J.E. Mindrolling Džetsün Khandro Rinpočhe v Čechách

Ďaľšia šanca stretnúť sa s touto úžasnou učiteľkou a obdržať jej náuky.

S velikou radostí vám oznamujeme, že Její Eminence Mindrolling Džetsün Khandro Rinpočhe letos navštíví Českou Republiku a bude zde předávat učení od neděle 3.4. do úterý 5.4. 2011.

Téma učení

Učení na základě Buddhova prvního otočení kolem Dharmy / Dvanáctičlenný řetězec závislého vznikání

Nové místo konání – hotel Zvíkov

Vzhledem k tomu, že kurz letos probíhá v časných dubnových dnech a může být ještě výrazně chladno, zajistili jsme pro jeho konání krásný hotel Zvíkov (www.hotelzvikov.cz).

Detailní informace

Deatilní infromace ke stažení: Meditační kurz v hotelu Zvíkov
3. – 5. dubna 2011

REGISTRÁCIA

Prevzaté z: http://www.samtentse.cz/cs/kurzy

.....

Togdäni Khampagaru

<= Togden Ačö, tútor deviateho Khamtrul Rinpočheho

Tradícia Drugpa Kagjü

Tradícia Drugpa Kagjü začala od Lingčhen Räpu (Päma Dordže, 1128-1188), žiaka Phagmo Drupu. Lingčhen Räpu často prirovnávajú k veľkému indickému mahasiddhovi Sarahovi. Hovorí sa, že obaja dosiahli realizáciu okamžite. Cchangpa Gjarä (Ješe Dordže, 1161-1211) bol jeho žiakom. Je to prvý Drugčhen Rinpoche (známy tiež ako Gjalwang Drugpa Rinpočhe). Obzvlášť po ňom sa Drugpa Kagjü sformovala ako tradícia. V kláštore Nam, ktorý bol založený medzi Lhasou a Cchurpu v roku 1205, sa na oblohe objavilo deväť drakov. Objavili sa tam, kde sa Cangpa Gjarä chystal ustanoviť svoje vadžra sídlo. Tak sa tento kláštor stal známy ako Nam Drug (tib. drug - drak)a tradícia, ktorej zakladateľom sa stal - Drugpa Kagjü.

Päma Karpo, známy ako veľký učenec, bol štvrtým Drugčhen Rinpočhem. Mal dve znovuzrodenia:

1.Ngagwang Namgjal odišiel do Bhutánu šíriť tradíciu Drugpa Kagjü.

2.Pasang Wangpo šíril tradíciu v Tibete.

Línia transmisie Drugčhen Rinpočheho vedie od Pasang Wangpa. On sa stal hlavou Drugpa Kagjü. Päma Karpo mal dvoch hlavných žiakov: Jongdzin Rinpočheho a Čhögön Rinpočheho. Jongdzin Rinpočhe mal zas troch znamenitých žiakov:

1.Tagcchang Räpa (poslal ho do Ladhaku, aby upevnil tradíciu z indickej strany a založil kláštor Hemis);

2. Khampa Karma Temphel (1548-1627), prvý Khamtrul Rinpočhe - zakladateľ jednej z najväčších komunít praktikujúcich, z ktorej vzišlo viac než styridsať dcérskych komunít v provinciách kraja Kham.On šíril učenie v Khame.

3.Könčhog Gjalpo, prvý Dorzong Rinpočhe (bol poslaný upevniť tradíciu v Číne).

Könčhog Gjalpo

Na ceste do Činy ho prepadli krutí lupiči z mestečka Rogmi v provincii Kham. Boli to chlapi, ktori nielen, že okrádali cudzincov, ale ich aj zabíjali. Po tom, ako ho o všetko obrali, zhodili ho z vysokého útesu. Ale on sa znova objavil na jeho vrcholku. Tak sa rozhodli, že ho zabijú pomocou chladnej zbrane, no čepeľ ním prechádzala bez toho, aby mu ublížila. Keď videli takú neuveriteľnú vec, pojali zbojníci k nemu hlbokú oddanosť. Pozvali do do Rogmi, ale Könčhog Gjalpo odmietol. Ale oni pohorozili, že sa zabijú. Tak súhlasil odísť s nimi a založil svoje prvé miesto na ústrania - Dordže Dzong a preto sa nedokázal dostať do Číny. Bolo predpovedané, že ak sa dostane do Číny, učenie sa upevní. Ale to sa nestalo. Podľa spisov a dejín kláštorov Drugpa Kagjü v provincii Kham, ktoré spísal 8.Khamtrul Rinpočhe v roku 1961, boli títo traja: Tagcchang Räpa, Khampa Karma Temphel a Könčhog Gjalpo boli v tom čase najdoležitejší.

Khamtrul Rinpočhe

Khamtrul Rinpočhe zas mal troch znameniých žiakov.

1. Drugpa Čhögjal Gjaccho (1578-?), prvý Dugu Čhögjal

2. Trulžig Trinlä Gjaccho, prvý v línii Adeu Rinpočheho;

3. Zigar Sönam Gjaccho, prvý Zigar Rinpočhe.

Títo traja vadžra bratia boli známi ako traja Gjaccho (tib. gjaccho - oceán) a v súčasnosti žijú ich 8. inkarnácie (8. Adeu Rinpočhe zomrel v roku 2008, pozn. prekl.). Súčasný Adeu Rinpočhe má 65 rokov. Nedávno vycestoval z Tibetu, kde netrpezlivo očakávali jeho návrat. V súčasnom Khame ho považujú nielen za učiteľa Drugpa Kagjü ale aj za veľmi uctievaného majstra. Tak sa stalo, že je nielen dobrým učencom, ale zaujímavým učiteľom. V pre Tibet ťažkých časoch stávil vo väzení a v táboroch veľa rokov. Vo väzení ho a ešte niekoľko ďalších lámov zachránil doktor (číňan a buddhista). Adeu Rinpočhe je nesektársky majster. Prešiel seriozným výcvikom a strávil mnoho rokov v ústraní v plnej miere ho vycvičili žiaci Šakja Šrího (1854-1919). Takíto ľudia sú v našej dobe vzácni.

Togdäni Khampagaru

V roku 1964 žili Khamtrul Rinpočhe (Dönžu Ňima) a skupina lámov s ním spojených spoločne v maličkom dome v Banuri. Bolo to neďaleko miesta, kde sa v budúcnosti mala sformovať komunita Taši Džongu (Himalčal Pradéš, Severná India). Raz ich navštívil Gjalwa Karmapa. On a Khamtrul Rinpočhe boli veľmi dobrými priateľmi. Počas besedy Karmapa spomenul: "Chcel by som mať podobných togdänov."

Togdän - kto to je?

