Tento blog je osobnou stránkou, ktorá nevyjadruje pozície a názory žiadnej konkrétnej skupiny, ale výlučne jeho autora.

piatok, 29. februára 2008

Preberanie cudzieho zla a karmy

(alebo Úskalia Tibetského buddhizmu)

Nasledujúca úvaha je napísaná na podnet niektorých článkov, na ktoré som na nete narazil. Je napísaná možno trošku scholasticky, ale vyjadruje len moje osobné pochopenie problematiky praxí bódhisattvov, pochopenie človeka, ktorého oči sú ešte“ plné prachu“ a ako také nech je brané.

V Tibetskom buddhizme existuje prax „brania a dávania“ (tib. tonglen). Táto prax je zaradená v metodickej rade praxí tzv. piatej transcendentnej cnosti, páramity, totiž transcendentná cnosť meditačnej stability, sanskrtsky dhjána páramitá, alebo v niektorých tradíciách sa praktikuje ešte pred začatím tréningu v páramitách. Je však praktikovaná aj samostatne. Aby sme dobre pochopili kontext tejto praxe, ale aj ďalších praxí bódhisattvov, vráťme sa na chvíľu na začiatok ich cesty, k ich spôsobu videnia sveta, a spôsobu vstupu do praxe.

Ideál bódhisattvu nachádzame už v rannom buddhizme, dokonca aj v tzv. théraváde a pálijskom kánone. Prvý raz o ňom Buddha hovoril, keď spomínal na svoje minulé životy (zbierka Džátaka). Za čias Buddhu Kašjapu, mal bódhisattva možnosť vstúpiť do obce jeho žiakov a dosiahnuť realizáciu arahanta, čo je najvyššia realizácia hínajány. Bódhisattva (budúci Buddha Šákjamuni) to však odmietol a pred Buddhom Kašjapom prijal sľub, že bude pestovať všetky páramity a stane sa tiež buddhom, objaviteľom cesty pre bytosti v budúcnosti. Buddha Kašjapa mu požehnal a vyslovil proroctvo o jeho úspechu. Takže nebyť tohto záväzku, asi by sme dnes nemali žiadny buddhizmus.

Niektorí duchovní autori majú stále nepochopenie ideálu a princípu bódhisattvov a tvrdia, že ich filozofia je založená na sľube sa neustále reinkarnovať, kým nebude samsára prázdna. Pri tejto mojej analýze by sme mali mať na zreteli v prvom rade pôvodnú prezentáciu tohto ideálu, ako som ju vyššie naznačil. Pozrime sa ďalej na tzv. záväzok bódhičitty, alebo inak „sľub bódhisattvov“. Tvorí jadro praxe mahajány. Pre jeho pochopenie by sme mali poznať všeobecný náhľad tohto povozu k osvieteniu (tiež známa ako bódhisattvajána; jána = povoz).

Praxou hinajány praktikujúci získava vhľad do pravej podstaty javov, ktorý rozpoznáva tri charakteristiky: strastiplnosť všetkého (alebo prítomnosť inherentného utrpenia), pominuteľnosť/nestálosť všetkého, a bezpodstatnosť/ne-já/anátman všetkých javov, čo znamená neprítomnosť žiadnej večnej, trvalej podstaty. Tu sa hovorí, že všetky javy (či už praktikujúci, ako taký, ale aj všetky jeho emócie, myšlienky a vnútorné procesy) sú šúnja, prázdne od nezávislej, večnej podstaty, existencie. Na tomto poznaní stavia prax mahajány. Princíp prázdnoty, šúnjaty, je tu ústredný a nazýva sa absolútnou bódhičittou. Tvorí tzv. absolútnu pravdu o povahe javov, ktorými v tomto prípade nie je len praktikujúci, ale aj všetky objektívne vnímané javy a veci. Ale máme tu aj relatívnu pravdu a relatívnu bódhičittu. Na relatívnej úrovni, podľa mahajány, javy existujú podobné magickej ilúzii, ktorá má schopnosť vstupovať do činnosti, má schopnosť jednať. Relatívna úroveň predstavuje bežný stav zmätenej mysle, ktorý máme vlastne všetci teraz, predstavuje samsáru. Na jej riešenie potrebujeme metódy, ktoré sú síce tiež relatívne, ale aj tak nevyhnutné, tie sa tu nazývajú: relatívna bódhičitta. Keď sa na ne pozeráme z pohľadu klasifikácie, môžeme hovoriť zase o ďalšej dvojici: bódhičitta zámeru a bódhičitta uplatnenia.

