Interview s Džetsun Kušab

Džetsun Kušab je staršou sestrou Sakja Trizin Rinpočheho, hlavy školy Sakjapa tibetského buddhizmu. Nedávno ma na nete zaujalo toto interview, hlavne časť, kde líči svoju osobnú prax v dennom živote. Džetsunma je považovaná za emanáciu Vadžrajoginí (Khačoma). Myslím, že zdieľanie skúseností z integrácie praxe v každodennom živote je pre každého seriózneho praktikujúceho veľmi cenné, pretože na západe máme veľa razy viac než 100% pracovné vyťaženie. Ak si k tomu pridáme rodinný život, prípadne potrebu sa raz za čas aj niekde odventilovať a zabaviť (kým sme ešte mladí), tak nám neostáva nič iné, len objaviť spôsoby, ako praxou prestúpiť celý náš deň. Nutnosť formálnej praxe v takomto nasadení je nepopierateľná, treba niekde dobiť svoje „duchovné“ baterky, rozvinúť sa, aby vlastne bolo čo zapájať v dennom živote. Ako na to? Myslím, že každý praktikujúci má iné podmienky, či už vnútorné, alebo vonkajšie, a preto riešení je veľmi veľa. Tu je výber z interview, kde Džetsunma popisuje svoj prístup k tomuto problému a kde dáva rady Západným praktikujúcim. ENJOY!

:o)

Môžeš nám, prosím Ťa, povedať niečo o svojej rodine?

Bola som najstaršou zo štyroch detí. Jeden brat a sestra umreli veľmi mladí, zatiaľ čo z môjho najmladšieho brata sa stal Sakja Trizin. Môj otec sa nikdy nestal hlavou línie Sakja, umrel v roku Tigra (1950) vo veku 49 rokov. Moja matka umrela o tri roky skôr, keď som mala 10 rokov. V tej dobe mal brat iba tri roky. Potom, moja teta, staršia sestra mojej matky, na nás dozerala. Vzala nás do kláštora Ngor, južne od Žikace. Tam sme stretli nášho korennéholámu, Ngawang Lodro Šhenpen Njimu, alebo kratšie Tampa Rinpočheho, a obdržali sme náuky. Obdržali sme od neho náuky Cesty a Plodu (Lam-Dre), aj „verejnú“ aj „privátnu“ prezentáciu. Skoro sme dosiahli koniec osobnej transmisie náuk Cesty a Plodu, keď náš korenný láma zosnul. Mal 75 rokov. Ďalší z jeho žiakov, Ngor Khangsar Šabdrung Rinpočhe to po ňom prevzal a dokončil náuky. Neskôr, Khangsar Šabdrung Rinpočhe, Ngawang Lodro Tenzin Njingpo, prišli do Sakja a dali nám ďalľie náuky, zvané Kolekcia Sádhan.

Zatiaľ čo môj brat robil ústranie na Vadžrakiláju, prišli do Sakja mnísi z Khamu a žiadali od neho náuky Cesty a Plodu. Ale keďže bol na ústraní, moja teta označila mňa, aby som dala trojmesačnú transmisiu v tradícii Lam-Dre Ngawang Čhodraka. Mala som 18 rokov.

Kedy si začala meditovať?

Keď som mala šesť rokov, robila som moje prvé malé meditácie na Mandžušrího a Saraswati spolu s učiteľom, nie sama. Potom, keď som mala osem, stala som sa mníškou. Keď som mala 10, urobila som mesačné ústranie na Vadžrapániho, takisto s učiteľom. Vo veku 17 rokov som obdržala náuky Cesty a Plodu spolu so Sakja Trizinom. Potom som zavŕšila niekoľko ústraní, vrátane na Hévadžru a iné božstvá. Potom som dala prvý raz transmisiu Cesty a Plodu.

Kedy si odišla do exilu?

V 1959, keď som mala 21, som ušla do Indie. Zostala som tam od 1950 do 1971. najprv sme išli do Amerického Misijného Utečeneckého tábora pre Tibeťanov v Kalimpongu. Tam som sa skúšala naučiť anglicky, pretože som vo všeobecnosti rozprávala Hindsky. Bola som veľmi hanblivá, takže som veľa anglicky nevravela. Odkedy som prišla do Kanady, mala som veľa praxe – pretože som musela.