Tibetské slovo "togdän" označuje toho, kto dosiahol realizáciu, toho, kto rozpoznal skutočnú prirodzenosť mysle. Togdäni sú vo všetkých tibetských tradíciách. Vo výcviku khampagarských jogínov sa kládol doraz na praxe Mahámudry a šiestich jóg Náropu. Okrem toho praktikovali zvláštne učenia Drugpa Kagjü "jednej chuti", "vzájomnej závislosti" a gurujogy. Nie sú však praxe, ktoré by boli určené len pre togdänov. Robia kjerim a dzogrim, potom praktikujú jogu kanálov, vetra a thigle. Ale "čerešnička na torte" týchto ľudí nie je v tom, čo robia, ale ako praktikujú.

Je úplne možné, že praktikujúci veľa medituje, a následkom toho sa u neho objaví pýcha. Objavuje sa túžba byť slávny. Od samého začiatku, od založenia khampagarského kláštora, boli všetci Khamtrul Rinpočhovia na svojich študentov prísni, aby sa tomu zabránilo. To oni vyberali kandidátov na joginsky výcvik , z ktorých sa len niektorí neskôr stali známi ako togdäni. Je nemožné si predstaviť, že by medzi nimi boli takí, ktorí sa zaujímajú o slávu a popularitu. Tradične sú všetci kandidáti "testovaní" po veľmi dlhú dobu. Hlavný vlastnosťami jogína sú schopnosti a energia pre prax, ako aj udržiavanie zámeru praktikovať. Hlavným faktorom pri výbere je rozhodnutie Lámu a jeho hodnotenie kvalít budúceho kandidáta. Nemenej dôležitá je povaha kandidáta, ale aj po výbere nasleduje dlhá skúšobná doba.

Bez ohľadu na to, ako dlho praktikovali, do akej miery sú realizovaní, nie je v tradícii Khamtrul Rinpočheho voči togdänom žiadne zvláštne jednanie. Zaobchádzal s nimi vždy rovnakým spôsobom ako s ostatnými mníchmi z kláštora, občas trochu lepšie, ak boli niečim zvláštni. Tí, ktorých nazývajú togdänmi, sa vyznačujú tým, že majú skutočnú dôveru a oddanosť k praxi Dharmy. Nemajú žiadne očakávania odmeny a túžbu niečo získať. Toto je spôsob, akým "vyrábajú" khampagarských togdänov. Od starých čias až do súčasnosti je tradícia "dokonalých jogínov" čistá.

Všetci khampagarskí togdäni sú bhikšuovia. Veľa ľudí si myslí, že togdäni sú ženatí jogíni, pretože ich vzhľad a oblečenie sú veľmi podobné. Nie sú vždy oblečení ako mnísi. Zvyčajne nosia biele rúcha, vlasy si namotávajú na hlavu, ako ngagpovia a v ušiach majú náušnice. To všetko sú atribúty ženatých jogínov. Ale oni sú všetci od začiatku gelongovia a zostanú nimi aj potom, čo začnú viesť úplne "jogínsky životný štýl."

Táto tradícia mníchov - togdänov podobných ženatým jogínom je jedinečná. Tretí Khamtrul Rinpočhe povedal: "Majte sľuby osobného oslobodenia, ktoré sú najvhodnejšie pre Dharmu, praktikujte Vadžrajánu a obliekajte sa do bieleho." To bol jeho rada aj proroctvo. Keď založil štvrtý Khamtrul Rinpočhe centrum pre ústrania, stalo sa tak, a vznikla z toho tradícia kláštora. Togdän Adžam hovoril, že keď cestoval s ôsmym Khamtrul Rinpočhe po rôznych kútoch Khamu, ukázalo sa, že aj v oblastiach pridružených kláštorov laici verili, že togdäni majú manželky. Verí, že nosiť dlhé vlasy si vyžadujú potreby praxe. Keď sa človek "zatvára" na prax určitého jidamu, nemôže si strihať vlasy. A neostrihané vlasy sú nemiestne, ak sa obliekaš ako mních.

Togdäni nemajú žiadne zvláštne sľuby a záväzky. Čas od času dostávajú rôzne iniciácie a "učia sa", nové praxe. A následkom toho sľubov pribúda. Ale nie sú žiadne hranice, ktoré môžete použiť na to, aby ste určili, že tento praktikujúci je len mních a tento je togdän. Aj keď žije praktikujúci ako jogín už tri roky, ešte ho nepovažujú za skutočného togdäna. Je na ceste učenia sa. A ak, tri roky potom, opustí obec togdänov, nebudú ho považovať za togdäna.

"Dokonalí jogíni" sú tí, ktorí venujú svoj život k praxi dharmy a dosiahnutiu realizácie. Nemajú žiadnu pýchu, nemajú "svetskú pripútanosť." Sú nenápadní a zamĺknutí. V dôsledku toho ľudia okolo nich spontánne chápu: "To je togdän". Od dávnych dôb až do súčasnosti nebolo v tejto tradícii praktikujúcich, ktorí porušili svoje povinnosti. Ak je praktikujúci chvastúň, "svetský", ľudia ho prirodzene neberú ako togdäna, aj keď strávil v ústraní šesť alebo deväť rokov.

Pôvod tradície

Tento prístup k praxi dharmy pochádza od Tilopu a Náropu (India). Do Tibetu, ho priniesol Marpa a "dal" Phagmo Drupovi. Ďalší boli Lingčhen Räpa a Cangpa Gjarä. Po nich, to prišlo do Khamu. Za čias prvého Khamtrul Rinpočheho (Karma Khampa Tephel, 1548-1627) vznikla prvá skupina togdänov. Za štvrtého Khamtrul Rinpočheho (Čhokji Ňima) bol založený khampagarský kláštor. Za gompou založili centrum pre ústrania, určené pre obmedzený počet praktikujúcich, s cieľom uskutočniť prax dharmy "dokonalým spôsobom". Z tristo mníchov vybrali na to, aby v centre podstúpili jogínsku prípravulen trinásť. Khampagarská tradícia togdänov, ktorú "držia" v Taši Džongu, pochádza z tej doby.

Táto tradícia praxe jogy bola zozbieraná Kunga Tändzinom, tretím Khamtrul Rinpočhem, ktorý bol tertön a gelong a žil koncom sedemnásteho storočia. Všetky tieto učenia existovali v Drugpa Kagjü aj pred ním, ale začiatok takejto praxe v centre togdänov bol položený predovšetkým za jeho života. Mal žiaka, laika Amku Dečhen Dordžeho, ktorého príbeh je známy po celom Khame. Obvykle sa dúhové telo realizuje individuálne. Jeho príbeh - je jedinečný. Amka sám, jeho manželka, deti, jaky, ovce zmizli všetci spoločne.

