Buddhizmus a ranná Advaita Védanta

Nedávno som narazil na niektoré historické fakty ohľadom pôvodu advaity védanty a jej vzťahu k buddhizmu. Už predtým som niekde niečo čítal, ale boli to len útržky bez uvedenia zdrojov, takže nie dosť priekazné. Keďže mahajánový buddhizmus má k advaite veľmi blízko, obzvlášť škola jógačára, zaujíma ma ich vzťah aj z historického hľadiska. Tu je niekoľko postrehov.

Najprv by som zacitoval niečo o histórii z knihy „Strom Osvietenia“ od Peter Della Santinu (BA v religionistike z 1972, MA vo filozofii 1974, PhD. v buddhistickej filozofii 1979):

„Keď sa pozrieme na veľmi rannú históriu Indie zistíme, že v treťom tisícročí pred Kristom tu bola vysoko rozvinutá civilizácia, ktorá mohla ľahko byť tak stará, ako tie, ktoré nazývame kolískami ľudskej kultúry, ako napr. civilizácia Egyptu a Babylonu. Kvitla v období 2800 do 1800 pred n.l. a bola známa ako civilizácia údolia Indus, alebo Harappská civilizácia. ...... Pokojné rozvíjanie tejto civilizácie bolo narušené niekedy medzi 1800 a 1500 pred n.l., či už prírodnými katastrofami, ale aj inváziou. Ľudia, ktorí priniesli túto inváziu boli známy, ako Árijci. Tento termín označuje ľudí, ktorí pôvodne patrili do regiónu niekde vo východnej Európe, možno do stepí moderného Poľska a Ukrajiny. .... Pozrime sa teraz na náboženské postoje ľudí z údolia Indus. ... Archeologické vykopávky odhalili množstvo symbolov, ktoré boli pre národ údolia Indusu dôležité. Tieto symboly majú svoj náboženský význam a sú posvätné aj pre buddhizmus. Zahŕňajú fikusový strom (neskôr známy ako strom bódhi, alebo ficus religiosa) a zvieratá ako slon a jeleň. .... Navyše, keď študujeme popisy náboženských praktík ľudí z údolia Indus, ktoré nachádzame zapísané v spisoch ranných Árijcov, Védach, nájdeme často zmieňovanú postavu putujúceho askétu ... často v celibáte, nahý, alebo odetý, ktorý nemá žiadny stály príbytok a učí cestu za zrodenie a smrť. Pozrime sa ďalej na náboženstvo Árijcov, ktoré ostro kontrastovalo z náboženstvom civilizácie údolia Indus...a často pripomínalo náboženstvo starých Grékov. Árijci uctievali množstvo bohov, ktorí zosobňovali prírodné javy, vrátane Indru (Zeus), boha búrky a blesku; Agniho, boha ohňa a Varunu, boha vody – aby sme vymenovali len pár...v ich náboženstve boli najdôležitejší kňazi...najvhodnejší stav bol rodinný. Na rozdiel od civilizácie Indusu, ktorá zdôrazňovala prax meditácie, Árijská viera závisela na obetovaniach, ktoré boli hlavným prostriedkom komunikácie s bohmi, zaistenia víťazstva, získania synov a bohatstva a nakoniec dosiahnutie neba...civilizácia údolia Indus zahŕňala koncept znovuzrodenia a karmy, Árijci nemali takéto koncepty.“

Autor ďalej vyvracia domnienku, že hinduizmus, ako ho poznáme dnes existoval už v časoch Buddhu, kedy sa tieto dva náboženské systémy ešte len začínajú pomaly prelínať, aby mu dali vznik. To bola len krátka odbočka v dejinách, aby sme ľahšie pochopili základný background či už buddhizmu, ale aj hinduizmu a tým pádom aj védanty, ktorá vychádza (ako už jej názov naznačuje) z véd. Tie však v časoch Buddhu zrejme ešte nemali súčasnú podobu a filozofia reinkarnácie a karmy do nich len začala prenikať.

Presuňme sa teraz ale o niekoľko storočí vpred, aby sme boli svedkami zrodu mahájány, ktorá sa ako samostatné hnutie objavuje okolo druhého storočia n.l. Objavujú sa v nej dva hlavné filozofické prúdy: 1) Jógačará/Čittamatra/Iba Myseľ, ktorú koncipuje hlavne dielo majstra Vasubhandua a 2) Madhajamaka/Madhjamika/Stredná Cesta, ktorú vymedzuje svojim dielom majster Nágardžuna. Pozrime sa len v skratke na hlavné aspekty týchto filozofií.

