepozornosť, a nakoniec spánok;

Keď človek veľa medituje takýmto spôsobom,

Znovuzrodí sa v ríši zvierat.


Všetko toto, čo bolo povedané z lásky,

Musí byť pochopené.

Praktikovať meditáciu a pliesť si tieto dva stavy –

Ako piť mlieko zmiešané s vodou –

Sú spôsoby hlupákov;

Praktikovať meditáciu a jasne rozlišovať tieto dva,

Sú spôsoby múdrych.


Kunzang sa spýtal opäť: „Čo má robiť človek, keď zotrváva v rovnosti a pri tom utonie v nebdelom, obyčajnom stave?“ Odpovedal som:



Keď sa vytvoria oblaky, zatemnia

Čistú oblohu.

Ak ich odfúkne vietor

A rozptýli ich do desiatich smerov,

Znovu sa objaví prirodzená modrá farba

Oblohy.

Rovnako, keď stav tupej nepozornosti

Zatemní našu meditáciu,

Mali by sme vzpriamiť chrbát,

Pozdvihnúť pohľad,

Rozšíriť náš výhľad,

Zvýšiť bdelosť.

Nech sa rozšíri do nekonečna,

A potom ju necháme byť.


Takto rozlíšime čistú esenciu

Od odpadu;

Táto mentálna hmla sa rozplynie,

Ako keď miznú oblaky,

Ponechajúc kráľovské samádhi,

Zjavné a priehľadné, ako

Nepoškvrnené nebo.


Toto je najvyššia metóda

Na rozptýlenosť a

Povznesenie praxe.


Rigdzin šrí Singha povedal:


Mysle cítiacich bytostí ostanú roztrieštené,

Zatiaľ čo mysle Buddhov sú všetko zahrňujúce;

Ponechať myseľ rozľahlú a otvorenú ako priestor,

Je hlavná metóda na povznesenie praxe.


Z času na čas skúmaj myseľ

Analytickým vhľadom;

Uisti sa, že myseľ nie je nič uchopiteľné –

Že nemá ani stred, ani okraje –

A ponechaj tento objav, nech sa rozšíri.


Niekedy nechaj myseľ splynúť

S jasnou, bezoblačnou oblohou;

Nech je rozľahlá a dôstojná;

Ponechaj ju široko otvorenú

Ako nesmierny, všetko zahrňujúci priestor.


Keď budeš praktikovať takto, vyhneš sa chybám

Malátnosti, nebdelosti a ospalosti;

Tvoja skúsenosť vhľadu sa zväčší.


Potom, keď sa myseľ opäť stiahne,

Ako starý zvitok, ktorý sa sám zvinie,

Skúmaj pozorne myseľ, opäť a znovu:

To je základná inštrukcia.


Podivuhodné – zotrvávanie v žiarivej jasnosti,

Stave priestoru podobnej rovnosti!


Radostné – keď deň, alebo noc, vnútorné, alebo vonkajšie,

Otvorené, či zavreté oči, nerobia žiadny rozdiel v tvojej bdelosti.


Podivuhodné – keď sa objavuje svet tvarov,

Podobný dúhe v nemennom priestore dharmakáji!

Radostné – vyprázdnenie hĺbky samsáry,

Privádza všetky bytosti k osvieteniu!


Vy všetci, ktorých múdrosť je rozľahlá ako obloha,

Žiarivá, ako nezastreté slnko,

Číra ako kryštál, pevná ako neotrasiteľná hora –

Tebe vzdávam úctu a u Teba prijímam útočisko;

Udeľ mi vlny svojej priazne.


Potom, ako som toto povedal, jeho pochopenie náhľadu veľmi pokročilo a jeho realizácia sa stala nezmernou, ako priestor.


piatok 14. septembra 2007

Webcast z Merigaru

Už tradične sa uskutočňuje priamy prenos Rinpočheho náuk, nech už je kdekoľvek na svete. Tentokrát bol retreat v Taliansku, v hlavnom „stane“ dzogčhenovej komunity, v Merigare. Takže, my sme sa pekne usadili k môjmu notebooku a pripojili sa na Merigar. Kvalita je už za tie roky ustálená, obraz aj zvuk v pohode, ale hlavne človek obdrží hodnotné náuky a metódy bez toho, aby musel cestovať celé kilometre, pekne v pohodlí svojho rodného mesta. Naša sangha si už druhý rok prenajíma priestory takmer v centre Zvolena. Našu gompu –ako priestor nazývame- sme predstavili mailom aj Rinpočhemu a ten jej dal meno NANGSEL LING – miesto jasnej vízie. Viac info o gompe nájdete TU.

Náuka bola jasná a Rinpočhe začal s popisom línie odkazu. Línia je v buddhizme veľmi dôležitá, ukazuje vlastne na hodnovernosť náuky. Tu Rinpočhe spomenul aj „moderný“ prístup k duchovnu. Niekto proste vezme niečo z buddhizmu, niečo z hinduizmu, islamu, kresťanstva a spraví z toho pekný „dharma-coctail“. Napíše o tom peknú knihu a čoskoro spraví aj nejaký workshop. A takto vznikne nová „tradícia“, z autora sa stane „guru“ a začne aj dharma biznis. To je typický znak úpadku. Ľudia majú vždy pocit, že k pôvodným náukám je treba niečo pridať, respektíve ich nejako zmeniť a prispôsobiť vraj modernej spoločnosti. Toto Rinpočhe často kritizuje. Akoby Buddha nepredal kompletnú náuku, akoby jej niečo chýbalo a teraz moderný guruovia na to prišli, opravia čo Buddha nedokončil a konečne to môžu začať ľudia s úspechom praktikovať. A pritom Buddha sám pred svojou smrťou hovoril, že zmeniť sa môže iba vinaja – mravné príkazy pre mníchov – tak, že sa vypustia niektoré menej dôležité pravidlá. O zmene náuky samozrejme nič nevravel. Mnísi sa vtedy nevedeli dohodnúť, ktoré pravidlá sú menej dôležité, a tak ponechali vinaju tak, ako bola. Ale myslím, že neskôr sa predsa len prispôsobovala, ako buddhizmus prenikal do ďalších krajín. Predsa len podmienky v takom Tibete a južnej Indii sú výrazne odlišné. A tak, zatiaľ čo mnísi pôvodne nemohli prijímať peniaze, na severe to bolo nutné, keďže ľudia často mali pri sebe skôr peniaze, než jedlo navyše. V každom prípade, moderní guruovia „objavujú“ to, čo všetkým veľkým majstrom v rôznych tradíciách

nejako unikalo a servírujú nám toto poznanie, niekedy za veľké sumy, inokedy im stačí pocit dôležitosti a veľkoryso nám dávajú svoje poklady intelektu zadarmo.

Akonáhle ich však niekto skritizuje, je zle nedobre. To sa proste nesmie. Veď oni sa nám tak obetujú a dávajú sa nám a my si to neceníme. Takže obzvlášť v tantrizme a dzogčhene sa dbá na čistú líniu transmisie. Rinpočhe to podoprel aj príbehmi o majstroch z línie tejto náuky. Spomenul, ako umieral jeho vlastný majster Gangkar Rinpočhe od ktorého túto náuku obdržal: počas kultúrnej revolúcie zvykli volať významných náboženských činiteľov na pranier. Zavolali aj tohto majstra. Stretnutie prebiehalo väčšinou tak, že sa daná osoba verejne kritizovala a popri tom ho bili. Prišiel po neho jeden čínsky vojak a Tibeťan, ktorý pracoval pre číňanov, ale nebol to zlý človek. Cestou prechádzali popri jednej skale. Tam Gangkar Rinpočhe požiadal o prestávku, že je unavený, či si môže na chvíľu oddýchnuť. Číňan súhlasil a šiel si medzi tým uľaviť. Majster si sadol, uvoľnil sa, ako v meditácii. O chvíľu sa od skaly ozvalo ostré HIK! A majster zosnul. Urobil proste prenos vedomia, phowa, a vlastne im ušiel. Keď Rinpočhe rozprával tento príbeh, bolo počuť, že aj v Merigare zavládlo hrobové ticho. Ba zdalo sa mi, akoby bol Rinpočhe trochu musel skrývať pohnutie. Ale to je len moje zdanie.

Ďalej Rinpočhe hovoril o všeobecných základoch pri praxi buddhizmu, čo sú tzv. Štyri pripomenutia. Pripomenutie, že máme (1) vzácne ľudské zrodenie, spolu s jeho kvalitami a obrovskou možnosťou praxi dharmy. Mnohé iné bytosti tieto možnosti nemajú. Táto možnosť je však len dočasná pretože (2) všetko je nestále a pominuteľné. Ako sa vraví v náuke, život bytostí sa podobá divadelnému predstaveniu, uteká rýchlo, ako prúd po horskom úbočí a netrvá dlhšie, ako záblesk na oblohe. Všetko plynie, ako oblaky na jeseň. Teraz sme tu a zajtra sme už minulosť. Práve preto treba tento čas plne využiť pre prax dharmy, a nie len na hromadenie negatívnej karmy. Všetci sme (3) podmienený karmou a jej následkami. Karma je náš verný spoločník, nasleduje nás ako tieň a práve kvôli jej nahromadeniu (4) putujeme od času bez počiatku v kolobehu zrodení a smrti, samsáre. Toto sú štyri myšlienky, na ktorých by sme mali podľa náuky postaviť svoj rebríček hodnôt. Ak nemáme ten samotný základ, celá naša snaha bude len povrchná a útržkovitá.

