James Low: Dzogčhen v bežnom živote

Prednáška v Stadtraum v Kolíne, Nemecko, večer 27.apríla 2005

Z angličtiny preložil: Karma Gyalpo Dondrub

Výber z textu

Hlavný bod, o ktorom budem dnes večer hovoriť, budú základné princípy dzogčhenu, ktorý je jednou odnožou tibetskej buddhistickej praxe, a ako môže byť prepletený do bežného života. Je veľa meditačných praxí, som si istý, že ich všetci poznáte. Niektoré z nich sú veľmi formálne.

Formálne praxe si vyžadujú špeciálny spôsob, ako veci usporiadať, možno s oltárom, urobiť obetiny, atď. To zahŕňa určité prerušenie prúdu bežného života. Vytvoria akúsi smyčku, takže dokážete vyjsť z vášho bežného života do niečoho skôr vystrojeného, skôr zámerného a potom –dúfajme- sa vrátite do bežného života s väčším zmyslom prítomnosti a bdelosti.

V dzogčhene robíme túto okľuku veľmi krátku, pretože sa pokúšame zakúšať v skúsenosti, ako sú všetky javy v našom živote nerozdielne od toho, čo môžeme nazvať otvorenou dimenziou bytia, základným potenciálom. Inak povedané, všetky obmedzenia, ktoré v živote máme, miesta, kde sa cítime obmedzení, smutní, znepokojení, depresívne, atď, keď sa pozrieme na kvalitu a prirodzenosť tohto obmedzenia, zistíme, že to nie je v skutočnosti niečo stojace mimo nás, ale vlastne naše vlastné vyjadrenie. A potom keď sa pozrieme priamo, skúsenostne na „kto je ten, kto má skúsenosť?“ začíname vidieť, že sa naša vlastná prirodzenosť odhaľuje sama rozličnými spôsobmi.

Najprv však pár slov o historickom kontexte dzogčhenu. Začalo to dávno, pred dávnou dobou v Indii a Číne. Rozličné vetve pochopenia sa zlúčili dokopy a náuky boli prvý raz formulované okolo druhého storočia kresťanskej éry.

Buddhizmus sa vo všeobecnosti zaoberá, ako sa oslobodiť z utrpenia. Základná Buddhova náuka je, že utrpenie je založené na nevedomosti. Nevedomosť znamená nepoznať našu vlastnú prirodzenosť, nechápať prirodzenosť a štruktúru sveta, v ktorom žijeme. Pripútanosť je závislosť, ktorá rozvíja náš vzťah k javom, ktoré zakúšame, vo „svetle“ nevedomosti.

Samozrejme, jeden z hlavných javov, ktorý zakúšame sme my sami. Sami pre seba existujeme ako skúsenosť. Ak by ste nemali kapacitu to zakúšať, nemali by ste tú skúsenosť. Takže, máme príbeh, alebo pochopenie, ktoré nám dáva pocit kontinuity toho, kto sme. Do príbehu je vpletených veľa rozličných aspektov; niektoré sú šťastné, niektoré smutné. V každom prípade, všetci máme niektoré časti dobré, zlé, nádeje, obavy, okamihy blahobytu, okamihy uzavretia, úzkostí, depresií, atď. Tieto prchavé momenty – tieto momenty šťastia a smútku, sú tu, rozhodne sú tu, a zároveň ich nemôžete uchopiť, nie je sa čoho chytiť. To čoho sa chytáme, sú príbehy.

Budujeme vrstvu za vrstvou veľkú lasagnu významu, a ako iste viete, lasagna je veľmi ťažká. A to je to, čo robíme s našim životom. Príbehy o našej existencii sa okolo nás obmotávajú, ako pupočná šnúra okolo bábätka v maternici, takže sa nám dá len sťažka dýchať. Takýmto spôsobom sa to stáva našim veľkým utrpením, pretože naša skúsenosť nás samých a prostredia v ktorom žijeme je nepriama, je posunutá, zmenená našimi navyknutými príbehmi, ktoré blokujú mnohé iné možnosti, ktoré môžeme stretnúť.

Účelom meditácie je preskúmať skutočnú hodnotu týchto príbehov. Niekedy, keď čítate knihy o buddhizme, vravia, že príčinou utrpenia je pripútanosť k „ja“, alebo k „sebe“. Myslím si, že toto je špatný typ prekladu, pretože naše „ja“ nie je niečo, k čomu sa dá byť pripútaný. Nemôžete sa uchopiť, pretože sa stále meníte. Všetci sme veľmi nespoľahliví. Nemáme okolo seba žiadny múr. Je veľmi ťažké udržiavať pocit kontinuity presnej rovnakosti moment-za-momentom v čase. Toto naznačuje, že keď uchopujeme ja, uchopujeme príbeh o sebe, konštrukt o sebe. Byť nepripútaný znamená byť viac prítomný v živote, pretože sa zachycujete týchto vonkajších šupiek, týchto šiat, názorov, hodnotení, ktoré ste si navliekli.

