Ako je u nás už každoročným zvykom, budeme aj tento rok nakupovať vianočné kapre a vypúšťať ich na slobodu. Činíme tak každý rok, ak zalistujete na tomto blogu, tak vždy sa v tomto období roka ukáže takáto výzva. Jeden starší článok, aby ste nemuseli hľadať, nájdete TU a TU. Tak dúfam, že sa aj vám podarí či už zachrániť aspoň jednu cítiacu bytosť, alebo jej dať aspoň šancu umrieť prirodzeným spôsobom a nie klepáčom po hlave. Ak by ste sa odhodlali na niečo podobné, potešili by ma nejaké fotky, ktoré by som tu mohol potom na inšpiráciu zverejniť.
Jeff Cox: Nie veľa ľudí na západe chápe, kto sú ngakpovia, hoci mnohí videli fotky týchto dlhovlasých, do biela odetých jogínov. Môžno najznámejším z nich je posledný Ješe Dordže, ktorý bol pre Jeho Svätosť Dalajlámu „počaso-tvorcom“, to znamená, že ho volali, aby ovládal počasie pri určitých príležitostiach. Rád by som viac pochopil čistú tradíciu ngakpov.
Khetsun Sangpo Rinpočhe: Ngakpovia sa môžu ženiť a mať rodiny. Ich prax je esenciálne vnútorná a skutočná duchovná prax.
JC: Pracuje línia ngakpov viac so silami prírody, božstvami počasia, miestnymi božstvami? Je ich tradícia viac šamanská?
KSR: Pracujú s podobnými rituálmi a ceremóniami, ako sú tie v šamanskej tradícii, ale je tu značný rozdiel. Tým je, že pre ngakpov je účelom a konečným cieľom osvietenie v snahe oslobodiť druhých a seba. V šamanskej tradícii obyčajne nikto o osvietení nevraví – slúži hlavne na liečenie a dočasné úkony, ktoré sú zrejme len pre pohodlie v tomto živote. Ich cieľ nie je tak vysoký.
JC: Chápem. Vravíte, že ngakpovia robia podobné veci, ako šamani, ale účelom je vytvoriť lepšie podmienky pre osvietenie, či už mentálne, alebo fyzicky?
KSR: Áno. Jednoducho, ngakpovia robia to čo robia nie iba pre pohodlie v prítomnom momente, ale aj pre budúce osvietenie.
JC: Chápem. Je ešte niečo, čo by chcel Rinpočhe povedať o ngakpovskej tradícii?
KSR: Buddhistický mnísi prijímajú sľuby pratimokšy, ktorých je 253. Ale ngakpovia s ich tantrickými sľubmi a samájami (záväzkami) ich majú stotisíc, ktoré musia na mentálnej úrovni udržiavať. Je to o praxi v každom jedinom okamihu, aby ich človek všetky udržiaval a nevstúpil do neušľachtilých vecí.
JC: Keď poviete „stotisíc sľubov“ je to ako povedať, že musíte v každý moment vášho dňa udržiavať bdelosť. Nie je to tak, že ich je skutočne stotisíc.
KSR: Áno, je to metafora.
JC: Udržiavať myseľ čistú po celý čas.
KSR: Nie čistú, ale len bdelú.
JC: Bdelú?
KSR: Potrebujete mať veľmi vysokú bdelosť, aby ste udržali stotisíc samájí. Takže, ak ľudia udržujú tento typ bdelosti/uvedomenia, hoci sa navonok javia ako obyčajné bytosti, v skutočnosti sú veľkými bytosťami – sú realizovaní, alebo veľkí praktikujúci.
Inak, ak väčšina ľudí nedokáže držať sľuby vysvätenia (shválne neprekladám „ordained“, ako vysviacku, pozn.pr.), alebo držať všetky ich samáje, potom môžu urobiť len nejaké spojenie s dharmou, ale osvietenie bude pre nich veľmi náročné. Nezáleží na tom, čo robíte, ak nechcete prijať sľuby vysvätenia, staňte sa laickým praktikujúcim. Musíte len dobre držať všetky tie samáje a potom z vás budú skutoční ngakpovia.
JC: Vravíte, že tantrická prax ngakpovským spôsobom je striktnejšia, ako prax priemerného tantrického praktikujúceho?
KSR: Presne. Na mentálnej úrovni je omnoho striktnejšia.
JC: Takže od praktikujúceho v kláštore ňingma, ktorý prijal sľuby pratimokši, či iné a je takisto tantrickým praktikujúcim sa neočakáva toľko, ako od praktikujúcich ngakpov tantrikov?
KSR: Áno, rozdiel je, že ak ste laik, tak aby ste neporušovali v každom momente tieto sľuby, potrebujete vysoké uvedomenie. Ak ostanete v kláštore, sľuby sa udržiavajú ľahšie.
JC: Ok, myslím, že otázka znie: ak ľudia praktikujú seriózne, prečo si vyberajú byť ngakpom, keď by im to opačne bolo ľahšie? Čo to je v nás, čo nás núti vybrať si život ngakpu?
KSR: Mnoho ľudí začne nasledovať tradíciu ngakpov kvôli tomu, ako sa javí navonok život laika, v ktorom môžete robiť čokoľvek: môžete sa oženiť, alebo môžete piť alkohol. Ale čo na začiatku nevedia je, že sú tu jemné obmedzenia a disciplína, alebo uvedomenie, ktoré s tým musí ísť. Je to ešte ťažšie, ako ostať v kláštore.
JC: Pretože praktikujúci ostávajú v živote, transformujú podmienky prirodzeného života, nie povrchného života, takým spôsobom, ako v kláštore. Takže ak je naša myseľ dostatočne disciplinovaná, aby udržiavala vnútornú bdelosť, ako hovoríte, potom môže mať cesta ngakpu viac sily?
KSR: Áno. Ak nasledujete tantrické samáje, môžete rozpoznať všetky tie jedy a postupujete omnoho rýchlejšie a silnejšie, ako iní, ale takisto je to veľmi nebezpečná cesta ak nedokážete držať všetky samáje. Porušené samáje sú ešte horšie a prinášajú horšie následky. Byť ngakpom, je ako byť hadom v bambusovej trubici – musíte ísť hore, alebo dolu, nie je žiadny bočný východ. Je to nebezpečnejšie a riskantnejšie. Sú tu iba dve cesty: ak skutočne nasledujete samájovú prax dosiahnete rýchlejšie výsledky, dosiahnete osvietenie a pomáhate druhým, alebo ak porušíte samáje, idete do pekla.
JC: Takto to neznie ako práca, ktorú by chcel každý robiť. Niekedy si ľudia vyberú túto cestu, pretože sa narodili v rodine ngakpov?
KSR: Áno, to je jeden dôvod a takisto, čo človek uprednostňuje. Kvôli našej fyzickej povahe, alebo mentálnej inklinácii, alebo preto, lebo sme dosiahli určité štádium, aby sme prijali partnera, alebo čokoľvek.
Loppon (prekladateľ): Alebo ak pochádzate z rodiny ngakpov – v mojom rodnom meste, 25 žiakov (má na mysli 25 hlavných žiakov Padmasambhavu, pozn.pr.) a ich potomkovia udržujú v tej oblasti dharmu v rodine. Ngakpovia z rodiny sa zišli v dedine a postavili chrám, ktorý voláme ngak kang, čo znamená zhromažďovacia hala ngakpov. Nemali sme takéto formality, ale kvôli vplyvu kláštornej tradície sme postavili tento chrám, zhromažďujeme sa každý mesiac na významné dni a robíme rituály, dávame náuky a splnomocnenia. Ale to je špeciálna rodinná línia: vždy najstarší syn sa stane ngakpom a zvyšné deti sú poslané do kláštora. Ale samozrejme je tu aj mnoho iných, nie z rodinnej línie, ktorí sa chcú stať ngakpami, aby sa naučili tantru bez toho, aby opustili sociálny život. Je mnoho takých.
JC: Cesta ngakpu je výzva pre západniarov, ale nemusí to byť niečo, čo sa odporúča.
KSR: Nikto ti nepovie, aby si bol ngakpom, alebo nie; to všetko závisí od tvojej praxe. Prídete na náuku, začnete praktikovať a pomaly napredovať. Keď kultivujete svoje zásluhy, vaša múdrosť narastá a dosiahnete toto uvedomenie, a potom môžete spontánne udržiavať všetky praxe. Takíto ľudia sú skutoční ngakpovia. Ostatní sa javia ako ngakpovia, ktorí si obliekajú rúcho a nechávajú dlhé vlasy. Tibetskí lámovia sa hanbia to robiť, ale prekvapujúco na západe si veľa študentov oblieka tieto veci, ako jogíni.
JC: Áno, v súčasnosti vyzerajú mnohí západniari ako ngakpovia.
KSR: Tibeťania sa nesnažia vypadať ako ngakpovia. To je ten rozdiel. Ak skutočne nasledujete tie samáje, ste veľký praktikujúci a nikto to nemôže zbadať navonok. A naopak, tí, ktorí nedokážu nič nasledovať, ale obliekajú si rúcho, nie je to nič, len kostým a emblémy, ktoré držia. Všetko ostatné ide naopak, pokiaľ skutočne nedokážete udržiavať samáje.
Piatok 15. Október 19.00 A4 - nultý priestor Nám. SNP 12, Bratislava
"Znamenia smrti a proces umierania v tibetskom buddhizme."
Geshe Dhargye riaditeľ tibetského centra Tibetských štúdií - I.I.H.T.S.
Vstup zdarma
"Ako dlho budeme ešte žiť? Ako poznáme, že sa blíži smrť? Čo sa deje tesne pred smrťou a v procese umierania? Čo je posolsvto tibetskej knihy mŕtvych? Odpovede na tieto a ďaľšie otázky si budeme môcť vypočuť v prednáške mnícha a učenca Geše Tendzin Dhargye, ktorý na žiadosť J.S. Dalajlámu vedie inštitút tibetských štúdií v Rakúsku. "
1 dňový úvodný Kurz tibetskej medicíny
Tradičná tibetská medicína sa v praxi uplatňuje už tisíce rokov. Považuje sa za jednu z najstarších systémov medicíny na zemi. Tibetská medicína ponúka celostný prístup k starostlivosti o zdravie, pričom zdôrazňuje vzťah medzi mysľou a telom." Dr.Kalsang v súčasnosti učí tibetskú medicínu, ktorú organizuje Tibet center -inštitút vyšších tibetských štúdií v Huttenbergu, v Rakusku. V sobotu 16.oktobra bude hovoriť v Bratislavskom Lotus joga centre o základných princípoch zdravia a rovnováhy z pohľadu tohoto starého liečebného systému.
Tibet center - I.I.H.T.S. - International Institute of Higher Tibetan Studies - je nezisková organizácia pod patronátom Jeho Svätosti Dalajlámu. Nachádza sa v Huttenebrgu, Carinthia, Rakúsko a ponúka autentické tibetské štúdiá a poznanie prostredníctvom seminárov, prednášok, workshopov, krátkodobých a dlhodobých kurzov, kultúrnych udalostí a výstav. Geshe Tendzin Dhargye, riaditeľ inštitútu, hovorí: "jeden z našich cieľov je spojiť rozdielne kultúry a podporiť dialóg medzi náboženstvami. Tibet center je akademická inštitúcia, ktorá sa špecializuje na poskytovanie autentického poznanie rôznych odvedtví tibetskej kultúry. Sme jediná inštitúcia na západe, ktorá ponúka tréning v hlavných oblastiach tibetského poznania. Sme v úzkej spolupráci s univerzitou tibetských štúdií v Sarnathe, Varanasi, a s inštitútom tibetskej medicíny a astrológie J.S. Dalailámu (Men-ce-khang.)"
Sobota 16. Október 9.00 - 17.00 Lotus joga, Kuzmanyho 4, Bratislava 811 06 www.lotusjoga.sk
"Telo a myseľ v harmónii - úvod do tibetskej medicíny."
Dr. Tsultrim Kalsang, Tibetské centrum - I.I.H.T.S.
Minulý týždeň som sa dozvedel, že tento veľký jogín zosnul a ostal v tukdam, čo je posmrtná meditácia, celý týždeň. Čo to znamená? Že telo ostane po smrti v meditačnej pozícii, stále akoby vlažné a hebké, telesné tekutiny sa nezlejú do spodnej časti a následne nezačnú vytekať, ako to obyčajne býva už v priebehu pár hodín, a pokiaľ praktikujúci stav thukdamu neopustí, nezačne ani proces rozkladu.
Krátko pred jeho smrťou (pondelok 6.septembra 2010) bolo možné vidieť, ako Rinpočheho navštevujú "ženy" (dákiní) dňom a nocou a robia obetiny. Rinpočhe sa vtedy vyjadril, že je šťastný a užíva si štádium jasného svetla. V utorok vydýchol naposledy.
Viac o tejto udalosti a jeho kremácii sa múžete dočítať TU. O podobnom prípade som písal pred dvomi rokmi TU.
Nasledovný text je výňatok z knihy Bonpo Dzogchen Teachings od Lopon Tenzin Namdaka, z kapitoly 7 s rovnakým názvom The Practice of Dzogchen. Náuky Lopon Tenzin Namdaka z Amherst College, oktober 1991, prepísal a editoval Vajranatha. Preložil Karma Gyalpo Dondrub.
V zátvorke sú vždy tibetské výrazy k príslušnému pojmu. V texte sa vyskytujú pojmy consciousness a awareness. Prvý prekladám ako vedomie, druhý ako bdelosť/vedomie. Prvý sa vzťahuje skôr k zmyslovým vedomiam, druhý k Rigpe, alebo nášmu základnému vedomiu.
Náhľad
Dzogčhen je nesmierne hodnotná náuka pre dnešnú dobu na západe. Ide priamo k jadru veci. My všetky cítiace bytosti (sems-can) máme myseľ (sems). Takže táto náuka o mysli a jej prirodzenosti je veľmi užitočná z praktického hľadiska a nie iba teoreticky. Úžitkom je, že Dzogčhen nám môže priniesť pokoj mysle a šťastie do našich životov. V praxi Dzogčhenu nie sú žiadne komplikované vizualizácie, žiadne náročné jógové pozície, žiadne monotónne recitovanie mantier; je tu len skúmanie našej kondície a objavenie Prirodzenosti Mysli. Potrebujeme objaviť, čo skutočne existuje. Naša myseľ je nám bližšie, než čokoľvek iné a zároveň je neviditeľná a nevidíme ju. Nerozpoznávame okamžite jej prirodzenosť. Z tohto dôvodu potrebujeme vypočuť náuky a vložiť ich do praxe.