Ďalej Rinpočhe rozoberal náuku a výklady Patrul Rinpočheho, ktoré veľmi esenciálnym spôsobom pokrývali tri aspekty náuky, ktorými sú: základ, cesta a plod, a hlavne tri aspekty cesty: náhľad, meditáciu a jednanie. Toto je metodika vlastne všetkých buddhistických náuk. A obzvlášť dzogčhenu. Ku konkrétnym vysvetleniam tu samozrejme nepôjdem. Len jedna krásna vec, ktorú Rinpočhe povedal a vlastne mi potvrdil. Totiž, že prax dzogčhenu začína až rozpoznaním okamžitej bdelej prítomnosti rigpy. Dovtedy to nie je dzogčhen, ale len príprava. Na to máme veľa praxí, jednoduchých, ale účinných. A plne to odpovedá prvému výroku Garab Dordžeho o priamom uvedení do prvotného stavu, ktoré má byť na začiatku. Dalo by sa povedať, že kde iné metódy končia, tam dzogčhen iba začína. Ak má niekto určitú skúsenosť, ale nemá istotu vo vlastnom stave, pre neho je tu ďalší výrok o odstránení pochybností. K tomu slúžia aj fantastické praxe rady dzogčhen longde. A na záver sa praktikujúcim hovorí o trvalom spočívaní v tomto stave, bez nejakého úsilia, či upravovania, dosahovania, modifikácie čohokoľvek. Preto tu máme tretiu sériu dzogčhenu, zvanú upadéša, ktorá je postavená na osobných skúsenostiach majstrov. Tu sú aj lepšie vysvetlenia funkcie energie rigpy, atď. Hoci o neusilovaní sa v dzogčhene hovorí od počiatku, tu je to obzvlášť poplatné. Systémy, ktoré neúsilie kritizujú, sa vlastne v určitom bode dostávajú do slepej uličky, ktorá ich len upevňuje v dualizme.

Na záver, posledný deň dával Rinpočhe už tradične veľa rád do každodenného života, rady k jóge spánku, príprave na smrť atď. zakončili sme krátkou praxou. Atmosféra bola príjemná po celý čas, Rinpočhe si robil vtípky a smial sa.

A tak sme zase o niečo múdrejší, už len integrovať všetko do nášho života. :o))))

