Tento blog je osobnou stránkou, ktorá nevyjadruje pozície a názory žiadnej konkrétnej skupiny, ale výlučne jeho autora.

piatok 21. decembra 2007

Vianočný kapor II.

Ako som písal už v prvej časti, stalo sa zvykom, že vždy kúpime aspoň pár kaprov a pustíme ich na slobodu. Tento krát som to "konzultoval" so skúsenými rybármi. Odpoveď znela "Hron". Ešte pre istotu som sa pýtal predavača na pôvod kaprov a či boli vychovávané v chemicky upravovanej vode ako sa mi to snažil naznačiť na jednom fóre jeden nick (Bijna, putnici.sk). Ubezpečili ma, že nešlo o žiadnu chemicky upravovanú vodu, ale o prírodný prítok a odtok. Kapre vychovali v rybníku pri Lučenci. Rybári mi povedali, že najväčšia šanca na prežitie pre ne je v pokojných vodách Hronu a podobne. Pôvodne sme ich chceli vypustiť do zvolenskej priehrady, ale tá je viac než znečistená.

Prišli sme na tržnicu, kde už niekoľko rýb plávalo skôr na boku, ako normálne. Jedna pani nám ukazovala, ktorého si máme vybrať, že toho najskôr zabijeme. A vraj ona by nám ho hneď aj zabila, keby mohla - a pozrela na predavača. Ten ju po chvíli ubezpečil "Chlapi dobre vedia, čo s nimi chcú." Nejak mu zrejme došlo, o čo nám ide. Bol to mladý chlap. Na nás pozrel, že koľko by sme ich chceli. Nakoniec sme ich kúpili sedem.

Čakali sme na Mira, kým príde autom, aby sme to stihli bez toho, že by nám cestou nejaký uhynul. Konečne prišiel. Predavačovi som už pred tým povedal, nech nám sedem najzdatnejších nechá, že mu dám aj zálohu. Janči sa ma medzitým, kým sme čakali, vypytoval, akú karmu si pôsobí predavač zvierat, určených na porážku. Vravel som mu o štyroch vyústeniach karmy z pohľadu buddhizmu: plne sa prejavujúci následok, následok ktorý odpovedá príčine, podmieňujúci následok a následok, ktorý vytvára aktivitu jedinca. Medzitým sa ryby míňali. Prichádza Miro aj s malým Mimom. Vravím predavačovi, že môže začať výlov. Postupne nám vylovil sedem kusov. Všetci boli veľké kusy, vlastne malé ani nemal, všetko okolo 5 - 7kg. Dáva nám to do igelitiek. Bežíme aj s Jančim, každý po tri ryby, napred. Miro s Mimom za nami s jedným kusom. Chceme, aby čo najmenej trpeli. Jano kúpil dve. nasadáme do auta a pri Hrone nás už čaká Sonička aj s foťakom. Chcel som to mať odfotené, aby sme inšpirovali aj iných. Bežím s mojimi kaprami k vode.













Niektoré sa už pochopiteľne nevedeli dočkať, kedy vypadnú z igelitu von:










Po najbližšom schodisku schádzam k hladine, čo mi pripomína scény vo filme "Jak utopit doktora Mráčka". Teraz si ale dávam pozor, pretože na posledných troch schodoch je ľad. Pomaly zostúpim a Janči mi podáva po jednom ryby.










Niektorí kapríci sa mi zakliesnili do igelitu a ja som musel tašky trhať, aby som ich dostal von.













Ruky som mal pomaly červeno-fialové. Ale kapre sa väčšinou chytro spamätali a odplávali preč.











Po vypustení som v duchu venoval zásluhy v prospech oslobodenia všetkých bytostí.


Táto vzácna bódhičitta,
nech povstane tam, kde ešte nepovstala,
nech ostáva čistá tam, kde sa už zrodila,
a rozvíja sa ešte viac.

Ja a všetky cítiace bytosti,
sme od samotného počiatku osvietení,
uvedomujúc si, že je tomu naozaj tak,
prijímam záväzok najvyššej bódhičitty.

streda 19. decembra 2007

Ve věčnosti....

Pri blúdení na internetových stránkach som raz na jednom fóre narazil na túto báseň, ktorú napísal nick Pedrito:


Cesta věčností je nekonečná.
Hledej začátek a nalezneš konec,
a na konci najdeš střed,
a v středu sjednocení.

