Tento blog je osobnou stránkou, ktorá nevyjadruje pozície a názory žiadnej konkrétnej skupiny, ale výlučne jeho autora.

streda, 1. augusta 2007

Retreat Merigar East, Rumunsko, júl 2007

Takže, máme za sebou úžasný retreat v Merigar East, Rumunsko, ktorý bol venovaný Šine a Lhatong Dzogčhenovým spôsobom.

Náš príchod lietadlom bol v pohode, aj keď mi celú cestu (už zo ZV do BA autom) bolo nejako divne a v lietadle som to vzdal a šiel som si uľaviť na toaletu. Bolo to tesne pred pristátím, takže počas mojich úľav mi búchala na dvere letuška, aby som sa vrátil na miesto. Ja som si vravel, že radšej sa ešte nevrátim a vyvrátim, čo sa dá, až potom sa vrátim. Potom už bola vcelku pohoda, šupol som si jeden kinedril a bolo.

Z letiska sme sa taxíkom dopravili na železničnú stanicu. Kultúrny šok začal práve tam. Všetkým štyrom počestným pocestným nám bolo treba na toaletu a to dosť urgentne. Zbehli sme po schodíkoch dolu a zažili staré dobré komunistické staničné záchody. Ak by sme chceli ísť na veľkú, mohli sme si vybrať: stupačky, alebo misa. Ďalšou úlohou bolo kúpiť lístky a zistiť, kedy ide vlak do Constanty. Pomaly sme zisťovali, že znalosť angličtiny aj v Rumunskom hlavnom meste je dosť vzácna. A to aj u mladých ľudí, čo je škoda. Takže pomocou posunkov sme si kúpili štyri lístky, netušiac, že sú automaticky miestenky a vstúpili, cez kontrolu vo dverách na nástupištia. Hneď, ako som zbadal značku McDonald, vedel som, kde sa najem! :o) Usadili sme sa na nabitej terase Mekáču a pomocou posunkov sme si objednali menu. Bolo sparno a my sme mali skoro hodinu do odchodu vlaku. A tak sme si užívali náš prvý kontakt s miestnymi, big mac a horúčavu. Vlak prišiel a my sme nastúpili do najbližšieho vozňa. Usadili sme sa v kupé, ale nie na dlho. Po príchode spolucestujúcich sme zistili, že ide o miestenky a tak sme bežali na začiatok vlaku, hľadajúc náš vagón. Končne sme si sadli, zhodili batohy a čakali na odjazd. Prisadli si k nám dve Rumunky, ktoré na počudovanie boli celkom zdatné v angličtine. Cesta mala trvať päť a viac hodín, a trvala skutočne päť a viac hodín. Totiž, v jeden moment vlak zastal uprostred ničoho na dobrých 45 min, ľudia vyšli z vlaku na cigaretku a čakalo sa. Konečne sme okolo 1:00 ráno dorážali do Constanty. Tam sme si vybavili taxi a šup ho do 23.augusta, čo je malá dedinka, ktorá by človeku pripomenula akúkoľvek dedinku na Slovensku. Až na jeden detail: na Slovensku nie je toľko bordelu. Smeti boli prakticky všade, hlavne okolo potoka a v ňom, popri ceste na poliach, dokonca aj na plážach a v mori. Došli sme na náš privát a jediné, čo človek zvládol, bolo zaspať.

Ráno som vstával asi tak okolo 4:00 hod. Nie že by som chcel. Ale za oknom, rovno za naším oknom sa nachádzal kurín. A kohút, hneď ako rozlepil oči, začal vrieskať. Dobre povedal som si, tak snáď pár krát zavrieska a potom sa na to vyserie. Nevysral. Prakticky vrieskal do nejakej vyše šiestej. Počas tohto retreatu som vyradil sliepky a kohútov spomedzi bytostí, ktoré boli kedysi mojimi rodičmi, a bol som pripravený na tvrdú pomstu. Raz sme so Soničkou doniesli aj menšie kamene, aby sme toho debila ráno zneškodnili. Asi to tušil, kikiríkal skrytý. To bol najhorší kohút v mojom živote. Neskôr sme sa presťahovali do iného domu, kde mali kohúta trošku ďalej od nášho okna a bol zachrípnutý. To bolo v pohode, aj som sa na ňom bavil.