Čo je Dzogčhen a aký je účel praxe Dzogčhenu? Musíme to vedieť a mať jasné pochopenie o čom Dzogčhen je, nie iba pre náš náhľad a prax, ale pretože ľudia sa nás budú na Dzogčhen pýtať. Nechceme im dať mylné predstavy – pretože to by bolo zlé pre nich a zlé pre reputáciu Dzogčhenových náuk. Takže musíme pochopiť, čo je Dzogčhen, ako sa praktikuje, aké sú jeho výsledky. Aby sme ho pochopili, potrebujem do neho priame uvedenie od niekoho, kto vie čo to je, nie iba intelektuálne, ale z jeho, alebo jej vlastnej skúsenosti. To čo sa tu uvádza je Rigpa, alebo Prirodzený Stav. Existuje mnoho spôsobov, ako to urobiť, ako urobiť priame uvedenie do Rigpy, ale jednou metódou je fixácia na biele písmeno A.
Pozorujúc pokojný stav vytvorený fixáciou a takisto pohyb myšlienok, čo môžeme o mysli povedať? Pozrite sa opäť dovnútra. Kto je to, kto pozoruje tieto myšlienky, ktoré povstávajú? Musíme pozorovať a skúmať našu myseľ. Hovorili sme o mysli a Prirodzenosti Mysle. Kto je tento pozorovateľ povstávajúcich myšlienok? Kde to je? Preskúmajte to. Čo môžeme povedať? Pozrite sa a zistite aké to je. Môžeme povedať „pozrite sa“, ale v skutočnosti nemyslíme, že je tu subjekt a objekt. Nemôžeme oddeliť pozorované a pozorovateľa. Majú rovnakú prirodzenosť. Dívame sa nazad a nič nenachádzame. Uvedomíme si to a ponecháme veci tak, ako sú. To je moment, kedy začíname spoznávať, čo je Prirodzenosť Mysli. Či už je tu stav kľudu, alebo pohyb myšlienok, je tu pocit prítomnosti, alebo bezprostrednej bdelosti/vedomia a to je Rigpa. Je to len to, čo to je; ale je to niečo nevyjadriteľné. Nemôžeme to vysvetliť, hoci to nazývame jasnosťou (gsal-ba) a bdelosťou/vedomím (rig-pa).
Prirodzený Stav je prázdny, ale na druhej strane má potenciál pre povstanie všetkých prejavov/manifestácií. Je to Prirodzenosť Mysli a ako taká je podobná zrkadlu, ktoré má kapacitu odrážať všetko, čo je pred neho postavené, ale samotné nie je nijako zmenené tým, čo odráža, či už krásnym, alebo škaredým. To je stav Dzogčhenu, Veľkej Dokonalosti.
V Dzogčhene môžeme používať akúkoľvek metódu, ktorá je v súlade s okolnosťami. Nie sú tu žiadne obmedzenia. Takže, ak začneme s Prirodzeným Stavom, čo je prípad Dzogčhenu, potom naša prax Šamathy a Vipašjany musí byť v súlade s náhľadom Dzogčhenu. Ak začneme praktikovať Vipašjanu podľa systému Sútier, musíme postupovať s pochopením Šunjaty, alebo prázdnoty tak, ako je prezentovaná v Madhjamake. Nemôžeme miešať všetky rozličné náhľady dokopy a vytvoriť z nich nejakú omáčku.
Toto je skutočne dôležitá otázka. Ako spojíme bdelosť/vedomie a prázdnotu? V systéme Sútier máme dve rozdielne filozofie, Madhjamaku a Čittamatru a každá chápe Šunjatu rozdielne. Čittamatra hovorí o vedomí (rnam-shes) ako o seba-vedomom (rang-rig; Sansk: svasamvedana), ale význam je tu rozdielny, ako keď sa v Dzogčhene hovorí, že Prirodzený Stav je seba-vedomý. Takže si tieto dve použitia nepleťte. Filozofia Védanty má tiež svoju formuláciu týchto vecí. Je veľa podobností medzi Dzogčhenom a filozofiami Madhajamaky, Čittamatry a Védanty, ale sú tu aj presné rozdiely. Nie všetky náhľady sú rovnaké.
Tu je to bdelosť/vedomie a prázdnota, ktoré sú nerozdielne (rig tong dbyer-med). Prirodzený Stav a jeho vnútorná kvalita, Rigpa, sú nepodmienené a mimo čas. Nezačali existovať na základe príčin, ako je to v prípade vedomia. Táto bezprostredná vnútorná bdelosť/vedomie nazývaná Rigpa je prvotná a mimo dualistické vedomie a výtvory mysli.
Tak opätovne pichám do osieho hniezda. Dharma-Cola je opäť na svete, nájdete ju vpravo, pod mojimi obľúbenými odkazmi. Niekedy som o nej písal TU. Aby to nebolo len tak nasucho, tu je taký krátky komentár:
Medzi mojich obľúbených guruov money-makerov patrí jednoznačne Saša Pueblo, veľký ezoterik a zasväcovateľ. Dokáže urobiť prakticky akékoľvek zasvätenie, napr. zasvätenie do vákua a gravitácie, zasvätenie makety bublín v kozme, zasvätenie do rezonančnej plazmy a mnoho ďalších. Svojho času sa jeden redaktor jednej televízie podujal navštíviť jeho kurz, vzal si tam skrytú kameru. Bolo to vtipné, bohužiaľ, video už neviem nájsť. Sám o sebe píše, že je autor, ezoterik, evokatér, mystik, šaman, tantrik, veštec, zasväcovateľ, a ďalšie. K tomu snáď pre súdnych ľudí nie je čo dodať. Len sa zasmiať.
Skupine Sri Chinmoya som sa venoval v minulom príspevku. Svojho času som mal jeho stránky v Dharma-Cole, ale keďže medzičasom zomrel, už mi to nepríde také nebezpečné. Jeho nasledovníci si ho môžu teraz idealizovať a dbať o jeho čisté meno. Takže, do Dharma-Coly sa tentoraz neprepracoval.
Medzi mojich obľúbených money-makerov z hindu prostredia patrí Sai Baba. Toho by som označil, ako mega-guru. Dokáže materializovať veci, liečiť ľudí a konať mnoho, mnoho zázrakov. Popri tom má obľubu v mladých chlapcoch, ktorých rád masturbuje, aby im tým zdvihol hadiu silu. Niekedy to nedopadne dobre a chlapci sa vzbúria. Vtedy ich dá rovno zastreliť (sedem chalanov jeho chlapčenského gymnázia pripravovali na neho atentát, mali toho už proste dosť. Boli zastrelení priamo v jeho ášrame.). Niekedy ho prekuknú západniari a vtedy je lepšie zbaviť sa aj nich (nemecký manželský pár, ktorí potom, ako sa dostali do užšieho kruhu a zistili, čo sa deje –a chceli s pravdou von- museli v prezlečení ujsť, aby sa dostali do bezpečia Nemeckej ambasády. Odvtedy je v Nemecku na Sai Babu vydaný zatykač.). Vyhlasuje, že nemá nič spoločné s internetom a ľudia by mali nasledovať jeho príklad. Je nám jasné prečo: pretože sa tam nachádzajú dôkazy, že zázraky sú len triky, ako je napríklad TOTO video,alebo TENTO BBC dokument, alebo výpovede ľudí, ako je napr TÁTO stránka.
Aby som neplával len cudzích vodách, nech sa páči aj niečo „buddhistické“! Ta dá! Český Milarepa, Marcel Vaněk! Pán Vaněk má špeciálny koberček, na ktorý keď si sadne, tak môže komunikovať s „chlapcami“ (rozumej duchovní majstri), ktorí mu nadiktovali nejednu knihu (čo na to hovoria pán doktor?). A tak sa svet konečne dozvedel pravdu o živote Milarepu, či Marpu. Lebo tie verzie, ktoré kolujú v Tibete doteraz sú vraj všetko zmanipulované (ako mi napísal jeden jeho nasledovník na nejakom fóre). To je pravda, že v pôvodných som sa nedočítal pikošky typu: keď prišiel za Marpom niekto nesympatický, jeho žiaci na neho striekali z riti kozie mlieko, ani o Milarepovom astrálnom cestovaní a podobné nezmysly. Naopak, vo Vaněkových knihách to vyzerá, že ani jeden z nich nebol vlastne buddhista.
Ďalšia milá postavička na scéne je Najvyššia Majsterka Ching Hai. Už vôbec toto označenie sa mi príde ako dobré upozornenie pre všetkých. Jej web je plný lásky a milosrdenstva, mieru a porozumenia. Má proste všetko, po čom môže duša naplnená najvyššími ideálmi túžiť.
Pána Iva Bendu a jeho Vesmírnych ľudí snáď ani nie je treba predstavovať. Esencia jeho posolstva je, že sme ovládaní jaštermi z pekla a naša záchrana je v rukách Aštara Šerana, veliteľa vesmírnej flotily, ktorá už parkuje schovaná za Mesiacom a Marsom, aby sme ich nevideli. Inak, vždy žasnem nad logikou týchto UFO-nadšencov: mimozemšťania sú tu, chcú nám pomôcť, len čakajú na to, kedy ich prijmeme. Svoje posolstvá odovzdávajú vždy pomerne podivným týpkom, ktorí ich majú odkázať ľudstvu. Prípadne, vedia nám ešte zničiť svojimi piktogramami obilie, aby nám tam nechali správu, ktorej nikto nerozumie. Hlavne ich nesmieme vidieť. Keď si predstavím seba v ich pozícii: objavili sme planétu, na ktorej je civilizácia rútiaca sa do katastrofy a my máme technológiu, aby sme im pomohli. Čo spravíme? Tajne pristaneme, vezmeme si bokom najpošahanejšieho týpka a povieme mu, čo majú robiť? Alebo im zničíme potravu aby sme im v nej nechali „odkaz“? Asi nie, že? Logika mi hovorí, že by som pristál na čo najrušnejšom mieste, na námestí, aby moja prítomnosť bola nespochybniteľná a tam by som sa pokúsil s nimi komunikovať.
Linky budem samozrejme dopĺňať. Takže, bacha na falošných guruov!
Po včerajšom rozhovore s kamarátmi som sa rozhodol napísať niečo ako zamyslenie a retrospektívu k udalostiam, ktoré som zažil na svojej duchovnej púti s podobne orientovanými ľuďmi. Nechcem veľmi kritizovať, skôr ponúknuť do určitej miery neosobný (ale určite aj osobný) pohľad.
Vlastne celá úvaha sa začala rodiť po prednáške istého swamiho v našej čajovni. To som si opäť spomenul na sekciu „Dharma-Cola“, ktorú som na tomto blogu svojho času mal a ktorú som pre pokoj pár ľudí zvesil, pretože bola pre mnohých príliš provokatívna. Nič menej, opäť mám silné nutkanie ju zaviesť. Pre dobro ľudí, ktorí majú úprimnú túžbu, ale často naletia pseudo-guruom. Nasledovný text bude teda niečo, ako predzvesť tejto sekcie.
Kapitola Šrí Chinmoy
Kedysi dávno, pomerne krátko po revolúcii, začala skupina jeho žiakov robiť kurzy meditácie. Ako človek lačný po všetkom, čo bolo nejako spojené s duchovnom, som tam samozrejme šiel pozrieť. Meditovalo sa buď na sviečku, alebo fotku Chinmoya na ktorej mal byť v samádhi (a ktorá mi bola značne nesympatická), alebo neskôr na čakru srdca. V podstate teraz podobný typ „meditácie“ za skutočnú meditáciu nepovažujem, skôr za akési fixovanie pozornosti. Ak sa chcel niekto stať žiakom tohto gurua, musel poskytnúť svoju fotku, stať sa vegetariánom, dodržiavať celibát a behať maratóny. To tak v skratke.
V mojom okolí bolo vtedy niekoľko jeho žiakov, mojich priateľov, dokonca aj jeden manželský pár, ktorí tiež ale žili v celibáte. Ja som v tom nenachádzal cestu k oslobodeniu, skôr len cestu k príjemným pocitom, ušľachtilým myšlienkam a k skoro večnému zápasu so sexom, ktorý sa najlepšie riešil práve silnými športovými aktivitami. Avšak, nič viac, nič skutočne zlé, ale ani nijak zvlášť oslobodzujúce.
Po nejakom čase, keď už fungoval internet aj u mňa doma, som na moje prekvapenie naďabil na nejaký zoznam kultov, ktoré majú najväčší počet sebevrážd a Chinmoy bol v prvej desiatke. To som ostal prekvapený, ale nejak som to neriešil. Až neskôr som našiel info o jeho druhej stránke, ktorá bola práve plná sexuálneho obťažovania vybraných žiačok, hoci sa tváril, že žije v celibáte.
V tom období som sa v čajovni často stretával s dvomi ľuďmi, nadšenými žiakmi Chinmoya. Miloš a Janko. Janko mal niečo cez štyridsať, Miloš ešte viac. Janko bol z Hriňovej. Roky sa venoval Chinmoyovej náuke, behal maratóny, žil sám, vegetarián...proste taký úprimný hľadajúci a dobrý človiečik. Potom sa dlho neukázali. Miloša som raz stretol v meste. Pýtam sa, že ako sa majú, čo je s nimi. Vraví mi, že či neviem, čo sa stalo. Neviem. Janko sa obesil. ???!!! Vo svojej čajovej chatrči, čo si postavil na záhrade. Týždeň pred tým sa dozvedel pravdu o svojom guru a život sa mu zrútil. To bola jedna z prvých príhod, ktoré neskôr vyústili do „Dharma-Coly“.
Kapitola šamanizmus a zen
Svojho času som mal možnosť brigádovať na chate pod Rysmi. Išiel tam vtedy pre mňa cudzí chalan, odniekiaľ z východu. Roman. Kombinoval zen a šamanizmus. Pardón, zen som mal napísať radšej „zen“. Jeho „zenová prax“ spočívala predovšetkým v spievaní sútier. Spieval ich tuším v japončine. Pýtal som sa ho, či vie o čom spieva. On to vyciťuje pri spievaní. To som sa pousmial a vravel som mu, že v sútrach dáva Buddha konkrétne inštrukcie: sadnite si takto, dýchajte takto, s mysľou pracujte takto a že mám silné pochybnosti, že to takto vycíti. Keď práve nespieval sútry, tak vnímal duchovné bytosti: tam vnímam takú a takú bytosť, tam inú... Po nejakom čase som ho stretol vo Zvolene a pozval ho k sebe na čaj. Tam sme mali malú výmenu názorov na buddhizmus a jeho tvrdenia, že je v nirváne. Nakoniec sa nasral a vyhlásil, že mi to predvedie. Posadil sa oproti mne s nohami krížom, uprene mi hľadel do očí a začal silno zrýchlene dýchať. Po prvých dvoch minútach som si pomyslel „Je po mne, on ma tým určite zabije!“ Potom zrazu prestal hlasno dýchať, „Videl si to?“. Ja hlupák som nič nevidel!
S odstupom nejakého roku som ho opäť vo Zvolene stretol. Chodieval sem tuším za Katarínou Hrčkovou, šamankou. Tento krát šiel z nohy na nohu, zvesená hlava, najprv som nevedel, či je to on. Bol. Čo ti je? So slzami v očiach mi hovorí, že si uvedomil, ako veľmi ubližoval matke Zemi. Uf! Snažil som sa mu to vyhovoriť, dokonca som mal na chvíľu pocit, že to aj zabralo. To som ho videl naposledy. Potom som sa už len od známych z Košíc dozvedel, že Roman sa vydal za nejakým guruom stopom na Ukrajinu. Niekto ho uniesol a nejaký čas bol nezvestný. Keď sa vrátil, už prišiel aj o posledný zdravý rozum a skončil najprv v ústave a potom tuším na nejakej farme Hare Krišna. Zbláznený...
Kapitola Maťko
Môj veľmi dobrý priateľ a spoločník v čajovni. Z veksláka sa stal duchovný hľadač. Najprv ho cesta zaviedla k istým manželom vo Zvolene, Biocentrum, ktorí mu naordinovali diéty a hladovky. Stal sa z neho vegán. Chodil na rôzne kurzy či už makrobiotiky, feng-šuej a iné, za nemalé peniaze. Ale varil výborne! Raz nás zoznámil jeho brat, Boris, lebo Maťko začal mať záujem o buddhizmus. Stali sa z nás najlepší kamaráti, hodne sme sa venovali praxi a občas aj zábave. Po čase sme zistili, že ako vegán má svoje zvláštne stavy: pije s nami koktail a chodí na záchod – vyzvracať to. To samozrejme tajil. Snažili sme sa ho presvedčiť, nech od toho upustí, že to nie je vôbec podstatné, či ješ mäso, alebo nie. Raz šiel s nami dokonca na grilované koleno do pubu. To sme si gratulovali, že snáď už to bude ok. Nebolo. Mal z toho výčitky svedomia. Jeho stavy zosilnili: jeden večer zjedol celú chladničku, potom tri dni nejedol, kvôli svedomiu. Navyše sa u neho objavili zdravotné problémy a bolesti hlavy. Silné záchvaty. Radil som mu, nech ide k doktorovi, ale on radšej vyhľadával ľudových liečiteľov. Každý mu povedal čosi iné: nevyriešené problémy z detstva; máte niečo s pečeňou...atď. Začal držať ešte ďalšie diéty. Nakoniec, keď už toho bolo veľa aj na neho, išiel k doktorovi. Rok pred tým bol na kompletnej prehliadke. Teraz mu na CTC objavili obrovský nádor na mozgu. O dva dni šiel pod nôž. Z kómy sa už neprebral... To bola éra, kedy som to s ľudovými liečiteľmi definitívne zabalil. Veľa z nich totiž nie len že „lieči“, ale popri tom aj guruuje. Tragická kombinácia.
Kapitola ekológie
Komunita na Záježovej je snáď už celosvetovo známa. Zoskupenie ľudí, ktorí sa snažia žiť eko-, bio-, a podobne. Najväčšie zastúpenie tam je asi z Bratislavy, kde sú najväčší ekológovia. Pred pár rokmi tam hosťovali akýsi svetový festival podobne zmýšľajúcich ľudí, ktorý mal svoje vyvrcholenie na zvolenskom námestí, kde sa bubnovalo a „tancovalo“. Ten deň som mal službu v čajovni. Zrazu sa začali vyskytovať typický „záježovania“, a obsadzovať čajovňu. Jednou z ich špecifík je, že sa tam cítia a správajú ako doma. Čo nie je vždy a všetkým príjemné. Takto si skupinka zasadla na mnou obsadené miesto, bez opýtania. Dva, alebo tri páry, z toho jeden anglicky hovoriaci. Ok, nič som nevravel, len som si aspoň zo stola spratal svoje veci a dal im nápojový lístok. Veď sú to zákazníci. Objednali si čaje, kecali, kojili deti a boli proste prírodní. Jedna z nich šla obzerať veci na predaj. Objavila šatku na brušné tance. Hneď si ju nasadila a začala tancovať „Hey, look at me!“. Tak som sa lookoval aj ja a začínal som byť nasratý, pretože by sa mohla teda aspoň spýtať, či môže s vystaveným tovarom takto manipulovať. Pár sekúnd tanca a zrazu: BÁC! Zhodila z poličky šálku, ktorá patrila do súpravy čajníček + 4 šálky. Pár krát som sa zhlboka nadýchol a s kľudom som to šiel pozametať a oznámil jej, že to bohužiaľ bude musieť zaplatiť. Niečo nesúhlasné zamrmlala, ale mne to bolo jedno, súpravičku som zabalil a čakal. Keď prišiel okamih platenia, pripočítal som im ju tam a podával zvyšok súpravy. To nastala búrka! Čo si to dovoľujem?! To sme tam mali nastražené naschvál! To by som mal vziať na seba! Ostrá výmena názorov: trval som na tom, že je normálne, že keď niekde niečo rozbijem, obzvlášť za takých okolností, ako sa to stalo (bez opýtania si berie veci na predaj, nerešpektuje, že je tam málo miesta a začne tancovať!!!). Chlapík sa to snažil anglicky ukončiť, ťahajúc ich aby stihli námestie, že nech ma nechajú tak, že to sú moje emócie. Rozmýšľam, či bejsbolku, čo mám pri pulte použijem, alebo nie. Nakoniec som ich proste nechal ísť, že nech radšej idú rýchlo, rýchlo preč a nikdy nazad. Nejaký čas som to predýchaval, potom prišiel kamarát na pokec. Keď som mu chcel ukázať jednu knihu, ktorú mam v ruksaku, nevedel som ho nájsť. Vždy si ho dávam ku kreslu, pod stôl tam, kde sedávam. Keď si tam sadli „prírodní“, už som sa k nemu nemal šancu dostať. Prehľadal som bez výsledku čajovňu. Ostala jediná možnosť: ukradli mi ho. Tak som primkol prevádzku a bežal na námestie. Keď som zbadal dotyčných, vyrušil som ich z ich prírodného tanca a už s nadávkami a krikom som si pýtal nazad svoje veci. Oni ich vraj nemajú. Veď nech sa kľudne pozriem, tam majú veci. Tak som sa nie celkom kľudne pozrel, našiel som môj ruksak, v ňom napchaté ich veci! Môj obraz o nich sa zocelil. Vrátil som sa na zámok. Po asi hodine sa tam objavuje anglicky hovoriaci typ, ktorý ma tam pred tým nechával s mojimi emóciami: že sorry, to nebolo naschvál a že mi aj tú súpravu zaplatí. Pohľad mi striedavo kĺže od neho k bejsbolke a nazad.
Po tomto incidente sa podobní prírodní ľudia prestali v čajovni tak často vyskytovať. Včera som sa dozvedel, že tam -ako u nás v čajovni- je zlá energia, tak preto. To som sa musel zasmiať a žasnúť nad neuveriteľnou ľudskou sprostotou.
Tým samozrejme nechcem hádzať všetkých novousadlíkov na Záježovej do jedného vreca, zďaleka nie. Vybudovali tam nedávno aj perfektné centrum s meditačnými ústraním a poskytujú služby na úrovni. Toto môžem po vlastných skúsenostiach len odporúčať.
Kapitola Pavol Vyletel
Prevádzkoval konkurenčnú čajovňu, v ktorej mal svoje prednášky a (a teraz bacha) „Filozofickú poradňu“. Mal okolo seba ľudí, ktorí jeho aktivity financovali, vytvorili „obchodné družstvo“. Nikdy som na jeho prednáške nebol. Ale mnoho mojich známych za ním chodilo a bol ich guru. Po istý čas. Kým neprišli nazad k zmyslom. Začal ľudí manipulovať a stavať proti sebe. Jeden mladý pár, čo za ním chodil, mi potom rozprávali, čo a ako sa dialo. Zobral si ho bokom: že on je na tom dobre, ale jej sa točia čakry naopak a to je nebezpečné, mal by sa s ňou čo najrýchlejšie rozísť. Opačné točenie čakier bola jeho zbraň. Najhoršie, že to bolo nákazlivé. Takže, ľudí, ktorým sa točia čakry naopak sa treba strániť. Niekedy sa čakry točia fajn, ale ak začal mať niekto svoje názory, ktoré sa s jeho nezhodovali, zrazu sa roznieslo (od p.Vyletela), že sa dotyčnému točia čakry naopak. Koniec. Bol prekliaty, diabol sám, všetci sa mu vyhýbali. Typická sekta. Takto sa začali točiť naopak čakry najprv jednému z investorov, potom vlastne hlavnej investorke. O všetko prišli, boli vypísaní z družstva. Najväčší gól boli jeho tvrdenia, že u nás, v našej čajovni, sa točia čakry naopak. Úsmevné. Jasne, že sa točia naopak, keď sme konkurencia. Celá čajovňa nakoniec skrachovala – teda tá jeho, kde sa čakry točili správne. Doteraz prednáša, tituluje sa filozofom.
Myslím, že čoskoro spravím pokračovanie. Zámerom je len a len poučenie úprimných ľudí. Je vždy lepšie si daný smer, cestu, gurua, preveriť, internet poskytuje dosť veľké možnosti, než skončiť horšie, než zle.
Ako je u nás už každoročným zvykom, budeme aj tento rok nakupovať vianočné kapre a vypúšťať ich na slobodu. Činíme tak každý rok, ak zalistujete na tomto blogu, tak vždy sa v tomto období roka ukáže takáto výzva. Jeden starší článok, aby ste nemuseli hľadať, nájdete TU a TU. Tak dúfam, že sa aj vám podarí či už zachrániť aspoň jednu cítiacu bytosť, alebo jej dať aspoň šancu umrieť prirodzeným spôsobom a nie klepáčom po hlave. Ak by ste sa odhodlali na niečo podobné, potešili by ma nejaké fotky, ktoré by som tu mohol potom na inšpiráciu zverejniť.