sobota 8. septembra 2007

Šakja Šrí, Pán siddhov


Z knihy „Žiarivá krása-
Spomienky Tulku Urgyen Rinpočheho“
preložil a za všetky chyby je zodpovedný:
Ngakpa Tongnyid Dorje
Počas jeho pobytu v centrálnom Tibete, navštevoval môj strýko Tersej táborisko svojho korenného guru Šákja Šrí, veľkého majstra – siddhu. Šakja Šrí bol takisto známy ako Pán Siddhov, a ako Vzácny Realizovaný Majster. Jeho hlavným guruom bol starý Khjentse.
„Šakja Šrí žil s asi sedemsto žiakmi v Kjipuku“, povedal mi strýko Tersej. „Jeho žiaci si vyhĺbili jaskyne a všade na okolitých svahoch, zatiaľ čo ostatní ostávali v malých stanoch urobených z plátna, alebo jačej plsti. Šakja Šrí sám žil v údolí v jedinom dome široko – ďaleko, ktorý mal jednoduchú štruktúru z utlčenej hliny s jedným veľkým oknom.“
Ľudia si ohromne ctili Šakja Šrího. Ale nebol vždy takto rešpektovaný, ako ukazuje príbeh, ktorý som počul – ktorý možno bude, a možno nie zahrnutý v jeho oficiálnom životopise:
Prvý učiteľ Šakja Šrího bol veľký majster Khamtrul. Šakja Šrí začínal tým, že sa staral o majstrove kone a robil rôznu manuálnu prácu. Jedného dňa bol do Khamtrulovho tábora pozvaný jogín Tsokni, aby dal splnomocnenie jeho vlastného pokladu mysli (gongter). Keď ceremónia začala, využil Šakja Šrí príležitosť a vkĺzol dnu a sadol si ku dverám. V tom čase ho nikto nepovažoval za nijako zvláštneho.
„Čo si myslíš, že tu robíš? Choď von!“ rozhliadal sa niektorý z mníchov a šepkal. „Toto nie je pre niekoho, ako si ty, iba pre lámov a dharma učiteľov. Nepočul si vyhlásenie? Toto nie je pre každého!“
Mnísi ho už chceli vyhodiť, keď na nich zrazu padol Tsokniho pohľad.
„Nech ostane!“, zahrmel, „Všetci si sadnite. Príde deň, kedy nebudete mať šancu napiť sa ani len jeho moču!“
Tsokni sa uistil, že Šakja Šrí ostal a obdržal splnomocnenie, a nakoniec sa z neho stal zavŕšený majster.
Hoci sa okolo neho zhromaždilo množstvo žiakov, Šakja Šrí neučil po celý rok, ale iba v určitom období počas leta a zimy. Tieto vzácne príležitosti boli známe ako letné náuky a zimné náuky.
Šakja Šrí povedal niektorým svojim žiakom, „Ty patríš k mahamudrovskej strane údolia,“ zatiaľ čo iným povedal, „ty patríš k dzogčhenovej strane.“ A takto ich rozdelil na dve strany a dal inštrukcia k mahamudre, alebo dzogčhenu, podľa osobných dispozícii každého žiaka. Môj strýko Tersej patril k dzogčhenovej skupine.
Strýko Tersej vysvetľoval, „Pravidlá boli celkom prísne: ostať posadený na svojom meditačnom mieste. Meditujúci sa mohli prechádzať iba v čase jedla. Ráno zvykol zaznieť zvon dávajúci znamenie, že praktikujúci môžu zažať oheň, aby si mohli zohriať vodu na čaj. Všetkých sedemsto mníchov a mníšok vyšlo zo svojich stanov a jaskýň.
Ak by ste sa vtedy dívali na údolie, za chvíľu sa to tam začalo hemžiť ľuďmi a dym začal stúpať z ohnísk. A potom opäť zaznel gong a celá oblasť sa vyprázdnila, ako sa všetci vrátili ku svojej meditácii. Úplný kľud trval až do obeda, keďže nikomu do vtedy nebolo dovolené prechádzať sa, alebo variť. Okolo obeda zaznel znovu zvon, a každý si mohol začať pripravovať svoje jedlo. O druhej poobede zaznel zvon a potom už ani živej duši nebolo dovolené ostať vonku. Opäť zavládol úplný kľud.“
Toto bol úžasný dharma-tábor, ktorý Šakja Šrí udržiaval.
Keďže bol siddhom, ostával Šakja Šrí nezaujatý a indiferentný nehľadiac na to, kto prišiel, s dvomi výnimkami. Jednou bol Drukpa Jongdzin, reinkarnácia guruov Šakja Šrího: keď prišiel preukazoval mu majster patričný rešpekt hovoriac: „Buďte pripravení! Jongdzin Rinpočhe prišiel!“ Jedinou druhou výnimkou bola vysoko uznaná reinkarnácia syna Čhokgjur Lingpu, ktorou bol zhodou okolností môj strýko Tersej. Všetci ostatní boli prijímaní s rovnakou nezaujatosťou, nech to bol ktokoľvek.
V tých dňoch museli byť strýko Tersej aj Jongdzin mladí. Ale boli jediní, ktorí mohli robiť, čo chceli, od každého iného sa očakávalo, že bude začínať a končiť svoje meditačné sedenia v úplne rovnaký čas.
Jedného dňa, keď sa títo dvaja hrali vonku, zavolal ich Šakja Šrí do svojho domu. „Vy dvaja!“ zahrmel starý jogín. „Nerušte meditáciu ostatných! Vaša vlastná meditácia je nerozrušená, ale nerobte za to prekážky druhým!“
To bolo jediný raz, kedy ich pokáral.
Poobede zvykol Šakja Šrí vyjsť von, aby si uľahčil. Zvykol kráčať von dozadu na veľkom dvore a čupol si. Potom sa zvykol vrátiť a sadnúť si na svoj matrac, jednoducho zotrvajúc v úplnom kľude. Ale niekedy padol súmrak a zotmelo sa a on sa stále nevrátil. Vtedy si zvykli jeho pomocníci povedať: „Rinpočhe je opäť v samádhi!“
Potom šiel jeden z nich dozadu, našiel ho a pošepkal: „Rinpočhe, radšej už poďte.“
Šakja Šrí potom zahučal jeho hlbokým hlasom: „Ach! Hviezdy sa už trblietajú!“ a kráčal späť domov.