Po raňajkách sme sa vybrali na 35min štreku do garu. Cesty boli prašné, a ako som prechádzal dedinou, pripadal som si ako v Kusturicovom filme Biela mačka čierny kocúr (alebo opačne?). Keď som ten film videl prvý krát, myslel som, že chlap trochu nadsadil, aby to bolo vtipnejšie. Nenadsadil ani trochu! Keby tam na mňa vybehla hociktorá postava z filmu, nebol by som asi vôbec prekvapený. A tak sme sa blížili ku garu. Tentokrát tam boli iba dva stany, chemické hajzlíky, rozostavaný drevený domček a umyvárka. Na počudovanie, dnu v stane bolo celkom v pohode, kým ho celý nezavreli. Neskoršie ho už nezatvárali, a tak sme si užívali veľmi príjemný prievan. Rinpočhe bol celý retreat vysmiaty a v dobrej nálade. Zjavne si užíval. Vonku teploty dosahovali okolo 40°C, a cesta pešo bola dosť únavná. Keď sme sa vrátili z náuky, niečo ľahké sme zďobli a vybrali sa k moru. Použili sme pri tom miestne mikrobusy, ktoré jazdia prakticky stále, stačí sa len postaviť k ceste a za dve tri min ste na kolesách.

Vystúpili sme len námatkovo, a vybrali sa na pláž. Boli sme taký rozpálený od horúčavy, že sme sa nevedeli dočkať. Keď som si omočil prsty na nohách, cítil som sa dokonale osviežený. Voda bola ľadová. Ale premohol som sa a šupol som sa tam celý. Až po chladivom vytriezvení, sme si začali uvedomovať, že plávame pomedzi rôzne sáčky, fľaše a iný odpad. Spolu s miestnymi. Pláž tiež nestále za veľa, ak nerátam tie štvorky, čo sa opaľovali rovno podo mnou. Trochu sme poležali a šli sa porozhliadnuť ďalej. Niekde bol fakt hustý smrad od vyplavených rias, inde bordel, alebo príliš plytká voda. Trošku s rozpačitými pocitmi sme sa vrátili k večeru domov, kúpili si miestne dva a pol litrové pivo a hrajúc karty ho popíjali. Nestálo za veľa, neviem, koľko by som ho musel vypiť, aby som ho aj trošku cítil. Ale na osvieženie bolo dobré, aj keď ráno som mal z neho takú divnú chuť v ústach.

Ďalšie dni bol rozvrh defacto rovnaký, len sme sa rozhodli zmeniť pláž a šli sme na pláž pri gare. Z dediny to mohlo byť okolo 45 – 55 min pešo. Prišli sme na pláž, ktorú tvorila súvislá vrstva rozbitých mušlí. Kde tu sáčok, fľaša, rôzne typy obalov, vložka, atď. Išli sme do vody. Bola rovnako ľadová. A navyše v nej plávali –okrem odpadkov- medúzy a nejaké malé potvory, čo hrýzli. Tam sme boli asi najkratšie vo vode. Potom sme zašli do miestnej reštaurácie a dali si rybie špeciality.

Našu obľúbenú pláž sme našli asi až na tretí deň. Vystúpili sme z mikrobusu neskôr, kvôli tlačenici dnu sa nedalo skôr. Blížime sa k moru. Náhle sa pred nami objaví scenérenia, ktorá nám po všetko tom pripomenula „Modrú lagúnu“. Pláž bola uzavretá navŕšenými kameňmi, uprostred bol taký malý ostrovček, voda bola z jednej strany plytká a teplá a z druhej hlbšia, takže sa dalo plávať. Prvý raz sme vydržali vo vode dlhšie, ako 10 min. Viac sme to už neriskovali a navštevovali len túto pláž. Bolo tam pomerne málo ľudí. Voda bola priehľadná, a po dne pochodovali maličké krabíky a homáriky a iné zoo.

Vzhľadom na to, že sme išli na retreat spojený s dovolenkou a brali aj naše milované polovičky, sme sa neúčastnili ďalších aktivít v gare. Vždy sme šli ráno na náuku, ktorá bola tentokrát spojená s praxou Dákiní Mandarávy a čudlenom. Čudlen nám daroval Rinpočhe, dal ho vyrobiť v Lhase. Avšak, niektorí naši vadžrabratia zatúžili po čo najväčšom množstve a tak sa už na nás nedostalo (prišli sme totiž o dva dni neskôr). Až posledný deň mi Mirka odniekiaľ doniesla jeden balíček – 7 tabletiek.