Zameranie na zámer je ťažisko celej mahajány. Nie sme tu už totálne obmedzení pravidlami, ale za určitých podmienok ich môžeme prekračovať a tu je práve dôležitý zámer. Aký máme teda zámer? Chceme dosiahnuť oslobodenie pre úžitok všetkých cítiacich bytostí. S týmto zámerom vstupujeme do činu, alebo aktivity, ktorou je naša prax. Svoj zámer môžeme vyjadriť sami, alebo tiež prostredníctvom rituálu v tzv. záväzku bódhičitty. Tento záväzok je často vyjadrený slovami klasického diela mahajány, Bódhisattvačárjávátara (Sprievodca cestou bódhisattvu) od Šantidévu:

Kým nedosiahnem esenciu bódhi (osvietenia)

Prijímam útočisko v Buddhovi,

Práve tak prijímam útočisko v dharme

A v sanghe bódhisattvov.

A ďalej:

Práve tak, ako Tathágátovia minulosti

Rozvinuli altruistický zámer bódhičitty,

Tým, že sa postupne cvičili v praxiach bódhisattvov,

Tak aj ja, pre dobro všetkých bytostí,

Budem rozvíjať altruistický zámer najvyššej bódhičitty,

A budem sa rovnako cvičiť v týchto praxiach.

V Slovách môjho dokonalého učiteľa od Patrul Rinpočheho čítame takúto verziu záväzku:

Hó! Zvádzané na zcestie nespočetnými javmi podobnými odrazmi mesiaca vo vode,

Putujú bytosti v nekonečnom kolobehu samsáry.

Aby som im priniesol odpočinok v žiarivom priestore bdelosti/vedomia,

So štyrmi nezmernými kvalitami prebúdzam bódhičittu.

A ďalej:

Nech táto vzácna a vznešená bódhičitta,

Povstane tam, kde ešte nie je,

A tam, kde povstala, nech nikdy neubúda,

Ale rastie a prekvitá viac a viac.

Ako vidíte, zatiaľ sme sa nezaviazali donekonečna sa zrodzovať, ani sme sa nezaviazali, že nedosiahneme nirvánu, práve naopak: dosiahneme najvyššie osvietenie pre dobro druhých. Tento zámer neodisť do nirvány a venovať sa bytostiam prichádza v úvahu, až keď túto absolútnu pravdu nirvány zažívame. Neodísť v tomto prípade neznamená nedosiahnuť, ale nezanechať za sebou bytosti bez pomoci a doslova rozplynúť sa v nirváne. Preto má tento záväzok tri úrovne, keď ho prijímame ako:

1. kráľ – najprv dosiahnem ja a za mnou pôjdu všetci ostatní

2. prievozník – pôjdeme všetci spoločne

3. pastier – najprv pôjdu všetci, až potom ja

My sme však v situácii človeka, ktorý chce pomáhať chorým, ale nemá lekárske vzdelanie. Preto musíme získať kvalifikácie, aby sme mohli pomáhať. Preto sa radí prijímať záväzok prvým spôsobom, ako kráľ.

Hneď po tomto záväzku nasledujú praxe štyroch nezmerností. Pestovanie nezmernej láskavosti, súcitu, radosti a rovnosti. Tieto praxe sú smerované na základne inštinktívne štruktúry nášho ega: sme zloprajný a žiarlivý, nemáme pochopenie pre problémy druhých a považujeme sa za dôležitejších, než sú ostatní. Preto začíname preprogramovávať vzorce nášho myslenia a cítenia pomocou týchto praxí. A často práve v tomto bode je nám doporučované aj cvičenie tonglen, zámeny seba za druhých. Táto prax pochádza tiež zo Šantidévovej klasiky, citovanej vyššie:

Kým nevymeníme svoje šťastie

Za utrpenie ostatných,

Nikdy nedosiahneme osvietenie,

A ani v samsáre nestretneme žiadne šťastie.