Středem je osa kruhu Bytí;
nehybnost, ticho a klid.
Okrajem toho kruhu je
nevědění.

Plocha, která kruh vyplňuje,
je mysl - pole tvé působnosti.
Kroky tvých myšlenek pak
to kolo roztáčejí.

Dáš-li se v běh,
kolo se bude točit velmi rychle
a bude nemožné dosáhnout středu,
neb odstředivá síla tě bude držet při okraji.

Stopneš-li však své myšlenky
jako když šlápneš na brzdu,
zadržíš-li své myšlenky
jako když zatajíš dech ...

... kolo tvého vědomí se zastaví,
jeho plocha změní svou povahu,
zprůzrační jako vodní hladina,
a v jejím středu se objeví vír.

Odstředivá síla se stane dostředivou
a začne tě zvolna nést do svého středu.
Už se jen nechat nést - toť vše,
co je třeba, na cestě k sjednocení.


Ako odpoveď vo mne spontánne vznikla pieseň, ktorú som bez príprav a rozmyslu napísal:

Ve věčnosti bez středu a bez konce,
jsem zapomněl všechny pojmy, jako
osvíceni a nevědomost,
ba ani pojem "Já" či "bytí",
zde nenalezne, na čem se chytí.

Myšlenek proud zurči dál,
a někdy je z něj až řeka,
ale to jen věčnost bez omezení,
si hraje se svou energii,
povstávání a pomíjení.

A že tu není střed či okraj,
ani síly dostředivé či naopak,
nezáleží, zda kráčím, či běžím,
vskutku mimo popis ležím,
v přítomnosti toho, co tu je.

Není oddělení, není sjednocení,
není cesty zmatení a ani cesty k vysvobození,
není "Já" a ani "Ty", není Bůh, ani nic ostatní,
bez konceptu v čiré přítomnosti všeho,
nenacházím ani pojem "meditace".

Takhle dosahuji osvobození,
bez pomyslu.....

Niekomu sa to zapáčilo a zverejnil ju na inom fóre pod názvom "Ve věčnosti..."

štvrtok 6. decembra 2007

Vianočný kapor

Už druhým rokom sa pár našich praktikujúcich, ale aj nepraktikujúcich pokúša vždy pred vianocami, v období predávania vianočných kaprov, pár z nich kúpiť a darovať im život. Tak ma napadlo zverejniť tento nápad na blogu a povzbudiť aj ďalších praktikujúcich buddhistov a nebuddhistov v tejto ušľachtilej myšlienke.

V buddhizme, predovšetkým mahajánovom, poznáme prax šiestich páramít, transcendentných cností. Prvou z nich je dána páramita, páramitá dávania. V rámci nej existuje prax ochrany pred strachom, čo zahŕňa aj darovanie života. V Tibete a celom mahajánovom svete je táto prax často pestovaná napr. tak, že darca odkúpi ovce, ktoré sú určené na porážku, alebo ryby a podobne. A tak ma raz napadlo, že jedna z mála možností, kedy máme možnosť túto prax robiť, je práve toto predvianočné predávanie živých kaprov. (Samozrejme nepôjdeme do zoochovu nakúpiť akvárijné rybičky, alebo exotické vtáctvo, aby sme ich vypúšťali na "slobodu") Ale kapre sú v situácii istej porážky a pokiaľ ich vypustíme do voľnej prírody, majú stále šancu prežiť.

Po konzultácii s rybármi som sa dozvedel, že vypúšťať ich môžeme hlavne do stojatých vôd, ako sú rybníky, jazerá, atď, ale aj do pokojných riek, ako je Hron, Váh, či Dunaj. Všade tam si kapor dokáže nájsť bahniská, kde môže spokojne prežiť.

Tohto roku spravíme aj fotoreportáž, ktorú tu potom zverejním. Ak by ste sa rozhodli pridať s rovnakou, či podobnou aktivitou, potešili by ma vaše fotky z akcie, ktoré by som tu tiež zverejnil.

Slová môjho dokonalého učiteľa; Patrul Rinpočhe:

2.1.3 Dávanie ochrany pred strachom

Toto znamená robiť čokoľvek môžete, aby ste pomohli ostatným v ťažkostiach. ... Odpovedá to predovšetkym takým činom, ako zákaz poľovania a rybolovu kdekoľvek máte moc tak spraviť, vykupovať ovce na ceste k jatkám, a zachraňovať životy umierajúcich rýb, červov, múch a iných tvorov. Pretože Buddha učil, že zo všetkých relatívnych dobrých činov je najužitočnejšie zachraňovanie života bytostí.


