Z knihy „Žiarivá krása-
Spomienky Tulku Urgyen Rinpočheho“
preložil a za všetky chyby je zodpovedný:
Ngakpa Tongnyid Dorje
Počas jeho pobytu v centrálnom Tibete, navštevoval môj strýko Tersej táborisko svojho korenného guru Šákja Šrí, veľkého majstra – siddhu. Šakja Šrí bol takisto známy ako Pán Siddhov, a ako Vzácny Realizovaný Majster. Jeho hlavným guruom bol starý Khjentse.
„Šakja Šrí žil s asi sedemsto žiakmi v Kjipuku“, povedal mi strýko Tersej. „Jeho žiaci si vyhĺbili jaskyne a všade na okolitých svahoch, zatiaľ čo ostatní ostávali v malých stanoch urobených z plátna, alebo jačej plsti. Šakja Šrí sám žil v údolí v jedinom dome široko – ďaleko, ktorý mal jednoduchú štruktúru z utlčenej hliny s jedným veľkým oknom.“
Ľudia si ohromne ctili Šakja Šrího. Ale nebol vždy takto rešpektovaný, ako ukazuje príbeh, ktorý som počul – ktorý možno bude, a možno nie zahrnutý v jeho oficiálnom životopise:
Prvý učiteľ Šakja Šrího bol veľký majster Khamtrul. Šakja Šrí začínal tým, že sa staral o majstrove kone a robil rôznu manuálnu prácu. Jedného dňa bol do Khamtrulovho tábora pozvaný jogín Tsokni, aby dal splnomocnenie jeho vlastného pokladu mysli (gongter). Keď ceremónia začala, využil Šakja Šrí príležitosť a vkĺzol dnu a sadol si ku dverám. V tom čase ho nikto nepovažoval za nijako zvláštneho.
„Čo si myslíš, že tu robíš? Choď von!“ rozhliadal sa niektorý z mníchov a šepkal. „Toto nie je pre niekoho, ako si ty, iba pre lámov a dharma učiteľov. Nepočul si vyhlásenie? Toto nie je pre každého!“
Mnísi ho už chceli vyhodiť, keď na nich zrazu padol Tsokniho pohľad.
„Nech ostane!“, zahrmel, „Všetci si sadnite. Príde deň, kedy nebudete mať šancu napiť sa ani len jeho moču!“
Tsokni sa uistil, že Šakja Šrí ostal a obdržal splnomocnenie, a nakoniec sa z neho stal zavŕšený majster.
Hoci sa okolo neho zhromaždilo množstvo žiakov, Šakja Šrí neučil po celý rok, ale iba v určitom období počas leta a zimy. Tieto vzácne príležitosti boli známe ako letné náuky a zimné náuky.
Šakja Šrí povedal niektorým svojim žiakom, „Ty patríš k mahamudrovskej strane údolia,“ zatiaľ čo iným povedal, „ty patríš k dzogčhenovej strane.“ A takto ich rozdelil na dve strany a dal inštrukcia k mahamudre, alebo dzogčhenu, podľa osobných dispozícii každého žiaka. Môj strýko Tersej patril k dzogčhenovej skupine.
Strýko Tersej vysvetľoval, „Pravidlá boli celkom prísne: ostať posadený na svojom meditačnom mieste. Meditujúci sa mohli prechádzať iba v čase jedla. Ráno zvykol zaznieť zvon dávajúci znamenie, že praktikujúci môžu zažať oheň, aby si mohli zohriať vodu na čaj. Všetkých sedemsto mníchov a mníšok vyšlo zo svojich stanov a jaskýň.
Ak by ste sa vtedy dívali na údolie, za chvíľu sa to tam začalo hemžiť ľuďmi a dym začal stúpať z ohnísk. A potom opäť zaznel gong a celá oblasť sa vyprázdnila, ako sa všetci vrátili ku svojej meditácii. Úplný kľud trval až do obeda, keďže nikomu do vtedy nebolo dovolené prechádzať sa, alebo variť. Okolo obeda zaznel znovu zvon, a každý si mohol začať pripravovať svoje jedlo. O druhej poobede zaznel zvon a potom už ani živej duši nebolo dovolené ostať vonku. Opäť zavládol úplný kľud.“
Toto bol úžasný dharma-tábor, ktorý Šakja Šrí udržiaval.
Keďže bol siddhom, ostával Šakja Šrí nezaujatý a indiferentný nehľadiac na to, kto prišiel, s dvomi výnimkami. Jednou bol Drukpa Jongdzin, reinkarnácia guruov Šakja Šrího: keď prišiel preukazoval mu majster patričný rešpekt hovoriac: „Buďte pripravení! Jongdzin Rinpočhe prišiel!“ Jedinou druhou výnimkou bola vysoko uznaná reinkarnácia syna Čhokgjur Lingpu, ktorou bol zhodou okolností môj strýko Tersej. Všetci ostatní boli prijímaní s rovnakou nezaujatosťou, nech to bol ktokoľvek.
V tých dňoch museli byť strýko Tersej aj Jongdzin mladí. Ale boli jediní, ktorí mohli robiť, čo chceli, od každého iného sa očakávalo, že bude začínať a končiť svoje meditačné sedenia v úplne rovnaký čas.
Jedného dňa, keď sa títo dvaja hrali vonku, zavolal ich Šakja Šrí do svojho domu. „Vy dvaja!“ zahrmel starý jogín. „Nerušte meditáciu ostatných! Vaša vlastná meditácia je nerozrušená, ale nerobte za to prekážky druhým!“
To bolo jediný raz, kedy ich pokáral.
Poobede zvykol Šakja Šrí vyjsť von, aby si uľahčil. Zvykol kráčať von dozadu na veľkom dvore a čupol si. Potom sa zvykol vrátiť a sadnúť si na svoj matrac, jednoducho zotrvajúc v úplnom kľude. Ale niekedy padol súmrak a zotmelo sa a on sa stále nevrátil. Vtedy si zvykli jeho pomocníci povedať: „Rinpočhe je opäť v samádhi!“
Potom šiel jeden z nich dozadu, našiel ho a pošepkal: „Rinpočhe, radšej už poďte.“
Šakja Šrí potom zahučal jeho hlbokým hlasom: „Ach! Hviezdy sa už trblietajú!“ a kráčal späť domov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára