Tento blog je osobnou stránkou, ktorá nevyjadruje pozície a názory žiadnej konkrétnej skupiny, ale výlučne jeho autora.

nedeľa, 13. mája 2007

KJALA KHENPO ČHEČOK THÖNDRUP


KJALA KHENPO ČHEČOK THÖNDRUP

(1893-1957)

Z knihy „Majstri meditácie a zázrakov“, Tulku Thondup

Preložil: Martin Námešný

Kjabdže Kjala Khenpo Čhečok Thöndrup (Čhöčok), môj učiteľ a tútor bol žijúcim bódhisattvom a majstrom Dharmy.

Bol takisto známy ako Lobzang Čhampa a Mati. Študoval a cvičil sa počas rokov tvrdej oddanosti ako bežný žiak a stal sa vysoko zavŕšeným khenpom.

Khenpo sa narodil v roku Vodného hada, v pätnástom Rabdžungu (1893) v údolí Mar v Goloku. Jeho matka bola Sötso. Jeho otcom bol Jumko z rodu Kjala, ktorý sa presťahoval o generáciu skôr z Kjalskej dediny v údolí Dzika.

Vyrastal v Trang Ňji ha („medzi dvomi horskými chodníkmi“) vo hornom údolí Mar v Goloku. Od detstva bol neobyčajným chlapcom, ktorý mal vo svojom srdci lásku a vieru. V mladosti strávil väčšinu svojich dní ako pastier, dohliadajúc na stáda jakov a oviec v horách, čo bolo bežné pre chlapcom v nomádskych táboroch. Väčšinu svojho života strávil so zvieratami, spievajúc sladké slová, či modlitby do ich uší, bez toho, aby ich bil kameňmi, ako to pastieri zvyknú. Kým sa staral o zvieratá, niekedy strávil hodiny zachraňovaním malých rybičiek z kalúž vytvorených dažďom do väčších rybníkov, pretože kaluže vysychali a ryby by tam umreli.

Mal strýka (1865-?), ktorý bol zavŕšeným majstrom. Jeho strýko, keď mal sedem rokov, bol s tretím Dodrubčhenom, ako jeho detský spoločník obdržať náuky od Patrul Rinpočheho. Od neho, zatiaľ čo dával pozor na zvieratá, Khenpo dostával lekcie čítania textov a učil sa významu Dharmy a životy majstrov.

Od veku asi pätnástich rokov bol schopný stráviť niekoľko mesiacov každý rok v pustovni Garwa Long-janga, známeho tertöna, obdržiavajúc náuky Dharmy a cvičenia.

Keď mal devätnásť, po smrti Garwa Long-janga, povedal Khenpo otcovi o svojom rozhodnutí ísť do kláštora Dodrubčhen v ďaľšom údolí, asi dva dni cesty koňmo. Otec na túto tému neprehovoril ani slovo po niekoľko dní, čo je gesto nesúhlasu. Táto neverbálna komunikácia trvala nejaký čas, ale nakoniec otec svoj odpor vzdal.

V kláštore Dodrubčhen sa Khenpo začal učiť pod vedením Garwa Khenpa a potom Khenpa Könmeho, ktorý sa stal jeho hlavným učiteľom.

Keď mal dvadsať, bol vysvätený na mnícha. Čoskoro odmietol prijímať akúkoľvek materiálnu pomoc od svojich rodičov. Ak seriózny začiatočník vo výcviku Dharmy udržiava blízky kontakt so svojou rodinou a priateľmi, nebude schopný oddať svoju myseľ duchovným cvičeniam, pretože bude v pasci svojich emočných pút a záväzkov. Výsledkom Khenpovho rozhodnutia bolo postavenie sa problému živobytia. Avšak nikomu sa so svojimi problémami nezdôveroval, preotže sa obával, že by niekto mohol prísť s pomocou a vzniklo by nové puto. Každú jeseň, keď nomádi zbierali svoje maslo a syr a farmári svoju úrodu, tak ako bolo zvykom pre veľa mníchov, išiel Khenpo za almužnou do blízkych nomádskych táborov, alebo farmárskych dedín a niekedy do obidvoch. Jedlo, ktoré zozbieral behom pár týždňov po almužnách mu vydržalo po celý zbytok roku.

S Khenpo Könme-m študoval spisy logiky od Dharmakírtiho a Dignágu, šesť textov Nágardžunu, päť textov Ásangu, Čandrakírtiho Madhjamakávatáru a Šantarakšitovu Madhjamákalamkáru o filozofii Mahájány, a o cvičení sľubov od Gunaprabhu a Pema Wangjala. Študoval texty o prípravných cvičeniach Lamrim Čhenmo a ngöndro, z tantier Guhjasamadža, Guhjagarbha a Tri Korene Longčhen Ňjingthig, a z Dzogpa Čhenpo Jönten Dzö, Ješe Lama, Dzödün a Ngalso Korsum.

Počas jeho štúdií sa cez deň zúčastňoval lekcíí, participoval na diskusiách a kurzoch a venoval hodiny memorizovaniu textov. V noci pokračoval v súkromnom štúdiu a memorizácii textov na izbe. Za mesačných nocí chodil čítať von. Niekedy, ako svetlo pokročilo na vrchol hôr nasledoval ho po svahu hore. Ráno zostupoval naspäť dolu z najvyššieho vrcholu hory. Čital za svitu mesiaca, pretože si nemohol dovoliť palivo pre lampu. Khenpo bol vždy zabratý študovaním prác s hlbokým náboženským a filozofickým významom, recitáciou modlitieb a prevádzaním svojich meditácií a sádhan. Nikdy neoddychoval, s výnimkou asi štvorhodinového spánku v noci.

Obdržal náuky a transmisie od ostatných khenpov a Tulku Pema Dordžeho z Dodrubčhenského kláštora. Takisto obdržal transmisie od Kathok Situ Čhökji Gjatsa, piateho Dzogčhen Rinpočheho, Tertön Sögjala a Rigdzin Čhenma z Dordže Traku, keď navštívili kláštor Dodrubčhen.

Vo veku asi tridsaťpäť rokov sa začal sústrediť ne tréning v meditáciách tantry a Dzogpa Čhenpo. Dohromady strávil deväť rokov v dlhých odlúčeniach v úplnom uzavretí. Počas niektorých ústraní mal každý rok niekoľko dňovú pauzu, aby obdržal zmocnenia od Dodrubčhen Rinpočheho a nejaké inštrukcie od Khenpa Könmeho, ale na niektorých odlúčeniach nemal žiadne pauzy. Počas svojho života urobil mnoho krátkych ústraní, či menej prísnych, ktoré trvaly sto dní, alebo mesiac. Takisto robil niekoľko ústraní za mesiach, či dva na vychtnávanie esencie (bČud Len, rasajána) udržujúc sa výhradne na elixíre vyťaženom z esencie kvetov a bieleho kameňa zvaného Čongži.

Jeho denný program behom dlhých a prísnych ústraní spočíval v asi dvadsiatich minútach pre malá raňajky, asi pol hodiny na obed cez poludnie a asi päťnástich minút na večerný čaj. V noci spal asi štyri hodiny. Celý zvyšok dňa a noci sa jednobodovo sústreďoval v meditácii.

Chatka, v ktorej robil väčšinu svojich ústraní bola situovaná priamo nad rezidenciou Khenpo Könmeho, v skale, ukrytá za stromami. Bola to malá chatka, kde bola malá kuchyňka, malá veranda a latrína. Na začiatku dlhého ústrani uzavrel dvere na chatke, pokiaľ sa mesiace či roky nenaplnili. Nikoho nemohol vidieť a nikto nemohol vidieť jeho. S nikým nemohol hovoriť. Samozrejme, počas uzavretia na ústraní nemohol nikto vstúpiť. Na streche bol široko otvorený priestor, cez ktorý vstupovalo svetlo a mohol vidieť nebo a vrcholy stromov a hôr. Malé vtáčiky ho mohli cez otvorenú strechu nevštevovať a vychutnávať si jeho obetiny. Príležitostne ho dostihli nejaké slová ľudí, či zvuky rituálnej hudby, ktorá bola hraná v kláštore. Na boku bol malý otvor, cez ktorý mu v stanovený čas mních podával jedlo a vodu.