Náuka sa mi páčila a hlavne to, že máme každý deň prax s Rinpočhem. Opäť a opäť mi zarezonovali niektoré veci ohľadom 4 jóg semde, obzvlášť ňamňjid a lhundrub. Väčšinou tieto veci človek už pozná, ak ich študuje, ale viete, ako to chodí: časom človek začne považovať za dôležité niektoré iné aspekty, ako vlastne má. A tak, opätovným počúvaním Rinpočheho vysvetlenia, má praktikujúci šancu posunúť svoju prax vpred. Preto je dôležité štúdium a obzvlášť pri náuke, ako je dzogčhen, kedy je veľmi ľahké, aby človek svoje dosiahnuté meditačné stavy považoval za niečo iné, než čím skutočne sú. Ono sa to stáva často, že človek má nejaké svoje názory a skúsenosti, a vlastne hľadá iba ich potvrdenie, že to naozaj je tak, ako si mysli. Ale často sa potom díva na náuku skrz nejaké svoje brýle, a samozrejme, že potom nájde potvrdenia čohokoľvek. Ba priam čohokoľvek. Ale pokiaľ bude praktikujúci k sebe úprimný, myslím, že pri štúdiu s otvorenou hlavou, bez predsudkov a hotových názorov, môže svoje klamy prehliadnuť. Na začiatku som to robil presne tak isto. Vychádzal som z praxe a skúseností átmavičáry. Potom som tieto skúsenosti hľadal aj v dzogčhene v presvedčení, aké sú moje poznanie a stav dokonalé. Kým som nezačal študovať náuku a nezapojil sa do štúdijno-meditačného programu Santi Mahá Sanghy, neprehliadol som to. Prvé ťuknutie som mal na náukách Lopon Tenzin Namdaka, ktorý upozorňoval práve na to, aby sme sa nedívali očami jednej náuky na druhú. Vtedy mi to začalo dochádzať. Teraz sa snažím pristupovať k náuke bez hotových názorov. A hlavne, ak človek robil niečo iné, inú líniu, alebo smer, musí mať vždy na zreteli buddhistický kontext a postupnosť náuk. Inak je z toho riadny mišmaš. Napr. aj v dzogčhene a vyššej tantre sa požíva termín „Ja“, alebo dag nyid čhen po (mahá átmata). Ale jeho kontext je vzdialený kontextu advaity. Alebo aj v dzogčhene sa používa napr. metóda sebadotazovania, metóda obracania pozornosti na toho, kto všetko pozoruje. Dokonca, môžeme dospieť k rovnakým výsledkom, ako pri átmavičáre, to nie je problém. Ale kontext tej skúsenosti je iný, a práca s tou skúsenosťou je tiež iná. A tak sa celá hodnota skúseností v dzogčhene posúva niekam inam, ako v iných smeroch.

Tým nechcem povedať, že dzogčen je jediná správna ceste, kdeže! Naopak, prístupov k buddhovstvu je veľa, ako spieva vo svojich piesňach aj Šhabkar Lama. Každá cesta má svoje opodstatnenie vo vzťahu k jedincovi. Neverím ani na dlhé a krátke cesty, ako ich kdesi ktosi všeobecne rozdeľuje. Pre niekoho môže byť dzogčhen dlhou, predlhou cestou, zatiaľ čo napr. cesta odriekania (sútra) môže byť pre neho veľmi rýchla a plná skúseností. Preto vlastne aj Rinpočhe učí aj prístup tantry, aj sútry, nie len dzogčhen, pretože každý máme inú kapacitu. Raz mi jeden nick z jedného fóra napísal, že prečo prekladám také nespásne veci (jednalo sa o článok od J.Reynoldsa o Hnevlivej Dákiní Simhamukhe). Bolo x jogínov, ktorí realizovali práve prostredníctvom mahajógy a anujógy. To je práve tá zaslepenosť, že "len toto je správna cesta“ a ostatné sú len obkľuky. Áno, pokiaľ má niekto kapacitu stále zotrvávať v prvotnom stave, myslím, že nie je lepšej praxe. Ale myslím, že nie som sám, čo niekedy zotrváva a zas niekedy skôr nezotrváva. Niekedy nemám dostatočnú jasnosť mysle, niekedy sú tu iné okolnosti, ktoré vplývajú. Miesto toho, aby som sa umáral „Ach bože, zase nebdiem a neviem si pomôcť!“ môžem s okolnosťami pracovať a použiť inú metódu, zdanlivo nižšiu. Tomu sa hovorí zručnosť. Buddha učil 84tisíc prístupov k realizácii. Prečo to nevyužiť?

