Tenzin Palmo: Jaskyňa v snehu

Tenzin Palmo je rodená angličanka, narodila sa r.1943 vo východnom Londýne. V roku 1964 sa stala vôbec druhou západnou mníškou v tradícii tibetského buddhizmu, konkrétne v škole drukpa kagju. Jej korenným učiteľom sa stal Jeho Eminencia 8. Khamtrul Rinpočhe.

Jej kniha „Jaskyňa v snehu“ sa mi dostala do rúk začiatkom tohto roku. Prečítal som ju za týždeň. Moje pocity boli ohromné. Je to príbeh mladého a moderného dievčaťa z epicentra hippies v Londýne, ktorá sa rada zabáva a miluje hlavne ázijské typy chlapcov, ktorá náhle vo svojich osemnástich rokoch objaví buddhizmus, ktorý jej úplne sadne a odpovie na problémy a pálčivé otázky jej existencie. Vyrastá sama s matkou, ktorá je pre ňu chápajúcou oporou. Stala sa členkou Buddhist Society, ktorá sa vtedy zameriavala prevažne na cejlónsky buddhizmus a théravádu. Ale už v ranných 60tych rokoch začínajú na západ prichádzať prvý tibetský lámovia, medzi nimi napr. kontroverzný Čhogjam Trungpa Rinpočhe, ktorý jej dáva prvé inštrukcie. Avšak, srdce jej vraví, že jej láma je niekde inde a tak sa v dvadsiatich rokoch vydáva do Indie, kde po krátkom čase narazí na Khamtrul Rinpočheho. Cestou na lodi spoznáva svoju poslednú lásku, mladého Japonca, a rozhoduje sa, čo vo svojom živote vlastne chce, aké má priority. Rozhodne sa ostať v Indii. Keď sa prvý raz stretla s Khamtrul Rinpočhem, obaja sa navzájom akoby spoznali, akoby sa nevideli len pár rokov. Mladá Angličanka si bez váhania ostrihá vlasy a prijme mníšske svätenie. Naučí sa čítať a hovoriť tibetsky a najprv vyučuje mladých lámov angličtinu. Jej túžba po praxi však narastá a pomoc nachádza u togdenov, čo sú buddhistický jogíni, s dlhými dredami a bielymi rúchami (togden, niekde ngakpa, alebo naldžorpa). Hoci majú dredy, ich prvotným záujmom je prax, prísna meditačná disciplína a nie húlenie. :o) Jeden jej rozpráva svoj príbeh, keď bol vybratý na výcvik, ako togden vo svojich desiatich rokoch. Odišiel praktikovať do jaskyne, spolu s ďalšími chlapcami. Ich inštrukcia na prvé tri roky ústrania bola: rozvíjať bódhičittu (zámer prospievať všetkým cítiacim bytostiam) a pozorovať svoju myseľ. Tri roky, niekoľko hodín formálnej praxe denne! Už pri tomto sa akékoľvek pocity vlastnej usilovnosti začali vytrácať, keď som porovnal, čo robím ja a ako často. :o)

Pre Tenzin Palmo to bolo ale palivom v motore jej duchovnej túžby. Presunula sa do kláštora pre mníšky v odľahlej časti Indie, Lahul, kde sa rozhodla venovať prísnejšej meditačnej praxi. Ale aj kláštor s jeho mníškami jej pripadal príliš rušný a tak sa rozhodla pre život v jaskyni. Požiadala opáta kláštora a pár priateľov, či nevedia o žiadnej v blízkych horách. O jednej sa vedelo a tak sa ju vybrali hľadať:

Tenzin Palmo so svojou malou skupinou spoločníkov začala šplhať na horu, ktorá sa týčila za Tayul Gompou smerom, kde jej bolo povedané, že jaskyňa leží. Plaholčili sa vyššie a vyššie strmým výstupom zanechávajúc ľudské osídlenie ďaleko za sebou. Vystupovali vyššie a vyššie, pomedzi sladko voňajúcu trávu, ktorá vydávala vôňu, ako ňou prechádzali, šplhajúc viac než tisíc stôp za Gompu, ich hrudníky praskali v námahe v nadmorskej výške. Často krát bola ich cesta nebezpečná kvôli voľným prúdom sutiny.