Vzácna Váza; Čhögjal Namkhai Norbu Rinpočhe:

6.1.3. Dar osvobození od strachu

Dar osvobození od strachu přímo nebo nepřímo se skládá z ochraňování bezbranných bytostí a zachraňování zvířat, jejichž život je v nebezpečí, jako je vysvobození zvířat z jatek nebo domácího ptactva a ryb prodávaných na trhu. Zkrátka bychom podle své kapacity měli převzít odpovědnost za pomoc bytostem, které žijí v úzkostném strachu.

:o)

Klikni sem pre: Chatral Rinpočhe zachraňuje životy stoviek rýb (video).

Fotografia na úvode prevzatá z http://www.vado.sk/pelzer/index_pelzer.htm

Tenzin Palmo: Jaskyňa v snehu


Tenzin Palmo je rodená angličanka, narodila sa r.1943 vo východnom Londýne. V roku 1964 sa stala vôbec druhou západnou mníškou v tradícii tibetského buddhizmu, konkrétne v škole drukpa kagju. Jej korenným učiteľom sa stal Jeho Eminencia 8. Khamtrul Rinpočhe.

Jej kniha „Jaskyňa v snehu“ sa mi dostala do rúk začiatkom tohto roku. Prečítal som ju za týždeň. Moje pocity boli ohromné. Je to príbeh mladého a moderného dievčaťa z epicentra hippies v Londýne, ktorá sa rada zabáva a miluje hlavne ázijské typy chlapcov, ktorá náhle vo svojich osemnástich rokoch objaví buddhizmus, ktorý jej úplne sadne a odpovie na problémy a pálčivé otázky jej existencie. Vyrastá sama s matkou, ktorá je pre ňu chápajúcou oporou. Stala sa členkou Buddhist Society, ktorá sa vtedy zameriavala prevažne na cejlónsky buddhizmus a théravádu. Ale už v ranných 60tych rokoch začínajú na západ prichádzať prvý tibetský lámovia, medzi nimi napr. kontroverzný Čhogjam Trungpa Rinpočhe, ktorý jej dáva prvé inštrukcie. Avšak, srdce jej vraví, že jej láma je niekde inde a tak sa v dvadsiatich rokoch vydáva do Indie, kde po krátkom čase narazí na Khamtrul Rinpočheho. Cestou na lodi spoznáva svoju poslednú lásku, mladého Japonca, a rozhoduje sa, čo vo svojom živote vlastne chce, aké má priority. Rozhodne sa ostať v Indii. Keď sa prvý raz stretla s Khamtrul Rinpočhem, obaja sa navzájom akoby spoznali, akoby sa nevideli len pár rokov. Mladá Angličanka si bez váhania ostrihá vlasy a prijme mníšske svätenie. Naučí sa čítať a hovoriť tibetsky a najprv vyučuje mladých lámov angličtinu. Jej túžba po praxi však narastá a pomoc nachádza u togdenov, čo sú buddhistický jogíni, s dlhými dredami a bielymi rúchami (togden, niekde ngakpa, alebo naldžorpa). Hoci majú dredy, ich prvotným záujmom je prax, prísna meditačná disciplína a nie húlenie. :o) Jeden jej rozpráva svoj príbeh, keď bol vybratý na výcvik, ako togden vo svojich desiatich rokoch. Odišiel praktikovať do jaskyne, spolu s ďalšími chlapcami. Ich inštrukcia na prvé tri roky ústrania bola: rozvíjať bódhičittu (zámer prospievať všetkým cítiacim bytostiam) a pozorovať svoju myseľ. Tri roky, niekoľko hodín formálnej praxe denne! Už pri tomto sa akékoľvek pocity vlastnej usilovnosti začali vytrácať, keď som porovnal, čo robím ja a ako často. :o)

Pre Tenzin Palmo to bolo ale palivom v motore jej duchovnej túžby. Presunula sa do kláštora pre mníšky v odľahlej časti Indie, Lahul, kde sa rozhodla venovať prísnejšej meditačnej praxi. Ale aj kláštor s jeho mníškami jej pripadal príliš rušný a tak sa rozhodla pre život v jaskyni. Požiadala opáta kláštora a pár priateľov, či nevedia o žiadnej v blízkych horách. O jednej sa vedelo a tak sa ju vybrali hľadať:

Tenzin Palmo so svojou malou skupinou spoločníkov začala šplhať na horu, ktorá sa týčila za Tayul Gompou smerom, kde jej bolo povedané, že jaskyňa leží. Plaholčili sa vyššie a vyššie strmým výstupom zanechávajúc ľudské osídlenie ďaleko za sebou. Vystupovali vyššie a vyššie, pomedzi sladko voňajúcu trávu, ktorá vydávala vôňu, ako ňou prechádzali, šplhajúc viac než tisíc stôp za Gompu, ich hrudníky praskali v námahe v nadmorskej výške. Často krát bola ich cesta nebezpečná kvôli voľným prúdom sutiny.

Nezlomne pokračovali ďalej. Po dvoch hodinách výstupu k tomu náhle došli. Bolo to tak dokonale stmelené s kopcom, tak „zamaskované“, že kým neboli skoro nad tým, nemali ani predstavu, že to tam je. Istotne to nebola vzorová jaskyňa z hollywoodskych filmov. Nebol tam žiadny okrúhly hlboký otvor na svahu, hladká špinavá dlážka ponúkajúca útulný, hoci primitívny životný priestor. Bolo to ďaleko, ďaleko menej, než to. Táto jaskyňa nebola nič viac než previs na prirodzenej rímse na svahu, s tromi stranami otvorenými živlom.

Takže jaskyňu bolo treba „dorobiť“. Nachádzala sa vo vyše 4tisíc metroch nad morom. Priatelia jej aj v tomto pomohli a jej jaskyňa sa stala útulnou izbietkou, s jednou pieckou na drevo, ktorú dolu v Lahul zanechali kedysi dávno moravský misionári, jedným oknom, dverami a predsieňou, ktorá slúžila ako skladisko potravín. Dnu v jaskyni mala jeden stolík, kde si naaranžovala oltárik s tradičnými siedmimi miskami a maslovým lampičkami, a do prirodzeného skalného výklenku v stene si uložila pár tibetských kníh. Jediným nábytkom jej bol tzv. meditačný box, čo bola drevená krabica s vyvýšenými bokmi a vysokou zadnou stenou, kde sa praktikujúci môže oprieť. Do boxu sa dá výstelka a sedí sa tam so skríženými nohami – ostatne, inak sa tam človek ani nezmesti. To bolo všetko. Ak vám tam niečo chýba, a ak typujete posteľ, máte pravdu. Na tradičnom ústraní toho človek veľa nenaspí, ale skôr sa venuje praxi.

Jej rozvrh pozostával zo štyroch trojhodinových meditačných sedení denne. Prvé začínalo o štvrtej ráno a končila večer o desiatej. Denne mala dva jedlá, raňajky a obed. Obed bol aj jediný čas za deň, kedy kúrila vo svojej piecke. Palivom šetrila, keďže naokolo nebolo veľa dreva. Zásoby jej nosil dva krát do roka pomocník z kláštora. Zima tu trvala osem mesiacov do roka. Napodiv, jaskyňa má skutočne zázračné termoizolačné vlastnosti a tak aj keď vonku bola krutá ľadová zima, dnu jej nikdy ani len nezamrzla voda v miskách na oltáriku.

Dohromady strávila v jaskyni 12 rokov. Hovorí, že sú to jej najúžasnejšie momenty v živote. Sama, vo veľkej nadmorskej výške, vo svojom meditačnom boxe, v jaskynke, kde sa sotva môžete vystrieť. Posledné tri roky boli rokmi prísneho ústrania, kedy ju nikto nesmel navštíviť a ani ona nemohla zísť dolu.

Viac podrobností a príbehov nájdete v jej úžasnej knihe „The Cave In The Snow“.

Pre mňa je príbeh Tenzin Palmo neuveriteľnou inšpiráciou. Dokázala, že buddhistická tradícia a tradícia jogínov je stále živá a plne priechodná cesta dokonca aj pre moderného človeka. Stala sa inšpiráciou pre mnohých a predovšetkým pre ženy, ktoré majú vo svete spirituality všetkých náboženstiev len málo vzorov, nie ešte vzorov kontemplatívneho života. Založila kláštor pre mníšky Dongyu Gatsal Ling, kde sa snaží o znovuoživenie tradície togdeniem (togdenma), jogínok v rámci tibetského buddhizmu.