Esencia Sútry Srdca

Pochopenie dvoch právd

Nasledujúce je výňatok z knihy „Esencia Sútry Srdca“, Dalajláma, Náuky srdca múdrosti, Wisdom Publications, Boston.

Často ma prekvapuje základné nepochopenie neprítomnosti žiadneho „ja“, či nezávislej existencie (vedomia, Boha-Stvoriteľa, Brahman, atď.) v kontexte buddhistických náuk samotnými zástancami buddhizmu. Nasledujúci text je krátkou ukážkou z knihy Jeho Svätosti, ktorá rozoberá slávnu Sútru Srdca. Je dobré poznať graduálnosť buddhistických náuk: totiž, že na úrovni hínajány rozpoznávame trojakú charakteristiku vecí (dhariem):

1. pominuteľnosť

2. strastiplnosť

3. bezpodstatnosť (anátman, ne-já)

A ďalej o vzájomnej závislosti javov; teda, že neexistuje následok bez príčiny. Tento „reťazec vzájomnej závislosti“ má dvanásť článkov, z ktorých prvým je nevedomosť o skutočnej povahe vecí – prázdnote, či neprítomnosti trvalej, večnej, vnútorne danej a nezávislej existencie (átman).

Mahajána štartuje práve na tomto vyústení hínajány. Hovorí o dvoch pravdách: relatívnej a absolútnej, pričom absolútna je pravda prázdnoty, ktorá je rozoberaná v skratke nižšie.

Text Sútry Srdca je možné stiahnuť z rôznych web stránok, stačí si ho vyhľadať pomocou google, preto nemá zmysel ho tu uvádzať celý. Dôležité je snáď len pochopenie, že nasledujúci text hovorí o prázdnote piatich skándh, bytostných zložiek (tiež agregátov), ktorými sú:

1.tvar

2.pociťovanie

3.vnímanie

4.mentálne formácie

5.vedomie

Začína samozrejme prvou zložkou, tvarom, ktorá odpovedá celej materiálnej úrovni. To isté ďalej samozrejme aplikuje aj na ostatné štyri zložky. Je dobré si všimnúť, že Jeho Svätosť ironizuje koncept „Veľkej Prázdnoty“, či pra- prázdnoty, alebo akéhokoľvek „pra“, ktoré by tu bolo prvotne a z ktorého by všetko ostatné vyvieralo, vznikalo, či prichádzalo do existencie. Mnohí moderní „učitelia“ stotožňujú tento termín „šúnjata“ –prázdnota- s takýmto pochopením, ale to je absolútne mylné – teda aspoň z pohľadu tradičného buddhizmu. Ako ďalej uvidíme, nejedná sa ani o nihilistický postoj potláčania akejkoľvek reality.

Rozprava začala nasledovne:

„Nato, skrz Buddhovu inšpiráciu, prehovoril ctihodný Šáriputra k vznešenému Avalókitešvarovi, bódhisattvovi, a povedal: „Ako sa majú cvičiť vznešení synovia, či dcéry, ktorý si želajú vstúpiť do praxe hlbokej dokonalosti múdrosti?“ Enjoy! :o)))

--------------------------------------------------------------------------------------------

V Sútre Srdca čítame:

Mali by dokonale vidieť, že dokonca aj päť agregátov (bytostných zložiek, prekl.) je prázdnych od vnútornej existencie. Tvar je prázdnota, prázdnota je tvar; prázdnota nie je nič iné ako tvar, takisto tvar nie je nič iné ako prázdnota.