Ale odbočil som. Ešte treba napísať záver cesty. Začiatok v autobusoch do Constanty a vlastne okamžitý prestup do busu do Bukurešti bol vcelku príjemný. Tentokrát som nič neriskoval a kinedril aplikoval hneď. Horšie to bolo v Bukurešti. Opäť sme na železničnej stanici, opäť použijeme hajzlíky. Na perón nás bez lístkov pustia iba za 5 LEI na osobu, čo je cca 50,-Sk. Tak sme sa vybrali hľadať nejaky mekáč nablízku. Hneď pred stanicou je ceduľa, že 300m do najbližšieho. Kým sme tam z batohmi a kuframi v tej horúčave došli, mali sme vcelku dosť. Zase bolo narvané. Stojíme v rade a keď sme už na dosah k pultu, všetko zhasne. ........... Rozsvieti sa. Uf! Sme na rade. Samozrejme, zase baba nevie anglicky, ide za kolegyňou, vracia sa a vysvetľuje, že teraz neprijímajú objednávky. Pýtam sa, že kedy budú. Nevie. No nič, dali sme im desať min. Nič. Sklamaný odchádzame, kontaktujeme Šimiho, ktorý už je na letisku, či sa tam dá najesť. Áno. OK! Chytáme prvý neklimatizovaný taxík a poďho na vec! Na letisku sme do necelej hodiny v hustej premávke. Nájdeme Šimiho, zložíme vaky a bereme útokom fast food. Prvý: všetky rajnice sú prázdne až na jednu s nejakou brečkou, čo mi pripomína boršč. Ok, majú tam aj pizzu, ale ee, nechceme. Poďme vedľa do reštiky. Reštika je nabitá. Má kapacitu asi tak max. 30 miest a dvoch čašníkov. Nestíhajú. ženská nám vysvetľuje, že nás nemôže nehať sedieť. Ok, trochu nasratí ideme dole do iného fast foodu. No nie, aj tu nič nemajúc, iba koláče. Dobre, kašleme na to, ideme do reštiky sadneme si a počkáme, veď máme ešte skoro dve hodiny. Usadili sme sa a čakali a čakali a čakali. Potom sa k nám konečne dostal jedálny lístok. Keď som si díval ceny, musel som sa na chvíľu porozhliadnuť, či je to fakt tak nóbl reštauurácia. Medzitým počujem cinknúť mikrovlnku a za chvíľu čašníčka niekomu nesie jedlo. Teda poviem vám, že ma to dosť prekvapilo. Nakoniec si objednávam lazane a kolu. Kola stojí cca 110,-Sk v prepočte a objem je 3,3dl. No moje prekvapenie, mi do zachytaného pohára nalieva práve otvorenú plechovku. !!! Moja chuť byť už doma, alebo aspoň vo Viedni narastá s každou takouto situáciou. Lazane sú ohriate v mikrovlnke, u nás by to bola snáď len polovičná procia. Ale nevadí, veď stoja len niečo cez 200,-Sk. Home sweet home! Od lietadla až po Zvolen už bolo všetko ok.

Takto sa úspešne skončil náš výlet do ďalekého Rumunska. Ak tam na rok pôjdete, obrnte sa a pripravte na HOCIČO! Potom možno budete aj milo prekvapený, ale v každom prípade, všetci sme tam zažívali trochu kultúrny šok.

:o)))))

5 komentárov:

ivan povedal(a)...

Zaujímavo si to napísal.
Dozvedeli sme sa, že je Rumunsko špinavé:). Ale menej už o samotnom účení tam, ale možno to bola skôr dovolenka.

Zaujalo ma, že sa ti zdá, že atmavičára ťa nejak odkláňa od správnej cesty.
Alebo že aby "človek svoje dosiahnuté meditačné stavy považoval za niečo iné, než čím skutočne sú".
Práve pri negraduálnom dzogčene mi to pripomína akési zbytočné obavy :)
Lepšie povedané - veď prirodzený stav mysle je tu vždy, mož no v ňom nie sme, určite nie stále, ale určite je tu. Pokial nehladám levitáciu, magické pôsobenie na dialku, ochrannu energiu, nerozpadávajúce sa telo a iné magické relatívnosti ako ciel - čoho sa mám báť?:)

Ja mám rád advaitu védantu a nevidím podstatný rozdiel v podstate princípov medzi ňou a dzogchenom -- veď vieme, mnoho je ciest na vrchol ... -- akurát že myšlienky dzogčenu sú priamejšie, koncentrovanejšie, živšie (sme na stránkach tibetského buddhizmu, tak lichoťme jemu:).
No, hlavne živšie, možno aj preto, lebo je za nimi aj živá komunita:)

Podla mňa sú naozaj tieto veci transkultúrne, a v Europe majú budúcnosť. Majú zmysel:)

Karma Gyalpo Dondrub povedal(a)...