Ľudia boli prekvapený vidac ho, keď vyšiel z dlhého ústrania v dobrom zdraví. Neskôr vravieval: „Počas tých období som nezažíval žiadne nepohodlie. A po prvých pár mesiacoch ústrania som mal pocit, že už niekdy nechcem odísť, pretože v samote som dosahoval taký mier a blaženosť. A hoci by som tam nerobil žiadnu meditáciu, aspoň by som bol vzdialený od rušivých myšlienok.“

V roku 1926 bol Khenpo na ústraní. Nevedel, že tretí Dodrubčhen Rinpočhe umrel. Jedno ráno počas raňajok počul, ako niekto na niekoho volá: „Príď a pridaj sa k upratovaniu okolo chrámu. Rinpočheho telo bude prinesené z pustovne.“ Rozhovor bol nezvyčajne jasný a hlasný. Preňho to bol ako úder blesku. Celý svet sa stal prázdnym a čiernym. Chcel iba odísť, pretože už nebol žiaden dôvod žiť pri tomto mieste. Pre svoje prežitie spoliehal výhradne na meditáciu, a meditoval viac, čo v jeho meditácii prinieslo väčší pokrok a silu. Od tohoto samotného dňa, keď počul o Dodrubčhenovom odchode, po zvyšných tridsať rokov svojho života, ak nechodil, či nejazdil, stále spočival v meditačnej pozícii, bez toho, že by si líhal. V noci spal v meditačnej pozícii. Zvykol vravieť: „Keď sedím, spím štyri hodiny, ale keby som si ľahol, spal by som dlhšie, čím by som premárnil čas, ktorý môže byť využitý na meditáciu.“

V 1935 odišiel Khenpo namiesto na prísne na voľnejšiue ústranie, kedže Khenpo Könme bol chorý. Pred odchodom povedal Khenpo Könme-mu: „Keď umrel Dodrupčhen, mal so pocit, že tu v okolé už nemôžem ostať. Nebyť meditácie, odišiel by som. Takže, keď umrieš Ty, už tu nebudem schopný žiť. Vlastne si osoba, na ktorej som pevne závislý.“ Ráno, dvadsiateho deviateho dňa dvanásteho mesiaca zaklopal niekto na jeho dvere a povedal: „Khenpo Könme zmenil minulú noc svoju čistú zem (umrel).“ Po vykonaní rituálu na ukončenie ústrania, nasledújúceho dňa vyšiel von a zúčastnil sa na pohrebných obradoch. Tentokrát nezažíval taký šok, ako po smrti Dodrupčhena a veril, že Khenpo Könme sa za neho musel modliť.

Vo veku štyridsať-dva rokov, po smrti jeho učiteľa, s váhaním príjal miesto jedného zo štyroch hlavných khenpov Dodrupčhenského kláštora. Začal dávať náuky v Dodrupčhene a iných kláštoroch študentom, medzi ktorými boli aj dvaja mladý štvrtý Dodrupčhen Rinpočheovia.

V 1943, keď som bol rozpoznaný a intronizovaný vo veku štyroch rokov ako tulku Khenpo Könmeho, bolo mojím obrovským šťastím, že mi bol Khenpo pridelený ako tútor. Od roku 1944 som mal príležitosť študovať pri jeho nohách skoro štrnásť rokov. Nebol len mojim učiteľom Dharmy, ale aj rodičom, ktorého som skutočne poznal. Keď som bol malý, zvykol som spávať v jeho izbe. Kedykoľvek som sa prebudil, vždy som mohol vidieť jeho radostnú tvár, sedel vo svojom meditačnom boxe, prevádzal meditáciu, či recitoval modlitby v šerom svetle blikájúcich maslových lámp. Nekonečná energia mieru, vrelosti a zázračna vždy premáhala moju jednoduchú myseľ a poskytovala mi pocit úplného bezpečia, ako si mnoho ľudí môže pamätať prekrásne pocity, keď boli obklopený svojimi srdečnými a milujúcimi rodičmi.

Keď som bol pri ňom, Khenpov denný rozvrh, ktorý sa podobal rutine Khenpo Könmeho, bol viac-menej takýto. Vstával asi o tretej ráno a začal so svojou meditáciou. Asi o šiestej raňajkoval a po pol hodine pokračoval v meditácii. Okolo jedenástej sme sa všetci zhromaždili a po spoločnom obetovaní a modlitbách sme obedovali. Po obede začal Khenpo s vyučovaním, dávajúc medzi jednou a tromi lekciami denne. Učil najhlbšie a najzložitejšie texty jednoduchými slovami, s detailným výkladom. Takisto, ako aj iní khenpovia Dodrupčhenského kláštora, ani on neprijímal žiadne poplatky od študentov. Naopak, zvykol dávať jedlo a požičiavať knihy chudobným študentom. Bol taký šťastný, že môže učiť, že sa vôbec nerozmýšľal nad venovaním im času, ktorý vždy považoval za taký vzácny pre svoje meditácie. Večer sme sa opäť zhromaždili asi o šiestej k zapáleniu oltárnych lámp a spoločnemú obetovaniu modlitieb, za čim sme mali čaj a rozprávali sme o rozličných veciach. Napokon sa vrátil k svojej meditáci do asi desiatej v noci. Potom spal zo štyri hodiny.

Khenpo si vychutnával rozprávanie historiek z minulosti, ale potom sa zvykol cítiť veľmi zle kvôli utrácaniu vzácneho času rozprávaním historiek, čo považoval za zbytočnosť.

Tibetskí tútorovia bývajú striktný vo výchove svojich žiakov, ale Khenpo bol neobyčajne jemný, možno až príliš. Pamätám si iba jeden vystrašujúci incident. Keď som mal asi šesť rokov, vyťahoval som stránku z knihy, ale papier bol taký tenký, že sa roztrhol na dva kúsky. Vedel som, že som spravil niečo zlé a chcel som to schovať, tak som z tej stránky spravil malú guličku a zahodil do diery. Neskôr v ten deň prišiel Khenpo veľmi ustarostený za mnou a spýtal sa: „Zahodil si to do toalety?“ Nepovedal som ani slovo. Zodvihol ma, pevne ma držal, potom ma položil dolu na podlahu, povediac: „Teraz idem zobrať palicu a zbijem Ťa.“ Bol som taký vystrašený, že som nepremýšľal, len mi slová išli z úst: „Som tulku Tvojho lámu. Ak ma zbiješ, vytvoríš si s tým hroznú karmu!“ V každom prípade, ma nezbil, neviem prečo. Veľa rokov neskôr som si uvedomil, že ten kúsok papiera bol stránkou z Gomčhok Trilen od Džigme Lingpu, jedného z najdôležitejších o textov meditácii, a toto som zahodil do toalety. Takže som zahodil najváženejší text na najhoršie miesto.

Na vzhľad bol veľmi jednoduchý, skromný a bezstarostný. Ale v poznaní bol bohatý, jeho intelekt bol ostrý a hlboký, a jeho myseľ bola láskavá a jemná. Mal len malé znalosti o medicíne, ale dával ľuďom lieky a nepožadoval žiadny poplatok na seba, ani na lieky, keďže toto rozdávanie liekov začal Khenpo Könme, ktorý bol doktor. Keď chorý doniesli diagnozu od lekára, nechal svojich študentov dať im liek.

Učil na mnohých miestach mimo Dodrupčhenského kláštora. Učil v Jarlung Pemakö v údolí Ser; vo Wang-röl Gompe v údolí Do; v Kjala Gompe v údolí Dzika; v Džoro Gön, Dogar Gön a Alo Gompe v Gjarongu; v Tertön Gar, Göde Gön a Gon Lakha v Rekongu; a Kongser Khado Gompe v oblasti Trokho. Založil drupdra (školu meditácie) aj Tertön Gare a Džoro Göne v Gjarongu.