V roku 1962 som išla do Šimly a tam som pracovala s Tibetskými deťmi v škôlke. Pracovala som ako sestra, menila plienky, upravovala postele a podávala jedlo. Ale po deviatich mesiacoch som ochorela a musela som odísť.

Keď som prišla do Indie, rozhodla som sa, že vyzlečiem róbu. V roku 1964 rodina môjho manžela a moja teta zaranžovali sobáš. Po tom, ako sa rozhodli, spýtali sa nás a my sme obaja súhlasili. Hoci sme celkom dobre poznali, bola to pripravená svadba.

Mali sme päť detí: štyroch synov a dcéru. Môj prvý syn sa narodil v roku 1965. Moja dcérka umrela, zatiaľ čo traja z mojich synov žijú s nami v Kanade. Jeden, Šhabdrung Rinpočhe, sa narodil v 1967 a teraz žije v Indii. Keď sme prišli do Kanady v 1971, môj najmladší syn mal 10 mesiacov.

Môžeš nám spraviť predstavu tvojho denného rozvrhu?

Pred tým, než som sa vydala som zvykla vstávať veľmi skoro. Urobila som svoju prax a skončila som skôr, než ostatní vstali. Po svadbe som sa snažila vstávať okolo piatej, pol šiestej a skončila som pred tým, než som šla do práce. V súčasnosti sa snažím vstávať okolo štvrtej.

Po praxi idem do práce okolo 7:30 a 8:30 a potom pracujem osem hodín. Potom sa vrátim domov a navarím pre deti. Moje deti sú veľmi milé a pomáhajú mi.

Vidíš nejaké rozdiely medzi životným štýlom v Tibete a na Západe?

Samozrejme, že sú tu rozdiely. Všetko je iné. Napríklad, kuchyňa je iná. Aby sme mohli v Tibete variť, potrebovali sme mechy z ovčej, alebo jačej kože, aby sme mali oheň. Každé ráno sme to museli robiť (predstiera nafukovanie mechov). Ale tu otočíte jeden gombík a máte oheň. Samozrejme, že je to rozdiel.

Myslíš si, že kvôli tomu sú naše hodnoty rozdielne?

Neviem, myslím, že je to rovnaké; myslím, že väčšina ľudí je prirodzených (...people are of like nature.). Myslím, že to platí všeobecne na ľudí. Ale individuálne majú ľudia rozličné hodnoty. Osobne to viac oceňujem tu, pretože to je jednoduchší a pohodlnejší život (smeje sa). Ale takisto vás to robí lenivejším.

Je rozptýlenie tu väčšie?

Áno. Rozptýlenie je tu väčšie, samozrejme.

Myslíš, že je ťažšie praktikovať na Západe?

To sa tiež líši v závislosti na jedincovi, pretože je to v každého mysli. Všeobecne, je to tu trošku ťažšie. Ale ak je vaša myseľ stabilná, tak na tom nezáleží. Keď praktikujem je moja myseľ niekedy veľmi stabilná, niekedy moja myseľ blúdi. Keď mám stabilné obdobie a moje deti hrajú hudbu, nevidím žiadny rozdiel. Či hrajú, alebo nie, pre mňa je to rovnaké. Nikdy som nemala pocit, že je to príliš hlučné, alebo tak. Takže, keď je tu hluk ( v ten moment preletelo lietadlo), môžete ho zmeniť na mantru, ako Om Mani Padme Hung. To nie je náročné. Ale ľudia nie sú stabilný. Preto to je to tu tak rušivé. Aby sa zbavili hluku, idú na pokojné miesta, do hôr, ale ich mysle sú stále veľmi zaneprázdnené. Žijete v horách, ale vaša myseľ sa vracia znovu do mesta.

Ako by si na základe vlastného príklade navrhla, ako integrovať dharmu do každodenného života? Obzvlášť, ako prekonať výhovorku, že nemáme čas?