Buddha sám povedal, že nikto neujde následkom svojich činov, nech by sa skrýval kdekoľvek. V skutočnosti teda nie je skutočne možné prevziať niekoho karmu (Podobne, ako nie je možné „nosiť“ cudzí tieň). O čom teda konkrétne je táto prax? Raz sa žiaci pýtali svojho učiteľa, či je ňou možné prevziať utrpenie a karmu druhých, či potom nebudeme v ešte väčších problémoch, ako predtým. Láma ich upokojil, pripomenúc im prázdnu podstatu všetkého, aj tohto samotného činu. Ide však o útok do najtvrdších hradieb egoizmu. V prvom rade musíme mať na pamäti náhľad, z ktorého vychádzame. Všetko je na absolútnej úrovni prázdne, nemá nezávislú existenciu, nie je žiadne ja a teda ani ty, ani my ani oni. Na relatívnej úrovni je všetko len ako ilúzia, podobná odrazom mesiaca na vode. Javy relatívne existujú, ale nie tak, ako ich zažívame my. Nezažívame ich správne. Prečo? Pretože stále pociťujeme oddelenosť nás a ostatných, my sme dôležitejší, naše šťastie je dôležité, naše úspechy – a hlavne tie duchovné, sú strašne dôležité. Ostatní nech sa starajú o seba, ako chcú, nič mi po nich nie je, nemajú so mnou predsa žiadnu súvislosť, sú to nezávisle existujúce entity. Ja idem dosiahnuť najvyššie osvietenie, oslobodím sa zo samsáry do večnej blaženosti. Tu môžeme vidieť absurditu takéhoto postoja. Bude to stále naše ego, ktoré bude chcieť zažívať blaženosť, ktoré bude chcieť byť neobmedzené, šťastné, slobodné a hlavne osvietené. Na jednej strane sa chceme zbaviť záťaže egoizmu, na druhej strane to však až tak veľmi nechceme. Jeden z prekladov termínu bódhisattva je „odvážna bytosť“, bytosť, ktorá s veľkou odvahou smeruje k osvieteniu v prospech všetkých cítiacich bytostí. Teraz to je jasné, prečo takú odvahu potrebuje. Na konci cesty musím zanechať všetko svoje dosiahnutie pred dverami Dosiahnutia, všetko svoje šťastie, úspech, atď. Rovnako, ako boháč, bohatý na vlastné vedomosti, skúsenosti, zážitky a názory, len ťažko vojde do Kráľovstva. O čo sa to vlastne bojíme? Stojíme pred priepasťou Prázdnoty, kde si uvedomujeme, že všetko to, za čo sme sa považovali nie je ani v najmenšom pravda. Pokiaľ si ešte niečo snažíme podržať, uchovať, jednáme proti duchu celej náuky a nedokážeme prejsť ten myslený prah.