Meditácia je navrhnutá pre dve veci. Jednou je nahliadnuť do veľmi odhaleného stavu našej existencie, sňať prekrytia, aby sme zakúšali seba v priamom momente, ako zakúšame svet. Druhou funkciou je analyzovať šaty, ktoré nosíme. Aký majú pôvod?

Buddha pri svojom prebudení, sa prebudil zo sna, že je tým, o ktorom veril, že ním je. Buddha skúmal sám seba, skúšal nájsť odpovede. „Ako môžem rozvinúť odvahu a jasnosť, aby som čelil skutočnosti, že ten, kto som veril, že som, nie som skutočne ja? Tento dom, táto identita, ktorá mi bola daná okolnosťami, je nespoľahlivá. Staroba, choroba a smrť prídu. Nie som ten, kto myslím, že som.“

Nakoniec sa rozhodol, že sa musí skutočne pozrieť na seba: kto je ten, čo tu sedí? Urobil si vankúš z nejakej trávy a osadil sa pod strom, slávny strom bódhi v Indii, blízko Gaji, a sľúbil sám sebe, že tam ostane, pokiaľ nepochopí, kto je ten, čo podporuje, alebo kto je pripútaný k týmto všetkým podmieneným, povrchným, vykonštruovaným interpretáciám identity. Buddhisti veria, že bol toho schopný. To bolo jeho prebudenie. To je význam „buddhu“ – to je niekto, kto sa prebudil zo spánku.

V náuke dzogčhenu je veľa rôznych typov meditácie a veľa spôsobov presnejšieho pochopenia, ako to urobiť, ale základný princíp je o uvoľnení. Skrz uvoľnenie začíname oddeľovať rozličné aspekty mysli. Nie sú rozličnými vecami. Naša myseľ nie je ako kus chleba, ktorý môžete rezať na plátky. Skôr sú tu vzájomne závislé aspekty.

Tradičný Tibetský spôsob, je popísať to ako tri aspekty, v Tibetštine ngovo, rangžin, thugdže (ngo wo, rang bzhin, thugs rje).

Prvý aspekt má kvalitu priestorovosti, alebo neuchopiteľnosti. Keď sedíme, môžete sedieť veľmi jednoducho, môžete sedieť potichu s očami trochu otvorenými, len sa uvoľniť a vydýchnuť, a potom, ako uvoľníte dych z tela, iba sedieť a byť s tým, čo tu je a len to pozorovať. Ak ste tichý, môžete vidieť, že hoci sa dívate na izbu okolo seba, začínajú sa objavovať rôzne veci. A začínate vidieť, že skúsenostne je izba iná, ako konceptuálne. Pamäť používa koncepty, aby vytvorila obraz v mojej mysli toho, čo je tam.

Keď umožníme skúsenosti, aby sa odhalila sama, vidíme to prichádzať a odchádzať, prichádzať a odchádzať, takže potom hľadáme: „Kto je ten, kto má túto skúsenosť?“ a veľmi jemne, nie skúmajúc, ako detektív, ale veľmi jemne si všímame sami seba v procese, keď sme sebou a staneme sa v tom prítomný a začneme zažívať to neuchopiteľné, nevysloviteľné, ale veľmi skutočné, veľmi prítomné, kvalitu nás samých, iba otvorenosť, štedrosť bytia. Toto je „ngovo“, prvý aspekt.

Druhý aspekt, „rangžin“, je, že táto otvorenosť je plná mnohých možností; myšlienok, pocitov, vnemov, snov, atď, všetko, čo sme kedy chceli tam je. Prichádza to pod ruku, práve ako to potrebujeme. Je tu bohatosť možností. Vždy je tu viac potenciálu, ako manifestácie. Toto je neskutočne dôležité, pretože žijeme vo svete, kde sú ľudia definovaní, zahalení. Môžeme si myslieť, „Som príliš malý; tučný; mám malé prsia; plešatiem!“, máme všetky možnosti definície samých seba a žijeme v nich, sme v nich uväznení. Zahalili sme sa, pridali fakty našej existencie, ako pokladník, a potom povieme, „Teraz už viem, kto som!“ Inak povedané, berieme manifestáciu, akoby definovala podstatu.

Toto je úplne normálny mentálny proces, ktorý máme a ktorý robíme, pretože nám to dáva pocit kontroly. Môžeme to vidieť na malých deťoch. Ako si budujú svoju databázu poznania o svete, ale samozrejme, poznanie vždy predefinuje situáciu.

Takže v druhom aspekte potenciálu zažívame toľko žiarivosti v nás, až si začneme užívať všetky zvláštne myšlienky, útržky denných snov, ten druh vecí, o ktorých vraví Freud, žartovné vtipy, spôsob, akým veci zhoršujeme. Začneme vidieť, že toto nie je chyba, toto nie je napätie. Je to len kreativita mysli.