Ono, o náuke konkrétnej nemôžem veľa písať, keďže je spojená s transmisiou od Majstra. Tak preto len tak všeobecne.

Nemal som na mysli (ani sa mi nezdá, že by som to tak formuloval), že by ma átmavičára odkláňala od správnej cesty. Nie naopak: Tým nechcem povedať, že dzogčen je jediná správna cesta, kdeže! Naopak, prístupov k buddhovstvu je veľa, ako spieva vo svojich piesňach aj Šhabkar Lama. Ale skutočne človek môže svoje dosiahnuté meditačné stavy hodnotiť nesprávne. Mám nie len osobnú skúsenosť, ale poznám príklady z môjho okolia. Človek často zamieňa stavy hlbokého kľudu a relaxácie, za rigpu, napr. Potom k tomu pridá ulpievanie a nevedomky aj starú známu poučku "Samádhi sa dosahuje spomienkou na samádhi už prežité." Ale v dzogčhene, hoci je rigpa jedinečná, manifestuje sa celou škálou chutí. Nikdy nebude samádhi také isté, ako pred tým. Stav nie je rigpa. Ale vďaka rôznym stavom, môžeme rigpu rozpoznať, ako niečo, čo je v nich rovnakou kvalitou. To, že som sa s metódou átmavičáry stretol aj v dzogčhene mi naopak len posilnilo dôveru v ňu (átmavičáru). V kontexte dzogčhenu má ale iný význam. Hoci v advaite je átmavičára hlavnou praxou, v dzogčhene (aspoň v rade semde) je základnou praxou, na skúsenosti ktorej sa ďalej stavia. To, ako som robil prax v kontexte advaity sa líši od toho, ako ju robím v kontexte dzogčhenu. (To sú samozrejme len moje osobné názory a je možné, že moje pochopenie a skúsenosť nie je správne.) Ale opäť zdôrazňujem: napovažujem jednu metódu nadradenú druhej, jedine ak vo vzťahu k jedincovi.

Ale ak by si to chcel rozviesť, možno e-mail bude lepšie médium. Samozrejme, ak sa do debaty zapoja ďalší, môžeme pokračovať tu.

Ďakujem za komentáre! Potešil si ma! :o)))

Ivan povedal(a)...

Myslím, že môžeme písať aj tu - možno si to prečíta aj niekto iný. Môj kontakt je ale artonus@gmail.com, ak by bolo treba a aby som nebol až tak anonymný.

Nemyslel som obsah učenia ako takého, ale zaujímalo by ma fakticky, ako to prebieha - nakolko je to prednáškova forma, nakolko meditácia, či nejaký ritual, kolko času denne, a kolko vlastne dní to bolo. Prirodzene, je otázka zmysluplnosti takých informácií - ale mna ako čitatela tvojeho blogu to napadlo:)

Nechajme teda atmavičáru bokom, veď aj o tej by sme sa najskôr museli dohodnúť, čo to vlastne je.

Ako teda rozpoznám, čo je a čo nie je rigpa? A keď je viacero chutí, rozpoznám, že sa vyvíjam, a rozpoznám, že sa vyvíjam k lepšiemu ?

Moje telo sa mení, moja vonkajšia mysel sa mení - aj akékolvek stavy dosiahnuté pri meditácii a iných procesoch, ktoré dosiahnem, sa mi budú zdať znova a znova prinajmenšom mierne iné.

Kto to posúdi? :)

Karma Gyalpo Dondrub povedal(a)...

No, ono závisí, kde sa retreat odohráva a aká je téma. Ale všeobecne sa jedná o prednáškovú formu spojenú niekedy s dlhšou, niekedy kratšou praxou a celé to dohromady trvá dve hodiny denne doobeda. Potom po obede je ďalší program, ale väčšinou bez Rinpočheho. Bývajú spoločné praxe, jantrajóga, tanec vadžry a iné. Ale napr. teraz na Margarite boli s Rinpočhem dve session, doobeda a poobede.

Niekedy býval Rinpočhe aktívnejší, až príliš, ale odkedy ho odviezli z jedného retreatu na úplné vyčerpanie do nemocnice, šetrí sa.

Ono, tradične v Tibete to prebiehalo zhruba rovnako. Študent prišiel, obdržal náuku a vysvetlenia praxí a potom šiel robiť osobné ústranie. Takisto za Buddhu to nebolo inak. Buddha dal náuku a poslal mníchov meditovať na rozličné miesta.

A čo sa rituálov týka: tie samozrejme patria k praxi asi každého náboženstva. Je to vlastne určitá forma práce s energiou. Ale v dzogčhene ich nie je až tak veľa. Skôr v tantrizme.

A ako rozpoznáš rigpu? Uf! :o) Náuka má štyri charakteristiky: náhľad, meditácia, jednanie, plod. Na začiatku je treba mať určité intelektuálne pochopenie náuky a jej princípov. V tradičnom buddhizme je to vlastne prvý krok na Osemdielnej vznešenej ceste "správny názor". Ten získavaš štúdiom. Potom ho uvádzaš pomocou meditačných metód do praxe, to je vlastne meditácia. Tú sa snažíš preniesť a integrovať do každodenného života, to je jednanie. A plodom je realizácia.

Pekne si napísal, že stavy dosiahnuté pri meditácii sa ti budú zdať prinajmenšom iné. Áno, ja som napr. niekedy chcel zažívať samádhi len "takto", a keď to bolo nejak iné, vravel som si, že som nemal dobrú meditáciu. V dzogčhene sú metódy, keď generuješ rôzne stavy, máme napr. tzv semdziny, alebo khorde rušen (patria k rade upadéša). Meditačná skúsenosť je pri každej praxi iná. Ale máš aj vysvetlenie, ako rozpoznávať vo všetkých týchto skúsenostiach rigpu. Ale toto je niečo, na čo potrebuješ majstra, ktorý ti tieto inštrukcie dá. Ja ním nie som, a všetko čo píšem, môže byť poznačené mojim nesprávnym pochopením, takže to tak prosím ťa ber.

V každom prípade je asi dobré vedieť, že rigpa sa manifestuje ako akýkoľvek stav. Ono to bude v ďalších piesňach Letu Garudu krásne vysvetlené. Napr. Milarepa vravel "Čím viac emócií mám, tým mám silnejšie samádhi." Tantrizmus a aj dzogčhen pracujú veľmi s energiou a manifestáciou. Myšlienky, ani emócie tam nie sú problém. Ale toto je už asi do inej témy.... :o)))

Ivan povedal(a)...

Buddhizmus je veda vhladu, veda mysle.
Stredná cesta: madhyamika ci nangpa.

Ked si uvedomim, že všetky tie hodnotové štruktury, ktoré riadia moju prakticku mysel, nie som ja, vtedy som v principialnom, primordialnom stave mysle.
Ja nie som tie hromady predsudkov, posudkov, pseudoprikázaní a pseudozakazov.

Ked sa dieta vyvija, v prvých mesiacoch jeho mysel nepozná seba ako seba - jeho mysel nie je dostatočna. Potom dosiahne toto sebauvedomujúce štádium. Toto štádium dosiahnu všetci ludia (väčšina zvierat už nie).
Podobný bod zlomu je vyššie popísané uvedomenie si svojej totožnosti s princípom a zbavenie sa pocitu totožnosti s relatívnosťou.
Tibeťania to možno nazyvaju rigpa.
Je to oslobodenie sa od programu, ktorý do nás osud napísal.

Oslobodi sa vedomie. Mysel, podobne ako telo, zostávajú prirodzene v tomto relatívnom svete - aj keď aj tieto zložky možno potom zdokonalovať.

---
Náuka, pravda o podstate, je ako číra voda, ktorá sa dá prenášať v rôznych nádobach. Toto je nádoba analytickej presnosti.

Dzogchen a podobné náuky majú jednu nádhernú vlastnosť - aspoň ja som to tak videl a vidím - hovoría ludom, že sú (vnútorne) dokonalí. Tu a teraz. Dokonalosť a imanencia - zdroj všetkých kvalít na svete.

Myslím, že to ludstvu stále chýba a že je to jeho budúcnosť :)