To nebola realizácia dúhového tela, ale skôr, niečo ako odchod do krajiny Dákiní. Amka pochádzal z Nangčhenu a patril k rodine kočovníkov. Celkom mala rodina trinásť členov. Ak započítame všetky jaky, ovce a psy, - šesťdesiat dva. A všetci z nich odišli raz ráno do krajiny Dakiní. Amka, bývalý študent Tändzin Ňima Rinpočheho a Cchogňi Rinpočheho, išiel prvý, hrajúc na damaru a zvoniac drilbu, a za ním jeho manželka, deti a zvieratá. Togdän Adžam, rozprával tento príbeh, ale nevedel si spomenúť na názov miesta, kde sa to všetko stalo. Potom z rodiny Amku neostalo nič, okrem piecky a stanu. V noci pred touto udalosťou, si susedia - nomádi mysleli, že je v rodine Amku hádka, lebo hodili všetok majetok do rieky. Nasledujúce ráno po nich neostala ani stopa. A tak v línii transmisie po Künga Tändzinovi nasleduje Amka, a za ním - Džampa Pawo, tiež známy ako Jongdzin.

Tradične, je počet togdänov v centre trinásť. To je spojené s určitou udalosťou. Centrum pre ústrania založil Čhökji Ňima, štvrtý Khamtrul Rinpočhe, na mieste, kde nebola žiadna pitná voda. Ale on si ho vybral, lebo sa mu táto oblasť naozaj zapáčila. Rinpočhe tam poslal jedného zo svojích asistentov a nariadil mu vykopať na vybranom mieste jamu a zakopať do nej tormu. Povedal tiež, že na tomto mieste vznikne prameň. A dodal, aby na ceste späť robil jeho asistent malé kôpky z kamenia. On tak aj robil, budoval kopy, až kým nevyvrel prameň. Tento zdroj dáva jogínom vodu do dnešných dní. Keď sa asistent vrátil , Rinpočhe sa ho spýtal, koľko kôp na ceste postavil. On odpovedal, že trinásť. Khamtrul Rinpočhe sa rozhodol, že je to znamenie, že v centre pre ústrania by malo byť len trinásť praktikujúcich. Ak by asistent postavil viac kôp- znamení z kamenia, bolo by togdänov viac. Od tej doby ich nikdy nebolo v rovnakom čase viac ako trinásť. V Tibete, neveria, že číslo je trinásť nešťastné. Naopak, pokladajú ho za niečo pozitívne. Existuje mnoho momentov spojených s týmto číslom. Príklad - počet togdänov centra pre ústrania, ktorý bol striktne dodržiavaný. Teraz je ich v Tashi Jong iba päť (v roku 2010 ich bolo trinásť a k tomu traja staší togdäni, pozn. prekladateľa). Spočiatku sa ich do Indie s Khamtrul Rinpočhem dostalo osem, ale niektorí z nich opustili tento svet. Niekoľko nových záujemcov sa cvičí a teraz budú pravdepodobne čoskoro prijatí do komunity jogínov (stalo sa tak v roku 2009, pozn. prekladateľa).

Na otázku, či sa teraz robí skúška praktikujúcich tumma sušením plachiet v mraze, togdän Adžam odvetil, že predtým, v Tibete, sa to robilo. Ale v Indii je nevhodné počasie, nie je dostatočná zima a pokračoval: "Na druhú stranu, existujú aj iné špecifické testy, ktoré vám umožnia mnohé vyjasniť, podobne ako keď sa robia odliatky z hliny. Ak hlina je dobrá, bude aj odliatok dobrý. "

Dlho po oživení tradície v Tashi Jongu, nevyberal Khamtrul Rinpočhe nových kandidátov do centra pre odosobnenie. A mnohí to pokladali za vážne opomenutie. Zdalo sa, že v prípade, že nebudú vyškolení noví kandidáti, hrozí vyhynutie tradície. Nevyhnutným predpokladom bola vždy dlhá skúšobná doba. Mnohí mnísi chcú byť khampagarskými togdänami, ale vyberajú sa len jednotlivci. Niektorých z nich vybral Dorzong Rinpočhe. Hoci sa niektorí z vybraných narodili v exile, majú potrebného "ducha". Vyberali a skúšali ich po mnoho rokov. Jeden kandidát - z Dugu, bol vybraný spomedzi niekoľkých tisíc. Iný bol nájdený v kraji Dorzonga Rinpočheho.

Životný štýl togdänov

Togdäni (rovnako ako študenti togdänov) a mnísi žijú od seba navzájom oddelene. Na vykonanie kolektívnej praxe sa jogíni zhromažďujú v spoločnej sále. V ostatných prípadoch praktikujú individuálne. Centrum pre ústrania a kláštor je ako jedno spoločenstvo, a laici sú jeho nasledovníkmi. Vzdelávanie budúceho togdäna je práca, na ktorej sa podieľajú všetci. Je to niečo, čo si vyžaduje úsilie mnohých ľudí. Hlavou mníchov je "Khänpo" (opát), a pre togdänov je to drubpön, čo označuje hlavného a najviac realizovaného togdän. Teraz je drubpönom togdän Adžam (po smrti togdäna Adžama to bol togdän Amtrin, v súčasnosti je to pravdepodobne togdän Semdor, pozn. prekladateľa). S ním môžu ostatní jogíni hovoriť o svojej vlastnej praxi. Všetci členovia komunity síce považujú za svojho učiteľa Khamtrul Rinpočheho, ale ak nevyhnutne potrebujú poradiť v praxi, môžu sa obrátiť na drubpöna.

Togdäni, ktorí sú na ústraní v centre, sa zhromažďujú len, keď je to nevyhnutné. Zvyčajne nie sú príliš často v kontakte s ľuďmi. Počas výcviku sú jogíni vždy na ústraní. Na druhú stranu, starší togdäni s ľuďmi komunikujú a trávia v ústraní len niekoľko mesiacov v roku. V centre je oltár a hala, kde togdäni spoločne cvičia, a maličké izby pre každého z nich.

Togdän Adžam takto popisuje spôsob, akým praktikujú jogíni: "Po dobu dvoch týždňov robíme spoločne sadhany Čakrasamvaru a Vadžravarahi. Každý desiaty a dvadsať-piaty deň lunárneho kalendára je ganapúdža. Všetok zvyšný čas robíme svoju osobnú prax. Každé ráno v hale všetci spoločne cvičíme jantrajógu. Ak niekto ide na "prísne" ústranie, nezúčastňuje sa kolektívnych praxí, a ide do jaskyne. Keď sme boli ja a a togdän Amtina na ústraní, nezúčasťňovali sme sa ničoho iného."

Togdäni nemajú žiadne predpisy a pravidlá určujúce čas ranného vstávania. Deň začínajú ca-lungom. Po raňajkách nasleduje kolektívna jantrajóga. Potom praktikuje každý individuálne. Ak je jogín na ústraní, nepoužíva kuchyňu centra. Preto je jedlo veľmi jednoduché. Jedia väčšinou to isté. Ohľadom potravín, tiež nemajú žiadne pravidlá. Jedia veľmi skoro ráno a potom raňajkujú. Rodiny dodávajú togdänom potraviny. Ak sa človek chce stať mníchom, musí jeho rodina súhlasiť - ona mu bude musieť poskytovať zásoby. Ak ho rodina nemôže vydržiavať, nemá človek možnosť vstúpiť do kláštora. Keď už sa stal mníchom, môže sa stať jogínom. Ak nie je jedlo, môže sa situácia vážne skomplikovať. Ale im stačí aj veľmi jednoduché jedlo. Hladovanie nie je súčasťou praxe. Togdän Adžam povedal, že jeho učiteľ, togdän Čhökjong predtým praktikoval pôst, ale to bola jeho osobná voľba.

Bez ohľadu na všeobecne rozšírený názor, títo jogíni v noci spia. Ale spia v meditačnej pozícii. Na udržanie tela v tejto polohe používajú meditačné pásy. Čhögjal Rinpočhe povedal, že toto (pravidlo "nespať") sa deje obvykle tam, kde nie je žiadny stály učiteľ. Dodal, že ak to chceš robiť sám - to je druhá vec, ale zavedenie tohto pravidla by spôsobilo ťažkosti, ktoré nie je treba.

Keď togdäni praktikujú v horách, môžu zostúpiť z hôr v lete, ale v zime musia zostať na mieste a praktikovať. Väčšina radšej nevychádza a ostáva na ústraní. Ak rodina podporuje jogína potravinami, prinášajú zásoby do centra pre ústrania. Potom posielajú k praktikujúcemu posla so správou, že môže zostúpiť dole a vyzdvihnúť si svoje zásoby. Ale niekedy rodiny prinášajú všetko potrebné k jaskyni praktikujúceho.

Keď prebieha ústranie, nie je treba priveľa jedla. Togdän Adžam rozprával, ako jedia: "Ráno jem campu, na raňajky tukpu. Vo večerných hodinách opäť trochu campy. Keď som bol v jaskyni, potom som pil len vodu. Ale keď som v centre na ústrania, môžem piťaj čaj." V praxi tibetského buddhizmu sa používajú rôzne rituálne predmety, thangky, atď. togdän Adžam povedal, že pre osobnú prax veľa z toho netreba. Sú potrebné v prípade, že sa robí skupinový rituál alebo obrad. Keď zakladal ôsmy Khamtrul Rinpočhe Tashi Džong, bolo togdänom dovolené urobiť všetku ťažkú prácu. Boli tesári, nosili cement a piesok, stavali cesty a domy. Togdäni urobili "všetko ako treba". Vzhľadom k intenzívnej praxi dharmy nemajú zmysel pre sebahodnotenie. Sú spontánni, dobrí pracovníci, a plní šťastia. Preto bolo pre Khamtrul Rinpočheho ľahké požiadať ich, aby urobili potrebné práce. Sú voči nemu veľmi lojálni. Togdäni postavili spolu s mníchmi a laikmi remeselné centrum, domy pre ľudí a cesty. Togdäni nemajú v Tashi Džongskej komunite žiadne privilégiá.

Teraz stojí obec pevne na nohách, a togdäni nemusia takto pracovať. Ale aj napriek tomu sú togdäni skúsení remeselníci. Sú medzi nimi sú kvalifikovaní rezbári, ktorí tvoria masky, krajčíri, majstri výroby toriem. Jeden z nich je veľmi dobrý lekár. Niektoré z týchto zručností získali pred tým, než sa stal togdänami. Veľmi často sa ich zručnosti pod vplyvom praxe stávajú stále dokonalejšími. Dugu Čhögjal Rinpočhe sa domnieva, že je to spôsobené tým, že myseľ sa stáva "jednoduchšou" a veľa vecí sa darí lepšie.

Hoci je tradícia kláštorného tanca (čam) pre khampagarskú komunitu oddávna dôležitá, togdäni s ňou nemajú silné spojenie. Niektorí sa ho môžu zúčastniť, sprevádzajúc na hudobný nástroj, ale väčšina sa na tejto udalosti nepodieľa. Je to preto, že jogíni v Tibete väčšinu svojho času trávili v horách. Mohli zísť dole na deň alebo dva počas tanca, ale nemohli sa ho učiť. Na tento účel bolo potrebné zostať v kláštore.

Pár slov o obnovení togdänskej tradície. Jeden jogín zostal v okupovanom Tibete, ale počas kultúrnej revolúcie utiekol. Zomrel už vo vyhnanstve. Iný (dokonca z Tashi Džongu), šiel do Tibetu a strávil tam viac ako rok. Počas tejto doby dal pokyny siedmim potenciálnym togdänom. Tento spôsob výučby bol prijatý vo všetkých dcérskych kláštoroch Khampagaru. Mnohí praktikujúci sa stali "dokonalými jogínmi" bez akéhokoľvek oficiálneho uznania. V hĺbke svojho srdca ľudia vždy vedia, kto sú. Samozrejme, to neznamená, že si človek myslí: "Ó! Ja som togdän". Táto tradícia je veľmi "delikátna", a súčasná generácia togdänov venuje veľkú starostlivosť jej záchrane. Čhogjal Rinpočhe je presvedčený, že tradícia je pre túto generáciu v bezpečí. Hovorí, že má pocit, že títo togdäni sú ako živé klenoty medzi živými bytosťami.

Vynikajúci togdäni minulosti a súčasnosti

V dejinách kláštorov Dugu a Khampagaru boli veľmi slávni togdäni. Togdän Adžam povedal: "Za mojich čias bol v Khampagare najslávnejší Lhündro. Pred ním - Legčhö. Ale v čase, keď som vstúpil do centra pre ústrania, už bol preč . Lhündro mal troch hlavných nasledovíkov. Prvým bol šiesty Khamtrul Rinpočhe, druhý bol Šakja Šrí, tretí majster praxe "dúhového tela." Pred svojou smrťou ich Lhündro veľmi podrobne učil jogu a potom ich prax veľmi pozorne skontroloval. S Šakja Šrím učili všetkých, čo boli najmladší "telom i mysľou". " Mojím hlavným učiteľom bol Čhökjong togdän. Okrem šiesteho Khamtrul Rinpočheho bol ešte jeden jogín - Džamjang Dragpa - majster mnohých systémov praxe. Šakja Šrí "zlúčil" veľa tradícií a praxí a odovzdával ich ako jednu líniu. To sú línie transmisie, ktoré je treba držať v tajnosti."

Togdän Adžam sa stal jogínom, keď mal dvadsaťsedem rokov. Teraz má osemdesiat štyri (togdän Adžam zomrel vo veku osemdesiat šesť rokov, v roku 1999 pozn. prekladateľa), tridsať z nich strávil v ústraní. Vždy o tom hovorí so všetkou skromnosťou: "Áno, to je spôsob, akým praktikujeme. To je iný spôsob života. Ale v Khame je veľa príbehov, ako je tento. Nemal som žiadne osobitné odborné znalosti v ničom. V Tibete, som veľakrát šiel zbierať almužny pre kláštor. Po úteku do Indie, som bol prostý mních, a nebol som príliš často na ústraní." Ale bol vždy na ústraní v okolí khampagarského kláštora. Priamo za Gompou sa nachádzalo centrum a niekoľko jaskýň. Jedna, kde praktikoval, bola na rímse nebezpečnej priepasti. S ťažkosťami sa tam dokázal vyštverať, aby tam strávil veľa rokov o vode a campe.

Akosi ostal togdän Adžam v horách celých šesť rokov. Aby cez deň nezaspal, sedel na skalnej rímse. Hovorí, že nebol nikdy unavený, nebol sklamaný a nečakal žiadne známky realizácie. Nemal pochybnosti o svojej praxi a učiteľoch. Neskôr slúžil niekoľko rokov ôsmemu Khamtrul Rinpočhemu . On - jeden z mníchov siedmeho Khamtrula a poznajúc všetkych troch (siedmeho, ôsmeho a deviateho), sa domnieva, že nie je medzi nimi žiadny rozdiel.

Hovorí sa, že ak si budeš niečo priať pri prvej návšteve sochy Džowo Rinpočheho (Šákjamúni) v Lhase, všetko sa splní. Togdän Adžam si prial dobrú prax Dharmy a nemať materiálne pôžitky.

Druhý najstarší Togdän je Amtrin. Všetci Togdäni praktikujú v zásade jedno a to isté, ale jeho hlavnou praxou bola sadhana Jamantaku. Často spolu so základnými praxami Drukpa Kagyu tiež robia praxe aj ďalších škôl (Ňingma a Sakja). V tomto prípade, sadhanu Yamantaka - z Ňingmy. Tá sa líši od sadhany rovnakého mena v tradícii Gelug. Inštrukcie k nej dal Amtinovi Khamtrul Rinpočhe.

Amtin bol z chudobnej rodiny. Avšak, jeho rodina (najmä matka) reagovala na jeho želanie, aby sa stal mníchom v khampagarskom kláštore s rešpektom. Zvyčajne, sa mníchmi stávajú deti a mladiství, ktorí takú túžbu prejavili. Všetci z nich sú naďalej vydržiavaní ich rodinou. Amtin hovoril o zvyku, ktorý existoval v časoch jeho detstva - dať syna do kláštora. Vo všetkych dcérskych kláštoroch Khampagaru bolo bežné, že rodiny materiálne podporovali tých, čo odišli za mníchov, a mali k takémuto smerovaniu úctu.

Potom, čo strávil nejaký čas v kláštore, rozhodol sa Amtin ísť na ústranie do hôr. Zásoby mu mal nosiť brat - veľmi zábudlivý človek. Niekedy prešli mesiace bez dodávok jedla a on žijúc len o vode, veľmi zoslabol hladom. Niekedy leopard zabil horského jeleňa alebo ovcu. Amtin zbieral zvyšky a jedol ich a tak sa mu podarilo prežiť. Hlad a boj o prežitie neboli jeho praxou, ale on úprimne chcel praktikovať v horách, aby ho nikto neobťažoval a on zase nebol zdrojom starostí pre druhých. Raz zaútočil leopard na neho. Amtin si nevšimol dravca, ktorý sa skrýval v kroví. Keď začul rev, dal sa na útek, zvierajúc kosti jeleňa v rukách. Amtin vyliezol na kopec a začal kričať, aby dravca zahnal. A v tej chvíli si uvedomil, aká veľká bola jeho pripútanosť k veciam. Nechal kosti na kopci a šiel do jaskyne, aby pokračoval v praxi.

Ženy, togdänky

Okrem mužskej tradície existovala aj tradícia žien. Jeden zo študentov Khamtrul Rinpočheho založil kláštor Nangčhen Cchečhugar. Boli tam traja Tulkuovia, spomedzi ktorých boli Trulžug Thinlä Gjamccho a Adeu Rinpočhe hlavní. Ďalší bol Cchogňi Rinpočhe, ktorý sa podieľal na založení jedného z najväčších kláštorov Drugpa Kagjü v Tibete. V mestečku Dugu bolo veľa stúpenkýň togdäna Šakja Šrího. Každý z nich bol vážený, a ich línie transmisie doteraz existujú v Tibete aj v Himalájach. Tokdänmy nenosili dlhé vlasy a biele plášte s šerpami, boli oblečené ako mníšky či ženy v domácnosti.

Togdän Adžami povedal, že Tibet bolo miesto, kde sa vedľa seba nachádzali klášotry Ňingma a Drugpa. Tam boli togdänmy. Keď togdän a togdänma dosiahli určitú úroveň v praxi, išli spolu na tajné miesto, aby praktikovali jogu zjednotenia. Títo praktikujúci vyzerali na tridsať, aj keď mali osemdesiat rokov. Mali normálny zrak, nemali šedivé vlasy ani vrásky. Tento príklad ukazuje v skutočnosti na moc Vadžrajány. Títo praktikujúci boli mimoriadni ľudia - bez pýchy, hnevu a pripútanosti. Mnohí z nich boli laici, ktorí uskutočnili plod Vadžrajány.

Zvláštne vlastnosti togdänov

Hlavnou odlišnosťou togdänov je úplne slobodná myseľ. To je výsledok intenzívnej praxe Dharmy. A keďže stratili pripútanosť väzbu k praxi ako takej, sú úplne bezstarostní. Napríklad: starší togdän môže v priebehu rituálu spať . Keď chce spať, spí, a to mu vôbec nerobí starosti. Ak sa na niekoho hnevá, tak hnev prejaví, neskrýva ho. A aj keď niekoho pokarhá, v jeho mysli niet ani stopy hnevu, jeho myseľ je čistá. Dugu Čhögjal Rinpočhe hovorí: "Krása týchto togdänov nie je v tom, koľko času strávili v horách. Skutočným meradlom je, že urobili svoju myseľ úplne slobodnou a jednoduchou. Niet v nich to lipnutia na ničom, či už je to meditácia, prax, alebo svetské záležitosti. Následkom je ich reč nepodmienená agresivitou, závisťou, pripútanosťou. Sú vždy dobrosrdeční, ich prítomnosť je prospešná nielen pre spoločnosť Tashi Džongu, ale slúži aj ako zdroj inšpirácie."

Zdroj: «Cho Yang», The Voice of Tibetan Religion & Culture, №7, 1996, p. 110, «The Tokdens of Khampagar»

Z angličtiny preložil: Andrej Vergun

Dar života a vyslobodenia zo strachu part II.

Tak naša aktivita nevyšla nadarmo, časť našej sanghy v Trenčíne tiež vypúšťala kapríkov a ozvali sa mi ľudkovia aj z BA. Škoda, že som si na nich neuložil číslo, rád by som vedel, ako dopadli, či sa im podarilo vypustiť a ak majú fotky, rád by som ich k tomuto postu pridal na inšpiráciu pre ostatných buddhistov.

Naši priatelia v Trenčíne:

Zvolenská sangha:

(Pôvodne sme zamýšľali vypustiť ich do Môťovskej priehrady, ale bola kompletne zamrznutá. Ako sme ju v aute obchádzali, kamarát s niekym volal a tzv "išlo mu": "..Ešte chodíme kapre...nie, na priehrade, ale je zamknutá..."...to len také malé vysvetlenie k môjmu komentáru. :)))

.....

Dar života a vyslobodenia zo strachu

Ako je u nás už každoročným zvykom, budeme aj tento rok nakupovať vianočné kapre a vypúšťať ich na slobodu. Činíme tak každý rok, ak zalistujete na tomto blogu, tak vždy sa v tomto období roka ukáže takáto výzva. Jeden starší článok, aby ste nemuseli hľadať, nájdete TU a TU. Tak dúfam, že sa aj vám podarí či už zachrániť aspoň jednu cítiacu bytosť, alebo jej dať aspoň šancu umrieť prirodzeným spôsobom a nie klepáčom po hlave. Ak by ste sa odhodlali na niečo podobné, potešili by ma nejaké fotky, ktoré by som tu mohol potom na inšpiráciu zverejniť.

Ďakujem!

....

Homeopatická pohotovosť

S týmto sa tak trochu stotožňujem:




:))))

Myseľ a prirodzenosť mysle - Elio Guarisco

Milí priatelia,
Slovenská dzogčhenová komunita vás pozýva na verejnú prednášku s titulom:

"MYSEĽ A PRIRODZENOSŤ MYSLE (Skúsenosť a prvotný stav)"

Prednášať bude Elio Guarisco, dlhoročný žiak tibetského majstra dzogčhenu Namkhai Norbu Rinpočeho.

Prednáška sa uskutoční v piatok 12.11.2010 v Lotus Joga Centre, Kuzmányho 4, Bratislava 811 06 o 19.30.

Vstup je voľný.

Tradícia Ngakpov

Tradícia ngakpov: rozhovor s Khetsun Sangpo Rinpočhem

Z angličtiny preložil: Karma Gyalpo Dondrub

Zdroj: http://www.snowlionpub.com/pages/N76_1.html

Jeff Cox: Nie veľa ľudí na západe chápe, kto sú ngakpovia, hoci mnohí videli fotky týchto dlhovlasých, do biela odetých jogínov. Môžno najznámejším z nich je posledný Ješe Dordže, ktorý bol pre Jeho Svätosť Dalajlámu „počaso-tvorcom“, to znamená, že ho volali, aby ovládal počasie pri určitých príležitostiach. Rád by som viac pochopil čistú tradíciu ngakpov.

Khetsun Sangpo Rinpočhe: Ngakpovia sa môžu ženiť a mať rodiny. Ich prax je esenciálne vnútorná a skutočná duchovná prax.

JC: Pracuje línia ngakpov viac so silami prírody, božstvami počasia, miestnymi božstvami? Je ich tradícia viac šamanská?

KSR: Pracujú s podobnými rituálmi a ceremóniami, ako sú tie v šamanskej tradícii, ale je tu značný rozdiel. Tým je, že pre ngakpov je účelom a konečným cieľom osvietenie v snahe oslobodiť druhých a seba. V šamanskej tradícii obyčajne nikto o osvietení nevraví – slúži hlavne na liečenie a dočasné úkony, ktoré sú zrejme len pre pohodlie v tomto živote. Ich cieľ nie je tak vysoký.

JC: Chápem. Vravíte, že ngakpovia robia podobné veci, ako šamani, ale účelom je vytvoriť lepšie podmienky pre osvietenie, či už mentálne, alebo fyzicky?

KSR: Áno. Jednoducho, ngakpovia robia to čo robia nie iba pre pohodlie v prítomnom momente, ale aj pre budúce osvietenie.

JC: Chápem. Je ešte niečo, čo by chcel Rinpočhe povedať o ngakpovskej tradícii?

KSR: Buddhistický mnísi prijímajú sľuby pratimokšy, ktorých je 253. Ale ngakpovia s ich tantrickými sľubmi a samájami (záväzkami) ich majú stotisíc, ktoré musia na mentálnej úrovni udržiavať. Je to o praxi v každom jedinom okamihu, aby ich človek všetky udržiaval a nevstúpil do neušľachtilých vecí.

JC: Keď poviete „stotisíc sľubov“ je to ako povedať, že musíte v každý moment vášho dňa udržiavať bdelosť. Nie je to tak, že ich je skutočne stotisíc.

KSR: Áno, je to metafora.

JC: Udržiavať myseľ čistú po celý čas.

KSR: Nie čistú, ale len bdelú.

JC: Bdelú?

KSR: Potrebujete mať veľmi vysokú bdelosť, aby ste udržali stotisíc samájí. Takže, ak ľudia udržujú tento typ bdelosti/uvedomenia, hoci sa navonok javia ako obyčajné bytosti, v skutočnosti sú veľkými bytosťami – sú realizovaní, alebo veľkí praktikujúci.

Inak, ak väčšina ľudí nedokáže držať sľuby vysvätenia (shválne neprekladám „ordained“, ako vysviacku, pozn.pr.), alebo držať všetky ich samáje, potom môžu urobiť len nejaké spojenie s dharmou, ale osvietenie bude pre nich veľmi náročné. Nezáleží na tom, čo robíte, ak nechcete prijať sľuby vysvätenia, staňte sa laickým praktikujúcim. Musíte len dobre držať všetky tie samáje a potom z vás budú skutoční ngakpovia.

JC: Vravíte, že tantrická prax ngakpovským spôsobom je striktnejšia, ako prax priemerného tantrického praktikujúceho?

KSR: Presne. Na mentálnej úrovni je omnoho striktnejšia.

JC: Takže od praktikujúceho v kláštore ňingma, ktorý prijal sľuby pratimokši, či iné a je takisto tantrickým praktikujúcim sa neočakáva toľko, ako od praktikujúcich ngakpov tantrikov?

KSR: Áno, rozdiel je, že ak ste laik, tak aby ste neporušovali v každom momente tieto sľuby, potrebujete vysoké uvedomenie. Ak ostanete v kláštore, sľuby sa udržiavajú ľahšie.

JC: Ok, myslím, že otázka znie: ak ľudia praktikujú seriózne, prečo si vyberajú byť ngakpom, keď by im to opačne bolo ľahšie? Čo to je v nás, čo nás núti vybrať si život ngakpu?

KSR: Mnoho ľudí začne nasledovať tradíciu ngakpov kvôli tomu, ako sa javí navonok život laika, v ktorom môžete robiť čokoľvek: môžete sa oženiť, alebo môžete piť alkohol. Ale čo na začiatku nevedia je, že sú tu jemné obmedzenia a disciplína, alebo uvedomenie, ktoré s tým musí ísť. Je to ešte ťažšie, ako ostať v kláštore.

JC: Pretože praktikujúci ostávajú v živote, transformujú podmienky prirodzeného života, nie povrchného života, takým spôsobom, ako v kláštore. Takže ak je naša myseľ dostatočne disciplinovaná, aby udržiavala vnútornú bdelosť, ako hovoríte, potom môže mať cesta ngakpu viac sily?

KSR: Áno. Ak nasledujete tantrické samáje, môžete rozpoznať všetky tie jedy a postupujete omnoho rýchlejšie a silnejšie, ako iní, ale takisto je to veľmi nebezpečná cesta ak nedokážete držať všetky samáje. Porušené samáje sú ešte horšie a prinášajú horšie následky. Byť ngakpom, je ako byť hadom v bambusovej trubici – musíte ísť hore, alebo dolu, nie je žiadny bočný východ. Je to nebezpečnejšie a riskantnejšie. Sú tu iba dve cesty: ak skutočne nasledujete samájovú prax dosiahnete rýchlejšie výsledky, dosiahnete osvietenie a pomáhate druhým, alebo ak porušíte samáje, idete do pekla.

JC: Takto to neznie ako práca, ktorú by chcel každý robiť. Niekedy si ľudia vyberú túto cestu, pretože sa narodili v rodine ngakpov?

KSR: Áno, to je jeden dôvod a takisto, čo človek uprednostňuje. Kvôli našej fyzickej povahe, alebo mentálnej inklinácii, alebo preto, lebo sme dosiahli určité štádium, aby sme prijali partnera, alebo čokoľvek.

Loppon (prekladateľ): Alebo ak pochádzate z rodiny ngakpov – v mojom rodnom meste, 25 žiakov (má na mysli 25 hlavných žiakov Padmasambhavu, pozn.pr.) a ich potomkovia udržujú v tej oblasti dharmu v rodine. Ngakpovia z rodiny sa zišli v dedine a postavili chrám, ktorý voláme ngak kang, čo znamená zhromažďovacia hala ngakpov. Nemali sme takéto formality, ale kvôli vplyvu kláštornej tradície sme postavili tento chrám, zhromažďujeme sa každý mesiac na významné dni a robíme rituály, dávame náuky a splnomocnenia. Ale to je špeciálna rodinná línia: vždy najstarší syn sa stane ngakpom a zvyšné deti sú poslané do kláštora. Ale samozrejme je tu aj mnoho iných, nie z rodinnej línie, ktorí sa chcú stať ngakpami, aby sa naučili tantru bez toho, aby opustili sociálny život. Je mnoho takých.

JC: Cesta ngakpu je výzva pre západniarov, ale nemusí to byť niečo, čo sa odporúča.

KSR: Nikto ti nepovie, aby si bol ngakpom, alebo nie; to všetko závisí od tvojej praxe. Prídete na náuku, začnete praktikovať a pomaly napredovať. Keď kultivujete svoje zásluhy, vaša múdrosť narastá a dosiahnete toto uvedomenie, a potom môžete spontánne udržiavať všetky praxe. Takíto ľudia sú skutoční ngakpovia. Ostatní sa javia ako ngakpovia, ktorí si obliekajú rúcho a nechávajú dlhé vlasy. Tibetskí lámovia sa hanbia to robiť, ale prekvapujúco na západe si veľa študentov oblieka tieto veci, ako jogíni.

JC: Áno, v súčasnosti vyzerajú mnohí západniari ako ngakpovia.

KSR: Tibeťania sa nesnažia vypadať ako ngakpovia. To je ten rozdiel. Ak skutočne nasledujete tie samáje, ste veľký praktikujúci a nikto to nemôže zbadať navonok. A naopak, tí, ktorí nedokážu nič nasledovať, ale obliekajú si rúcho, nie je to nič, len kostým a emblémy, ktoré držia. Všetko ostatné ide naopak, pokiaľ skutočne nedokážete udržiavať samáje.

Rozhovor: Jeff Cox

Znamenia smrti a proces umierania v tibetskom buddhizme

Do mailu mi prišla zaujímavá pozvánka:

Piatok 15. Október 19.00 A4 - nultý priestor Nám. SNP 12, Bratislava

"Znamenia smrti a proces umierania v tibetskom buddhizme."

Geshe Dhargye riaditeľ tibetského centra Tibetských štúdií - I.I.H.T.S.

Vstup zdarma

"Ako dlho budeme ešte žiť? Ako poznáme, že sa blíži smrť? Čo sa deje tesne pred smrťou a v procese umierania? Čo je posolsvto tibetskej knihy mŕtvych? Odpovede na tieto a ďaľšie otázky si budeme môcť vypočuť v prednáške mnícha a učenca Geše Tendzin Dhargye, ktorý na žiadosť J.S. Dalajlámu vedie inštitút tibetských štúdií v Rakúsku. "

1 dňový úvodný Kurz tibetskej medicíny

Tradičná tibetská medicína sa v praxi uplatňuje už tisíce rokov. Považuje sa za jednu z najstarších systémov medicíny na zemi. Tibetská medicína ponúka celostný prístup k starostlivosti o zdravie, pričom zdôrazňuje vzťah medzi mysľou a telom." Dr.Kalsang v súčasnosti učí tibetskú medicínu, ktorú organizuje Tibet center -inštitút vyšších tibetských štúdií v Huttenbergu, v Rakusku. V sobotu 16.oktobra bude hovoriť v Bratislavskom Lotus joga centre o základných princípoch zdravia a rovnováhy z pohľadu tohoto starého liečebného systému.

Tibet center - I.I.H.T.S. - International Institute of Higher Tibetan Studies - je nezisková organizácia pod patronátom Jeho Svätosti Dalajlámu. Nachádza sa v Huttenebrgu, Carinthia, Rakúsko a ponúka autentické tibetské štúdiá a poznanie prostredníctvom seminárov, prednášok, workshopov, krátkodobých a dlhodobých kurzov, kultúrnych udalostí a výstav. Geshe Tendzin Dhargye, riaditeľ inštitútu, hovorí: "jeden z našich cieľov je spojiť rozdielne kultúry a podporiť dialóg medzi náboženstvami. Tibet center je akademická inštitúcia, ktorá sa špecializuje na poskytovanie autentického poznanie rôznych odvedtví tibetskej kultúry. Sme jediná inštitúcia na západe, ktorá ponúka tréning v hlavných oblastiach tibetského poznania. Sme v úzkej spolupráci s univerzitou tibetských štúdií v Sarnathe, Varanasi, a s inštitútom tibetskej medicíny a astrológie J.S. Dalailámu (Men-ce-khang.)"

Sobota 16. Október 9.00 - 17.00 Lotus joga, Kuzmanyho 4, Bratislava 811 06 www.lotusjoga.sk

"Telo a myseľ v harmónii - úvod do tibetskej medicíny."

Dr. Tsultrim Kalsang, Tibetské centrum - I.I.H.T.S.

Vstupné:15 euro

Parinirvána a thukdam Kunzang Dordže Rinpočheho

Minulý týždeň som sa dozvedel, že tento veľký jogín zosnul a ostal v tukdam, čo je posmrtná meditácia, celý týždeň. Čo to znamená? Že telo ostane po smrti v meditačnej pozícii, stále akoby vlažné a hebké, telesné tekutiny sa nezlejú do spodnej časti a následne nezačnú vytekať, ako to obyčajne býva už v priebehu pár hodín, a pokiaľ praktikujúci stav thukdamu neopustí, nezačne ani proces rozkladu.

Krátko pred jeho smrťou (pondelok 6.septembra 2010) bolo možné vidieť, ako Rinpočheho navštevujú "ženy" (dákiní) dňom a nocou a robia obetiny. Rinpočhe sa vtedy vyjadril, že je šťastný a užíva si štádium jasného svetla. V utorok vydýchol naposledy.

Viac o tejto udalosti a jeho kremácii sa múžete dočítať TU. O podobnom prípade som písal pred dvomi rokmi TU.

......

Lopon Tenzin Namdak - Prax Dzogčhenu (1.časť)

Nasledovný text je výňatok z knihy Bonpo Dzogchen Teachings od Lopon Tenzin Namdaka, z kapitoly 7 s rovnakým názvom The Practice of Dzogchen. Náuky Lopon Tenzin Namdaka z Amherst College, oktober 1991, prepísal a editoval Vajranatha. Preložil Karma Gyalpo Dondrub.

V zátvorke sú vždy tibetské výrazy k príslušnému pojmu. V texte sa vyskytujú pojmy consciousness a awareness. Prvý prekladám ako vedomie, druhý ako bdelosť/vedomie. Prvý sa vzťahuje skôr k zmyslovým vedomiam, druhý k Rigpe, alebo nášmu základnému vedomiu.

Náhľad

Dzogčhen je nesmierne hodnotná náuka pre dnešnú dobu na západe. Ide priamo k jadru veci. My všetky cítiace bytosti (sems-can) máme myseľ (sems). Takže táto náuka o mysli a jej prirodzenosti je veľmi užitočná z praktického hľadiska a nie iba teoreticky. Úžitkom je, že Dzogčhen nám môže priniesť pokoj mysle a šťastie do našich životov. V praxi Dzogčhenu nie sú žiadne komplikované vizualizácie, žiadne náročné jógové pozície, žiadne monotónne recitovanie mantier; je tu len skúmanie našej kondície a objavenie Prirodzenosti Mysli. Potrebujeme objaviť, čo skutočne existuje. Naša myseľ je nám bližšie, než čokoľvek iné a zároveň je neviditeľná a nevidíme ju. Nerozpoznávame okamžite jej prirodzenosť. Z tohto dôvodu potrebujeme vypočuť náuky a vložiť ich do praxe.

Čo je Dzogčhen a aký je účel praxe Dzogčhenu? Musíme to vedieť a mať jasné pochopenie o čom Dzogčhen je, nie iba pre náš náhľad a prax, ale pretože ľudia sa nás budú na Dzogčhen pýtať. Nechceme im dať mylné predstavy – pretože to by bolo zlé pre nich a zlé pre reputáciu Dzogčhenových náuk. Takže musíme pochopiť, čo je Dzogčhen, ako sa praktikuje, aké sú jeho výsledky. Aby sme ho pochopili, potrebujem do neho priame uvedenie od niekoho, kto vie čo to je, nie iba intelektuálne, ale z jeho, alebo jej vlastnej skúsenosti. To čo sa tu uvádza je Rigpa, alebo Prirodzený Stav. Existuje mnoho spôsobov, ako to urobiť, ako urobiť priame uvedenie do Rigpy, ale jednou metódou je fixácia na biele písmeno A.

Pozorujúc pokojný stav vytvorený fixáciou a takisto pohyb myšlienok, čo môžeme o mysli povedať? Pozrite sa opäť dovnútra. Kto je to, kto pozoruje tieto myšlienky, ktoré povstávajú? Musíme pozorovať a skúmať našu myseľ. Hovorili sme o mysli a Prirodzenosti Mysle. Kto je tento pozorovateľ povstávajúcich myšlienok? Kde to je? Preskúmajte to. Čo môžeme povedať? Pozrite sa a zistite aké to je. Môžeme povedať „pozrite sa“, ale v skutočnosti nemyslíme, že je tu subjekt a objekt. Nemôžeme oddeliť pozorované a pozorovateľa. Majú rovnakú prirodzenosť. Dívame sa nazad a nič nenachádzame. Uvedomíme si to a ponecháme veci tak, ako sú. To je moment, kedy začíname spoznávať, čo je Prirodzenosť Mysli. Či už je tu stav kľudu, alebo pohyb myšlienok, je tu pocit prítomnosti, alebo bezprostrednej bdelosti/vedomia a to je Rigpa. Je to len to, čo to je; ale je to niečo nevyjadriteľné. Nemôžeme to vysvetliť, hoci to nazývame jasnosťou (gsal-ba) a bdelosťou/vedomím (rig-pa).

Prirodzený Stav je prázdny, ale na druhej strane má potenciál pre povstanie všetkých prejavov/manifestácií. Je to Prirodzenosť Mysli a ako taká je podobná zrkadlu, ktoré má kapacitu odrážať všetko, čo je pred neho postavené, ale samotné nie je nijako zmenené tým, čo odráža, či už krásnym, alebo škaredým. To je stav Dzogčhenu, Veľkej Dokonalosti.

V Dzogčhene môžeme používať akúkoľvek metódu, ktorá je v súlade s okolnosťami. Nie sú tu žiadne obmedzenia. Takže, ak začneme s Prirodzeným Stavom, čo je prípad Dzogčhenu, potom naša prax Šamathy a Vipašjany musí byť v súlade s náhľadom Dzogčhenu. Ak začneme praktikovať Vipašjanu podľa systému Sútier, musíme postupovať s pochopením Šunjaty, alebo prázdnoty tak, ako je prezentovaná v Madhjamake. Nemôžeme miešať všetky rozličné náhľady dokopy a vytvoriť z nich nejakú omáčku.

Toto je skutočne dôležitá otázka. Ako spojíme bdelosť/vedomie a prázdnotu? V systéme Sútier máme dve rozdielne filozofie, Madhjamaku a Čittamatru a každá chápe Šunjatu rozdielne. Čittamatra hovorí o vedomí (rnam-shes) ako o seba-vedomom (rang-rig; Sansk: svasamvedana), ale význam je tu rozdielny, ako keď sa v Dzogčhene hovorí, že Prirodzený Stav je seba-vedomý. Takže si tieto dve použitia nepleťte. Filozofia Védanty má tiež svoju formuláciu týchto vecí. Je veľa podobností medzi Dzogčhenom a filozofiami Madhajamaky, Čittamatry a Védanty, ale sú tu aj presné rozdiely. Nie všetky náhľady sú rovnaké.

Tu je to bdelosť/vedomie a prázdnota, ktoré sú nerozdielne (rig tong dbyer-med). Prirodzený Stav a jeho vnútorná kvalita, Rigpa, sú nepodmienené a mimo čas. Nezačali existovať na základe príčin, ako je to v prípade vedomia. Táto bezprostredná vnútorná bdelosť/vedomie nazývaná Rigpa je prvotná a mimo dualistické vedomie a výtvory mysli.

>>>pokračovanie čoskoro<<<