A to je jedna z funkcií meditácie, ktorá nám pomáha uvedomiť si, aký obmedzený, neštedrý, nepohostinný sme sami voči sebe. Že keď sedíme v meditácii a zakúšame tieto zvláštne pohyby našej mysli, myslíme si: „Niečo je som mnou špatne, moja myseľ je mimo kontrolu.“ To kvôli tomu, že začíname s tvrdením: „Musím mať myseľ pod kontrolou.“ Ale kto je to „ja“, ktoré musí ovládať myseľ? Toto „ja“ je samo myšlienkou povstávajúcou v mysli. Ja nie je nič iné než manifestácia. Nemá žiadnu substanciu.

Takže, prvý aspekt: otvorenosť sa nikdy nemení, ale neoddeliteľné od otvorenosti je táto nekonečná mnohosť možností. Čím viac sa uvoľňujeme a užívame si to, začíname vidieť toľko veľa variácií, toľko veľa rozličných možností, že sa posunieme k tretiemu aspektu, „thugdže“, ktorý je presnou skúsenosťou bytia, moment-za-momentom, sme schopný byť plne v momente, nech je to akékoľvek. Uvedomíme si, že akokoľvek som, toto je súčasť bohatosti potenciálu.

Takže dzogčhen, vo vzťahu k bežnému životu, je o tom byť v obyčajnom, v každodennom. Každý deň, sviežo. Nemusieť vedieť. Nebyť uzavretý voči prežívanej kvalite života. Nebyť expert. Nebudovať steny a bariéry medzi nami a druhými ľuďmi. Nemyslieť v termínoch hierarchie, dominancie a ovládania. Skôr môžeme mať intímny a jemný vzťah so svetom, že sme súčasťou sveta a sme voči svetu priateľský.

Mojou skúsenosťou je, že keď začnú toto ľudia robiť, začnú pociťovať, že svet je k nim celkom priateľský. Ak zaujmete nejakú neurotickú, znepokojenú, alebo rozrušenú pozíciu voči svetu, zistíte, že svet je celkom nepriateľský. Ak provokujete svet, bude vás atakovať, ale ak sa naladíte voči tomu, čo je tu zistíte, že môžete spolupracovať, môžete pracovať so situáciami a pri tom pracujete s jednou situáciou jedným spôsobom a s ďalšou takým spôsobom, a čím viac pracujete s rozličnými situáciami, tým menej viete povedať kým ste, pretože budete môcť povedať len, „No, niekedy som takýto, niekedy takýto, a kto vie aký budem zajtra?“ A to je celkom milé.

Takže „ja“, ako bod manifestácie, má mnoho, mnoho farieb, tvarov a tónov. Ja, ako základ bytia, je neuchopiteľné. Keď dáte tieto dva dohromady, potom si môžete užiť skutočnosť, že ste mnoho rozličných vecí. Ste jediný, mnohý, môžeme povedať mnoho rozličných príbehov a skrz to unikneme zo zajatia, čo je základné oslobodenie zo strachu zo smrti. Pretože, kto by umieral? Ak dosiahnete stav, kde veľmi uvoľneným, otvoreným spôsobom môžete povedať, „Neviem, kto som,“ pretože, kto som nie je niečo, čo sa dá poznať, potom, kto by umieral?

Ten, kto zažíva je samo povstávajúci a miznúci. To je najzákladnejší bod buddhizmu. Ak to získate na základe skúsenosti, život začne plynúť pekným otvoreným spôsobom. Ak to nedosiahnete, budete len celý čas fackovaný, a všetci vieme, aké to je byť veľa fackovaný, byť sklamaný, frustrovaný, cítiť, že sa nám zatvárajú dvere.

Meditácia –ako posledná vec- meditácia nie je niečo povrchné. Meditácia je spôsob zrovnania sa, uvoľniť sa opäť v sebe. Trpíme odcudzením, sme cudzinci sami sebe. Putujeme, putujeme v samsáre, putujeme tu, tam a všade, hľadáme odpoveď, hľadáme veci mimo seba, ale ústredný problém je, že nie sme doma v sebe.

Ako sa pýta Biblia, „Aký úžitok má človek, ak získa celý svet, ale stratí svoju dušu?“, jeho vlastné ja? Buddhizmus by povedal úplne to isté: toto je to, čo život je. Sme veľmi materialistický. Dúfame, že nám svet dá dobré veci, aby sme boli v bezpečí, ale to šialené, pretože démon už je vnútri. Démon, ktorý nás mučí je, že nevieme kto sme. A to, že máme pekný dom, pekné auto, atď, nás nezbaví toho démona.

Až keď sa pozrieme dovnútra si uvedomíme, že démon je len obláčik dymu. Ale kým to uvidíme – celkom nebezpečné!