Jaskyňa v snehu – Togdenovia

Nasledujúce je ďalšia ukážka z knihy Tenzin Palmo "Jaskyňa v snehu", ktorá na moje milé prekvapenie nedávno vyšla v českom preklade (mojim malým plánom bolo ju inak preložiť, pretože je úžasná!). Nasledujúca pasáž je jeden z motorov pre moju vlastnú prax a preto som sa rozhodol ju preložiť a poskytnúť.

<= Počas mojej návštevy v Indii, na fotke Togden Ačhö (v knihe neviem prečo Togden Čholo)

Nepochybne najväčším svetlom v tých tmavých dňoch v Dalhousie bolo stretnutie s togdenmi. Mali fascinujúci charakter. S ich dredmi a obnosenými bielymi sukňami vyzerali ako východní rastafariáni. Avšak v skutočnosti to boli vysvätení mnísi, elita jogínov v komunite Khamtrul Rinpočheho. ... Vybraní v detstve pre čistotu ich zámeru boli odňatí od zvyšku mníchov, aby podstúpili najprísnejší najtajnejší z výcvikov. Ich mystické činy boli legendárne. Jeden z ich predchodcov, volal sa Amkha Dečen Dordže, ktorý bol ženatý a mal deti, dokázal dematerializovať nie len seba, ale aj celú svoju rodinu, plus jeho jaky, ovce, kozy a psy – zhromaždenie asi šesťdesiat dva jedincov. Podľa príbehu vošiel do Čistej Krajiny prvý Amkha, hrajúc na svoje damaru, nasledovaný svojou ženou, deťmi a nakoniec zvieratami.

Medzi súčasnou komunitou boli stále niektorí pozoruhodní ľudia. Jeden starý togden, Atrin, meditoval v Tibete na kraji priepasti, aby sa ubránil zaspávaniu. Celé roky žil len na vode a campe a keď mu došla, zachránili ho zvyšky leopardieho úlovku. Jedného dňa ho leopard prichytil, ako zbiera kúsky z jeleňa a začal ho naháňať. Keď si Atrin uvedomil, ako je stále pripútaný k jedlu, zahodil mäso a vrátil sa meditovať do svojej jaskyne s prázdnym žalúdkom.

Tenzin Palmo žila celý rok vo svojej izbe s týmito pozoruhodnými ľuďmi v jednom dome v ich časti. V noci sedávali vonku v studenom, vlhkom vzduchu, telá zahalené v mokrých plachtách, a učili sa ich vysušiť skrz silu povstávajúceho mystického tepla, tummo. Počula ich vyskakovať do vzduchu a skrížiť si nohy v plnej lotosovej pozícii pred dopadom na zem. Počula ich spevy. Z pomedzi všetkých mníchov iba togdenovia brali Tenzin Palmo ako jednu z nich.

„Raz som ich hľadala a našla ich spolu v jednej izbe, úplne nahých, ako sa pripravujú na nejaký rituál. ´Poď ďalej! Poď ďalej, Ani-la!´ volali na mňa úplne bez hanby. Chytro som vycúvala a zavrela dvere. Pri inej vzácnej príležitosti, keď som bola pozvaná zúčastniť sa iniciácie, išla som do zadnej časti chrámu, keď ma jeden togden zavolal do prednej rady, aby som si sadla vedľa neho na jeho tigriu pokrývku. Sedela som tam hodiny bez pohnutia, snažila som sa byť ako togdenovia, ale začalo mi byť veľmi chladno. Zrazu som pocítila to teplo – togden vedľa mňa prehodil svoje dlhé dredy cez moje lono, pokryjúc ma pokrývkou zo svojich vlasov.

Mala som obavy z ich vlasov – myslela som, že musia byť plné vší. Keď som to jednému z nich povedala, predklonil sa a nechal ma ich prezrieť – boli úplne čisté! Keď sa šli kúpať do rieky spadali ako povrazy k ich nohám a malí mnísi sa ich držali a pohupovali sa na nich, ako na májoch.“

„Povedali mi, že v Tibete, keď boli vybratí za togdenov a prišli do jaskyne, boli veľmi vzrušení, lebo cítili, že sa idú stať jogínmi. Ale prvé tri roky boli inštruovaní nerobiť nič, iba pozorovať myseľ a praktikovať bódhičittu, altruistickú myseľ. Robili len toto a nič iné po tri roky! Povedali, že to bolo v týchto troch rokoch, kedy sa ich mysle transformovali. Po tom, všetky praxe, ktoré robili, boli len nádstavby na tento základ. Raz mi jeden z nich povedal: ´Myslíš, že mi jogíni robíme nejaké vysoké, fantastické, ezoterické praxe a keby si mala tieto náuky, tak by si tiež mohla odštartovať (dosl.: odfičať)! Ale poviem ti, že nerobím nič iné, než si sa učila ty. Jediný rozdiel je, že ja to robím a ty nie.´“ spomína.

Avšak, bola to prvá lekcia, ktorú jej togdenovia dali, čo na nej zanechala silný dojem. „Ak sa ťa niekto opýta akú realizáciu si dosiahla, odpovedz ´Žiadnu´, pretože v porovnaní s buddhami, je to ničím. A v každom prípade, čím viac zrealizuješ, tým viac si uvedomíš, že nie je čo zrealizovať,“ povedali jej. To bola rada, na ktorú bude vždy pamätať.