Vysvetľujúc význam Troch kľúčových slov od Prahevadžru (Garab Dordže), Khenpo napísal Thupten Thrinle Palzang Rinpočhemu:

Spontánne zrodená žiariaca múdrosť, ktorá je prvotne čistá a bez úsilia,

Spočíva ako vlastná prirodzenosť rozličných klamných cyklov, toho, kto uchopuje a toho, čo je uchopované (dualistickými) myšlienkami,

Vo forme jasnosti, prázdnoty, otvorenosti a bez uchopovania, aspektov Dharmakáji.

Prosím, rozpoznaj samotný prirodzený stav, holú jednotu prázdnoty a spontánnej bdelosti (Tvojej mysli).



Keď si priamo odťal všetky očakávania konceptuálnej mysli,

V stave sviežosti a otvorenosti spontánnej bdelosti, ktoré nemá žiadne vzťažné body,

Zotrvávaním bez úprav a úsilia,

Uvidíš tvár seba-vedomej Dharmakáji, hoci by si ju nehľadal.



Šťastie a utrpenie samsáry a nirvány, ilúzie (doslova kresby, drawings, pozn.prekl.) ornametny mysle,

Nech vyvstanú akýmkoľvek spôsobom, ich prirodzenosť je od počiatku slobodná.

Rozpustiac spontánne (všetky myšlienky), ako všetko-prestupujúcu sféru, bez uchopovania,

Odpočívať v ľahkosti a mieri mysle je radostné.



Ak vnútorná spontánna bdelosť, ktorá je neupravovanou a otvorenosťou múdrosti,

Povstane v nahosti (ako zjednotenie) veľkej blaženosti a prázdnoty, bez komplikovanosti,

Letargia a neviazanosť (vysoký a nízky), nepriatelia meditácie, budú očistené prirodzene a,

Nebude treba spoliehať na iné prostriedky, ako roztýliť prekážky a rozvinúť skúsenosti.



Nech sa objaví akákoľvek (forma), je to jasnosť nezrodenej Dharmakáji, (jednoty) prázdnoty a bdelosti.

Nech zaznie akýkoľvek zvuk, je to hudba nezničitelného burácania (náda).

Nech povstanú akékoľvek myšlienky, sú univerzálnou (všetko-prestupujúcou) prirodzenosťou, bez uchopovania.

Prosím, spočívaj v zvrchovanosti Dharmakáji, nemenného (stavu) bdelosti a prázdnoty.

Jedného dňa v r.1957 mi Khenpo povedal: „Nestarám sa o svoju vlastnú bezpečnosť, keďže mám veľmi krátky život, ako dĺžka kozieho chvosta. Ale chcem zachrániť Tvoj život. Požiadal som Rinpočheho (Thupten Thrinle Palzanga), či by sme sa k nemu mohli pridať a on súhlasil. Takže odídeme, ale nemôžeme to nikomu povedať, okrem Loliho,“ jeho brata. Ak sa ľudia dozvedia, že Rinpočhe odchádza, nemuseli by ho nechať ísť, alebo by chcelo odísť veľa ľudí a úrady by nás mohli poľahky zastaviť.

Rinpočhe nám povedal, že sa k nemu môže pridať trinásť ľudí a že títo sa rozdelia do troch skupín. Khenpo a ja sme mali odísť v prvej skupine. On pôjde v druhej.

Ľuďom z nášho vnútorného okruhu, s výnimkou Loliho, sme ja s Khenpom mali povedať: „Podľa proroctva by sme mali ísť ja a Khenpo na Mount Drongri, posvätné miesto, urobiť mesačné ústranie, bez toho, aby to ostatní ľudia vedeli. Takže Loli nás bude kryť a predstierať, že sme na ústraní a my pôjdeme s nejakými priateľmi tak, ako sme to už naplánovali.“ Nepýtali sa nás na to, keďže takéto naplánovania boli za takýchto okolností bežné a pripravili nám nejaké kone a pomohli nám nechať naše domnelé ústranie na Mount Drongri utajené.