Táto pasáž ukazuje zhustenú odpoveď Avalókitešvaru na otázku Šáriputru, ako praktikovať dokonalosť múdrosti. Fráza „prázdnych od vnútornej existencie“ je Avalókitešvarov poukaz na naj subtílnejšie, najvyššie pochopenie prázdnoty, neprítomnosti vnútornej existencie. Avalókitešvara rozvinul svoju odpoveď v nasledujúcich riadkoch, „Tvar je prázdnota, prázdnota je tvar; prázdnota nie je nič iné ako tvar, takisto tvar nie je nič iné ako prázdnota.“

Je pre nás dôležité vyhnúť sa chybnému názoru, že prázdnota je absolútnou realitou, alebo nezávislou pravdou. Prázdnota musí byť pochopená, ako pravá prirodzenosť vecí a udalostí. Preto čítame, „Tvar je prázdnota, prázdnota je tvar; prázdnota nie je nič iné ako tvar, takisto tvar nie je nič iné ako prázdnota.“ Tu sa nemyslí nejaký druh Veľkej Prázdnoty niekde tam, ale prázdnota špecifického javu, v tomto prípade tvaru, alebo hmoty.

Výrok „mimo tvar nie je prázdnota“ naznačuje, že prázdnota tvaru nie je nič iné, ako konečná realita tvaru. Táto podstata – prázdnota – nie je nezávislá od tvaru, skôr je to charakteristika tvaru; prázdnota je spôsob bytia tvaru. Musíme chápať tvar a jeho prázdnotu v jednote; nie sú to dve nezávislé reality.

Poďme sa pozrieť bližšie na dva výroky Avalókitešvaru: že tvar je prázdnota a prázdnota je tvar. Prvý výrok „tvar je prázdnota“ naznačuje, že to, čo vnímame ako tvar prichádza do existencie ako výsledok pôsobenia mnohých príčin a podmienok, nie svojim vlastným nezávislým spôsobom. Tvar je zložený jav, zložený z mnohých častí. Pretože vstupuje do existencie a pokračuje v existencii na základe príčin a podmienok, je to závislý jav. Táto závislosť znamená, že tvar je následne prázdny od akejkoľvek vnútornej, samo-existujúcej reality, a preto sa uvádza, že tvar je prázdnota.

Teraz sa vráťme k jeho druhému výroku, že prázdnota je tvar. Keďže tvar postráda nezávislú existenciu, nemôže byť nikdy izolovaný od ostatných javov. Následne závislosť naznačuje istý druh otvorenosti a tvárnosti vo vzťahu k ostatným veciam. Kvôli tejto základnej otvorenosti nie je tvar stály, ale skôr podrobený zmene a príčinnosti. Inými slovami, keďže tvar povstáva zo vzájomnej súčinnosti príčin a podmienok a nemá nezávislú a stálu existenciu, prepožičiava sa možnosti vzájomného ovplyvňovania s inými tvarmi a kvôli tomu inými príčinami a podmienkami. Všetko toto je súčasťou ucelenej a vzájomne prepojenej reality. Keďže tvar nemá ustálenú, izolovanú identitu, môžeme povedať, že prázdnota je základom pre existenciu tvaru. V skutočnosti môžeme v určitom zmysle dokonca povedať, že prázdnota tvorí tvar. Potom môžeme chápať daný výrok, že „prázdnota je tvar“ v termíne, že tvar je manifestáciou, alebo vyjadrením prázdnoty, niečo, čo vychádza z prázdnoty.

…

Naopak, keď povieme „tvar je prázdnota“ negujeme vnútorne danú existenciu tvaru. Takýmto spôsobom byť prázdny sa nazýva prázdnota vnútorne danej existencie (v tibetštine doslova „prázdnota ja“). Avšak, nemali by sme chápať túto prázdnotu ja, alebo tiež prázdnotu (neprítomnosť, prekl.) podstaty ja, akože je tvar prázdny od seba samého; to by sa rovnalo popieraniu reality tvaru, čo , ako som opakovane zdôrazňoval, tieto náuky nerobia. Tvar je tvar; realita toho, že tvar je tvar nie je odmietaná, iba nezávislá a vnútorne daná existencia tejto reality sa odmieta. A tak skutočnosť, že tvar je tvar nijako neprotirečí faktu, že tvar je prázdnota.