Náuky SEMDE od Sodogpu Lodrö Gjaltsena

Z knihy : Chogyal Namkhai Norbu: Teachings on Semde by Sodogpa Lodrö Gyaltsen, Shang Shung Edition

Preložil a gramatickými chybami opatril: Karma Gyalpo Dondrub

Úvod

Máme tri série náuk dzogčhenu (rDzogs chen): semde (Sems sde), longde (kLong sde) a upadéša (sMan ngag sde). Dzogčhen semde je dôležitý základ náuky. Tu základom nemyslím princíp náuky, ale skôr spôsob práce s ľuďmi. Často žijeme vo svojich fantáziách a snažíme sa uloviť rozličné náuky, niekedy len zo zvedavosti: takýmto spôsobom sa veci veľmi nezmenia, stále ostaneme rovnaký, vzácny čas ubehne a náš život dôjde ku koncu. Mysliac na to, v momente smrti nebudeme vedieť, čo sme pochopili, čo môžeme robiť. A toto sa nedeje len pár ľuďom, ale mnohým. Takže by sme mali použiť náš čas na učenie, prax a prinajmenšom sa pripravovať na smrť. Je komické sa účastniť toľkých náuk a keď príde ten moment, nevieme, čo spraviť.

V tomto prípade je smrť len príkladom, ale nemali by sme čakať kým umrieme. Čas ubieha každým dňom, a keď ideme do postele, je to akoby ďalší deň „malého života“ ubehol. Obyčajne nie sme znepokojený, keď ideme do postele, pretože sme si istý, že sa nasledujúci deň prebudíme a budeme mať ďalší deň pred sebou, ale v skutočnosti nemáme žiadnu záruku. Mnohé náuky vravia: „Kto vie, čo príde skôr, zajtrajšie ráno, či ďalší život.“ To je pravda, to sú naše podmienky. Takže si musíme byť toho stále vedomý, v prvom rade aby sme nasledovali a aplikovali náuku. Náuka by nemala byť iba druhom zábavy, alebo slúžiť len k uspokojovaniu určitých našich fantázií. Určite, po nejaký čas sa môžeme takto zabávať, ale život nie je iba zábava, život má všetky farby, dobré aj zlé. Takže náuka a pochopenie, ktoré o nej máme sa musí stať niečím veľmi serióznym. To znamená, že musíme jasne odlíšiť realitu od fantázie skutočným skúmaním našej existencie. Ak by som umieral zajtra, alebo dnes večer, čo budem schopný urobiť? Ako môže byť moje vedomie zachránené? Musíme nad tým uvažovať. To je dôvod, prečo nasledujeme náuku.

Avšak náuka by sa nemala stať čímsi iba intelektuálnym: je možné sa zdokonaliť čítaním kníh, myslením a uvažovaním, ale je veľmi ťažké týmto pomôcť vedomiu človeka. Takže sa musíme držať veľmi blízko konkrétnej realite. Náuka dzogčhen semde je základom, ktorý je veľmi konkrétny. Akiste, ak máme čas môžeme tiež nasledovať, čítať a študovať mnoho vecí, ale musíme udržiavať v mysli to, aký náš život je, aké sú naše skutočné možnosti. Fantázie veľmi neodpovedajú našim skutočným podmienkam a možnostiam.

Keď sa povie dzogčhen semde, ľudia si stále myslia, že je to druh techniky a že už vedia, že to pozostáva z koncentrácie na písmeno A a nasledujú štyri kontemplácie. Môžete mať túto predstavu, pretože som pred pár rokmi vyučoval tieto veci, ale fakt, že som ich učil túto otázku nevyčerpal. V skutočnosti dzogčhen semde obsahuje asi dvadsať zväzkov, nie iba komentárov, ale aj metód realizácie. Zrejme sa nemôžeme naučiť a aplikovať ich všetky, ale mali by sme poznať aspoň päť - šesť hlavných metód.

Napríklad je tu prax dzogčhenu semde napísaná a vysvetlená majstrom Longčhenpom (Klong chen pa), ktorú do angličtiny preložil Kennard Lipman s vlastným názvom, ktorý vyzerá byť skoro ako reklama: Vy ste oči sveta. Avšak skutočný názov originálneho textu je Vzácna loď(Rin chen grub po) a je to metóda z jednej z hlavných dzogčhenových tantier Kundžed Gjalpo (Kun byed rGyal po).