Jedného večera, iba dva dni pred našim odchodom, Khenpo šiel navštíviť Rigdzin Tenpa Gjaltsen Rinpočheho, ktorý žil v chráme. Keď sa Khenpo poberal na odchod, Rinpočhe požiadal všetkých prítomných, aby ostali vzadu a vyšiel zo svojho domu von do tmy, aby povedal Khenpovy zbohom. Potom Khenpo kráčal preč, ale Rinpočhe ho nasledoval a povedal mu zbohom ešte raz. Potom Khenpo znovu odchádzal a Rinpočhe ho nasledoval, aby mu dal zbohom tretí krát. A potom sa otočil späť ku chrámu. Neskôr mi Khenpo povedal: „Ani som len nanaznačil, že by sme mali odísť. Ale Rinpočhe určite cítil, že sa navzájom vidíme naposledy. Vyzeral byť veľmi rozrušený a ťažko niesol rozchod. Môže to znamenať, že sa už v tomto živote nevrátim.“

O polnoci, trinásteho dňa jedenásteho mesiaca, roku Ohnivej Opice (1957), keď všetci spali a celé spoločenstvo bolo pohltené v tme, v tichosti sme opustili kláštor. V priechode Čung-ňjak, odkiaľ môžete kláštor vidieť naposledy, sme my a Khenpo po tme urobili poklony ku kláštoru, sídlu veľkých lámov a k Rigdzin Tenpe Gjaltsenovi, ktorý mohol byť vo svojom spánku žiariacej jasnosti, či nás mohol pozorovať svojimi vševediacimi očami múdrosti. Loli ostal za nami a kryl náš útek hraním na bubon, akoby sme ja a Khenpo robili ústranie v našom dome.

Nejaký čas pred tým mi Láma Žingkjong, žiak Kjala Khenpa, napísal proroctvo bez toho, že by vedel, že odchádzame. V jeho riadkoch sa píse: „Keď sa ohnivé vajcia rozbijú, dosiahneš Centrálny Tibet.“ Presne šiesteho dňa prvého mesiaca roku Ohnivého Vtáka (1957) sme dosiahli Lhasu. Khenpo ochorel z cestovania a kvôli nohám zraneným po ceste. Strávili sme pár dní v Lhase a zohnali nejaké liečenie pre Khenpa od tibetského doktora menom Lhokha Amčhi. Videli sme Džova, najposvätnejší objekt v Tibete a urobili pár obetovaní. Pre Khenpa to bola druhá návšteva Lhasy, tú prvú urobil ako púť so svojimi rodičmi, keď mal sedem rokov.

Po pár dňoch strávených v Lhase, sme podľa plánu, ktorý sme spravili s Rinpočhem, išli do Drak Jangdzong, slávneho pútneho miesta, aby sme tam počkali na Rinpočheho. Khenpovo zdravie sa začalo zhoršovať a povedal: „Keď som bol mladý, vždy som si prial žiť a meditovať na mieste, ktoré požehnal Guru Rinpočhe. Teraz, nemajúc čas na meditáciu, som šťastný, že môžem svoje posledné dni stráviť na tomto mieste.“

Na súmraku, druhého dňa druhého mesiaca roku Ohnivého Vtáka (1957), po prečítaní prvých troch kapitol Čhöjing Rinpočhe Dzö, zrazu vstúpil do konečného mieru smrti. Na ďalší deň bol stále v meditácii a jednoduchý miestny láma prišiel urobiť obrad prebudenia z jeho meditačného pohrúženia.

Medzi jeho spismi sú: Komentár na Rigdzin Düpa, Stručné poznámky k Palčhen Düpa, Stručné poznámky k Vadžrakíle, Stručné inštrukcie k Trom svetom zasahujúcim srdce a Komentár na Dagni Čhangčhup Mičhe (stratené).

Žiadne komentáre: