Preberanie cudzieho zla a karmy

(alebo Úskalia Tibetského buddhizmu)

Nasledujúca úvaha je napísaná na podnet niektorých článkov, na ktoré som na nete narazil. Je napísaná možno trošku scholasticky, ale vyjadruje len moje osobné pochopenie problematiky praxí bódhisattvov, pochopenie človeka, ktorého oči sú ešte“ plné prachu“ a ako také nech je brané.

V Tibetskom buddhizme existuje prax „brania a dávania“ (tib. tonglen). Táto prax je zaradená v metodickej rade praxí tzv. piatej transcendentnej cnosti, páramity, totiž transcendentná cnosť meditačnej stability, sanskrtsky dhjána páramitá, alebo v niektorých tradíciách sa praktikuje ešte pred začatím tréningu v páramitách. Je však praktikovaná aj samostatne. Aby sme dobre pochopili kontext tejto praxe, ale aj ďalších praxí bódhisattvov, vráťme sa na chvíľu na začiatok ich cesty, k ich spôsobu videnia sveta, a spôsobu vstupu do praxe.

Ideál bódhisattvu nachádzame už v rannom buddhizme, dokonca aj v tzv. théraváde a pálijskom kánone. Prvý raz o ňom Buddha hovoril, keď spomínal na svoje minulé životy (zbierka Džátaka). Za čias Buddhu Kašjapu, mal bódhisattva možnosť vstúpiť do obce jeho žiakov a dosiahnuť realizáciu arahanta, čo je najvyššia realizácia hínajány. Bódhisattva (budúci Buddha Šákjamuni) to však odmietol a pred Buddhom Kašjapom prijal sľub, že bude pestovať všetky páramity a stane sa tiež buddhom, objaviteľom cesty pre bytosti v budúcnosti. Buddha Kašjapa mu požehnal a vyslovil proroctvo o jeho úspechu. Takže nebyť tohto záväzku, asi by sme dnes nemali žiadny buddhizmus.

Niektorí duchovní autori majú stále nepochopenie ideálu a princípu bódhisattvov a tvrdia, že ich filozofia je založená na sľube sa neustále reinkarnovať, kým nebude samsára prázdna. Pri tejto mojej analýze by sme mali mať na zreteli v prvom rade pôvodnú prezentáciu tohto ideálu, ako som ju vyššie naznačil. Pozrime sa ďalej na tzv. záväzok bódhičitty, alebo inak „sľub bódhisattvov“. Tvorí jadro praxe mahajány. Pre jeho pochopenie by sme mali poznať všeobecný náhľad tohto povozu k osvieteniu (tiež známa ako bódhisattvajána; jána = povoz).

Praxou hinajány praktikujúci získava vhľad do pravej podstaty javov, ktorý rozpoznáva tri charakteristiky: strastiplnosť všetkého (alebo prítomnosť inherentného utrpenia), pominuteľnosť/nestálosť všetkého, a bezpodstatnosť/ne-já/anátman všetkých javov, čo znamená neprítomnosť žiadnej večnej, trvalej podstaty. Tu sa hovorí, že všetky javy (či už praktikujúci, ako taký, ale aj všetky jeho emócie, myšlienky a vnútorné procesy) sú šúnja, prázdne od nezávislej, večnej podstaty, existencie. Na tomto poznaní stavia prax mahajány. Princíp prázdnoty, šúnjaty, je tu ústredný a nazýva sa absolútnou bódhičittou. Tvorí tzv. absolútnu pravdu o povahe javov, ktorými v tomto prípade nie je len praktikujúci, ale aj všetky objektívne vnímané javy a veci. Ale máme tu aj relatívnu pravdu a relatívnu bódhičittu. Na relatívnej úrovni, podľa mahajány, javy existujú podobné magickej ilúzii, ktorá má schopnosť vstupovať do činnosti, má schopnosť jednať. Relatívna úroveň predstavuje bežný stav zmätenej mysle, ktorý máme vlastne všetci teraz, predstavuje samsáru. Na jej riešenie potrebujeme metódy, ktoré sú síce tiež relatívne, ale aj tak nevyhnutné, tie sa tu nazývajú: relatívna bódhičitta. Keď sa na ne pozeráme z pohľadu klasifikácie, môžeme hovoriť zase o ďalšej dvojici: bódhičitta zámeru a bódhičitta uplatnenia.

Zameranie na zámer je ťažisko celej mahajány. Nie sme tu už totálne obmedzení pravidlami, ale za určitých podmienok ich môžeme prekračovať a tu je práve dôležitý zámer. Aký máme teda zámer? Chceme dosiahnuť oslobodenie pre úžitok všetkých cítiacich bytostí. S týmto zámerom vstupujeme do činu, alebo aktivity, ktorou je naša prax. Svoj zámer môžeme vyjadriť sami, alebo tiež prostredníctvom rituálu v tzv. záväzku bódhičitty. Tento záväzok je často vyjadrený slovami klasického diela mahajány, Bódhisattvačárjávátara (Sprievodca cestou bódhisattvu) od Šantidévu:

Kým nedosiahnem esenciu bódhi (osvietenia)

Prijímam útočisko v Buddhovi,

Práve tak prijímam útočisko v dharme

A v sanghe bódhisattvov.

A ďalej:

Práve tak, ako Tathágátovia minulosti

Rozvinuli altruistický zámer bódhičitty,

Tým, že sa postupne cvičili v praxiach bódhisattvov,

Tak aj ja, pre dobro všetkých bytostí,

Budem rozvíjať altruistický zámer najvyššej bódhičitty,

A budem sa rovnako cvičiť v týchto praxiach.

V Slovách môjho dokonalého učiteľa od Patrul Rinpočheho čítame takúto verziu záväzku:

Hó! Zvádzané na zcestie nespočetnými javmi podobnými odrazmi mesiaca vo vode,

Putujú bytosti v nekonečnom kolobehu samsáry.

Aby som im priniesol odpočinok v žiarivom priestore bdelosti/vedomia,

So štyrmi nezmernými kvalitami prebúdzam bódhičittu.

A ďalej:

Nech táto vzácna a vznešená bódhičitta,

Povstane tam, kde ešte nie je,

A tam, kde povstala, nech nikdy neubúda,

Ale rastie a prekvitá viac a viac.

Ako vidíte, zatiaľ sme sa nezaviazali donekonečna sa zrodzovať, ani sme sa nezaviazali, že nedosiahneme nirvánu, práve naopak: dosiahneme najvyššie osvietenie pre dobro druhých. Tento zámer neodisť do nirvány a venovať sa bytostiam prichádza v úvahu, až keď túto absolútnu pravdu nirvány zažívame. Neodísť v tomto prípade neznamená nedosiahnuť, ale nezanechať za sebou bytosti bez pomoci a doslova rozplynúť sa v nirváne. Preto má tento záväzok tri úrovne, keď ho prijímame ako:

1. kráľ – najprv dosiahnem ja a za mnou pôjdu všetci ostatní

2. prievozník – pôjdeme všetci spoločne

3. pastier – najprv pôjdu všetci, až potom ja

My sme však v situácii človeka, ktorý chce pomáhať chorým, ale nemá lekárske vzdelanie. Preto musíme získať kvalifikácie, aby sme mohli pomáhať. Preto sa radí prijímať záväzok prvým spôsobom, ako kráľ.

Hneď po tomto záväzku nasledujú praxe štyroch nezmerností. Pestovanie nezmernej láskavosti, súcitu, radosti a rovnosti. Tieto praxe sú smerované na základne inštinktívne štruktúry nášho ega: sme zloprajný a žiarlivý, nemáme pochopenie pre problémy druhých a považujeme sa za dôležitejších, než sú ostatní. Preto začíname preprogramovávať vzorce nášho myslenia a cítenia pomocou týchto praxí. A často práve v tomto bode je nám doporučované aj cvičenie tonglen, zámeny seba za druhých. Táto prax pochádza tiež zo Šantidévovej klasiky, citovanej vyššie:

Kým nevymeníme svoje šťastie

Za utrpenie ostatných,

Nikdy nedosiahneme osvietenie,

A ani v samsáre nestretneme žiadne šťastie.

Buddha sám povedal, že nikto neujde následkom svojich činov, nech by sa skrýval kdekoľvek. V skutočnosti teda nie je skutočne možné prevziať niekoho karmu (Podobne, ako nie je možné „nosiť“ cudzí tieň). O čom teda konkrétne je táto prax? Raz sa žiaci pýtali svojho učiteľa, či je ňou možné prevziať utrpenie a karmu druhých, či potom nebudeme v ešte väčších problémoch, ako predtým. Láma ich upokojil, pripomenúc im prázdnu podstatu všetkého, aj tohto samotného činu. Ide však o útok do najtvrdších hradieb egoizmu. V prvom rade musíme mať na pamäti náhľad, z ktorého vychádzame. Všetko je na absolútnej úrovni prázdne, nemá nezávislú existenciu, nie je žiadne ja a teda ani ty, ani my ani oni. Na relatívnej úrovni je všetko len ako ilúzia, podobná odrazom mesiaca na vode. Javy relatívne existujú, ale nie tak, ako ich zažívame my. Nezažívame ich správne. Prečo? Pretože stále pociťujeme oddelenosť nás a ostatných, my sme dôležitejší, naše šťastie je dôležité, naše úspechy – a hlavne tie duchovné, sú strašne dôležité. Ostatní nech sa starajú o seba, ako chcú, nič mi po nich nie je, nemajú so mnou predsa žiadnu súvislosť, sú to nezávisle existujúce entity. Ja idem dosiahnuť najvyššie osvietenie, oslobodím sa zo samsáry do večnej blaženosti. Tu môžeme vidieť absurditu takéhoto postoja. Bude to stále naše ego, ktoré bude chcieť zažívať blaženosť, ktoré bude chcieť byť neobmedzené, šťastné, slobodné a hlavne osvietené. Na jednej strane sa chceme zbaviť záťaže egoizmu, na druhej strane to však až tak veľmi nechceme. Jeden z prekladov termínu bódhisattva je „odvážna bytosť“, bytosť, ktorá s veľkou odvahou smeruje k osvieteniu v prospech všetkých cítiacich bytostí. Teraz to je jasné, prečo takú odvahu potrebuje. Na konci cesty musím zanechať všetko svoje dosiahnutie pred dverami Dosiahnutia, všetko svoje šťastie, úspech, atď. Rovnako, ako boháč, bohatý na vlastné vedomosti, skúsenosti, zážitky a názory, len ťažko vojde do Kráľovstva. O čo sa to vlastne bojíme? Stojíme pred priepasťou Prázdnoty, kde si uvedomujeme, že všetko to, za čo sme sa považovali nie je ani v najmenšom pravda. Pokiaľ si ešte niečo snažíme podržať, uchovať, jednáme proti duchu celej náuky a nedokážeme prejsť ten myslený prah.

V ceste bódhisattvov sa ale od samotného počiatku trénujeme v tomto poznaní, či Poznaní. Od samotného počiatku analyzujeme javy a vlastnú osobnosť, aby sme zistili, že sa jedná len o zloženinu, zoskupenie, agregáciu rôznych zložiek (skandhy), ktoré sú vzájomne závislé a dávajú dohromady ilúziu javov. Ale v skutočnosti sú prázdne. Keď si vezmem za príklad tento notebook, na ktorom práve píšem: čo tvorí jeho podstatu, jeho „notebookovitosť“? Máme tu klávesnicu, monitor, kryt, batéria, atď. Keď to rozoberiem a naukladám vedľa seba, kde sa nachádza konečná podstata notebooku? Nikde, pretože je prázdny. Rovnako aj ja aj ostatné javy a bytosti. Som priateľom len vo vzťahu k ostatným, ktorí ma tak vnímajú. Som synom tiež len vo vzťahu k ostatným, ktorý ma ako syna vnímajú. Ja nemám nezávislú podstatu „priateľa“, či „syna“. Je tu len vzájomná závislosť, ktorá moju identitu určuje. Môžem sa s týmito rolami viac, či menej identifikovať. Ale nebude to moja absolútna rovina. Problém je však v tom, že ja sa skutočne identifikujem s týmito rolami. Verím im, verím tomu, že som kamarát, vnuk, syn, atď. Mám tieto vzťahy. A tak, hoci chápem, že na relatívnej úrovni mám vzťahy, na absolútnej je tu iba rovina Prázdnoty. Ak chcem dosiahnuť a vymaniť sa z relatívnej roviny, musím aj s týmito vzťahmi pracovať. Ako? No to sú práve tie spomínané štyri nezmernosti a zámena seba za druhých a podobne. Prijímam záväzok dosiahnutia oslobodenia k prospechu všetkých bytosti. Pracujem so vzťahmi a rátam s ostatnými bytosťami vo svojej praxi. Len podstatne mením svoj postoj a zaradenie v týchto vzťahoch. Je len logické, že sa nemôžem snažiť zdržať „všetko po starom“, keď sa chcem „znovuzrodiť“ v Poznaní. Mením spôsob svojho myslenia o svete a druhých bytostiach. Je to graduálna cesta, ale spoľahlivá. Pestujem rozličné vlastnosti, páramity, až po poslednú, páramitu múdrosti, kde už zažívam veci v ich skutočnej perspektíve.

Keď však prežívam veci tak, ako skutočne sú, môžem ešte hovoriť o utrpení? Môžem hovoriť o utrpení tam, kde zažívam prázdnotu tohto utrpenia? Je pre mňa podstatné, kde sa a či sa vôbec zrodím? Keď si raz uvedomujem, že snívam, som si perfektne vedomý tejto skutočnosti, budem sa báť zaspať, aby som nemal sen? A čo na tom, keď viem, že je to iba sen, keď ho ako taký prežívam. Viem, že sa mi sníva, je to ilúzia, nie je sa čoho báť a prečo trpieť. Samozrejme, pokiaľ takéto poznanie nemám, budem stále subjektom utrpenia a zmeny. Ja však hovorím o absolútnej rovine, o konečnej povahe javov. Až vtedy je na mieste prijať záväzok bódhičitty ako pastier. Vtedy sa môžem, ako duchovný vodca vracať a pomáhať ostatným. Pre niekoho je to zvrátené, či nezmyselné, ale tým dokazuje len úroveň svojho poznania, pochopenia a súcitu. Samozrejme, nikto to po nikom nevyžaduje, nikto v skutočnosti nemusí takýto záväzok prijať. Je to len ďalšia pomôcka, ako nahlodať štruktúru svojho egoizmu, ako zmeniť staré vzorce myslenia.

Aby som to zhrnul: ideál bódhisattvu je založený na rozhodnom úsilí dosiahnuť osvietenie (buddhovstvo) v prospech všetkých cítiacich bytostí. Pri tejto snahe sa už od začiatku učím rozpoznávať skutočnú prirodzenosť javov. Nevzdávam sa vlastného úsilia, ani vlastnej realizácie, naopak, s veľkou odvahou sa chápem všetkých metód, ktoré k tejto realizácii vedú, majúc na mysli prospech všetkých bytostí.

Účinnosť týchto techník a metodiky potvrdzujú neprestávajúce realizácie praktikujúcich tibetského buddhizmu. Viď napr. článok o výskume dúhového tela svetla. Na strane kritikov tento typ realizácie nezaznamenávame. Naopak, často sa tam šíri nešvár, vychádzajúci z nepochopenia druhých, spory, ktoré neberú konca, presadzovanie vlastnej autority, náboženské vojny, atď. To nie sú znaky oslabujúceho ega, ale naopak.

V ľadovej oblasti Buddhovho učenia

Nasledujúce je prevzaté z knihy Leopolda Procházku "O buddhistické meditaci", ktorá bola jednou z mojich ranných kníh. Nasledujúca pasáž bola v tej dobe pre mňa veľmi inšpiratívna a prínosná. Nedávno som ju našiel kdesi na webe (http://satori.mysteria.cz/led.html).

V ledové oblasti Buddhova učení

Byla to hromádka malomocných, zbídačelých, ubohých, nešťastných lidí, kteří zapuzeni bližními živořili ve zvláštních chýších daleko za vsí. Nikdo se celkem o ně nestaral. A lidé tito, s tělem pokrytým mokvajícími vředy, s údy zachvácenými hnilobou, rozžíranými červy a rozdrásanými nehty, hledali úlevu svých bolestí tím, že otevřené rány vysoušeli nad jamkou naplněnou žhavým uhlím. Ač čím více své otevřené rány rozdírali a tělo jimi pokryté nad žhavým uhlem vysušovali, tím více naplňovaly se ony rány špínou, hnilobným zápachem a hnisem, přece pociťovali při svém počínání jistý požitek, úlevu a uspokojení.

Jeden z těchto nešťastníků nebyl zcela opuštěn. Jednoho dne vzpomněli si na něho jeho přátelé a příbuzní, odvedli ho z kruhu spolutrpitelů a zjednali odborného lékaře. A když lékař mu dal lék, byl po čase své hrozivé nemoci zbaven, uzdravil se, takže mohl se odebrati kam se mu líbilo. A tu navštívil své bývalé druhy v bídě a zastihl je, jak právě opět svá těla nad dolíkem žhavým uhlem naplněným vysoušeli. A lidé ti ho zvali a takto k němu volali: Pojď, druhu, posaď se k nám ku žhavému uhlí, je to příjemné! - Uzdravený člověk ten však zděšen prchl, aby se nikdy více nevrátil k místu trýzně.

A pak zřel jiné lidi, jak žili v majetku a požitku pěti druhů smyslového prožívání, předmětů okem do vědomí vstupujících, zvuků uchem do vědomí vstupujících, pachů nosem do vědomí vstupujících, šťav jazykem do vědomí vstupujících, hmatových objektů tělem do vědomí vstupujících, toužených, milovaných, příjemných, smyslovým žádostivostem odpovídajících, vyhovujících, vnadných. A tu probudil se v něm chtíč po smyslových požitcích, a probuzený chtíč ten se stal brzy šlehajícím plamenem, který ho hrozil stráviti. Aby chtíč upokojil, žádostivostí puzen, drážděn, překonán, právě z trýznivého chtíče, vrhl se také do víru smyslových požitků, pásl se na příjemných postavách, požíval milých zvuků, těšil se z milých pachů, pochutnával si na vybraných jídlech a opíjel se rozkoší doteků a myslil při tom: Jak příjemné! Jak rozkošné! Tento žár horoucího života, jaké štěstí!

A stalo se, že tento muž se procházel jednou u Alavi v lese. Zde shlédl pojednou Buddhu, sedícího na hromadě listí, ponořeného v rozjímání. Přikročil k němu, uctivě pozdravil a stranou se usadil. A sedě stranou, takto k Buddhovi pravil: "Zdaž žije Buddha šťasten?" - "Tak jest tomu, otče rodiny, žiji šťasten a jsem jedním z těch, kteří ve světě šťastni živi jsou. - Studenou jest zimní noc, pane, přichází doba jinovatky, drsnou jest půda rozšlapaná kopyty dobytka, tenké listové lůžko, spoře listí na stromech, lehké žluté roucho mnišské, ostře věje řezavý zimní vítr. Tak jest tomu, otče rodiny, a přes to žiji šťasten a jsem jedním z těch, kteří ve světě šťastni živi jsou." -

A Buddha pokračoval: " V majetku máš, otče rodiny, domek ozdobený a malovaný, chráněný a opatřený pevnými dveřmi, okny na závoru. Jsou v něm pohovky pokryté vlněnými, měkkými a zdobenými látkami, s polštáři a pokrývkami z jemných kůží, lampa svítí v místnosti, čtyři paní vnadné a milování hodné, stojí k službám. Jsi zde šťasten?" -

" Jsem zde šťasten, pane, a jsem jedním z těch, kteří ve světě šťastni živi jsou." -

"Jak jest tomu však, otče rodiny, jest snad možno, že tvé bohatství bude ti odebráno králem, nebo vyloupeno lupiči, nebo stráveno ohněm, nebo odplaveno vodou, nebo oderváno hrabivými příbuznými, takž po té strast a těžkomyslnost na tebe dolehnou a naříkaje, budeš bědovati: Majetku svého nemám více!"

"To jest ovšem možno, pane!"

"A dále, otče rodiny, pohleď na své ženy v rozkvětu jejich mladých jar, ani příliš velkých, ani příliš malých, ani příliš plných, ani příliš útlých, ani příliš temných, ani příliš světlých, nezdají se býti v tento čas nádhernými?"

"Zajisté pane!"

"Jest však možno, otče rodiny, že tyto sestry se jednoho dne roznemohou, onemocní, a budou zde ležeti pomazány lejnem a močí, jinými drženy, jinými ošetřovány?"

"To jest možno, pane!"

"Nebo jest možno, otče rodiny, že tyto sestry dosáhnou vysokého věku osmdesáti, devadesáti, nebo sta roků, že pak budou zlomeny, shrbeny, stráveny, o berle opřeny, a plížit se klopýtajíce, zvadlé, bezzubé, s naběhlými žilami, s holou třesoucí se hlavou, plny vrásek a skvrn pleti?"

"I to jest možno, pane!"

"A dále, otče rodiny, zdaž nepřijde den, kdy těla těchto sester budou ležeti na pohřebišti, nadmuta, modročerná, přešlá v hnilobu, a nebude pak, co zářivou krásou bylo, zaniklé, a bída jejich zjevná?"

"Ovšem že, pane, přijde den, kdy zjevnou stane se bída, chovající v sobě zářivou krásu!"

"A dále otče rodiny, zdaž tvůj čas se nenaplní, takže pak sám na sobě seznáš: Nevlastním jest svět, vše opouštěje třeba jíti! Neboť na zesnulém nelpí majetek, ani žena nebo dítě, ani peníz, statek nebo země, příliš krátký je náš život praví myslitelé, nestálý, nejistý, bez trvání. Pak člověk klíčí znovu ve věčném kolotání, klíčí v novém klínu podle svých skutků, snad jako zvíře nebo snad ještě hůře?"

"I já tak na sobě seznám, pane!"

Tudíž, otče rodiny, podobně v duchu důkladně uvažuj, zdaž pravdou, co jsi řekl: Šťasten jsem, pane, a z těch, kdo šťastni ve světě žijí, jsem jedním z nich?"

"Jak by to mohlo pravdou býti, pane, při takové vyhlídce, při hrozící té budoucnosti! Ty však, pane, nazýváš se šťastným, proč stavíš se k těm, kteří šťastně žijí v světě?"

"Onen chtíč po smyslových požitcích, otče rodiny, který nad jejich pomíjejícností rodí strast a žal již za života a zděšenou úzkost v smrti, jest mnou zrušen, vykořeněn, zcela zničen, takže nemůže více klíčit a rozvinout se. A protože všechna žádostivost ve mně vyhasla, nelpím již na ničem, jelikož na ničem nelpím, proto se ničeho neobávám, jelikož se ničeho již neobávám, ani v životě ani v smrti, proto panuje ve mne mír, Velký Mír. Proto, otče rodiny, žiji šťasten, a jsem jedním z těch, kteří ve světě šťastni živi jsou!"

"Avšak tento mír bez radosti, pane, musí být velmi žalným mírem, tento život bez tepla musí se podobati širému, sněhovému, bílému poli, život studený a mrazivý jako ledovec?"

"Tak nesmíš na věc nazírati, otče rodiny! Jak mně bylo řečeno, byl jsi dříve churav, trpící, těžce nemocný, údy tvého těla byly pokryty vředy, uhnívající a červy rozežrány, neboť trpěl jsi zlou nemocí, malomocenstvím. A abys zmírnil trýznivé svědění svých otevřených ran, rozdíral jsi je a nechal tělo své vysoušeti nad dolíkem plným žhavého uhlí. Kdyby ti byl někdo tehdy ono žhavé uhlí odebral, zdaž nebyl bys propukl proto v nářek a žalování?"

"Ovšem, pane, byl bych propukl proto v nářek a žalování. Neboť žhavé uhlí to bylo mírnícím prostředkem, aby nesnesitelné svědění bylo zapuzeno."

"Nyní však, otče rodiny, kdy jsi malomocenství zbaven, uzdraven, zdaž bys, jiného malomocného spatře, který cáry trhá se svého červy rozežraného těla, tělo nad dolíkem plným rozžhaveného uhlí vysušuje, jemu záviděl, a žhoucí uhelný dolík a podobný mírnící prostředek postrádal?"

"Nikoliv, pane, Je-li kdo nemocen, potřebuje léčivý prostředek, není-li však nemocen, nemá ho zapotřebí. "

"A jest mír, otče rodiny, který ti dalo oproštění se od malomocenství, mírem žalným, a podobá se tvůj nynější život bez žáru uhelného dolíku širému, bílému, sněhovému poli, jest studený, mrazivý jako ledovec?"

"Nikoliv, pane. Zanechání žhavého dolíku bylo důsledkem mého uzdravení, a na místo žáru žhoucího uhlí nenastoupil chlad, nýbrž blaho zdraví. Vpravdě pane, je onen žár příliš bolestivý, nesnesitelně a hrozně žhnoucí a stravující."

"Co myslíš, otče rodiny: jest snad teprve nyní onen žár příliš bolestivý, nesnesitelně a hrozně žhoucí a stravující, nebo byl takový již tehdy, kdys ještě trpěl malomocenstvím?"

"Nyní právě, pane, jest žár onen příliš bolestivý, nesnesitelně a hrozně žhoucí a stravující, a i tehdy v čas mé nemoci byl žár ten příliš bolestivý, nesnesitelně a hrozně žhoucí a stravující. Jako malomocný ovšem, pane, jehož údy pokryty byly vředy, zahnívající a červy rozhlodány, nehty rozškrábány, když cáry z nich jsem trhal, byl jsem pomatené mysli, a když jsem žár bolestně snášel, v bludu: jak příjemno!"

"A právě tak, otče rodiny, jako byly smyslové požitky minulosti bolestně snesitelné, strašně žhnoucí a stravující, budou také smyslové požitky budoucnosti bolestně snesitelné, strašně žhoucí, stravující, a jsou také smyslové požitky přítomnosti bolestně snesitelné, strašně žhoucí, stravující. Avšak tvorové, otče rodiny, oddaní smyslovým požitkům, žízní po smyslových požitcích stravováni, smyslovou horečkou zažehnuti, jsou pomateného ducha a když smyslové požitky bolestně snášejí, v bludu: jak příjemno!" Jako člověk malomocný, který čím více nad jámou plnou žhavého uhlí své tělo vysušuje, tím více a více se otevřené rány jeho špínou, zápachem a hnisem plní, on však při tom přece jistou příjemnost, určitý požitek pociťuje, právě tak, otče rodiny, hoví tvorové smyslovým požitkům, aby ukojili žízeň po smyslových požitcích, aby nasitili smyslovou horečku, která jimi lomcuje. Avšak čím více a více hoví a otročí smyslovým požitkům, tím více a více roste v nich smyslová vášeň, tím mocněji a mocněji hárá smyslová horečka, ale oni přece pociťují jistou příjemnost, určitý požitek, sledujíc paterý druh smyslových požitků. Je to příjemnost, jest to požitek, jaký připravuje malomocnému žhoucí uhlí. Když však člověk potlačí žízeň po smyslových požitcích a zažehná tak horečku smyslových vášní, pak nepotřebuje již zmírňujícího prostředku smyslových požitků, jest uzdraven, setrvává ve stavu zdraví, cítí se blažen. A opravdové blaho to není ani teplem, ani chladem, ani žárem, ani ledem, jest prostě blahem toho, kdo jest uzdraven, kdo jest zdráv.

I já, otče rodiny, žil jsem dříve v domově, v majetku a užívání patera druhů smyslových požitků. Měl jsem tři paláce, jeden pro podzim, druhý pro zimu, třetí pro léto. I strávil jsem čtyři podzimní měsíce v podzimním paláci, kde dívky hrály a zpívaly. Později pochopil jsem podle skutečnosti vznik a zánik smyslového požitku, slast jím přinášenou a strast mu následující, jakož i jak požitek ten překonati, načež zavrhl jsem smyslovou vášeň, překonal smyslovou horečku, potlačil žízeň a dosáhl mír svého ducha. A viděl jsem, jak jiní tvorové, smyslovému požitku oddáni, žízní po smyslovém požitku, smyslovou horečkou rozpáleni, otročí smyslovým požitkům, nemohl jsem však jim závidět a žádnou radost spatřovat. A proč? Jelikož, otče rodiny, moje radost vzdálena smyslovým požitkům, dosahovala až k nebeskému blahu. Takové radosti požívaje mohl jsem obyčejného blaha postrádati a žádné radosti na něm nenalézati. Jako kdyby otec rodiny, neb syn rodiny, bohat, zlatem a majetkem nadmíru vybavený, v majetku a užívání patera smyslových požitků, ubíral se správnou cestou v konání, mluvení a myšlení, a při rozpadu těla, po smrti dospěl na dobrou stopu, v nebeský svět, kdež živ by byl v majetku a užívání nebeských smyslových požitků, a odsud pozoroval otce rodiny, nebo syna otce rodiny, zdaž by postrádal lidských smyslových požitků, zdaž by se přiklonil k lidským požitkům?"

"Zajisté nikoli, pane! Před lidskými smyslovými požitky třeba nebeským smyslovým požitkům dáti přednost!"

Ještě více, otče rodiny: před nebeskými požitky třeba dáti přednost zanechání všech smyslových požitků, před tělesnými světy světům bez forem, před světy bez forem nibbaně. Zdraví jest nejvyšším pokladem, nibbána nejvyšší slastí. Jde-li mnich, prostý chtíče po smyslových požitcích v prázdnou celu, pociťuje nadlidské blaho. Takový, otče rodiny, jest stav na výšinách mého učení. Ovšem třeba to zakusiti, třeba to prožíti. Kdybys prožil, věděl bys, co je zdraví jest, co nibbána. A jak bys počal prohlédati, přešla by tě chuť a radost ze smyslových požitků a uvažoval bys: Po dlouhý čas vpravdě jsem duchem svým byl klamán, mýlen, že nedal mi poznati pravého stavu věcí. -

Tolik důvěřuji Buddhovi a myslím, že může sděliti mi svoje učení, abych slepoty zbaven mohl se svého místa vstáti! -

Budiž, otče rodiny, přidruž se k Buddhovi, a budeš-li mu přidružen, uslyšíš dobré učení, a uslyšíš-li dobré učení, budeš podle něho žíti, a budeš-li podle něho žíti, dospěješ vbrzku tam, kde není žáru, ani mrazu. -

Výborně, pane, výborně! Jak když se překocené postaví, nebo zahalené odkryje, nebo zbloudilému cesta ukáže, nebo v temnotu světlo vnese, kdo oči má, věci ony uvidí: právě tak mi ukázáno bylo učení. A tak přijímám útočiště u Buddhy, v jeho učení a jeho mnišské obci. Za svého přívržence nechť mne Buddha považuje ode dneška po celý život.

Dúhové telo - kresťansko/buddhistický výskum

Z angličtiny preložil Karma Gyalpo Dondrub.

Zdroj: SnowLion Newsletter, Stirrings—2001, http://www.zhaxizhuoma.net/

Nasledujúce je výber z viacerých pojednaní o výskume Francisca Tisa.

Keď David Steindl-Rast, benediktínsky mních navrhol skúmať „dúhové telo“, fenomén, v ktorom mŕtvola vysoko rozvinutých jedincov opakovane zmizne počas pár dní po smrti, dostal nadšenú odpoveď od Marilyn Schlitzovej, riaditeľky výskumu na IONS inštitúte.

V novo vytvorenej spolupráci s Easaleským Inštitútom, rozšíril IONS svoj výskum na „metanormálne schopnosti“ – jednanie, skúsenosti a telesné zmeny, ktoré sú výzvou pre naše pochopenie obyčajných ľudských schopností – pretože prinášajú zásadnú otázku o rozvoji potenciáli ľudských bytostí.

„Brat David nám povedal, že vzal tento projekt do rôznych inštitúcií a nadácií hľadajúc podporu,“ spomína Schlitzová. Jeho zámerom bolo podporiť tieto tvrdenia a zhromaždiť údaje, ktoré nie len pomôžu viac pochopiť dúhové telo, ale aj jeho širší význam. Bolo mu povedané, že takýto typ výskumu je neakceptovateľný pre hlavný vedecký prúd. Ale ja hovorím, „Toto je presne typ projektu, ktorý v IONS očakávame. Pokiaľ bude možné projekt hodnotiť v rámci prísnej kritiky, sme otvorený v akceptovaní hocijakej a každej otázky, ktorá môže rozšíriť našu predstavu, čo všetko ľudia dokážu.“

Záujem Steindl-Rasta o dúhové telo začal, keď počul rozličné príbehy o tibetských majstroch, ktorí skrz svoju prax dosiahli vysoký stupeň múdrosti a súcitu. Dopočul sa, že keď umreli, objavila sa zrazu na nebi dúha. „A bolo mi povedané, že po pár dňoch ich telá zmizli. Niekedy ostali nechty a vlasy. Niekedy neostalo nič.“

Tieto príbehy ho viedli k zamysleniu nad vzkriesením Ježiša Krista, ktoré je ústredné pre jeho vieru. „Vieme, že Ježiš bol veľmi súcitná a nesebecká osoba. Keď umrel, podľa evanjelií, jeho telo tam neskôr nebolo.“

V súčasnosti sa vzkriesenie Ježiša Krista interpretuje rôzne, v závislosti na duchovných sklonoch, podotýka Steindl-Rast. Pre fundamentalistov sa vzkriesenie – vstanie z mŕtvych – stalo iba Ježišovi a nemôže sa stať žiadnemu inému človeku. Minimalisti sa, na druhej strane, vraví Steindl-Rast, zameriavajú na živého ducha Ježiša a veria, že vzkriesenie sa netýkalo tela.

A zároveň, veľké množstvo ľudí (vrátane jeho) sú otvorený myšlienke, že aj telo je významné v duchovnej oblasti a že určité duchovné skúsenosti sú univerzálne.

V roku 1999 sa rozhodol preskúmať tento zvláštny jav dúhového tela a jeho prípadné spojenie s Ježišovým vzkriesením. „Poslal som fax kamarátovi vo Švajčiarsku, ktorý je zen-buddhistickým učiteľom. Vedel som, že tam žije veľa Tibeťanov, a poprosil som ho, či sa môže na dúhové telo popýtať. Dva dni neskôr som dostal faxom odpoveď, kde vravel, že jeden Tibeťan ho neočakávane navštívil a keď padla zmienka o dúhovom tele, povedal, „Stalo sa to iba nedávno jednému môjmu učiteľovi a slávny láma, ktorý bol toho svedkom napísal o ňom správu.“ V tomto bode sa Steindl-Rast kontaktoval s páterom Francis Tisom, vysväteným rímsko-katolíckym kňazom, ktorý nie len že študoval jazyky vrátane tibetštiny, ale je oboznámený aj s tibetskou kultúrou.

„Vedel som,“ hovorí Steindl-Rast, „že otec Tiso cestuje príležitostne do Tibetu, a tak som sa ho spýtal, či tam neplánuje cestu v blízkej budúcnosti. Povedal mi, že odchádza v ten samý deň.“

Steindl-Rast ho požiadal, či by sa nezastavil vo Švajčiarsku a neporozprával s tým Tibeťanom. Navzdory krátkej dobe, cestoval Tiso do Švajčiarska a tak výzkum začal.

Nedávne skúsenosti dúhového tela

Vďaka svojmu švajčiarskemu kontaktu získal meno mnícha, ktorého telo sa po smrti rozplynulo. Khenpo A-čhos, gelugpovský mních z Khamu v Tibete, ktorý umrel v 1998.Tisovi sa podarilo nájsť dedinu položenú vo vzdialenej oblasti, kde mal Khenpo A-čhos svoju pustovňu. Šiel tam, aby na pásku nahral rozhovory s očitými svedkami smrti Khenpo A-čhosa. Takisto sa rozprával s mnohými ľuďmi, ktorí ho poznali.

„Bol to veľmi zaujímavý človek, popri tom, ako umrel,“ komentuje Tiso. „Všetci spomínali jeho dôveru voči svojim sľubom, jeho čistotu života, a ako hovoril o dôležitosti rozvoja súcitu. Mal schopnosť naučiť dokonca aj najhrubšie typy, ako sa stať trochu jemnejší, trochu vnímavejší. Pobyt v jeho prítomnosti menil ľudí.“

Tiso sa rozprával s Lámom Nortom, synovcom Khenpo A-čhosa; Lámom Sonam Gjamtsom, mladým žiakom; a Lámom A-čhosom, priateľom v dharme posledného Khenpo A-čhosa. Popisovali nasledovné:

Potom, ako Khenpo obdržal rozsiahly tréning v školách gelug a ňingma tibetského buddhizmu, sa namiesto života vo veľkom kláštore rozhodol pre život v malej vzdialenej pustovni., kde praktikoval mantry a vizualizácie. Khenpov synovec a blízky žiak vraví, že niekedy videl Khenpa obchádzať pustovňu, hoci bol zamknutý vo vnútri. Rok pred jeho smrťou mu istý Rinpočhe poradil, aby si obstaral thanku (závesnú maľbu) Gandenu, raja, ktorý mu Rinpočhe predpovedal, že tam pôjde po smrti. Khenpo tak urobil, aby odstránil posledné stopy karmickej snahy, ktorá ho oslobodí pri dosiahnutí ďalšieho života.

Pár dní pred tým, než Khenpo umrel, objavila sa dúha priamo nad jeho chatkou. Po jeho smrti boli na nebi tucty dúh. Khenpo A-čhos umrel ležiac na pravom boku. Nebol chorý; nezdalo sa, že by s ním bolo niečo v neporiadku a recitoval mantru OM MANI PADME HUM stále dookola. Podľa svedkov, keď sa zastavil jeho dych, jeho pokožka akoby zružovela. Jeden človek povedal, že sa stala žiarivo bielou. Takisto jeho vrásky sa vyhladili a pokožka sa stala hebkou, ako u mladého chlapca. Pred pustovňou bolo vidno dúhy na oblohe, z ktorej pršal veľmi príjemný dážď. Takisto počuli hudbu, ktorú akoby niekto spieval za dverami, ale nebolo rozumieť slová. Každý z prítomných cítili sladkú vôňu, podobnú na parfum.

Lama A-čhos navrhol, že by mali priateľove telo zabaliť do žltej róby, akú nosia všetci gelugpovský mnísi. Ako ubiehali dni, tvrdia, že mohli vidieť skrz róbu, že sa jeho kosti jeho telo zmenšujú.

Po siedmich dňoch odstránili žltú látku a neostalo žiadne telo. Láma Norta a pár ďalších tvrdia, že sa im po smrti Khenpo A-čhos objavil vo víziách a snoch.

Ďalšie prejavy dúhového tela

Francis Tiso spomína, že jedno z najpútavejších interview spravil s Lámom A-čhosom. Povedal Tisovi, že keď umrie, tiež manifestuje dúhové telo. „Ukázal nám dve fotky, kde bol odfotený v tme a jeho telo vyžarovalo lúče svetla.“

Pretože Láma A-čhos zdôraznil, že je možné manifestovať dúhové telo za živa, nie len po smrti, plánuje Tiso návrat do Tibetu s profesionálnym fotoaparátom, aby skúsil odfotiť toto vyžarujúce svetlo.“

Boli študované aj iné metanormálne udalosti, ktoré sa udiali po smrti. Napríklad dvaja Tisovi kolegovia Deborah a Bižhan Monavarian, boli prítomní pri posmrtnom procese Dilgo Khjence Rinpočheho, ktorý umrel pred ôsmymi rokmi (1910 – 1991). „Tento muž bol človek s veľmi veľkými kosťami,“ hovorí Tiso, „a hovorí sa, že sedem týždňov po smrti sa jeho mäso zmenšilo. To by sa dalo spraviť chemickými prípravkami, avšak aj jeho kosti sa zmenšili.“

Zmenšenie tela sa udialo aj ďalšiemu guruovi, Lámovi Thubtenovi. Jeho miniatúrne telo teraz držia v kláštore Manali, v Indii. Tiso potvrdil, že proces zmenšenia tela, či jeho zmiznutia krátko po smrti, je dokumentovaný niekoľko storočí, ako napríklad v klasickom príbehu o Milarepovi, buddhistickom svätcovi z Tibetu, ktorý žil v 11tom storočí. Jeho životopis bol preložený do angličtiny Walter Evans-Wentzom v 1920tom. (Súčasný najuznávanejši preklad je od doktora Lobsanga Lhalunpu, prekl)

„V deviatej kapitole tejto literárnej klasiky,“ vysvetľuje Tiso, ktorý napísal dizartačku o buddhistických svätcoch, „sa hovorí, že jeho telo úplne zmizlo krátko po jeho smrti.“

Ešte rannejšie biografie Milarepu, hovorí Tiso, dosvedčujú tento jav. Podobné správy existujú takisto o veľkom tantrickom majstrovi z ôsmeho storočia, Padmasambhavovi, o tom, ako jeho telo zmizlo.

Francis Tiso povedal, že význam dúhového tela presahuje jógické dosiahnutie. Je to najvyššia manifestácia súcitu, schopnosť skutočného bódhisattvu ukázať ľuďom, že stojí za to nastúpiť cestu., že obetovanie sa stojí za to, a že ich snaha má univerzálnu silu dosiahnuť za hranice tela, či času.

Francis Tiso bol hlboko dotknutý so stretnutia s lámom a žiakmi. Láma mu povedal, že musí študovať mnoho rokov, kým pochopí dúhové telo, „Dúhové telo nevidíte očami tela, ale srdcom.“

Esencia Sútry Srdca

Pochopenie dvoch právd

Nasledujúce je výňatok z knihy „Esencia Sútry Srdca“, Dalajláma, Náuky srdca múdrosti, Wisdom Publications, Boston.

Často ma prekvapuje základné nepochopenie neprítomnosti žiadneho „ja“, či nezávislej existencie (vedomia, Boha-Stvoriteľa, Brahman, atď.) v kontexte buddhistických náuk samotnými zástancami buddhizmu. Nasledujúci text je krátkou ukážkou z knihy Jeho Svätosti, ktorá rozoberá slávnu Sútru Srdca. Je dobré poznať graduálnosť buddhistických náuk: totiž, že na úrovni hínajány rozpoznávame trojakú charakteristiku vecí (dhariem):

1. pominuteľnosť

2. strastiplnosť

3. bezpodstatnosť (anátman, ne-já)

A ďalej o vzájomnej závislosti javov; teda, že neexistuje následok bez príčiny. Tento „reťazec vzájomnej závislosti“ má dvanásť článkov, z ktorých prvým je nevedomosť o skutočnej povahe vecí – prázdnote, či neprítomnosti trvalej, večnej, vnútorne danej a nezávislej existencie (átman).

Mahajána štartuje práve na tomto vyústení hínajány. Hovorí o dvoch pravdách: relatívnej a absolútnej, pričom absolútna je pravda prázdnoty, ktorá je rozoberaná v skratke nižšie.

Text Sútry Srdca je možné stiahnuť z rôznych web stránok, stačí si ho vyhľadať pomocou google, preto nemá zmysel ho tu uvádzať celý. Dôležité je snáď len pochopenie, že nasledujúci text hovorí o prázdnote piatich skándh, bytostných zložiek (tiež agregátov), ktorými sú:

1.tvar

2.pociťovanie

3.vnímanie

4.mentálne formácie

5.vedomie

Začína samozrejme prvou zložkou, tvarom, ktorá odpovedá celej materiálnej úrovni. To isté ďalej samozrejme aplikuje aj na ostatné štyri zložky. Je dobré si všimnúť, že Jeho Svätosť ironizuje koncept „Veľkej Prázdnoty“, či pra- prázdnoty, alebo akéhokoľvek „pra“, ktoré by tu bolo prvotne a z ktorého by všetko ostatné vyvieralo, vznikalo, či prichádzalo do existencie. Mnohí moderní „učitelia“ stotožňujú tento termín „šúnjata“ –prázdnota- s takýmto pochopením, ale to je absolútne mylné – teda aspoň z pohľadu tradičného buddhizmu. Ako ďalej uvidíme, nejedná sa ani o nihilistický postoj potláčania akejkoľvek reality.

Rozprava začala nasledovne:

„Nato, skrz Buddhovu inšpiráciu, prehovoril ctihodný Šáriputra k vznešenému Avalókitešvarovi, bódhisattvovi, a povedal: „Ako sa majú cvičiť vznešení synovia, či dcéry, ktorý si želajú vstúpiť do praxe hlbokej dokonalosti múdrosti?“ Enjoy! :o)))

--------------------------------------------------------------------------------------------

V Sútre Srdca čítame:

Mali by dokonale vidieť, že dokonca aj päť agregátov (bytostných zložiek, prekl.) je prázdnych od vnútornej existencie. Tvar je prázdnota, prázdnota je tvar; prázdnota nie je nič iné ako tvar, takisto tvar nie je nič iné ako prázdnota.

Táto pasáž ukazuje zhustenú odpoveď Avalókitešvaru na otázku Šáriputru, ako praktikovať dokonalosť múdrosti. Fráza „prázdnych od vnútornej existencie“ je Avalókitešvarov poukaz na naj subtílnejšie, najvyššie pochopenie prázdnoty, neprítomnosti vnútornej existencie. Avalókitešvara rozvinul svoju odpoveď v nasledujúcich riadkoch, „Tvar je prázdnota, prázdnota je tvar; prázdnota nie je nič iné ako tvar, takisto tvar nie je nič iné ako prázdnota.“

Je pre nás dôležité vyhnúť sa chybnému názoru, že prázdnota je absolútnou realitou, alebo nezávislou pravdou. Prázdnota musí byť pochopená, ako pravá prirodzenosť vecí a udalostí. Preto čítame, „Tvar je prázdnota, prázdnota je tvar; prázdnota nie je nič iné ako tvar, takisto tvar nie je nič iné ako prázdnota.“ Tu sa nemyslí nejaký druh Veľkej Prázdnoty niekde tam, ale prázdnota špecifického javu, v tomto prípade tvaru, alebo hmoty.

Výrok „mimo tvar nie je prázdnota“ naznačuje, že prázdnota tvaru nie je nič iné, ako konečná realita tvaru. Táto podstata – prázdnota – nie je nezávislá od tvaru, skôr je to charakteristika tvaru; prázdnota je spôsob bytia tvaru. Musíme chápať tvar a jeho prázdnotu v jednote; nie sú to dve nezávislé reality.

Poďme sa pozrieť bližšie na dva výroky Avalókitešvaru: že tvar je prázdnota a prázdnota je tvar. Prvý výrok „tvar je prázdnota“ naznačuje, že to, čo vnímame ako tvar prichádza do existencie ako výsledok pôsobenia mnohých príčin a podmienok, nie svojim vlastným nezávislým spôsobom. Tvar je zložený jav, zložený z mnohých častí. Pretože vstupuje do existencie a pokračuje v existencii na základe príčin a podmienok, je to závislý jav. Táto závislosť znamená, že tvar je následne prázdny od akejkoľvek vnútornej, samo-existujúcej reality, a preto sa uvádza, že tvar je prázdnota.

Teraz sa vráťme k jeho druhému výroku, že prázdnota je tvar. Keďže tvar postráda nezávislú existenciu, nemôže byť nikdy izolovaný od ostatných javov. Následne závislosť naznačuje istý druh otvorenosti a tvárnosti vo vzťahu k ostatným veciam. Kvôli tejto základnej otvorenosti nie je tvar stály, ale skôr podrobený zmene a príčinnosti. Inými slovami, keďže tvar povstáva zo vzájomnej súčinnosti príčin a podmienok a nemá nezávislú a stálu existenciu, prepožičiava sa možnosti vzájomného ovplyvňovania s inými tvarmi a kvôli tomu inými príčinami a podmienkami. Všetko toto je súčasťou ucelenej a vzájomne prepojenej reality. Keďže tvar nemá ustálenú, izolovanú identitu, môžeme povedať, že prázdnota je základom pre existenciu tvaru. V skutočnosti môžeme v určitom zmysle dokonca povedať, že prázdnota tvorí tvar. Potom môžeme chápať daný výrok, že „prázdnota je tvar“ v termíne, že tvar je manifestáciou, alebo vyjadrením prázdnoty, niečo, čo vychádza z prázdnoty.

…

Naopak, keď povieme „tvar je prázdnota“ negujeme vnútorne danú existenciu tvaru. Takýmto spôsobom byť prázdny sa nazýva prázdnota vnútorne danej existencie (v tibetštine doslova „prázdnota ja“). Avšak, nemali by sme chápať túto prázdnotu ja, alebo tiež prázdnotu (neprítomnosť, prekl.) podstaty ja, akože je tvar prázdny od seba samého; to by sa rovnalo popieraniu reality tvaru, čo , ako som opakovane zdôrazňoval, tieto náuky nerobia. Tvar je tvar; realita toho, že tvar je tvar nie je odmietaná, iba nezávislá a vnútorne daná existencia tejto reality sa odmieta. A tak skutočnosť, že tvar je tvar nijako neprotirečí faktu, že tvar je prázdnota.

Dvanásť smiechov vadžry

Dvanásť smiechov vadžry (dor dže ge mo ču ňi) je text pochádzajúci zo sekcie dzogčhen upadéša. Jedná sa o prezentáciu svojim spôsobom "radikálneho" náhľadu dzogčhenu, ktorý presahuje úsilie a dosahovanie, cnosti a necnosti, meditáciu a nemeditáciu, atď. Anglický text som našiel niekde na nete, pravdepodobne na e-sanghe, nebol uvedený jeho zdroj ani prekladateľ do angličtiny. Štýl prekladu bol dosť krkolomný, čo sa akiste odrazilo aj na mojom preklade do slovenčiny. Dúfam ale, že aj napriek tomu si ho vychutnáte. :o)

1. Náhľad závisí na samo-povstávajúcej múdrosti a prekračuje cnosti a necnosti, náhľad a meditáciu. Úžasné, základ nie je nikdy vyrušený, nezávisle od činností, ktoré robí telo, prostý cností a prečinov, prospechu a ubližovania, ha ha!

2. Hľaď na to, ako veci sú, bez menenia tvaru, či farby týchto javov. Úžasné, bez ohľadu na to, aké je tu šťastie, či utrpenie, v skutočnosti sa nič nemení, ha ha!

3. Hľaď do múdrosti všetko prestupujúcej veľkej prázdnoty a rozličné aktivity myšlienok povstanú ako hra. Úžasné, nezávisle na tom, čo je urobené, je to oslobodené ako nepovstávajúce v nekonečnej rozľahlosti, ha ha!

4. Hľaď do múdrosti všetko prestupujúcej dharmakáji a zotrvaj vnútorne ako prvotné ne-povstávanie. Úžasné, hoci by boli všetky bytosti popravené zbraňami všetky naraz, prúd mysli je prostý úžitku a škody, ha ha!

5. Pozri na múdrosť všetkých javov, ktoré sú prázdnou rigpou a čokoľvek povstane, povstane ako náš spoločník. Úžasné, čokoľvek povstáva sa nikdy nehýbe z nášho vlastného základu, ha ha!

6. Hľaď na víziu úplne oslobodenej rigpy, považovanú za svoj vlastný protijed. Úžasné, znečistenia sú prirodzene samo-oslobodené, ha ha!

7. Hľaď do úplne čistej esencie prvotne prázdnej rigpy a získaj výsledok bez akéhokoľvek jednania. Úžasné, uchopiac jedno, všetka samsára a nirvána sú čisté v nedualite, ha ha!

8. Hľaď na prirodzenú esenciu prázdnej podstaty základu všetkého a šesť oblastí povstane ako tri káje. Úžasné, cítiace bytosti sú buddhovia všetky naraz, bez čo i len chvíľky meditácie, ha ha!

9. V závislosti na prvotne úplnom plode prázdnych troch kájí, konečná skutočnosť nie je nikdy pridaná, či ubraná z troch časov. Úžasné, dve akumulácie sú zavŕšené všetky naraz bez aplikácie šiestich páramít, ha ha!

10. Hľaď do jednotnej múdrosti, ktorá spočíva priamo v rigpe a všetci činitelia a činy povstanú ako ozdoby. Úžasné, všetko čoho sa treba vzdať, aj všetko k osvojeniu je oslobodené v náhľade, ha ha!

11. Hľaď do veľkej prázdnoty prázdnej (aj od) prázdnoty a všetci buddhovia zotrvajú v hĺbke. Úžasné, samsára je očistená činom meditácie, ha ha!

(Pozn. prekl.: domnievam sa, že ide o chybu v anglickom preklade, ktorého zdroj nepoznám. Podľa mňa by tam malo byť: „Samsára je očistená bez toho, aby niekto meditoval, ha ha!“)

12. Pozeraj na prádzne veci ne-prázdnoty a povozy vnímajúce „ja“ v neexistujúcom. Úžasné, dosiahnutie nepovstávajúceho skrz povstalé, ha ha!

Vianočný kapor II.

Ako som písal už v prvej časti, stalo sa zvykom, že vždy kúpime aspoň pár kaprov a pustíme ich na slobodu. Tento krát som to "konzultoval" so skúsenými rybármi. Odpoveď znela "Hron". Ešte pre istotu som sa pýtal predavača na pôvod kaprov a či boli vychovávané v chemicky upravovanej vode ako sa mi to snažil naznačiť na jednom fóre jeden nick (Bijna, putnici.sk). Ubezpečili ma, že nešlo o žiadnu chemicky upravovanú vodu, ale o prírodný prítok a odtok. Kapre vychovali v rybníku pri Lučenci. Rybári mi povedali, že najväčšia šanca na prežitie pre ne je v pokojných vodách Hronu a podobne. Pôvodne sme ich chceli vypustiť do zvolenskej priehrady, ale tá je viac než znečistená.

Prišli sme na tržnicu, kde už niekoľko rýb plávalo skôr na boku, ako normálne. Jedna pani nám ukazovala, ktorého si máme vybrať, že toho najskôr zabijeme. A vraj ona by nám ho hneď aj zabila, keby mohla - a pozrela na predavača. Ten ju po chvíli ubezpečil "Chlapi dobre vedia, čo s nimi chcú." Nejak mu zrejme došlo, o čo nám ide. Bol to mladý chlap. Na nás pozrel, že koľko by sme ich chceli. Nakoniec sme ich kúpili sedem.

Čakali sme na Mira, kým príde autom, aby sme to stihli bez toho, že by nám cestou nejaký uhynul. Konečne prišiel. Predavačovi som už pred tým povedal, nech nám sedem najzdatnejších nechá, že mu dám aj zálohu. Janči sa ma medzitým, kým sme čakali, vypytoval, akú karmu si pôsobí predavač zvierat, určených na porážku. Vravel som mu o štyroch vyústeniach karmy z pohľadu buddhizmu: plne sa prejavujúci následok, následok ktorý odpovedá príčine, podmieňujúci následok a následok, ktorý vytvára aktivitu jedinca. Medzitým sa ryby míňali. Prichádza Miro aj s malým Mimom. Vravím predavačovi, že môže začať výlov. Postupne nám vylovil sedem kusov. Všetci boli veľké kusy, vlastne malé ani nemal, všetko okolo 5 - 7kg. Dáva nám to do igelitiek. Bežíme aj s Jančim, každý po tri ryby, napred. Miro s Mimom za nami s jedným kusom. Chceme, aby čo najmenej trpeli. Jano kúpil dve. nasadáme do auta a pri Hrone nás už čaká Sonička aj s foťakom. Chcel som to mať odfotené, aby sme inšpirovali aj iných. Bežím s mojimi kaprami k vode.













Niektoré sa už pochopiteľne nevedeli dočkať, kedy vypadnú z igelitu von:

Po najbližšom schodisku schádzam k hladine, čo mi pripomína scény vo filme "Jak utopit doktora Mráčka". Teraz si ale dávam pozor, pretože na posledných troch schodoch je ľad. Pomaly zostúpim a Janči mi podáva po jednom ryby.

Niektorí kapríci sa mi zakliesnili do igelitu a ja som musel tašky trhať, aby som ich dostal von.

Ruky som mal pomaly červeno-fialové. Ale kapre sa väčšinou chytro spamätali a odplávali preč.

Po vypustení som v duchu venoval zásluhy v prospech oslobodenia všetkých bytostí.

Táto vzácna bódhičitta,
nech povstane tam, kde ešte nepovstala,
nech ostáva čistá tam, kde sa už zrodila,
a rozvíja sa ešte viac.

Ja a všetky cítiace bytosti,
sme od samotného počiatku osvietení,
uvedomujúc si, že je tomu naozaj tak,
prijímam záväzok najvyššej bódhičitty.

Ve věčnosti....

Pri blúdení na internetových stránkach som raz na jednom fóre narazil na túto báseň, ktorú napísal nick Pedrito:

Cesta věčností je nekonečná.
Hledej začátek a nalezneš konec,
a na konci najdeš střed,
a v středu sjednocení.

Středem je osa kruhu Bytí;
nehybnost, ticho a klid.
Okrajem toho kruhu je
nevědění.

Plocha, která kruh vyplňuje,
je mysl - pole tvé působnosti.
Kroky tvých myšlenek pak
to kolo roztáčejí.

Dáš-li se v běh,
kolo se bude točit velmi rychle
a bude nemožné dosáhnout středu,
neb odstředivá síla tě bude držet při okraji.

Stopneš-li však své myšlenky
jako když šlápneš na brzdu,
zadržíš-li své myšlenky
jako když zatajíš dech ...

... kolo tvého vědomí se zastaví,
jeho plocha změní svou povahu,
zprůzrační jako vodní hladina,
a v jejím středu se objeví vír.

Odstředivá síla se stane dostředivou
a začne tě zvolna nést do svého středu.
Už se jen nechat nést - toť vše,
co je třeba, na cestě k sjednocení.

Ako odpoveď vo mne spontánne vznikla pieseň, ktorú som bez príprav a rozmyslu napísal:

Ve věčnosti bez středu a bez konce,

jsem zapomněl všechny pojmy, jako

osvíceni a nevědomost,

ba ani pojem "Já" či "bytí",

zde nenalezne, na čem se chytí.

Myšlenek proud zurči dál,

a někdy je z něj až řeka,

ale to jen věčnost bez omezení,

si hraje se svou energii,

povstávání a pomíjení.

A že tu není střed či okraj,

ani síly dostředivé či naopak,

nezáleží, zda kráčím, či běžím,

vskutku mimo popis ležím,

v přítomnosti toho, co tu je.

Není oddělení, není sjednocení,

není cesty zmatení a ani cesty k vysvobození,

není "Já" a ani "Ty", není Bůh, ani nic ostatní,

bez konceptu v čiré přítomnosti všeho,

nenacházím ani pojem "meditace".

Takhle dosahuji osvobození,
bez pomyslu.....

Niekomu sa to zapáčilo a zverejnil ju na inom fóre pod názvom "Ve věčnosti..."

Vianočný kapor

Už druhým rokom sa pár našich praktikujúcich, ale aj nepraktikujúcich pokúša vždy pred vianocami, v období predávania vianočných kaprov, pár z nich kúpiť a darovať im život. Tak ma napadlo zverejniť tento nápad na blogu a povzbudiť aj ďalších praktikujúcich buddhistov a nebuddhistov v tejto ušľachtilej myšlienke.

V buddhizme, predovšetkým mahajánovom, poznáme prax šiestich páramít, transcendentných cností. Prvou z nich je dána páramita, páramitá dávania. V rámci nej existuje prax ochrany pred strachom, čo zahŕňa aj darovanie života. V Tibete a celom mahajánovom svete je táto prax často pestovaná napr. tak, že darca odkúpi ovce, ktoré sú určené na porážku, alebo ryby a podobne. A tak ma raz napadlo, že jedna z mála možností, kedy máme možnosť túto prax robiť, je práve toto predvianočné predávanie živých kaprov. (Samozrejme nepôjdeme do zoochovu nakúpiť akvárijné rybičky, alebo exotické vtáctvo, aby sme ich vypúšťali na "slobodu") Ale kapre sú v situácii istej porážky a pokiaľ ich vypustíme do voľnej prírody, majú stále šancu prežiť.

Po konzultácii s rybármi som sa dozvedel, že vypúšťať ich môžeme hlavne do stojatých vôd, ako sú rybníky, jazerá, atď, ale aj do pokojných riek, ako je Hron, Váh, či Dunaj. Všade tam si kapor dokáže nájsť bahniská, kde môže spokojne prežiť.

Tohto roku spravíme aj fotoreportáž, ktorú tu potom zverejním. Ak by ste sa rozhodli pridať s rovnakou, či podobnou aktivitou, potešili by ma vaše fotky z akcie, ktoré by som tu tiež zverejnil.

Slová môjho dokonalého učiteľa; Patrul Rinpočhe:

2.1.3 Dávanie ochrany pred strachom

Toto znamená robiť čokoľvek môžete, aby ste pomohli ostatným v ťažkostiach. ... Odpovedá to predovšetkym takým činom, ako zákaz poľovania a rybolovu kdekoľvek máte moc tak spraviť, vykupovať ovce na ceste k jatkám, a zachraňovať životy umierajúcich rýb, červov, múch a iných tvorov. Pretože Buddha učil, že zo všetkých relatívnych dobrých činov je najužitočnejšie zachraňovanie života bytostí.

Vzácna Váza; Čhögjal Namkhai Norbu Rinpočhe:

6.1.3. Dar osvobození od strachu

Dar osvobození od strachu přímo nebo nepřímo se skládá z ochraňování bezbranných bytostí a zachraňování zvířat, jejichž život je v nebezpečí, jako je vysvobození zvířat z jatek nebo domácího ptactva a ryb prodávaných na trhu. Zkrátka bychom podle své kapacity měli převzít odpovědnost za pomoc bytostem, které žijí v úzkostném strachu.

:o)

Klikni sem pre: Chatral Rinpočhe zachraňuje životy stoviek rýb (video).

Fotografia na úvode prevzatá z http://www.vado.sk/pelzer/index_pelzer.htm

Tenzin Palmo: Jaskyňa v snehu

Tenzin Palmo je rodená angličanka, narodila sa r.1943 vo východnom Londýne. V roku 1964 sa stala vôbec druhou západnou mníškou v tradícii tibetského buddhizmu, konkrétne v škole drukpa kagju. Jej korenným učiteľom sa stal Jeho Eminencia 8. Khamtrul Rinpočhe.

Jej kniha „Jaskyňa v snehu“ sa mi dostala do rúk začiatkom tohto roku. Prečítal som ju za týždeň. Moje pocity boli ohromné. Je to príbeh mladého a moderného dievčaťa z epicentra hippies v Londýne, ktorá sa rada zabáva a miluje hlavne ázijské typy chlapcov, ktorá náhle vo svojich osemnástich rokoch objaví buddhizmus, ktorý jej úplne sadne a odpovie na problémy a pálčivé otázky jej existencie. Vyrastá sama s matkou, ktorá je pre ňu chápajúcou oporou. Stala sa členkou Buddhist Society, ktorá sa vtedy zameriavala prevažne na cejlónsky buddhizmus a théravádu. Ale už v ranných 60tych rokoch začínajú na západ prichádzať prvý tibetský lámovia, medzi nimi napr. kontroverzný Čhogjam Trungpa Rinpočhe, ktorý jej dáva prvé inštrukcie. Avšak, srdce jej vraví, že jej láma je niekde inde a tak sa v dvadsiatich rokoch vydáva do Indie, kde po krátkom čase narazí na Khamtrul Rinpočheho. Cestou na lodi spoznáva svoju poslednú lásku, mladého Japonca, a rozhoduje sa, čo vo svojom živote vlastne chce, aké má priority. Rozhodne sa ostať v Indii. Keď sa prvý raz stretla s Khamtrul Rinpočhem, obaja sa navzájom akoby spoznali, akoby sa nevideli len pár rokov. Mladá Angličanka si bez váhania ostrihá vlasy a prijme mníšske svätenie. Naučí sa čítať a hovoriť tibetsky a najprv vyučuje mladých lámov angličtinu. Jej túžba po praxi však narastá a pomoc nachádza u togdenov, čo sú buddhistický jogíni, s dlhými dredami a bielymi rúchami (togden, niekde ngakpa, alebo naldžorpa). Hoci majú dredy, ich prvotným záujmom je prax, prísna meditačná disciplína a nie húlenie. :o) Jeden jej rozpráva svoj príbeh, keď bol vybratý na výcvik, ako togden vo svojich desiatich rokoch. Odišiel praktikovať do jaskyne, spolu s ďalšími chlapcami. Ich inštrukcia na prvé tri roky ústrania bola: rozvíjať bódhičittu (zámer prospievať všetkým cítiacim bytostiam) a pozorovať svoju myseľ. Tri roky, niekoľko hodín formálnej praxe denne! Už pri tomto sa akékoľvek pocity vlastnej usilovnosti začali vytrácať, keď som porovnal, čo robím ja a ako často. :o)

Pre Tenzin Palmo to bolo ale palivom v motore jej duchovnej túžby. Presunula sa do kláštora pre mníšky v odľahlej časti Indie, Lahul, kde sa rozhodla venovať prísnejšej meditačnej praxi. Ale aj kláštor s jeho mníškami jej pripadal príliš rušný a tak sa rozhodla pre život v jaskyni. Požiadala opáta kláštora a pár priateľov, či nevedia o žiadnej v blízkych horách. O jednej sa vedelo a tak sa ju vybrali hľadať:

Tenzin Palmo so svojou malou skupinou spoločníkov začala šplhať na horu, ktorá sa týčila za Tayul Gompou smerom, kde jej bolo povedané, že jaskyňa leží. Plaholčili sa vyššie a vyššie strmým výstupom zanechávajúc ľudské osídlenie ďaleko za sebou. Vystupovali vyššie a vyššie, pomedzi sladko voňajúcu trávu, ktorá vydávala vôňu, ako ňou prechádzali, šplhajúc viac než tisíc stôp za Gompu, ich hrudníky praskali v námahe v nadmorskej výške. Často krát bola ich cesta nebezpečná kvôli voľným prúdom sutiny.

Nezlomne pokračovali ďalej. Po dvoch hodinách výstupu k tomu náhle došli. Bolo to tak dokonale stmelené s kopcom, tak „zamaskované“, že kým neboli skoro nad tým, nemali ani predstavu, že to tam je. Istotne to nebola vzorová jaskyňa z hollywoodskych filmov. Nebol tam žiadny okrúhly hlboký otvor na svahu, hladká špinavá dlážka ponúkajúca útulný, hoci primitívny životný priestor. Bolo to ďaleko, ďaleko menej, než to. Táto jaskyňa nebola nič viac než previs na prirodzenej rímse na svahu, s tromi stranami otvorenými živlom.

Takže jaskyňu bolo treba „dorobiť“. Nachádzala sa vo vyše 4tisíc metroch nad morom. Priatelia jej aj v tomto pomohli a jej jaskyňa sa stala útulnou izbietkou, s jednou pieckou na drevo, ktorú dolu v Lahul zanechali kedysi dávno moravský misionári, jedným oknom, dverami a predsieňou, ktorá slúžila ako skladisko potravín. Dnu v jaskyni mala jeden stolík, kde si naaranžovala oltárik s tradičnými siedmimi miskami a maslovým lampičkami, a do prirodzeného skalného výklenku v stene si uložila pár tibetských kníh. Jediným nábytkom jej bol tzv. meditačný box, čo bola drevená krabica s vyvýšenými bokmi a vysokou zadnou stenou, kde sa praktikujúci môže oprieť. Do boxu sa dá výstelka a sedí sa tam so skríženými nohami – ostatne, inak sa tam človek ani nezmesti. To bolo všetko. Ak vám tam niečo chýba, a ak typujete posteľ, máte pravdu. Na tradičnom ústraní toho človek veľa nenaspí, ale skôr sa venuje praxi.

Jej rozvrh pozostával zo štyroch trojhodinových meditačných sedení denne. Prvé začínalo o štvrtej ráno a končila večer o desiatej. Denne mala dva jedlá, raňajky a obed. Obed bol aj jediný čas za deň, kedy kúrila vo svojej piecke. Palivom šetrila, keďže naokolo nebolo veľa dreva. Zásoby jej nosil dva krát do roka pomocník z kláštora. Zima tu trvala osem mesiacov do roka. Napodiv, jaskyňa má skutočne zázračné termoizolačné vlastnosti a tak aj keď vonku bola krutá ľadová zima, dnu jej nikdy ani len nezamrzla voda v miskách na oltáriku.

Dohromady strávila v jaskyni 12 rokov. Hovorí, že sú to jej najúžasnejšie momenty v živote. Sama, vo veľkej nadmorskej výške, vo svojom meditačnom boxe, v jaskynke, kde sa sotva môžete vystrieť. Posledné tri roky boli rokmi prísneho ústrania, kedy ju nikto nesmel navštíviť a ani ona nemohla zísť dolu.

Viac podrobností a príbehov nájdete v jej úžasnej knihe „The Cave In The Snow“.

Pre mňa je príbeh Tenzin Palmo neuveriteľnou inšpiráciou. Dokázala, že buddhistická tradícia a tradícia jogínov je stále živá a plne priechodná cesta dokonca aj pre moderného človeka. Stala sa inšpiráciou pre mnohých a predovšetkým pre ženy, ktoré majú vo svete spirituality všetkých náboženstiev len málo vzorov, nie ešte vzorov kontemplatívneho života. Založila kláštor pre mníšky Dongyu Gatsal Ling, kde sa snaží o znovuoživenie tradície togdeniem (togdenma), jogínok v rámci tibetského buddhizmu.

Meditácia na rovnosť, Patrul Rinpočhe

Z knihy „Slová môjho dokonalého učiteľa“

Patrul Rinpočhe, do angl. preložil:

Padmakara translation group, Shambhala 1998

Preložil a úvod napísal:

Karma Gyalpo Dondrub

V buddhizme, mahajánovom aj théravádovom poznáme krásnu meditáciu na rozvinutie lásky, empatie, súcitu a rovnosti voči všetkým bytostiam. V pálijskom kanóne sa nazýva „Brahma vihára“ – božské prebývanie. V kontexte mahajánového buddhizmu patrí táto náuka do rozvíjania osvietenej mysli – bódhičitty. Tento tréning má dve úrovne: bódhičitta zámeru a bódhičitta uplatnenia. Brahma vihára patrí do prvej fázy, rozvíjania altruistického, osvieteného zámeru. Máme v nej štyri metódy: (1) rozvíjanie priania dobra a lásky, (2) rozvíjanie súcitu a spoluúčasti, (3) rozvíjanie radosti z úspechu druhých, (4) rozvíjanie rovnosti voči všetkým. V mahajáne ale dávame na prvé miesto práve posledný článok, rozvíjanie rovnosti. Dôvod je uvedený v samotnom texte. Patrul Rinpočhe tu krásne zhŕňa vlastne všetky ostatné články v tomto jedinom. Aj keď kniha samotná pokračuje detailným rozvinutím aj zvyšných troch článkov, tento mi pripadá veľmi esenciálny a potrebný pre každého kto sa zaoberá akoukoľvek duchovnou praxou. Vrhá svetlo na problematiku vzťahov z karmického hľadiska, a uvádza nás do ich podstaty. Pomocou toho, môžeme prekuknúť túto ilúziu a hru samsáry. Enjoy! :o)

Rovnosť (tibetsky tang nyom) znamená vzdať sa (tang) našej nenávisti voči nepriateľom a zaslepenosti voči našim priateľom, a mať rovnocenný (nyom) prístup voči všetkým bytostiam, bez pripútanosti voči tým, čo sú nám blízky a averzie voči tým, čo sú nám vzdialení.

V súčasnosti sme veľmi pripútaní k tým, ktorých považujeme za súčasť našej vlastnej skupiny – otec, matka, príbuzní, atď. – zatiaľ čo cítime neznesiteľnú averziu voči našim nepriateľom a tým, čo sú s nimi spojený. Toto je omyl, vychádzajúci z nedostatku skúmania.

V minulých životoch boli tí, ktorých teraz považujeme za nepriateľov istotne našimi blízkymi, milujúci na našej strane, starajúci sa o nás v dobrej vôli a dávajúci nám nepredstaviteľnú pomoc a podporu. Naopak, mnohí z tých, ktorých nazývame dnes našimi priateľmi boli proti nám a ubližovali nám. Ako sme videli v kapitole o pominuteľnosti, bolo to ilustrované slovami velebného Kátjajánu:

Je mäso svojho otca, vyhadzuje svoju matku von,

V náručí nesie svojho nešťastného nepriateľa,

Manželka ohlodáva kosti svojho manžela.

Musím sa smiať pri pohľade na divadlo samsáry!

Ďalším príkladom je príbeh princezny Pema Sel, dcéry Kráľa Dharmy Trisong Detsena. Keď vo veku sedemnástich rokov umrela, šiel jej otec za Guru Rinpočhem, opýtať sa ho, ako sa taká vec mohla stať.

„Myslel som, že moja dcéra je niekto s čistými miulými činmi“, povedal kráľovi. „Narodila sa ako dcéra Kráľa Trisong Detsena. Stretla sa so všetkými prekladateľmi a panditmi, ktorí sú ako skutočný Buddhovia. Tak prečo bol potom jej život taký krátky?“

„Vôbec to nebolo kvôli nejakým čistým skutkom, že sa princezná zrodila ako tvoja dcéra,“ odpovedal majster. „Kedysi sme ja, Padma, veľký Dharma Kráľ a veľký opát Bódhisattva (Šantarakšita) boli zrodení ako traja chlapci nízkej kasty. Stavali sme Veľkú Stúpu Džarung Khašor. V tom čase bola princezná zrodená ako moskyt, ktorý ťa uštipol do krku. Keď si si ho rukou poškrabal, nešťastne si ho zabil. Kvôli dlhu, ktorý si si vytvoril tým, že si vzal ten život, narodil sa moskyt ako tvoja dcéra.“

Keď dokonca deti Kráľa Dharmy Trisong Detsena, ktorý bol samotným Mandžušrím, sa mu môžu narodiť takýmto spôsobom, ako výsledok jeho minulých činov, čo môžeme povedať o ostatných bytostiach?

V súčasnosti sme úzko spojený s našimi rodičmi a deťmi. Cítime k nim veľkú lásku a máme pre nich obrovskú snahu. Keď trpia, alebo sa im stane čokoľvek nežiadané, sme viac znepokojení, ako by sme boli, keby sa to stalo nám osobne. Všetko toto je jednoducho splatenie dlhov za ubližovanie, ktoré sme si vzájomne spôsobili v minulých životoch.

Zo všetkých ľudí, ktorí sú dnes našimi nepriateľmi, nie je jediný, čo by nebol našim otcom, či matkou v slede našich minulých životov. Dokonca aj teraz, to že ich považujeme, že sú proti nám neznamená nevyhnutne, že nám nejako ubližujú. Sú niektorí, ktorých považujeme za oponentov, ale oni sa na nás vôbec takto nedívajú. Iní sa môžu cítiť byť našimi nepriateľmi, ale sú neschopní nám akokoľvek skutočne ublížiť. Sú takisto ľudia, ktorí sa nám zdajú teraz ubližovať, ale z dlhodobého hľadiska to, čo nám teraz robia, nás môže priviesť k rozpoznaniu a ohodnoteniu v tomto živote, alebo nás obrátiť k dharme a tak nám prinesú najviac úžitku a šťastia. A iní, ak sa človek dokáže prispôsobiť ich charakteru a premôcť ich láskavými slovami, sa môžu ľahko stať našimi priateľmi.

Na druhej strane sú tu všetci tí, ktorých teraz považujeme za našich blízkych – napríklad naše deti. Ale sú synovia a dcéry, ktorí podviedli, alebo dokonca zavraždili svojich rodičov. Niekedy deti stránia ľuďom, ktorí sa s rodičmi hádajú, a spoja s nimi sily, aby viedli spor so svojimi vlastnými rodinami a ulúpili ich bohatstvo. Hoci vychádzame dobre s tými, ktorí sú nám drahý, ich trápenie a problémy nás v skutočnosti zasiahnu ešte silnejšie, ako naše vlastné starosti. V snahe pomôcť priateľom, deťom a našim príbuzným hromadíme veľké množstvo negatívnych činov, ktoré nás zmätú do pekiel v ďalších životoch. Keď chceme skutočne praktikovať dharmu dôkladným spôsobom, nechcú nás nechať. Neschopní vzdať sa posadnutosti našimi rodičmi, deťmi a rodinami odkladáme prax dharmy na neskôr a tak si na ňu nikdy nenájdeme čas. V krátkosti, takíto ľudia nám môžu ublížiť ešte viac, než naši nepriatelia.

A navyše, nie je žiadna záruka, že tí, ktorých považujeme dnes za súperov, nebudú v budúcich životoch našimi deťmi, alebo že sa naši súčasní priatelia nezrodia ako naši nepriatelia, a tak ďalej. Iba kvôli tomu, že považujeme tieto prchavé vnemy „priateľ“ a „nepriateľ“ za skutočné, hromadíme skrz pripútanosť a nenávisť negatívne činy. Prečo sa pridržiavame týchto míľnikov, ktoré nás stiahnu dolu do nižších ríší?

Urobte preto silné rozhodnutie vnímať všetky nekonečné bytosti ako vašich rodičov a deti. Potom, ako veľké bytosti minulosti o ktorých životoch môžeme čítať, považujte všetkých priateľov a nepriateľov za rovnakých.

Za prvé, voči všetkým, ktorých nemáte vôbec radi – tí, ktorí vo vás vyvolávajú hnev a nenávisť – trénujte svoju myseľ rozličnými spôsobmi tak, aby hnev a nenávisť, ktoré voči nim cítite už nepovstávali. Myslite na nich ako na niekoho neutrálneho, kto vám ani neškodí ani nerobí dobre. Potom premýšľajte, že všetky nekonečné bytosti, ku ktorým cítite neutralitu boli vašimi otcami a matkami niekedy v minulých životoch v čase bez počiatku. Meditujte na túto tému až kým k nim nepocítite rovnakú lásku, ako cítite k vašim súčasným rodičom. Nakoniec, meditujte až kým pocítite rovnaký súcit voči všetkým bytostiam – či ich už vnímate ako priateľov, nepriateľov, alebo medzi tým – aký cítite voči vlastným rodičom.

Ďalej, nie je žiadnou náhradou za bezmedznú rovnosť len myslieť na všetkých, priateľov, nepriateľov, ako na rovnakých, bez žiadneho konkrétneho citu súcitu, nenávisti, alebo čohokoľvek. To je nezmyselná rovnosť a neprináša ani škodu ani úžitok. Príklad, ktorý sa pre bezmedznú rovnosť dáva, je hostina, ktorú usporadúva veľký mudrc. Keď veľký mudrci minulosti obetovali hostinu, pozvali každého, vysoko postaveného, aj nízkeho, mocného aj slabého, dobrého aj zlého, zvláštneho aj obyčajného, bez toho, aby robili akékoľvek rozdiely. Podobne, náš postoj voči všetkým bytostiam vo vesmíre by mal byť nezmerný súcit zahrňujúci ich všetky rovnako. Trénujte svoju myseľ, kým nedosiahnete stav bezmedznej rovnosti.