Jógačará/Čittamatra: všeobecne zastupuje doktrínu Álaja vidžňany, základného, či korenného vedomia, ktoré je základnou matricou (matrix), „substrátom“ z ktorého povstáva vedomie a bytie, a doktrínu ôsmych vedomí, z ktorých álaja je základné. Álaja vidžňána slúži ako „skladisko“ karmických semien, ktoré vytvárajú našu realitu a podfarbujú náš pohľad na svet. Takisto hovorí o šúnjate, ktorú charakterizuje ako a) neprítomnosť vnútorných charakteristík, b) neprítomnosť vnútorného povstávania, a c) neprítomnosť vrodenej/danej nemennosti.

Madhjamaka/Madhjamika: všetky javy sú prázdne, alebo prosté „ja“, či „podstaty“ (sansk.: svabhava), čo značí, že nemajú žiadnu danú, nezávislú realitu mimo príčin a podmienok, z ktorých povstávajú. Je to odmietnutie dvoch extrémnych filozofií a teda stredná cesta medzi eternalizmom – náhľadom, že niečo je večné a nemenné, a nihilizmom – náhľadom, že všetky veci sú vnútorne už zničené, alebo odsúdené k neexistencii. Je to filozofia, ktorá odmieta tvrdenie že javy a) existujú, b) neexistujú, c) existujú aj neexistujú súčasne, d) ani existujú a ani neexistujú súčasne. Konečnú „realitu“ –ak by sme to vôbec mohli takto nazvať, označujú termínom „Nezrodené, Nevzniknuté“ a podobne.

Obidve školy môžeme vystopovať už v pálijskom kanóne a v Buddhových rozpravách.

Posuňme sa teraz opäť vpred, niekam do približne siedmeho storočia, kedy asi žil filozof a majster Gaudapáda, ktorý je považovaný za praotca Advaita védanty. Bol učiteľom Góvindu a ten učiteľom Adi Šankaru. Jeho dva najznámejšie diela sú Mandukja Karika a Gaudapadija Karika, obidve sú najstaršie známe práce na tému advaita védanty. V knihe Richarda Kinga „Ranná advaita védanta a buddhizmus“ robí autor záver o Gaudapadija Karike: „text je pred Šankariovský, keďže neukazuje žiadnu evidenciu, alebo vplyv pozdnej éry šiesteho storočia....a veľmi pravdepodobne nepochádza ani z pera Gaudapadu; je to kompozitná práca (nebola napísaná naraz, ako jeden celok); všetky štyri prakarany ukazujú evidentný vplyv buddhizmu.“ (str.236). Špecifikuje povahu týchto vplyvov v každej prakarane a takisto sa ich snaží vysloviť v termínoch dvoch hlavných filozofických škôl mahájánového buddhizmu v Indii – madhjamaky a jógačáry. Takisto v diele O.N.Krishnana „Advaita a Buddhizmus“ sa dočítame o Gaudapada Karike a vplyvoch madhjamaky a jógačáry na tento text. Autor tvrdí, že teórie nepovstávania a prirovnania k stavom bdenia a snu sú prejaté z buddhizmu. O evidencii tohto vplyvu svedčí aj sám Gaudapada, ktorí opakovane vo svojom diele vzdáva hold Buddhovi a voľne cituje ako Nágardžunu, tak aj Vasubhandua. Je zaujímavé že neskôr Adi Šankara (ôsme storočie n.l. –hoci som sa s údivom dočítal na Wiki, že žil medzi 509-477 pred n.l., čo je úplný nezmysel, kedže...) vo svojom diele neguje jednak buddhizmus (väčšina vedcov sa zhoduje, že Buddha sa žil medzi 563-483 pred n.l.) aj samkhju, a bol prvý veľký propagátor advaita védanty. (Jeho správne zasadenie do histórie môžeme urobiť aj na základe jeho línie náuky, ktorú obdržal od Góvindu Bhagavatpadu, ktorého guru bol Gaudapada. Keďže Gaudapada cituje Nágardžunu a Vasubhandua, ktorí spadajú do cca druhého storočia n.l., nemôžeme v žiadnom prípade uvažovať o Šankarovi v rozmedzí skoršom.) Šankara bol známy reformátor, alebo skôr obnoviteľ predbuddhistických tradícií aspoň tak, ako ich chápal. Kritizoval duálnu filozofiu samkhji, ktorá bola zrejme najkompaktnejším pozostatkom náboženstva Árijcov. Niekedy sa uvádza, že výrazne prispel k úpadku buddhizmu, čo ale nie je pravda, pretože buddhizmus kvitol a rozvíjal sa veľmi dobre aj ďalej, až kým ho nezlomili nájazdy Húnov a moslimov. Z vyššie uvedeného môžeme teda dedukovať silný vplyv a podiel mahajánového buddhizmu na vznik samotnej advaita védanty. V ďalšom rozvoji boli často stúpenci advaity (včetne samotného Šankaru) často kritizovaný ortodoxnými hinduistami, že sú prezlečení buddhisti a naopak, mnoho mahájánových majstrov bolo kritizovaných hínajánou, že zdegenerovali na hinduizmus. Už aj z tohto je zrejmá vzájomná názorová blízkosť, ktorú sa hlavne Šankara snažil prekonať a dať jasný postoj, že advaita nemá s buddhizmom nič spoločné. S historickým výskumom sa však už nedá toto myšlienkové ovplyvnenie spochybniť. Napriek tomu, advaita vyrástla do vlastnej filozofie s konceptmi, ktoré sú silne vzdialené buddhizmu. Takže v súčasnosti môžeme hovoriť už len o podobnosti obidvoch prúdov a možno silnej zhode kdesi v začiatkoch advaity. Avšak už samotný Gaudapáda, hoci myšlienkovo vychádzal z buddhizmu, interpretoval upanišády a védy. Dnes sa zdá, že niektorí predstavitelia hnutia advaity sa skôr snažia dokázať opak, totiž, že buddhizmus zabudol na metódy a cestu, ktorá je jasná v advaite a ktorá podľa nich musela kedysi existovať aj v buddhizme. Je to však iba umelá snaha, ktorá sa míňa cieľu a ukazuje na nepochopenie týchto ľudí. Každý duchovný prúd má jednak svoje zhodné body, ale zároveň aj veľmi presné rozdiely. Týmto samozrejme nechcem dávať advaitu na druhoradé, alebo podradné miesto. Naopak, myslím si, že je rovnako plnohodnotná cesta so svojimi špecifikami, ako aj buddhistické smery. Ich ciele a náhľady sú samozrejme rozdielne. Advaita identifikuje konečnú realitu ako sat-bytie, čit-vedomie a ánanda-blaženosť, ktoré sú tri charakteristiky nášho pravého „ja“-átman, ktoré je totožné svojou povahou s brahman – čo je osobnosť prekračujúca trvalá podstata. Buddhizmus samozrejme takýto koncept nepripúšťa. Žiadna pevná, nezávislá a nemenná prirodzenosť tu neexistuje. Je len neprestajná zmena, kontinuita prítomnosti, či prítomného okamžiku, ktorý nemôže byť uchopený žiadnymi konceptmi, ktorý hoci tvorí akýsi základ každej skúsenosti, nemá nezávislú a trvalú podstatu – prítomnosť je vlastne prúd a súčasný prítomný okamžik, nie je definitívne zhodný s tým minulým. Buddha dáva často príklad sviečky, ktorá horí celú noc, pýtajúc sa, či je ten plameň, ktorý je tu ráno zhodný s tým, ktorý tu bol večer. Z buddhistického hľadiska celá skutočnosť vyvstáva na základe príčin a podmienok, nie na základe sily máji-ilúzie. Hoci buddhizmus hovorí o iluzórnosti javov, hovorí, že je to ich povaha a nestavia moc ilúzie do pozície dynamickej, schopnej tvoriť. Ak by sme hľadali zhody, našli by sme ich predovšetkým so systémom jógačáry, ktorá hovorí, že všetko povstáva zo základného vedomia (vidžňána) a je priamo závislé na ňom. Javy vyvstávajú iluzórnym spôsobom na základe karmických stôp (vasány), ktoré toto vedomie obsahuje. Podobne aj advaita chápe vedomie (čit), o ktorom uvažuje ako o konečnom subjekte (átman) a vraví, že vonkajší svet existuje len v závislosti na vedomí, ktoré ho vníma, nijak inak. Takisto nájdeme podobné až zhodné meditačné metódy, ako napr. pátranie po zdroji myšlienok, obracanie pozornosti pomocou vnútorného opytovacieho postoja „Kto som ja?“, alebo „Kde je moje ja?“, a podobne.

Záverom by som chcel povedať, že nie je mojou snahou jeden systém stavať nad druhý, len ma zaujímala história a podobnosť na ktorú som sa chcel zamerať. Samozrejme, môže mi byť vytknuté, že podobné veci nevedú a nie sú potrebné k oslobodeniu, s čím určite súhlasím. Avšak zaujímajú ma aj historické vzťahy a kontexty, preto som napísal túto malú porovnávaciu štúdiu.

...