Spojenie priestoru a vedomia

Nasledujúce je malá, pre mňa dosť inšpiratívna ukážka z knihy "Súcitný čin" o Čatral Rinpočhem.Čatral Rinpočheho som tu už spomínal v súvislosti s jeho vypúšťaním rýb určených na predaj. Je to veľký praktikujúci, jogín, ktorý sa venuje predovšetkým dzogčhenu. Veľa času strávil praxou na ústraní v jaskyniach a stal sa držateľom línie Longčhen Ňjingthig a Dudžom Tersar (teda predovšetkým). Jeho jednanie bolo vždy prísne jogínske. Meno "Čatral" znamená "pustovník". V 50tych rokoch ho o náuky požiadal Reting Rinpočhe (regent dalajlámu v období, keď bol ešte mladý). Moc sa mu do toho nechcelo, ale jeho učiteľ tiež naliehal, tak prijal pozvanie do Lhasy. Po nejakom čase z tade odišiel na ústranie, a keď sa ho snažil Reting vystopovať, našli cestou tuláka v drahých brokátových šatoch, ktoré s ním cestou Čatral Rinpočhe vymenil, za jeho otrhané žobrácke.

V tradícii Longčhen Ňjingthig nie je nezvyčajné, že náuky vysokej úrovne sú predávané iba jednému, či dvom majstrovy najviac oddaným a nadaným žiakom. Korenný guru Khenpo Ngawang Palzanga odovzdal niektoré náuky a splnomocnenia náuk Longčhen Ňjingthig výhradne veľkému Khenpovi. Tento typ náuk sa považuje za tak tajný a je uchovaný priamou transmisiou jednému žiakovi od realizovaného majstra k plne kvalifikovanému študentovi.

Jedna taká osoba, ktorá bola pripravená obdržať najhlbšie náuky Čatral Rinpočheho bola pozoruhodná praktikujúca, známa ako Jum Kušo-la, partnerka Tulku Urgjen Rinpočheho. Nasledujúce je zápis tohto predania náuk, ktorý sa uskutočnil v posledných dňoch jej života, zapísaný jej synom Čhökji Ňjima Rinpočhem:

Čatral Rinpočhe...ju prišiel navštíviť. Mala k nemu veľkú oddanosť. Požiadala o splnomocnenie Vadžrasattvu a poprosila, aby ju učil „Štyri časti bez troch“ (uskutočnenie štyroch káji –dharma-, sambhóga-, nirmana-, svabhavika-kája- mimo tri časy – prítomný, minulý a budúci, pozn.prekl.). Toto je konečný náhľad trekčhö. Učil dlhý čas. Nanešťastie, nespravili sme záznam tejto náuky na kazetu, ale on by to zrejme aj tak nechcel nahrávať. Nič menej, náuka bola veľmi dlhá a jasná. Nakoniec Čatral Rinpočhe povedal, „Okej, poďme zmiešať naše mysle. Uvoľni sa v rovnosti.“ Všetci sme vedeli –obzvlášť jej doktori- , že moja matka je veľmi slabá, ale v tej chvíli povedala „Á“ veľmi silno. Jej oči boli úplne široko otvorené. Nebola tu známka žiadnej bolesti; naopak, zdala sa byť veľmi uvoľnená. Pozrel som na hodinky. Zotrvala v tom stave celých päť minút. Zrazu som sa začal obávať, či nezomiera. Pomyslel som si, „Čo sa deje?“ Pozrel som na Čatral Rinpočheho, ktorý tam iba sedel v meditácii. To ma upokojilo a pochopil som, že by sme mali všetci iba zotrvať v rigpe.

Po piatich minútach sa „vrátila späť“. Zotrvávala v náhľade „štyroch častí bez troch“ bez rozprávania. Potom začala komunikovať a ďakovala Čatral Rinpočhemu. On povedal, „Som veľmi šťastný, že si pochopila túto náuku. Vedel som, že si bola dobrá praktikujúca, ale neuvedomil som si, že máš tak vysokú úroveň vedomia. Dnes to vidím, tak ťa rešpektujem a som pyšný, že ťa poznám. Si dobrým príkladom pre každého.“

Neskôr sa Čatral Rinpočhe pridal k môjmu otcovi a mne na obed v inej miestnosti. Rozprávali sme sa a jedli viac než hodinu. Môj otec sa veľa nepýtal, ale ja som sa Čatral Rinpočheho spýtal, „Čo sa stalo? Akú mala moja matka skúsenosť?“ Pozrel sa na mňa veľmi vážne a povedal, „Nuž, bola to prekrásna vec. Zmiešala priestor a vedomie. Iba najlepší praktikujúci je to schopný spraviť, obzvlášť keď čelí takej silnej bolesti a krutej chorobe. Iba dnes som si uvedomil, že Jum Kušo-la je taká pokročilá praktikujúca. Teraz pozeraj. Budú ďalšie úžasné znamenia. Bude dobré, keď každý, kto má spojenie s Jum Kušo-la sa s ňou bude môcť stretnúť, obetovať biely šál, urobiť poklony a požiadať, aby spojila svoju myseľ s jeho.“

----------------------------------------------------------------------------------------

Hinduizmus a ahimsa

Dnes som si prečítal správu o rituálnom obetovaní cca 200.000 zvierat bohyni sily Gadhimai. Dokonca je tam video s pobitými zvieratami a pri konci sa snaži jedno bezhlavé telo buvola postaviť. Myslel som si, naivne, že ahimsa, princíp neubližovania, je v hinduizme pevne zakorenený, minimálne od čias Buddhu. V mojom príspevku "Buddhizmus a Hinduizmus" som to rozoberal. Ako vidno, niektoré staré tradície pretrvali až do súčasnosti a s podivom ľudia neprejavujú najmenší súcit.

Tu sa mi derie do mysli mnou obľúbená buddhistická prax "darovania života", ktorú uplatňujem obzvlášť v období Vianoc, kedy sa snažíme s priateľmi kúpiť čo najviac kaprov určených na vianočný stôl a vypustiť ich na slobodu. Mnohí mi to tu kritizovali, že nemajú šancu na prežitie. Ako som už písal, konzultoval som to s rybármi a vraveli opak. Ale aj keby nie, keď ich nekúpime my, skončia na stole celkom určite, kdežto v opačnom prípade majú aspoň nejaké šance. Potešilo by ma, keby sa aj iní buddhisticky zmýšľajúci ľudia pridali k takejto aktivite, aspoň na protest proti podobným tradíciám, ako je hore uvedená, kam by som rátal aj našu vianočnú, ktorá sa nevyznačuje len hromadným zabíjaním kaprov, ale ešte k tomu aj klčovaním jedličiek a pod.

Keby že toto píšem na nejaké ezotrické, či iné fórum, už by som počul tie pseudo-argumenty o tom, že sú aj iné naliehavé problémy, prečo sa nevenujem im a pod. Nedá sa venovať všetkému a hoci ma mrzia aj iné veci, hlavne pokiaľ ide o ľudské práva a životy, nie je toľko času sa k všetkému vyjadrovať - to by sa tento blog zmenil na politický. Tento konkrétny prípad ma však nesmierne prekvapil. O podobnej tradícii som nie len že nepočul, ale ani v Indii a Nepále neočakával, že by mohla existovať. Nuž.......

---------------------------------

Jaskyňa v snehu – Togdenovia

Nasledujúce je ďalšia ukážka z knihy Tenzin Palmo "Jaskyňa v snehu", ktorá na moje milé prekvapenie nedávno vyšla v českom preklade (mojim malým plánom bolo ju inak preložiť, pretože je úžasná!). Nasledujúca pasáž je jeden z motorov pre moju vlastnú prax a preto som sa rozhodol ju preložiť a poskytnúť.

<= Počas mojej návštevy v Indii, na fotke Togden Ačhö (v knihe neviem prečo Togden Čholo)

Nepochybne najväčším svetlom v tých tmavých dňoch v Dalhousie bolo stretnutie s togdenmi. Mali fascinujúci charakter. S ich dredmi a obnosenými bielymi sukňami vyzerali ako východní rastafariáni. Avšak v skutočnosti to boli vysvätení mnísi, elita jogínov v komunite Khamtrul Rinpočheho. ... Vybraní v detstve pre čistotu ich zámeru boli odňatí od zvyšku mníchov, aby podstúpili najprísnejší najtajnejší z výcvikov. Ich mystické činy boli legendárne. Jeden z ich predchodcov, volal sa Amkha Dečen Dordže, ktorý bol ženatý a mal deti, dokázal dematerializovať nie len seba, ale aj celú svoju rodinu, plus jeho jaky, ovce, kozy a psy – zhromaždenie asi šesťdesiat dva jedincov. Podľa príbehu vošiel do Čistej Krajiny prvý Amkha, hrajúc na svoje damaru, nasledovaný svojou ženou, deťmi a nakoniec zvieratami.

Medzi súčasnou komunitou boli stále niektorí pozoruhodní ľudia. Jeden starý togden, Atrin, meditoval v Tibete na kraji priepasti, aby sa ubránil zaspávaniu. Celé roky žil len na vode a campe a keď mu došla, zachránili ho zvyšky leopardieho úlovku. Jedného dňa ho leopard prichytil, ako zbiera kúsky z jeleňa a začal ho naháňať. Keď si Atrin uvedomil, ako je stále pripútaný k jedlu, zahodil mäso a vrátil sa meditovať do svojej jaskyne s prázdnym žalúdkom.

Tenzin Palmo žila celý rok vo svojej izbe s týmito pozoruhodnými ľuďmi v jednom dome v ich časti. V noci sedávali vonku v studenom, vlhkom vzduchu, telá zahalené v mokrých plachtách, a učili sa ich vysušiť skrz silu povstávajúceho mystického tepla, tummo. Počula ich vyskakovať do vzduchu a skrížiť si nohy v plnej lotosovej pozícii pred dopadom na zem. Počula ich spevy. Z pomedzi všetkých mníchov iba togdenovia brali Tenzin Palmo ako jednu z nich.

„Raz som ich hľadala a našla ich spolu v jednej izbe, úplne nahých, ako sa pripravujú na nejaký rituál. ´Poď ďalej! Poď ďalej, Ani-la!´ volali na mňa úplne bez hanby. Chytro som vycúvala a zavrela dvere. Pri inej vzácnej príležitosti, keď som bola pozvaná zúčastniť sa iniciácie, išla som do zadnej časti chrámu, keď ma jeden togden zavolal do prednej rady, aby som si sadla vedľa neho na jeho tigriu pokrývku. Sedela som tam hodiny bez pohnutia, snažila som sa byť ako togdenovia, ale začalo mi byť veľmi chladno. Zrazu som pocítila to teplo – togden vedľa mňa prehodil svoje dlhé dredy cez moje lono, pokryjúc ma pokrývkou zo svojich vlasov.

Mala som obavy z ich vlasov – myslela som, že musia byť plné vší. Keď som to jednému z nich povedala, predklonil sa a nechal ma ich prezrieť – boli úplne čisté! Keď sa šli kúpať do rieky spadali ako povrazy k ich nohám a malí mnísi sa ich držali a pohupovali sa na nich, ako na májoch.“

„Povedali mi, že v Tibete, keď boli vybratí za togdenov a prišli do jaskyne, boli veľmi vzrušení, lebo cítili, že sa idú stať jogínmi. Ale prvé tri roky boli inštruovaní nerobiť nič, iba pozorovať myseľ a praktikovať bódhičittu, altruistickú myseľ. Robili len toto a nič iné po tri roky! Povedali, že to bolo v týchto troch rokoch, kedy sa ich mysle transformovali. Po tom, všetky praxe, ktoré robili, boli len nádstavby na tento základ. Raz mi jeden z nich povedal: ´Myslíš, že mi jogíni robíme nejaké vysoké, fantastické, ezoterické praxe a keby si mala tieto náuky, tak by si tiež mohla odštartovať (dosl.: odfičať)! Ale poviem ti, že nerobím nič iné, než si sa učila ty. Jediný rozdiel je, že ja to robím a ty nie.´“ spomína.

Avšak, bola to prvá lekcia, ktorú jej togdenovia dali, čo na nej zanechala silný dojem. „Ak sa ťa niekto opýta akú realizáciu si dosiahla, odpovedz ´Žiadnu´, pretože v porovnaní s buddhami, je to ničím. A v každom prípade, čím viac zrealizuješ, tým viac si uvedomíš, že nie je čo zrealizovať,“ povedali jej. To bola rada, na ktorú bude vždy pamätať.