Nezlomne pokračovali ďalej. Po dvoch hodinách výstupu k tomu náhle došli. Bolo to tak dokonale stmelené s kopcom, tak „zamaskované“, že kým neboli skoro nad tým, nemali ani predstavu, že to tam je. Istotne to nebola vzorová jaskyňa z hollywoodskych filmov. Nebol tam žiadny okrúhly hlboký otvor na svahu, hladká špinavá dlážka ponúkajúca útulný, hoci primitívny životný priestor. Bolo to ďaleko, ďaleko menej, než to. Táto jaskyňa nebola nič viac než previs na prirodzenej rímse na svahu, s tromi stranami otvorenými živlom.

Takže jaskyňu bolo treba „dorobiť“. Nachádzala sa vo vyše 4tisíc metroch nad morom. Priatelia jej aj v tomto pomohli a jej jaskyňa sa stala útulnou izbietkou, s jednou pieckou na drevo, ktorú dolu v Lahul zanechali kedysi dávno moravský misionári, jedným oknom, dverami a predsieňou, ktorá slúžila ako skladisko potravín. Dnu v jaskyni mala jeden stolík, kde si naaranžovala oltárik s tradičnými siedmimi miskami a maslovým lampičkami, a do prirodzeného skalného výklenku v stene si uložila pár tibetských kníh. Jediným nábytkom jej bol tzv. meditačný box, čo bola drevená krabica s vyvýšenými bokmi a vysokou zadnou stenou, kde sa praktikujúci môže oprieť. Do boxu sa dá výstelka a sedí sa tam so skríženými nohami – ostatne, inak sa tam človek ani nezmesti. To bolo všetko. Ak vám tam niečo chýba, a ak typujete posteľ, máte pravdu. Na tradičnom ústraní toho človek veľa nenaspí, ale skôr sa venuje praxi.

Jej rozvrh pozostával zo štyroch trojhodinových meditačných sedení denne. Prvé začínalo o štvrtej ráno a končila večer o desiatej. Denne mala dva jedlá, raňajky a obed. Obed bol aj jediný čas za deň, kedy kúrila vo svojej piecke. Palivom šetrila, keďže naokolo nebolo veľa dreva. Zásoby jej nosil dva krát do roka pomocník z kláštora. Zima tu trvala osem mesiacov do roka. Napodiv, jaskyňa má skutočne zázračné termoizolačné vlastnosti a tak aj keď vonku bola krutá ľadová zima, dnu jej nikdy ani len nezamrzla voda v miskách na oltáriku.

Dohromady strávila v jaskyni 12 rokov. Hovorí, že sú to jej najúžasnejšie momenty v živote. Sama, vo veľkej nadmorskej výške, vo svojom meditačnom boxe, v jaskynke, kde sa sotva môžete vystrieť. Posledné tri roky boli rokmi prísneho ústrania, kedy ju nikto nesmel navštíviť a ani ona nemohla zísť dolu.

Viac podrobností a príbehov nájdete v jej úžasnej knihe „The Cave In The Snow“.

Pre mňa je príbeh Tenzin Palmo neuveriteľnou inšpiráciou. Dokázala, že buddhistická tradícia a tradícia jogínov je stále živá a plne priechodná cesta dokonca aj pre moderného človeka. Stala sa inšpiráciou pre mnohých a predovšetkým pre ženy, ktoré majú vo svete spirituality všetkých náboženstiev len málo vzorov, nie ešte vzorov kontemplatívneho života. Založila kláštor pre mníšky Dongyu Gatsal Ling, kde sa snaží o znovuoživenie tradície togdeniem (togdenma), jogínok v rámci tibetského buddhizmu.