Musíš si spraviť čas. Je tu dosť času. Pracuješ osem hodín denne. Niektorí ľudia potom vravia: „Nemám čas na prax.“ Ale namiesto toho idú do baru, sedia pred telkou, idú do kina, alebo robia iné veci. Ak chceš skutočne praktikovať, musíš sa týchto vecí vzdať. Nemusíš sa úplne odseknúť od života, ale musíš postupne eliminovať rozptýlenia. Ak celý čas praktikuješ, potom sa tvoja myseľ unaví. To tiež nie je dobré – stratíš koncentráciu. Potom si môžeš trochu pozrieť televíziu, prečítať nejakú knihu (nie o dharme), môžeš sa ísť prejsť do lesa, alebo na pláž, alebo pracovať v záhrade – môžeš robiť takéto veci. Takisto, ak pracuješ niekde, kde nemusíš rozprávať, môžeš počas práce recitovať mantry. Počas práce, alebo keď si plním domáce povinnosti, robím veľa modlitieb; niekedy robím mantry, niekedy spievam Tibetské piesne.

Myslíš, že je pre ženy náročnejšie udržať svoju rutinu praxe, kvôli ich tradičnej roli v domácnosti?

Nemôžeš zovšeobecňovať. Niektoré ženy a muži žijú v tradičných domácnostiach. Na tom skutočne nezáleží. Musíš si spraviť čas. Ak nie si unavený, tak si musíš vziať čas pre seba. Ale ja nechápem, že tu, na Západe, každý vraví, keď musí vstať: „Ó, som tak unavený!“ Neviem, je skutočne úžasné. Napríklad moje deti, poflakujú sa celý víkend, a v pondelok ráno, keď musia vstať, okamžite povedia „Som strašne unavený!“ Ako k tomu príde? Spali celú noc! To je skutočne úžasné. Ja nie som nikdy unavená. Než sme sem prišli, žili sme na farme. Pracovala som na hríbovej plantáži a musel zbierať hríby. Posielali sme 20 librové krabice hore dolu. Potom, keď som prišla domov, musela som variť, nakŕmiť deti – vtedy boli deti veľmi malé, od tri do osem rokov – a starať sa domáce povinnosti. V tom čase som bola tridsiatnička.

Takže si myslíš, že „byť unavený“ je otázka mysli?

Myslím si to. Vôbec nikdy som nemala myšlienku „unavenosti“ v mysli. Ale v mojej neskorej štyridsiatke som si všimla, že začínam byť unavená. Niekedy v práci začnem byť unavená. Pred mojimi strednými štyridsiatimi som sa nikdy necítila unavená. A teraz, hoci sú deti dvadsiatnici, denne vravia: „Som tak unavený!“. To je skutočne úžasné.

Prečo si myslíš, že to takto je?

Myslím si, pretože ľudia vravia „Som unavený.“ Každý hovorí: „Som unavený.“ Pretože to vravia neustále, zvykli si na to. Potom, psychologicky si na to myseľ navykne. Preto to je.

Niektorí lámovia vravia, že pre Západniarov je lepšie nerobiť ústrania, ale radšej sa zamerať na každodennú prax.

Je dôležité robiť prax božstiev, ktorých iniciáciu sme obdržali, každý deň. Ak ste obdržali iniciáciu piatich božstiev, potom musíte robiť päť praxí denne, bez prestania. Ústranie znamená, že navyše nahromadíte mantry príslušného božstva, tri, alebo štyri razy denne. Domnievam sa, že pre myseľ je jednoduchšie urobiť ústranie raz za čas. Tu na Západe je najkratšie ústranie jeden týždeň, ale v Tibete bolo najkratšie ústranie jeden mesiac. Dve veci sú tu rozdielne: pracovná situácia a finančné podmienky. Tu sa musí každý starať o seba. Nikto ťa nepodporí. Ak sú obaja manželia praktikujúci, potom jeden robí ústranie a druhý ho podporuje. Ale inak, ak ste sám, musíte sa najprv postarať o svoju finančnú situáciu. Potom robíte ústranie, a keď ústranie skončí, dojdú peniaze, takže musíte ísť opäť do práce, a tak dokola. Situácia tu je skutočne trochu náročnejšia.

Ďakujem veľmi, že si sa podelila o svoj vzácny čas.

Džetsun Kušab odpovedala na otázky pre Čho-Yang Alphonsovi a Gabrielle Freeman.