Je asi dvadsať pôvodných textov semde, a každý má hlavnú metódu. Pri obdržaní kama (bka ma), či orálnej transmisie, obdrží človek všetky tieto metódy. Takže, možno obdržať metódy nie je také náročné, ale princíp leží v integrácii tohto princípu v nás a jeho aplikovaní. Po transmisii nasledujú inštrukcie: majster detailne vysvetľuje, ako aplikovať inštrukcie a vloží ich do praxe spolu so študentom. Takýmto spôsobom má študent skúsenosti a zo skúseností povstáva poznanie. Tak je tu potom niečo skutočné k aplikovaniu.

Akiste učenie a náuka neznamená len praktikovať s majstrom: je užitočné praktikovať s majstrom, nasledovať ho, mať s ním priamy vzťah, ale iba pokiaľ sme sa učili správnym spôsobom a rozvinuli poznanie. Keď už raz veľmi dobre vieme, čo robiť, nemali by sme stále čakať, kým bude majster prítomný, pretože je to náš zámer dosiahnuť realizáciu; majster vie sám, ako realizáciu dosiahnuť. Takže by sme sami mali vidieť, čo sme sa naučili a aplikovať metódu. Je dôležité sa od majstra naučiť rozličné metódy a obdržať príslušné inštrukcie.

Táto náuka dzogčhen semde je istotne odlišná od tej, ktorú som už učil; je to iná metóda, ale náuka je stále všetko-zahŕňajúca, nie je to niečo iné; poznajúc ďalšiu metódu si občerstvíme to, čo už vieme. Toto tiež je princíp náuky. Náuka nemá byť ako predmet, ktorý si kúpime v obchode. Mnoho ľudí si myslí: „Toto je ako toto, tamto je ako tamto, zdá sa to byť ako úplne odlišné veci“; ale v skutočnosti sú všetky náuky dobré a slúžia ako presný prostriedok k realizácii. Každá náuka funguje, hoci aj keď to nie je dzogčhen. Ak sa zdá, že to nefunguje, musíme pochopiť, že sme to my, kto nefunguje, nie náuka. Ak my nebudeme dobre pracovať, potom akákoľvek metóda, nech by bola akokoľvek fantastická a akákoľvek transmisia, akokoľvek živá by mohla byť, nebude fungovať. Takže je veľmi dôležité osviežiť naše poznanie a predovšetkým našu prax.

Jedna z najhorších vecí, ktorá sa môže stať praktikujúcemu je, keď vyschne. Na počiatku sme veľmi vnímavý a keď robíme najmenšiu prax, získame výsledok a niečo sa udeje; potom sa postupne stávame suchou kôrkou, už viac nič nepociťujeme, nemáme žiadny záujem o prax a túžbu po praxi. Tomu sa hovorí vyschnúť. Prečo sa to deje? Pretože neobnovujeme náš život. A to nie je len vec náuky, ale všetkých životných okolností. Každý, kto sa stane lenivým, kto nechce už nič robiť, sa nezaujíma ani o život a zdá sa, že sa opustil, vyschol vo vzťahu k životu. Môžeme takisto vyschnúť vo vzťahu k našej rodine a k ľudským vzťahom. Duchovná skupina môže tiež vyschnúť v určitý moment. Najskôr sa chovajú všetci ľudia dobre, jednajú sociálne a majú sa navzájom radi, ale v určitý moment už nikto nikoho viac neznesie, a miesto toho aby mali radosť, keď sa stretnú sú ľudia mrzutý; keď sa toto stane, duchovná skupina vyschla.

Musíme stále vidieť, čo je toho koreňom: spočíva to v našich obmedzeniach. Je to naše ego, čo nás uzatvára a zastavuje otvorenie sa a spoluprácu s ostatnými, dávať iným priestor; všetko musí byť moje, ja musím rozhodovať o všetkom. Samozrejme, ostatní myslia rovnako. Ak dvaja ľudia takto myslia, sú ako dva rohy vo vreci: každý má ostrú špičku a dlhšiu časť, každý sa dožaduje svojho vlastného priestoru a dimenzie bez rešpektovania a spolupráce s druhým. Takto sa stanú rigidní a nekomunikujú navzájom.

Niekde ľudia vravia, že v duchovných skupinách chýba láska. Čo to znamená? Určite nie, že chýbajú objatia a bozky; ak by to bolo všetko, nebolo by to náročné, ale niekedy sú objatia a bozky pretvárkou. Skutočne, niekto, kto nie je otvorený nedokáže spolupracovať s ostatnými; v takomto prípade je láska iba slovo, vôbec nefunguje. Všetko to sa deje, keď sa človek nezintegroval so zmyslom náuky. Takže je skutočne dôležité integrovať to, čo sa človek z náuky naučí správnym spôsobom. Je omnoho lepšie sa neučiť jednu vec poriadne, ako desať špatne. Tibetské príslovie vraví: „Naučil sa trinásť vecí, ale žiadnu z nich dobre nevedel.“ Sme trochu takýto: chceme všetko ovládať, byť hlavná postava všetkého, ale v skutočnosti nejdeme v ničom do hĺbky.

To isté platí aj o náuke. Možno sa niekto od majstra naučil metódu a najprv vyzerá byť veľmi zaujatý, ale namiesto jej aplikovania a integrovania sa zdá, že niečo postráda a trávi čas lovením metód. Kebyže aspoň je schopný metódu, ktorú tak dlho lovil aplikovať a integrovať, bolo by to niečo, ale na to sa ani nezmôže. A medzitým čas ubieha, rok za rokom.

Ďalšie Tibetské príslovie vraví: „Dug, gjaltsen a paden (gdugs, rgyal mtsan, ba dan: tri hodvábne ornamenty používané k dekorácii tibetských buddhistických chrámov) spotrebujú svoju existenciu len s trochou pohybu.“ Neviem, či ste videli tibetské chrámy: vo vnútri sú prekrásne hodvábne ozdoby, ktoré slúžia len k zaveseniu. Takže pohybom a chvením sa deň po dni, sú po niekoľkých rokoch úplne opotrebované. To znamená, že nedosiahnu nič. Akiste, v skutočnosti nie je toho v živote veľa na dosahovanie, ale keď niekto dospeje ku koncu života, niekto, kto si dokázal nejako pomôcť, bude mať aspoň základ a poznanie, čo robiť. To znamená, že nestratíme čas rovnakým spôsobom, ako hodvábne ozdoby. Ale to sa stane, len ak nasledujeme seriózne náuku.

Nasledovať náuku seriózne neznamená len zobrať si poznámky a naučiť sa veci intelektuálne. Znamená to, že sa musíme stať náukou a náuka musí byť v nás živá, skôr než aby bola len poznámkovom zošite. Samozrejme, že niekedy sú poznámky nevyhnutné na pripomenutie, takže sú užitočné, ale ak poznanie ostane iba v notesoch, esencie v nás nie je živá a je od nás oddelená. Takže náuka sa musí stať súčasťou našej existencie: to znamená seriózne nasledovať náuku a integrovať ju do našej kondície. Takýmto spôsobom aj málo, čo sa naučíme sa stane užitočné a môže ohromne prospieť nášmu životu.

Obyčajne žije väčšina ľudí paranoidným spôsobom: všetko, čo je potrebné urobiť, je trochu sa pozorovať, aby sme to videli. Paranoja môže byť dvoch druhov: má dôvod, alebo je bezdôvodná. Odôvodnená paranoja sa môže občas prihodiť, ale veľa ľudí sa stáva paranoidnými a prepadne jej: nevedia žiť bez svojej paranoje a možno sa jej ani nechcú zbaviť. V skutočnosti si sami vytvárajú veľa problémov a nevedia, že je to paranoja. To všetko ukazuje, že sa nezintegrovali s náukou.

Často sa ma ľudia pýtajú, aké sa prejavia znaky realizácie praxe. Môže ich byť veľa: miznú prekážky, rozvíja sa jasnosť, môžeme mať určité sny, znamenia, a niekedy aj vízie. Ale to je všetko relatívne, pretože hlavným znakom je úbytok paranoje, tým, že chápeme jej prirodzenosť a pôvod. A potom sme prinajmenšom viac uvoľnení, a keď sme si na začiatku mysleli, že máme veľa problémov, teraz žiadny nemáme.