Ganačakrapúdža - tantrická oslava

Tento článok je prekladom z anglickej Wikipédie, až na poslednú časť (Mäso vo vadžrajáne), ktorej autorom som ja. Článok bude časom pridaný do slovenskej verzie Wikipedie.

Ganačakra (Sanskrit gana – zhromaždeniem čakra – kruh, Tib. tshogs kyi ´khor lo) takisto známa ako gana púdža, čakrapúdža, alebo ganačakrapúdža, je všeobecný termín pre rôzne tantrické zhromaždenia, alebo slávnosti, v ktorých sa praktikujúci stretnú, aby spievali mantry, robili mudry, praktikovali rôzne tantrické rituály, a robili ďakovné obetiny, ako súčasť sadhány. Ganačakra, ako tantrický rituál často obsahuje posvätné jedlo a oslavy, ako je tanec. Oslava vo všeobecnosti pozostáva z materiálov, ktoré boli považované za zakázané v starej védickej kultúre.

Pettit (2002) zdôrazňuje dôležitosť zhromaždenej skupiny (gana), alebo sanghy v sadháne vadžrajány a vytvoreniu posvätného priestoru, ako je ganačakra:

Sila posvätného zväzku v dočasnom, alebo virtuálnom posvätnom priestore je vnútorne daným, hoci normálne neviditeľným, komponentom skúseností vadžrajánového spoločenstva. Spoločenstvo je tou skúsenosťou a bez neho prestáva existovať. Aby sme spočívali v tejto posvätnosti vyžaduje ju len vnímať, ale udržať tento vnem vyžaduje disciplínu, vieru a hlboký zmysel lásky a rešpektu voči členom mandaly, ktorými sú všetky živé bytosti.

Arthur Avalon (1918) potvrdzuje, že Päť nektárov tantry, hindu- aj buddhistickej tradície je priamo spojených s Mahábhúta, alebo Piatimi Elementami, a že Pančamakara je vlastne vulgárny termín pre Pančatattva.

Samual (1998; str.126) tvrdí, že:

„...skutičná tantrická prax je všeobecne videná, ako vhodná len pre malú menšinu. Starobylá indická ganačakra, rituál v kruhu...o ktorej sa hovorilo pred tým, je dávnou minulosťou. V tibetskej praxi bola dávno nahradená ganapúdžou (tib. tshogs), rozhodne pokojnejšou záležitosťou, ktorá stále zahŕňa posvätné jedlo, ale zvyčajne sa prevádza vnútri a bez posadnutosti, alebo tanca.“

Ganačakra, ako mandala posvätného priestoru

Pettit (2002) spája dôležitosť skupiny, alebo gana s manifestáciou ganačakry a posvätného priestoru mandaly (v tomto význame korešponduje s čakrou) s liturgickými pomôckami mantry, vizualizácie a posvätnej architektúry:

Potenciál pre spontánnu manifestáciu posvätného priestoru nie je nikde vyšší, než v buddhistickej vadžrajánovej praxi, ktorá zahŕňa použitie mantry a vizualizácie k vytvoreniu skúsenosti posvätnosti. Skrz liturgické úkony, alebo uprostred aktivít každodenného života zažíva jogín imaginatívne, alebo skôr lepšie spontánne, prítomnosť božstva – stelesneného buddhovstva – vo svojej vlastnej osobe, spoločníkoch a prostredí. Toto vyžaduje mandalu, alebo posvätnú architektúru, ktorá vyjadruje všedeprítomnosť osvietenia, ktoré je základom „svetskej“ aj „posvätnej“ skúsenosti a aktivít, ktoré nie sú nikdy vnímané mimo ich všetko zahrňujúce hranice. Invokácia posvätnej prítomnosti mandaly je obzvlášť efektívna, keď je podstúpená niekoľkými ľuďmi v rituálnom kontexte a je udržiavaná praktikujúcimi pravidelne s obetnou hostinou známou ako tsok, alebo v sanskrite, ganapúdža.

Pettit (2002) cituje, že posvätný priestor je vytvorený spontánne, kdekoľvek sa manifestuje Triratna (trojitý klenot, synonymum pre gankyil), a že posvätná architektúra, alebo mandala, nie je závislá na vybudovanom prostredí monolityckých kultúr:

...Posvätná architektúra je vytvorená spontánne, kdekoľvek sa Tri Klenoty – Buddha, alebo učiteľ, Dharma, alebo náuka, či jej texty, Sangha, spoločenstvo praktikujúcich – nachádzajú. Miesto, ktoré vzdbudzuje úctu musí byť posvätné, a kdekoľvek sa dajú nájsť Klenoty, piety laických, alebo vysvätených buddhistov musia byť vyjadrené.