V ceste bódhisattvov sa ale od samotného počiatku trénujeme v tomto poznaní, či Poznaní. Od samotného počiatku analyzujeme javy a vlastnú osobnosť, aby sme zistili, že sa jedná len o zloženinu, zoskupenie, agregáciu rôznych zložiek (skandhy), ktoré sú vzájomne závislé a dávajú dohromady ilúziu javov. Ale v skutočnosti sú prázdne. Keď si vezmem za príklad tento notebook, na ktorom práve píšem: čo tvorí jeho podstatu, jeho „notebookovitosť“? Máme tu klávesnicu, monitor, kryt, batéria, atď. Keď to rozoberiem a naukladám vedľa seba, kde sa nachádza konečná podstata notebooku? Nikde, pretože je prázdny. Rovnako aj ja aj ostatné javy a bytosti. Som priateľom len vo vzťahu k ostatným, ktorí ma tak vnímajú. Som synom tiež len vo vzťahu k ostatným, ktorý ma ako syna vnímajú. Ja nemám nezávislú podstatu „priateľa“, či „syna“. Je tu len vzájomná závislosť, ktorá moju identitu určuje. Môžem sa s týmito rolami viac, či menej identifikovať. Ale nebude to moja absolútna rovina. Problém je však v tom, že ja sa skutočne identifikujem s týmito rolami. Verím im, verím tomu, že som kamarát, vnuk, syn, atď. Mám tieto vzťahy. A tak, hoci chápem, že na relatívnej úrovni mám vzťahy, na absolútnej je tu iba rovina Prázdnoty. Ak chcem dosiahnuť a vymaniť sa z relatívnej roviny, musím aj s týmito vzťahmi pracovať. Ako? No to sú práve tie spomínané štyri nezmernosti a zámena seba za druhých a podobne. Prijímam záväzok dosiahnutia oslobodenia k prospechu všetkých bytosti. Pracujem so vzťahmi a rátam s ostatnými bytosťami vo svojej praxi. Len podstatne mením svoj postoj a zaradenie v týchto vzťahoch. Je len logické, že sa nemôžem snažiť zdržať „všetko po starom“, keď sa chcem „znovuzrodiť“ v Poznaní. Mením spôsob svojho myslenia o svete a druhých bytostiach. Je to graduálna cesta, ale spoľahlivá. Pestujem rozličné vlastnosti, páramity, až po poslednú, páramitu múdrosti, kde už zažívam veci v ich skutočnej perspektíve.

Keď však prežívam veci tak, ako skutočne sú, môžem ešte hovoriť o utrpení? Môžem hovoriť o utrpení tam, kde zažívam prázdnotu tohto utrpenia? Je pre mňa podstatné, kde sa a či sa vôbec zrodím? Keď si raz uvedomujem, že snívam, som si perfektne vedomý tejto skutočnosti, budem sa báť zaspať, aby som nemal sen? A čo na tom, keď viem, že je to iba sen, keď ho ako taký prežívam. Viem, že sa mi sníva, je to ilúzia, nie je sa čoho báť a prečo trpieť. Samozrejme, pokiaľ takéto poznanie nemám, budem stále subjektom utrpenia a zmeny. Ja však hovorím o absolútnej rovine, o konečnej povahe javov. Až vtedy je na mieste prijať záväzok bódhičitty ako pastier. Vtedy sa môžem, ako duchovný vodca vracať a pomáhať ostatným. Pre niekoho je to zvrátené, či nezmyselné, ale tým dokazuje len úroveň svojho poznania, pochopenia a súcitu. Samozrejme, nikto to po nikom nevyžaduje, nikto v skutočnosti nemusí takýto záväzok prijať. Je to len ďalšia pomôcka, ako nahlodať štruktúru svojho egoizmu, ako zmeniť staré vzorce myslenia.

Aby som to zhrnul: ideál bódhisattvu je založený na rozhodnom úsilí dosiahnuť osvietenie (buddhovstvo) v prospech všetkých cítiacich bytostí. Pri tejto snahe sa už od začiatku učím rozpoznávať skutočnú prirodzenosť javov. Nevzdávam sa vlastného úsilia, ani vlastnej realizácie, naopak, s veľkou odvahou sa chápem všetkých metód, ktoré k tejto realizácii vedú, majúc na mysli prospech všetkých bytostí.

Účinnosť týchto techník a metodiky potvrdzujú neprestávajúce realizácie praktikujúcich tibetského buddhizmu. Viď napr. článok o výskume dúhového tela svetla. Na strane kritikov tento typ realizácie nezaznamenávame. Naopak, často sa tam šíri nešvár, vychádzajúci z nepochopenia druhých, spory, ktoré neberú konca, presadzovanie vlastnej autority, náboženské vojny, atď. To nie sú znaky oslabujúceho ega, ale naopak.

1 komentár:

Anonymný povedal(a)...

Ahoj Gyalpo, dobre povedane! Nech sa vzacna bodhicitta objavi tam, kde sa este neobjavila. Tam kde sa uz objavila, nech sa rozvija a stale viac siri! Kiez sa oslobodime od priputanosti egu, ktora je zdrojom zlej karmy a utrpenia. S pozdravom, Anonym