Ganačakra a mahasiddhovia

Vajranatha (2007) spája ganačakru s „vyššími tantrami“, alebo mystériami, anuttarajogatantrou, a spojuje nekláštorné pôvody týchto Mystických Rituálov s tradíciou mahasiddhov, ktorá má korene v komplexe a okruhu ezoterických tradícií bezpočtu siddhov, jogínov, sádhuov a posvätných ľudí buddhizmu, hinduizmu a nesektárskych praxí a náhľadov:

Vyššie tantry nemôžu byť zborové praxe mníchov, pretože tantrická sadhana, ako aj oslava sviatku vyššej tantry, alebo ganačakrapúdža, vyžaduje prítomnosť mäsa, vína a sexuálneho pomeru. Minimálne posledné dve by zapríčinili porušenie mníšskych sľubov. A tak okolo jedenásteho storočia prišla zmena vo vonkajšom štýle praxi anuttara tantier, mnohé z nich boli čerstvo prinesené z Indie a novo preložené do tibetštiny, a začali byť praktikované v štýle nižších joga tantier. Hoci je v joga tantrách veľa rituálu, nie je tam nič, čo by vyžadovalo po mníchovi porušenie jeho mníšskych sľubov. Prítomnosť ženy, alebo dákiní je vyžadovaná v iniciácii aj oslave ganačakrapúdži vyšších tantier, ale v jedenáste storočie reformovalo skutočnú fyzickú prítomnosť dákiní, ktorá bola nahradená mentálnou družkou (yid kyi rig-ma) a vizualizáciou dákiní. Sexuálna prax sa robila iba vo vizualizácii, nie skutočne. Takýmto spôsobom mohla byť prax vyšších tantier prinesená do kláštorov a začlenená do zborových praxí a liturgie mníchov známej ako púdža.

V hinduistickej tantre

V hinduistickej tantre pozostáva ganačakra z typických piatich elementov známych ako pančamakara, alebo „päť Ms“: madya (víno), mamsa (mäso), matsya (ryba), mudra (ryža, alebo zrno) a maithuna („zjednotenie“ v sanskrite, a styk, alebo yab-yum) formy tantry.

V buddhistickej tantre

Vo vadžrajáne a dzogčhene je tradičné obetovať tsog Padmasambhavovi, alebo iným božstvám, obyčajne guruom na desiaty deň lunárneho kalendára a dákiní, ako je Yeše Tsogyal, Mandarava, alebo Vadžrajoginí v dvadsiaty piaty deň lunárneho kalendára. Účastníci sú obyčajne na základe záväzku ich samáji (tantrický záväzok)viazaní účastniť sa na nej mäsom a alkoholom, a rituál má sklony k elementom symbolického sexuálneho styku. Tradície liturgie ganačakry a rituálu sa rozširujú o zvyšky jedla a iných súcitných obetín, aby zmiernili neznesiteľný hlad „hladných duchov“ (pretov).

Snellgrove (1987) tvrdí, že je tu tendencia u tibetských lámov šíriacich náuku v západnom svete, brať odkazy na sexuálne zjednotenie a k sadhánam, ktoré pracujú s „piatimi nečistými substanciami“ (obyčajne nazývaných ako „päť nektárov“[1]) ako symbolické. Hoci, keď moderní obhájci tantry a učenci požívajú termín „symbolický“, ako keby žiadna vonkajšia prax nebola robená doslovne, iba tým zavádzajú a rozširujú nepravdu.

Alkohol vo vadžrajáne

Crowley (1996) cituje:

„Nepochybne, pozoruhodné paralely medzi „Legendou o čakdore“ a hinduistickou legendou o pôvode sómy ukazujú, že buddhistická amrita a hinudistická sóma boli svojho času chápané, ako identické. Navyše, hlavná schpnosť amriti je do dnešných dní vnímaná buddhistami, ako rôzne druhy opilosti, nech je táto opilosč vysvetľovaná akokoľvek symbolicky. Prečo inak by pivo (tibetsky čhang, jačmenné pivo) bolo používané jogínmi, ako symbolický zástupca amrity (Ardussi)? A naopak, prečo by termín bDud.rTsi bol používaný ako poetický synonym pre pivo?“

Mäso vo vadžrajáne

Hoci v nižších tantrách sa musí praktikujúci vyhýbať mäsu, alkoholu, cibuli a cesnaku, vo vyšších tantrách, anuttara tantrách, je ich prítomnosť nevyhnutná, najmä pri ganačakrapúdži. V Hévadžra tantre sa vraví:

Kto pestuje súcit, je mäso; kto udržuje samáje (záväzky) pije alkohol.

Filozofia je tu postavená na karmickom spojení s bytosťou, ktorej mäso (telo) jeme. Na ganačakrapúdžu sa používa vždy mäso už mŕtvych (alebo zabitých) zvierat, teda zviera nikdy nesmie byť zabité za účelom ganačakry. Posvätením mäsa a jeho konzumáciou sa vytvára priamy karmický vzťah medzi zvieraťom, praktikujúcim a náukou. To znamená, že hoci doposiaľ zviera nemalo žiadny karmickú väzbu na náuku vedúcu zo samsáry a kvôli tomu sa neprestajne zrodzovalo a trpelo zabíjaním, ako zviera (napr. krava, sliepka), teraz má šancu na základe takto vytvoreného spojenia, stretnúť sa skôr, či neskôr s náukou a dosiahnuť vyslobodenie. Tomu sa hovorí „veľký súcit“, pretože nie je obmedzený len na tom, že ponecháme zvieratá ich vlastnému osudu –ktorým je istá smrť na jatkách- ale aktívne vstúpime do tohto procesu, keď ich už nie sme schopní zachrániť priamo, darovaním života.

---

[1] Päť nektárov: moč, menštruačná krv, fekálie, mäso (obyčajne ľudské, psie, alebo slonie) a sperma.